Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 92/2010
PDF · 191.22 KB
No categories available
IV. ÚS 92/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. Z., V., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava
I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 9/2004 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Z. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2010 doručená sťažnosť P. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 9/2004 (ďalej aj „namietané
konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„... návrhom na začatie konania osobne doručeným do podateľne Okresného súdu
v Banskej Bystrici dňa 22. 10. 2003 ako žalobkyňa v 21. rade vyvolala konanie o náhradu
škody za nesprávny úradný postup voči Slovenskej republike, zast. Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, Ministerstvom financií Slovenskej republiky a Úradom pre finančný
trh.
Vzhľadom ku vznesenej námietke miestnej príslušnosti Okresným súdom v Banskej
Bystrici bol rozhodnutím Najvyššieho súdu SR spis postúpený na vybavenie Okresnému
súdu Bratislava I, ktorý ho realizuje pod sp. zn. 15 C 9/2004.
Sťažovateľka, cestou právnej zástupkyne, efektívne spolupracovala so súdom prvého
stupňa. Aj napriek tomu Okresný súd Bratislava I nariadil termín pojednávania
až na 10. 11. 2009, teda po vyše šiestich rokoch.
Dňa 03. 08. 2009 predsedníčka Okresného súdu Bratislava I vybavovala podanú
sťažnosť sťažovateľky a konštatovala, že v jej prípade je sťažnosť podaná dôvodne. V
konaní došlo k porušovaniu práva na verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov.
Vzhľadom na to, že od podania návrhu na začatie konania ubehlo viac ako šesť
rokov, sťažovateľka má za to, že pri prejednávaní jej nároku dochádza k zjavným prieťahom
v konaní.
Tento stav vyvolal sústavné porušovanie jej základného práva, aby sa jej vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, čo je v konečnom dôsledku aj deklarované
odpoveďou predsedníčky Okresného súdu Bratislava I.
Konaním resp. nekonaním súdu dochádza k strate dôvery sťažovateľky voči justícii
a voči spravodlivému a včasnému rozhodnutiu vo veci samej.“
Ďalej sťažovateľka uviedla:
„Po tom, čo sťažovateľka využila všetky možné prostriedky nápravy, v danom
prípade nemá možnosť domáhať sa svojho ústavného práva na inom orgáne ako
na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka podľa ust.
§ 53 z. č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde Slovenskej republiky a konaní pred ním vyčerpala
všetky zákonné možnosti ako sa domáhať ochrany svojho ústavného práva.
Taktiež je naplnená zákonná podmienka podľa ust. § 53 ods. 3 z. č. 38/1993 Z. z.
o ústavnom súde Slovenskej republiky a konaní pred ním, nakoľko porušenie vyššie
uvedeného základného práva ku dňu podania sťažnosti trvá.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze
takto rozhodol:
„1. Nekonaním Okresného súdu Bratislava I bolo porušené právo sťažovateľky P. Z.,
V., zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje v konaní pod sp. zn. 15 C 9/2004 konať bez
zbytočných prieťahov.“
Okrem uvedeného sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné
zadosťučinenie v sume 3 300 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že
k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky
smerujúcom proti postupu okresného súdu, ktorým boli podľa nej spôsobené zbytočné
prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod
sp. zn. 15 C 9/2004.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva
účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3
ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)] je poskytnutie príležitosti tomuto súdu,
aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom
alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, predmetom ktorej je namietané
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, že
sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch (§ 53
ods. 2 zákona o ústavnom súde), avšak ich využitím nedosiahol účinnú nápravu
namietaného porušenia označených práv.
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3
ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok
ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany
pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať
bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť
[§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 § 116 ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].
Z odpovede predsedníčky okresného súdu z 3. augusta 2009 na sťažnosť
sťažovateľky na prieťahy v napadnutom konaní, ktorá bola doručená okresnému súdu
31. augusta 2009, vyplýva, že konanie v napadnutej veci začalo 23. decembra 2003, keď bol
Okresnému súdu Banská Bystrica doručený návrh na začatie konania v právnej veci,
v ktorej sťažovateľka mala postavenie žalobkyne v 21. rade, proti odporcovi Slovenská
republika (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo financií Slovenskej
republiky, Úrad pre finančný trh). Po doručení vyjadrení odporcov bol súdny spis
12. februára 2004 postúpený Okresnému súdu Bratislava I a bola mu pridelená sp. zn.
15 C 9/2004. Ďalší priebeh konania, ako to vyplýva z odpovede predsedníčky okresného
súdu, bol takýto:
„... dňa 13. 02. 2004 doručené vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľov. Dňa
18. 02. 2004 doručené vyjadrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky. Dňa
08. 03. 2004 bol predmetný spis doručený Okresnému súdu Bratislava I. Dňa 06. 05. 2004
súd vyzval navrhovateľa na vyjadrenie k podaniam odporcov. Dňa 23. 11. 2005 pokyn
zákonného sudcu pre vyššieho súdneho úradníka. Dňa 23. 12. 2005 dožiadanie tunajšieho
súdu adresované okresnému súdu Banská Bystrica. Dňa 04. 01. 2006 doručené vyjadrenie
právneho zástupcu navrhovateľov. Dňa 06. 02. 2006 bol predmetný spis doručený
Okresnému súdu Banská Bystrica. Dňa 24. 02. 2006 boli účastníci konania predvolaní
na výsluch. Dňa 07. 03. 2006 doručené ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľov.
Dňa 27. 03. 2006 doručené ospravedlnenie navrhovateľa. Dňa 30. 03.2006 zápisnica
o výsluchu. Dňa 05. 04. 2006 boli účastníci konania predvolaní na výsluch. Dňa
19. 04. 2006 zápisnica o výsluchu. Dňa 24. 04. 2006 bol predmetný spis doručený
tunajšiemu súdu. Dňa 03. 05. 2006 doručené podanie právneho zástupcu navrhovateľov –
úprava petitu. Dňa 08. 09. 2006 nariadený termín pojednávania na deň 27. február 2007.
Dňa 08. 09. 2006 pokyn zákonného sudcu. Dňa 15. 12. 2006 bol nariadený termín
pojednávania zrušený z dôvodu pridelenia zákonného sudcu na Krajský súd v Bratislave.
Dňa 23. 11. 2007 súd uznesením č. k. 15 C 9/2004-137 pripustil zmenu petitu návrhu
na začatie konania. Dňa 23. 11. 2007 pokyn vyššieho súdneho úradníka. Dňa 12. 05. 2008
dožiadanie adresované okresnému súdu Banská Bystrica. Dňa 12. 06. 2008 doručené
vyjadrenie Okresného súdu Banská Bystrica. Dňa 18. 06. 2008 podanie adresované
účastníkom konania. Dňa 03. 02. 2009 súd vyzval M. H., J. H., A. H. na vyjadrenie
k požadovaným skutočnostiam. Dňa 22. 04. 2009 dožiadanie adresované Okresnému súdu
Banská Bystrica. Dňa 11. 05. 2009 boli účastníci konania predvolaní na výsluch. Dňa
04. 06. 2008 zápisnica o výsluchu. Dňa 24. 06. 2009 bol predmetný spis doručený
tunajšiemu súdu.“
Predsedníčka okresného súdu ďalej konštatovala, že sťažnosť na prieťahy v konaní
podľa zákona o súdoch je dôvodná a konanie je poznačené prieťahmi, za ktoré sa
sťažovateľke ospravedlnila a súčasne zdôraznila, že „vybavenie veci bude priebežne
sledovať tak, aby k zbytočným prieťahom v konaní zo strany súdu už nedochádzalo“.
Po upozornení predsedníčky okresného súdu na prieťahy boli z jej strany prijaté
v primeranej lehote potrebné opatrenia a na pojednávaní uskutočnenom 10. novembra 2009
bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, proti ktorému bolo 21. decembra 2009 doručené
odvolanie navrhovateľov v 1. - 21. rade vrátane sťažovateľky. Následne bolo uvedené
odvolanie doručené odporcom na vyjadrenie, pričom po doručení uvedených stanovísk bude
predmetný spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Napriek tomu, že sťažnosť
bola doručená ústavnému súdu 8. februára 2010, sťažovateľka sa v nej nezmienila o tom, že
okresný súd vo veci samej 10. novembra 2009 už rozhodol, a ani o tom, že proti
prvostupňovému rozsudku sa sťažovateľka spolu s ostatnými navrhovateľmi 21. decembra
2009 odvolala.
Pri uvedenom hodnotení ústavný súd považoval za dôležitú najmä skutočnosť, že
okresný súd fakticky tri mesiace po uplatnení sťažnosti na prieťahy v napadnutom konaní
u predsedníčky okresného súdu vo veci na pojednávaní uskutočnenom 10. novembra 2009
meritórne rozhodol, z čoho je možné vyvodiť záver, že sťažnosť na prieťahy v konaní
v okolnostiach posudzovanej veci sa prejavila ako účinný prostriedok nápravy, ktorý
sťažovateľka mala k dispozícii, a úspešne ho aj využila ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej je potrebné v prípade podania sťažnosti proti nečinnosti podľa zákona o súdoch
poskytnúť všeobecnému súdu časový priestor na prijatie opatrení s cieľom nápravy
a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho prípadnou nečinnosťou alebo
neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07). Z priebehu konania po podaní sťažnosti orgánu
štátnej správy okresného súdu je, ako už bolo uvedené, zrejmé, že opatrenia prijaté
predsedníčkou okresného súdu boli v okolnostiach namietaného konania efektívne, čím sa
konanie urýchlilo a zabezpečil sa jeho ďalší plynulý priebeh. V dôsledku toho došlo
aj k odstráneniu protiprávneho stavu zapríčineného dovtedajšou nečinnosťou okresného
súdu, čo podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu znamená, že sťažnosť
nie je opodstatnená.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky
na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné
poznamenať, že ak by prípadnou nečinnosťou okresného súdu (alebo jeho neefektívnou
činnosťou) v ďalšom priebehu označeného konania došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
môže v takomto prípade opätovne podať sťažnosť ústavnému súdu, a to už bez toho, aby
musela opäť predtým využiť sťažnosť proti nečinnosti orgánu štátnej správy okresného
súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2009