Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 87/2010
PDF · 172.81 KB
No categories available
IV. ÚS 87/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť I. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., B., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 36 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
20 Cp 60/2003 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára
2010 doručená sťažnosť I. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 36 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 20 Cp 60/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Dňa 23. 07. 2003 som podala na Okresný súd Bratislava III..., žalobný návrh
v ktorom som sa domáhala, aby mi môj bývalý zamestnávateľ I., spol. s r. o... označený
v žalobnom návrhu ako žalovaný, uhradil čiastku 2 101,81 € /slovom dvetisícstojeden eur
a osemdesiatjeden centov/ 63 319 Sk s príslušenstvom, ktoré mi nezaplatil za odpracované
hodiny. Konanie na tomto súde bolo vedené pod č. k. 20 Cp 60/2003.
Predmetom konania na prvostupňovom súde bola moja požiadavka doplatiť mi mzdu
za vykonanú prácu vo výške 1872,14 € /56 400 Sk, ktorú som vykonávala v sobotu,... a to
v období august 1999 až jún 2001.
Žalovaný svojím hore uvedeným konaním v mojom prípade porušil ustanovenia
Zákonníka práce tým, že
Nedodržal stanovený 43 hod. týždenný pracovný čas
Nedodržal 12 hod. nepretržitý odpočinok medzi dvomi zmenami
Nedodržal povinnosť 1-krát týždenne umožniť zamestnancovi 32 hod.
nepretržitý odpočinok
Prekročil 150 hod. zákonný limit nadčasovej práce /6-násobne/.
Žalovaný svojím konaním porušil čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky, a to tým, že mi
nezabezpečil ochranu zdravia pri práci, neposkytol mi odmenu za vykonanú prácu,
nedodržal zákonom povolenú najvyššie prípustnú dĺžku pracovného času, nedodržal
max. limit pre nadčasovú prácu a neposkytol mi primeraný odpočinok po práci.“
Sťažovateľka ďalej konštatovala, že „okresný súd ma svojím Rozsudkom zo dňa
17. 10. 1997 č. k. 20 Cp 60/2003-205 poškodil, odvolala som sa proti nemu, avšak Krajský
súd v Bratislave svojím Uznesením zo dňa 21. 10. 2008 č. k. 7 Co 9/08-237 potvrdil
Rozsudok Okresného súdu. Podala som proti nemu Dovolanie na Najvyšší súd a Najvyšší
súd Slovenskej republiky svojím Uznesením zo dňa 30. 11. 2008 č. k. 3 Co 286/2009 moje
dovolanie zamietol.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Ústavný súd podľa zistení vyslovuje, že v súdnom konaní pred Okresným súdom
Bratislava III č. k. 20 Cp 60/2003 došlo v období od 23. 07. 2003 do 4. 5. 2007 k zbytočným
prieťahom v konaní, čím bolo porušené ústavné právo sťažovateľky zakotvené v Ústave
Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2.
Ústavný súd podľa zistení vyslovuje, že v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava III č. k. 20 Cp 60/2003 súd pochybil, keď neuznal, že konaním žalovaného bolo
porušené ústavné právo sťažovateľky zakotvené v čl. 36 ústavy Slovenskej republiky.“
Sťažovateľka okrem uvedeného žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné
zadosťučinenie v sume 1 593,31 € a úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
K porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období
od 23. júla 2003 do 4. mája 2007.
Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 20 Cp 60/2003 zo 17. októbra
2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 9/08 z 21. októbra
2008 nadobudol právoplatnosť 8. decembra 2008.
Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 19. februára 2010, teda
nepochybne po uplynutí lehoty ustanovenej na podanie sťažnosti v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 36 ústavy
Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv
a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, kompetencia ktorého predchádza právomoci ústavného súdu
(IV. ÚS 128/04). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú
aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný
súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom
procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená
(IV. ÚS 10/02).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 36 ústavy postupom
okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd poukazuje na spomenutý princíp
subsiadiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného
súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu,
keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, preskúmal na základe
odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 7 Co 9/08 z 21. októbra 2008
napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 20 Cp 60/2003 zo 17. októbra 2007 v celom
rozsahu potvrdil.
K prípadnej náprave zásahu orgánu verejnej moci do základných práv alebo slobôd
sťažovateľky nemôže vzhľadom na subsidiárnu právomoc ústavného súdu dôjsť tak, že by
z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z preskúmania ústavným súdom bolo
vynechané rozhodnutie o riadnom procesnom opravnom prostriedku, ktoré jej zákon
na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytoval. Pretože v danej veci bol
proti namietanému rozsudku okresného súdu prípustný riadny opravný prostriedok
(odvolanie), ktorý sťažovateľka aj riadne podala, bolo nevyhnutné napadnúť sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj na jeho základe vydané rozhodnutie, čo však sťažovateľka
neurobila.
K prípadnej náprave namietaného zásahu všeobecného súdu do základného práva
sťažovateľky nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej označeného základného práva
poskytoval.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok
svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch
sťažovateľky uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite) jej sťažnosti
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2010