Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 119/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. B., primátora mesta K., zastúpeného advokátkou

JUDr. T. V., K., podanú podľa a vo veci namietaného

porušenia , a 3 a , ako aj

čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy v konaní vedenom Krajským súdom

v Košiciach pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť primátora mesta K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2010 osobne do podateľne doručená sťažnosť Mgr. J. B., primátora mesta K. (ďalej len

„sťažovateľ“), podaná podľa a (ďalej len „“),

ktorou namieta porušenie , a 3 a , ako aj

ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy (ďalej len „charta“) v konaní vedenom

Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu č. k. -51

zo 16. decembra 2009 v právnej veci MUDr. A. M. (ďalej len „navrhovateľka“) proti

odporcovi M. K. (ďalej len „odporca“) bolo rozhodnuté tak, že sa odporcovi zakázalo

pokračovať v porušovaní práva navrhovateľky uplatňovať mandát poslanca mestského

zastupiteľstva na základe upovedomenia odporcu č. 09/04041 zo 7. septembra 2009

o zániku mandátu poslanca mestského zastupiteľstva. Ďalej sa odporcovi prikázalo umožniť

navrhovateľke uplatňovanie mandátu poslanca mestského zastupiteľstva. Napokon bol

odporca zaviazaný nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 434,40 €. Išlo o konanie

o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskeho

súdneho poriadku.

Sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa odôvodnenia rozsudku za nezákonný zásah

orgánu verejnej správy zameraný priamo proti navrhovateľke považoval list odporcu

č. 09/04041 zo 7. septembra 2009 označený ako „Upovedomenie o zániku poslaneckého

mandátu poslanca Mestského zastupiteľstva mesta K.“ (ďalej len „upovedomenie o zániku

mandátu“), ktorým odporca upovedomil navrhovateľku v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2

písm. g) o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o obecnom zriadení“) v nadväznosti na ustanovenie § 7 ods. 5 rokovacieho

poriadku mestského zastupiteľstva odporcu o zániku mandátu poslanca z dôvodu, že

navrhovateľka sa v dňoch 28. júla 2009, 3. augusta 2009 a 27. augusta 2009 bez riadneho

ospravedlnenia trikrát po sebe nezúčastnila riadneho rokovania mestského zastupiteľstva

a do 7. septembra 2009 nepredložila doklad, ktorý sa uznáva za ospravedlnenie neúčasti.

Sťažovateľ namieta, že napriek tomu, že k zániku mandátu poslanca došlo v prípade

navrhovateľky priamo zo zákona a pri naplnení všetkých zákonných podmienok, krajský

súd neuznal nedostatok svojej právomoci zaoberať sa zánikom mandátu a podmienky

zániku mandátu preskúmal, a to aj za použitia úvahy.

Z vykonaného dokazovania krajský súd považoval za preukázané, že sa

navrhovateľka z neúčasti na riadnom zasadnutí mestského zastupiteľstva konanom

27. augusta 2009 ospravedlnila sťažovateľovi z dôvodu poskytovania zdravotnej

starostlivosti na „ambulancii RLP“. Krajský súd považoval tento dôvod neúčasti na

zasadnutí mestského zastupiteľstva za vážny dôvod v zmysle § 25 ods. 2 písm. g) zákona

o obecnom zriadení. Preto ani nebola podľa krajského súdu naplnená zákonná podmienka

zániku mandátu poslanca, teda absencia vážneho dôvodu opakovanej, trikrát po sebe

nasledujúcej neúčasti na riadnom zasadnutí mestského zastupiteľstva. Krajský súd dospel

tiež k záveru, že pokiaľ navrhovateľka súčasne s ospravedlnením nepredložila potvrdenie

zamestnávateľa o výkone práce 27. augusta 2009, nemalo to z pohľadu uvedeného

zákonného ustanovenia právny význam. Krajský súd za podstatné považoval to, že sa

navrhovateľka ospravedlnila, pričom ňou uvádzaný dôvod neúčasti vyhodnotil ako vážny.

V tomto smere použil krajský súd úvahu tak, že dôvod neúčasti na zasadnutí mestského

zastupiteľstva (poskytovanie zdravotnej starostlivosti v ambulancii rýchlej lekárskej

pomoci) je potrebné kvalifikovať ako vážny dôvod v zmysle § 25 ods. 2 písm. g) zákona

o obecnom zriadení, a to, že navrhovateľka nepriložila potvrdenie zamestnávateľa o výkone

práce, nemá právny význam.

Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu

označených ustanovení a charty. Sudcovská úvaha uplatnená pri posúdení otázky, či

mandát poslanca trvá ďalej, je neústavná, pretože a ani žiaden zákon alebo rokovací

poriadok mestského zastupiteľstva neukladá súdu o tomto rozhodovať.

Sťažovateľ zastáva názor, že ak sa už krajský súd zaoberal dôvodom neúčasti

navrhovateľky na zasadnutí mestského zastupiteľstva konanom 27. augusta 2009

a posudzoval jeho vážnosť, mal sa oboznámiť s dokladom, ktorý ospravedlňoval neúčasť

navrhovateľky, teda s potvrdením R., s. r. o., z 9. septembra 2009. Podľa tohto potvrdenia

navrhovateľka 27. augusta 2009 poskytovala zdravotnú starostlivosť „ambulancii RLP“. Už

z potvrdenia vyplýva, že spoločnosť má päť pracovísk, nie je uvedený čas, od kedy do kedy

služba trvala a na ktorom pracovisku k nej došlo. Sťažovateľ predkladá potvrdenie tej istej

spoločnosti z 9. septembra 2009, podľa ktorého v ten deň vykonával službu i poslanec

MUDr. P. K. Keďže ani on sa nezúčastnil zasadnutia mestského zastupiteľstva z 27. augusta

2009, znamená to, že v rovnakom čase a na rovnakom mieste by mali vykonávať podľa

predložených potvrdení službu v ambulancii dvaja lekári. Z toho dôvodu má sťažovateľ

pochybnosti o pravdivosti údajov uvádzaných v potvrdení vydanom pre navrhovateľku.

Sťažovateľ ďalej namieta, že sa krajský súd nezaoberal dôsledne rokovacím

poriadkom mestského zastupiteľstva z 31. mája 2007 vydaným v súlade s § 11 ods. 4

písm. k) a § 12 ods. 7 zákona o obecnom zriadení. V § 7 ods. 5 rokovacieho poriadku sa

uvádza, že neúčasť na rokovaní mestského zastupiteľstva sa ospravedlňuje vopred

primátorovi. Dôvod neúčasti sa vyznačí na prezenčnej listine. Primátor oboznámi mestské

zastupiteľstvo s dôvodmi neprítomnosti poslanca na zasadnutí mestského zastupiteľstva.

V citovanom ustanovení sú vymenované dôvody na ospravedlnenie neúčasti a ako posledný

sa uvádza dôvod „iné vážne dôvody“. Rokovací poriadok konkretizuje aj doklady, ktoré sa

na ospravedlnenie neúčasti uznávajú. Je logické, že rokovací poriadok určil doklady, ktoré

sa majú predkladať, pretože ak sa poslanec ospravedlňuje vopred, posudzuje tento dôvod

primátor s tým, že si preverí dôvod ospravedlnenia. Posudzovanie vážnosti dôvodu neúčasti,

teda posudzovanie, či ide o ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný dôvod, patrí do

právomoci primátora („neúčasť na rokovaní sa ospravedlňuje vopred primátorovi“).

Primátor je viazaný pri posudzovaní neúčasti rokovacím poriadkom tak, ako bol poslancami

schválený. Primátor má povinnosť oboznámiť prítomných s dôvodom neprítomnosti

poslanca na zasadnutí. Môžu sa k tomu vyjadriť prítomní poslanci. Tieto skutočnosti však

podľa názoru sťažovateľa krajský súd nebral do úvahy.

Podľa sťažovateľa v napadnutom konaní sa krajský súd nezaoberal tým, z akých

dôvodov sa navrhovateľka nezúčastnila predchádzajúcich dvoch riadnych zasadnutí

mestského zastupiteľstva, aj keď odporca na pojednávaní uviedol, že oznámenie o zániku

mandátu poslanca musel uskutočniť, lebo bolo potrebné zabezpečiť zákonný chod

mestského zastupiteľstva. Odporca poukázal aj na takmer 50 % absenciu navrhovateľky na

zasadnutiach mestského zastupiteľstva. V programe mestského zastupiteľstva na 28. júl

2009 bolo prerokovanie upozornení Okresnej prokuratúry T. na porušovanie zákona

o obecnom zriadení a návrh na zrušenie už prijatých uznesení. Navrhovateľka a ďalší piati

poslanci v dokumente z 27. júla 2009 nazvanom „Stanovisko poslancov Mestského

zastupiteľstva v K.“ vyhlásili, že podľa ich presvedčenia nedošlo k porušeniu zákona zo

strany mestského zastupiteľstva pri nastúpení náhradníka Mgr. Z. F. a Ing. K. P. bol zvolený

za hlavného kontrolóra v súlade so zákonom, pričom nevidia dôvod, aby o tom mestské

zastupiteľstvo rokovalo. Požiadali o prečítanie tohto stanoviska na zasadnutí mestského

zastupiteľstva. Navrhovateľka a tá istá skupina poslancov, ktorí sú uvedení v stanovisku

poslancov z 27. júla 2009, sa zasadnutia mestského zastupiteľstva nezúčastnili. Z tohto

dôvodu nebolo uznášaniaschopné a nezúčastnili sa ani náhradného zasadnutia 3. augusta

2009 s tým istým programom. Navrhovateľka v napadnutom konaní uviedla, že už uvedené

zasadnutia mestského zastupiteľstva neboli v súlade s harmonogramom a na 3. august 2009

ani nedostala pozvánku. Z predloženého stanoviska poslancov z 27. júla 2009 jasne

vyplýva, že navrhovateľka sa nemienila zúčastniť zasadnutí z dôvodu uvedeného

v stanovisku. Zasadnutia mestského zastupiteľstva konaného 27. augusta 2009 sa

navrhovateľka nezúčastnila, rovnako ako ani poslanci uvedení v stanovisku z 27. júla 2009.

Podľa sťažovateľa však krajský súd uvedené skutočnosti v napadnutom rozhodnutí

nezohľadnil.

Podľa názoru sťažovateľa ak krajský súd posudzoval vážnosť dôvodu neúčasti

navrhovateľky na zasadnutí mestského zastupiteľstva 27. augusta 2009 a okolnosti

ospravedlňovania, potom sa mal nimi zaoberať v priamej súvislosti s upovedomením

o zániku mandátu z dôvodu, že odporca tvrdil, že musel zabezpečiť zákonný chod

mestského zastupiteľstva. Sťažovateľ zastáva názor, že až následne mal krajský súd

posúdiť, či ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy. Vzhľadom na čl. 152 ods. 4

sudca pri uplatnení úvahy sa musí správať tak, aby nekonal v rozpore s

a . V rámci sudcovskej úvahy sudca nemôže určovať podmienky nad

rámec zákona alebo v rozpore so zákonom. Úvaha v rámci správneho súdnictva musí obstáť

v objektívnom teste verejného záujmu. Úvaha v správnom súdnictve je zákonná iba vtedy,

ak má kvalitu, ktorá je daná vlastnosťami právneho štátu. Znamená to, že sudca uplatní

úvahu, ktorá je v súlade so zákonom a príslušný orgán ju uskutoční v medziach zákona.

Podľa sťažovateľa spôsob ustanovený zákonom nemožno extenzívne vysvetliť a uplatniť

tak, že orgán štátu môže do činnosti obce zasiahnuť aj inak, spôsobom, ktorý neustanovil

zákon, ale orgán štátu ho svojím výkladom odvodil zo zákona, či dokonca si ho vymyslel.

Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že mandát, ako právo vykonávať funkciu poslanca,

vzniká zvolením za poslanca. Voľby poslancov obecného zastupiteľstva sa uskutočňujú na

základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním tak, ako to

vyplýva z a slobodnou voľbou zástupcov v orgánoch miestnej moci vo

voľbách. Uplatnenie práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných slobodnou voľbou

svojich zástupcov do orgánov miestnej samosprávy je predmetom úpravy zákona

č. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o voľbách do samosprávy“). Zvolením za poslanca vzniká poslancovi právo

nielen byť poslancom, ale aj právo vykonávať túto funkciu osobne podľa svojho

presvedčenia a svedomia bez viazanosti príkazmi. Poslancovi vznikajú aj povinnosti, ku

ktorým patrí aj povinnosť zúčastňovať sa zasadnutí zastupiteľstva a jeho orgánov, do

ktorých bol zvolený, a dodržiavať organizačný a rokovací poriadok. Mandát poslanca

zanikne aj vtedy, keď sa bez vážneho dôvodu a bez ospravedlnenia nezúčastní trikrát po

sebe zasadnutia zastupiteľstva. Podľa názoru sťažovateľa ak sa splnia zákonné podmienky

na zánik mandátu podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona o obecnom zriadení, právny účinok

v podobe zániku mandátu musí nastať. Zánik mandátu poslanca zastupiteľstva teda nie je

ponechaný na úvahu poslanca, orgánu obce a ani na úvahu orgánu štátu. Žiaden štátny orgán

o zániku mandátu a o spôsobe jeho uplatňovania nerozhoduje a ani nemôže ukladať

povinnosti orgánu územnej samosprávy v prípade obcí v súvislosti s uplatňovaním mandátu

poslanca, pretože žiaden zákon ho k tomu nesplnomocňuje. Štátne orgány nie sú oprávnené

konať, ak ich na to nesplnomocní zákon, a ak konajú, sú povinné tak robiť iba spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, argumentoval sťažovateľ.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že prípad zániku mandátu poslanca, resp. situácia,

ktorá nastane v zastupiteľstve po zániku mandátu poslanca, je predmetom úpravy uvedenej

v ustanovení § 51 ods. 2 zákona o obecnom zriadení, podľa ktorej nastúpenie náhradníka

vyhlási obecné zastupiteľstvo do pätnásť dní potom, čo sa uprázdni mandát a odovzdá mu

osvedčenie o tom, že sa stal poslancom. V čase vyhlásenia rozsudku krajského súdu

26. novembra 2009 bolo mestským zastupiteľstvom prijaté uznesenie č. 53 z 29. októbra

2009, ktorým na uprázdnené mandáty poslancov mestského zastupiteľstva nastúpili

náhradníci. Zákonnosť tohto uznesenia, ktorým sa konštatujú právne účinky zániku mandátu

poslanca, podľa názoru sťažovateľa nie je prípustné preskúmavať v konaní podľa § 250v

a v inom správnom konaní toto uznesenie dosiaľ nebolo

zrušené z dôvodu nezákonnosti.

Porušenie vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd síce konal vo veci

ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, v merite však riešil

uplatňovanie mandátu poslancom mestského zastupiteľstva a jeho zánik tak, že zakázal

odporcovi pokračovať v porušovaní práva uplatňovať mandát poslancom mestského

zastupiteľstva, pričom odporcovi prikázal umožniť poslancovi mandát uplatňovať, aj keď

ho k tomu ani žiaden zákon nesplnomocnil.

Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aj

k porušeniu , podľa ktorého povinnosti a obmedzenia pri výkone

územnej samosprávy možno obci ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy

podľa . Neústavným rozsudkom krajského súdu došlo totiž aj k zásahu do

činnosti orgánov územnej samosprávy, a tým aj k porušeniu , pretože

štát v zastúpení svojho orgánu môže zasahovať do činnosti orgánov územnej samosprávy

iba spôsobom ustanoveným zákonom.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že za nezákonný zásah orgánu verejnej správy, ktorý nie je

rozhodnutím a ktorý má ukrátiť fyzickú osobu na jej právach a právom chránených

záujmoch, považoval krajský súd upovedomenie o zániku mandátu, ktorým sťažovateľ

upovedomil navrhovateľku v zmysle § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení

v nadväznosti na ustanovenie § 7 ods. 5 rokovacieho poriadku o zániku mandátu

s uvedením jeho dôvodu. Zo skutkového a právneho stavu krajský súd vyvodil, že ide

o zásah orgánu verejnej správy, ktorý je priamo zameraný proti navrhovateľke, pričom

zásah a jeho dôsledky trvajú, a preto žalobe navrhovateľky v zmysle § 250v ods. 4

vyhovel. Sťažovateľ v konaní pred krajským súdom od

začiatku namietal, že právne účinky zániku mandátu nastali zo zákona a on len informoval

navrhovateľku o tom, že jej mandát poslanca zanikol, čo nemožno považovať za nezákonný

zásah. Ak právne účinky zániku mandátu poslanca nastávajú zo zákona, potom

upovedomenie sťažovateľa o zániku mandátu s uvedením dôvodu je len informáciou pre

navrhovateľku. Sťažovateľ, ale ani mestské zastupiteľstvo nerozhodujú o zániku mandátu,

preto upovedomenie sťažovateľa je právne bezvýznamné, nemá žiadne právne následky,

a preto ani nemôže byť nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Podľa sťažovateľa skutkové a právne závery krajského súdu sú z uvedených dôvodov

zjavne arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za

následok neústavné zasahovanie do činnosti orgánu samosprávy. Sťažovateľ sa preto

dovoláva ochrany v zmysle a ods. 1 .

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a charty, pričom neústavnosť rozsudku má spočívať v tom, že sa

ním uložili orgánu samosprávy odporcu povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej

samosprávy bez toho, aby tieto povinnosti a obmedzenia boli uložené alebo

zákonom. Žiada tiež, aby bol rozsudok krajského súdu č. k. -51 zo 16. decembra

2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje aj náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 254,88 €.

Sťažovateľ napokon navrhol vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd

odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

3. Z napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. -51 zo 16. decembra

2009 vyplýva, že sa ním „zakazuje mestu K. pokračovať v porušovaní práva navrhovateľky

uplatňovať mandát poslanca Mestského zastupiteľstva mesta K. na základe upovedomenia

mesta K. č. 09/04041 zo dňa 7. 9. 2009 o zániku mandátu poslanca mestského zastupiteľstva

mesta K. navrhovateľke a prikazuje mestu K. umožniť navrhovateľke uplatňovanie mandátu

poslanca Mestského zastupiteľstva mesta K. v lehote do piatich dní od právoplatnosti

rozsudku“. Krajský súd skúmal prípustnosť žaloby z pohľadu vyčerpania prostriedkov

nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a dodržania subjektívnej tridsaťdňovej

lehoty a objektívnej ročnej lehoty na podanie návrhu. Za prostriedok, ktorého použitím sa

má odstrániť nezákonný zásah orgánu verejnej správy, je potrebné považovať sťažnosť

v zmysle o sťažnostiach v znení neskorších predpisov. Za takúto

sťažnosť podľa obsahu treba považovať list navrhovateľky z 10. septembra 2009 doručený

odporcovi toho istého dňa. Týmto podaním sa navrhovateľka domáhala nápravy

protiprávneho stavu argumentujúc, že zasadnutia mestského zastupiteľstva 27. augusta 2009

sa nemohla zúčastniť z vážneho dôvodu, ktorým bolo poskytovanie urgentnej zdravotnej

starostlivosti v ambulancii rýchlej lekárskej pomoci. Navrhovateľka sa o zásahu dozvedela

7. septembra 2009, keď jej bolo doručené upovedomenie o zániku mandátu vydané toho

istého dňa. Žalobu o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podala na

poštovú prepravu 16. septembra 2009, teda v lehote podľa § 250v ods. 3 druhej vety

. Odporcu je potrebné považovať za orgán verejnej správy

v zmysle ustanovenia . Napriek skutočnosti, že

upovedomenie o zániku mandátu má iba deklaratórny charakter (konštatuje sa v ňom

existencia právnej skutočnosti, ktorej zákonným dôsledkom je zánik mandátu poslanca

obecného, resp. mestského zastupiteľstva), predstavuje toto upovedomenie zásah do práv

a právom chráneným záujmov fyzickej osoby. Navrhovateľke od doručenia upovedomenia

o zániku mandátu bolo znemožnené uplatňovanie mandátu poslankyne mestského

zastupiteľstva. Doručením upovedomenia o zániku mandátu došlo k nezákonnému zásahu

do práv navrhovateľky zo strany odporcu. Právnou skutočnosťou majúcou za následok

zánik mandátu navrhovateľky ako poslankyne mala byť podľa upovedomenia o zániku

mandátu opakovaná (trikrát po sebe nasledujúca) neúčasť na riadnom zasadnutí mestského

zastupiteľstva bez existencie vážneho dôvodu a ospravedlnenia, pričom do vyhotovenia

upovedomenia o zániku mandátu navrhovateľka nepredložila doklad, ktorý sa uznáva na

ospravedlnenie neúčasti. Navrhovateľka, ako aj sťažovateľ zhodne uviedli, že

navrhovateľka sa pred konaním zasadnutia mestského zastupiteľstva telefonicky

ospravedlnila sťažovateľovi z dôvodu služby (poskytovania zdravotnej starostlivosti

v ambulancii rýchlej lekárskej pomoci). Tento dôvod neúčasti na zasadnutí mestského

zastupiteľstva je potrebné kvalifikovať ako vážny dôvod v zmysle § 25 ods. 2 písm. g)

zákona o obecnom zriadení. Preto podľa názoru krajského súdu nebola naplnená zákonná

podmienka zániku mandátu navrhovateľky, t. j. absencia vážneho dôvodu opakovanej

(trikrát po sebe nasledujúcej) neúčasti na riadnom zasadnutí mestského zastupiteľstva.

Skutočnosť, že navrhovateľka súčasne s ospravedlnením nepredložila potvrdenie

zamestnávateľa o výkone práce 27. augusta 2009, nemá z pohľadu ustanovenia § 25 ods. 2

písm. g) zákona o obecnom zriadení právny význam. Odporca bol oprávnený skúmať

existenciu vážneho dôvodu, ktorým navrhovateľka ospravedlnila svoju neúčasť na zasadnutí

mestského zastupiteľstva 27. augusta 2009. Iba v prípade, ak by navrhovateľka

nepreukázala existenciu vážneho dôvodu svojej neúčasti 27. augusta 2009, a za

predpokladu, že sa nezúčastnila bez vážneho dôvodu a bez ospravedlnenia dvoch

predchádzajúcich riadnych zasadnutí obecného zastupiteľstva, mohol odporca konštatovať

zánik jej mandátu. Pretože odporca nepreukázal, že navrhovateľka sa bez vážneho dôvodu

a bez ospravedlnenia nezúčastnila riadneho zasadnutia mestského zastupiteľstva 27. augusta

2009, nebolo potrebné skúmať, či dve predchádzajúce zasadnutia mestského zastupiteľstva,

konané 28. júla 2009 a 3. augusta 2009 mali charakter riadneho zasadnutia mestského

zastupiteľstva.

II.

Podľa a ods. 1 ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej

samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému

alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný

súd.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy

možno obci a vyššiemu územnému celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej

zmluvy podľa čl. 7 ods. 5.

Podľa štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho

územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa výklad uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa čl. 8 ods. 1 charty akýkoľvek správny dohľad nad miestnymi orgánmi možno

vykonávať len takým spôsobom a v takých prípadoch, ktoré vymedzuje alebo zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Hlavnou námietkou sťažovateľa je, že krajský súd uložil odporcovi povinnosti

a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy bez toho, aby tieto povinnosti a obmedzenia

boli uložené alebo zákonom, resp. bez toho, aby bol krajský súd oprávnený

posudzovať, či došlo k zániku poslaneckého mandátu navrhovateľky.

Zo znenia a je zrejmé, že ústavný súd je v prípade iniciovania konania

podľa tohto článku povinný preskúmať nielen ústavnosť, ale i zákonnosť

sťažovateľom namietaného zásahu, pričom podmienkou tohto typu konania je, aby išlo

o zásah do vecí orgánu územnej samosprávy a aby o tejto ochrane nerozhodoval iný súd.

Predmetom konania v tejto veci je preskúmanie ústavnosti a zákonnosti zásahu

krajského súdu do zloženia orgánu územnej samosprávy (mestského zastupiteľstva) počas

plynutia volebného obdobia, ktorý podľa názoru ústavného súdu možno subsumovať pod

pojem zásahu do vecí orgánu územnej samosprávy, t. j. sťažnosť sťažovateľa spĺňa

náležitosti sťažnosti podľa a .

Sťažovateľ argumentoval okrem iného tým, že žiaden štátny orgán (teda ani

všeobecný súd) o zániku mandátu poslanca a o spôsobe jeho uplatňovania nerozhoduje a ani

nemôže ukladať povinnosti orgánu územnej samosprávy, prípadne obci v súvislosti

s uplatňovaním mandátu poslanca, pretože žiaden zákon ho na to nesplnomocňuje.

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát ( ).

Základy územnej samosprávy sú upravené v a nasl. štvrtej hlavy , ktorá za jej

základ ustanovuje obec ako samostatný územný a správny celok Slovenskej republiky

združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obce sú spravované

prostredníctvom starostu a obecného zastupiteľstva ( ). Sloboda obce ako

subjektu samosprávy sa prejavuje v tom, že rozsah jej pôsobnosti, resp. rozsah jej práv

a povinností môže byť stanovený len na základe zákona alebo medzinárodnej zmluvy podľa

( ).

Rešpektovanie princípu právneho štátu predpokladá, že všetky subjekty v štáte, t. j. aj

orgány územnej samosprávy sa budú správať zákonom predpokladaným spôsobom, resp.

zosúladia svoje správanie s platným právnym poriadkom. Vzhľadom na túto skutočnosť

priamo v záujme ochrany princípu právneho štátu vo svojom (obdobne

aj čl. 8 ods. 1 charty) dáva priestor na dozor štátu, resp. ingerenciu štátu do vecí územnej

samosprávy, ktorý je však striktne obmedzený požiadavkou vykonania takého zásahu iba

spôsobom ustanoveným zákonom, t. j. vykonania zásahu do vecí územnej samosprávy len

zákonne súladným spôsobom.

Z uvedeného vyplýva, že nie každý zásah do výkonu územnej samosprávy musí

nevyhnutne znamenať porušenie práva na samosprávu, resp. zásah do vecí územnej

samosprávy.

Právo na samosprávu je realizované zastupiteľskou formou, t. j. voliči svoje práva

nerealizujú priamo, ale prostredníctvom zvolených zástupcov. Vyhlásením výsledkov volieb

zvolený kandidát nadobúda zároveň aj súbor práv a povinností spojený s výkonom funkcie,

do ktorej bol zvolený. V prípade poslanca obecného zastupiteľstva ide napr. o právo

zúčastňovať sa na zasadnutí obecného zastupiteľstva a hlasovať na ňom, o právo predkladať

návrhy obecnému zastupiteľstvu, právo interpelovať starostu, právo spojené s kontrolnou

právomocou poslancov obecného zastupiteľstva a pod. Realizáciou svojich práv má teda

zvolený poslanec obecného zastupiteľstva možnosť zúčastňovať sa na správe vecí verejných

v obci na základe mandátu získaného vo voľbách.

Akýkoľvek zásah do mandátu poslanca obecného zastupiteľstva spôsobuje nielen

zásah do jeho práv a povinností nadobudnutých v dôsledku získania mandátu od voličov, ale

v konečnom dôsledku aj mení, resp. zasahuje do samotnej vôle voličov vyjadrenej

v uskutočnených voľbách. Vzhľadom na to zákonodarca možnosti zániku mandátu poslanca

obecného zastupiteľstva taxatívne vymedzil v § 25 ods. 2 zákona o obecnom zriadení.

Uprázdnenie mandátu poslanca obecného zastupiteľstva súčasne znamená pre obecné

zastupiteľstvo i starostu obce vznik povinnosti podľa § 51 ods. 2 zákona o voľbách do

samosprávy (povinnosť vyhlásiť nastúpenie náhradníka za poslanca obecného zastupiteľstva

a vydanie osvedčenia o jeho zvolení). Realizácia tohto oprávnenia však predpokladá

utvorenie záveru o uprázdnení mandátu poslanca obecného zastupiteľstva z dôvodov

špecifikovaných v § 25 ods. 2 zákona o obecnom zriadení. V prípade predčasnej realizácie

tohto oprávnenia môže dôjsť k zásahu do práv poslanca obecného zastupiteľstva, ktorému

by bola znemožnená realizácia jeho práv spojených s výkonom funkcie, do ktorej bol

zvolený, napriek tomu, že k uprázdneniu jeho mandátu nedošlo a v konečnom dôsledku by

takáto situácia zasiahla aj do samotnej vôle voličov prejavenej vo voľbách do orgánov

územnej samosprávy.

V preskúmavanom prípade vznikol spor o to, či v prípade navrhovateľky došlo

k naplneniu podmienok zániku mandátu podľa § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom

zriadení, s čím úzko súvisí aj následný vznik oprávnenia, resp. povinnosti orgánov obce

(obecného zastupiteľstva a starostu) postupovať podľa § 51 ods. 2 zákona o voľbách do

samosprávy.

Hoci sťažovateľ správne uvádza, že k zániku mandátu poslanca podľa § 25 ods. 2

písm. g) zákona o obecnom zriadení dochádza priamo zo zákona naplnením tam uvedenej

skutkovej podstaty, neznamená to (a ani to nemôže znamenať), že by v prípade sporu o tom,

či skutková podstata bola naplnená, nebol nikto (a to dokonca ani všeobecný súd)

oprávnený autoritatívne rozhodnúť o otázke ďalšej existencie poslaneckého mandátu.

Rovnako to neznamená, že by konečným arbitrom v takomto spore bol starosta (primátor)

bez možnosti nezávislého preskúmania správnosti jeho stanoviska.

V prípade posudzovania spornej otázky, či mandát poslanca v zmysle zákona

zanikol, prichádza do úvahy, aby všeobecný súd v rámci správneho súdnictva postupom

podľa preskúmal správnosť stanoviska, ktoré v tejto

otázke zaujal kompetentný orgán obce (mesta), pretože nesprávne posúdenie otázky v tom

zmysle, že mandát poslanca zanikol, znamená nezákonný zásah orgánu obce (mesta) do

práva riadne zvoleného poslanca. Ústavný súd však pripúšťa, že v okolnostiach daného

prípadu ide o extenzívny výklad v spojení s ,

ktorý však napriek tomu považuje za ústavne akceptovateľný, t. j. označené ustanovenia

možno na danú vec podľa názoru ústavného súdu aplikovať,

a to najmä z toho dôvodu, že ani činnosť a rozhodovanie orgánov územnej samosprávy

nemôže byť svojvoľná, ale musí podliehať súdnemu prieskumu. Tento názor vyplýva aj

z , podľa ktorého rozhodovanie o zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo

iných zásahov orgánov verejnej moci (teda aj v danom prípade) patrí všeobecným súdom.

Navyše, zákon o obecnom zriadení v § 27 ods. 2 všeobecne zakladá súdny prieskum

rozhodnutí starostu obce pri výkone samosprávy, pričom je zrejmé, že zákonodarca mal na

mysli všeobecné súdy.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedených úvah nebolo preto možné prisvedčiť sťažovateľovi

tvrdiacemu, že všeobecný súd konal nad rámec svojich právomocí, a tým zasiahol do

označených práv odporcu.

Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu za porušenie označených práv aj

z hľadiska posúdenia merita veci. Považuje totiž závery krajského súdu za arbitrárne

a z ústavného hľadiska neudržateľné. Spochybňuje najmä závery krajského súdu, podľa

ktorých nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty zániku poslaneckého mandátu

navrhovateľky. Nesúhlasí najmä s názorom, podľa ktorého postačuje zistenie, že

navrhovateľka sa nezúčastnila riadneho zasadnutia mestského zastupiteľstva 27. augusta

2009 z vážneho dôvodu, pričom skutočnosť, že príslušné potvrdenie predložila oneskorene,

je irelevantná. Spochybňuje tiež pravdivosť dôvodu neúčasti uvedeného navrhovateľkou,

keďže v rovnakom čase na rovnakom mieste mal rovnaké zdravotnícke služby poskytovať

aj iný poslanec, čo vyvoláva nedôveru voči tvrdeniu navrhovateľky. Ďalej namieta, že sa

krajský súd nezaoberal tým, z akých dôvodov sa navrhovateľka nezúčastnila

predchádzajúcich dvoch riadnych zasadnutí mestského zastupiteľstva, aj keď sa odporca

bránil tým, že bolo jeho povinnosťou zabezpečiť zákonný chod mestského zastupiteľstva,

ktorého uznášaniaschopnosť navrhovateľka (ale aj ďalší poslanci) svojimi častými

absenciami ohrozovali. Sťažovateľ napokon vytýka, že v súlade s ustanovením § 51 ods. 2

zákona o obecnom zriadení mestské zastupiteľstvo po uprázdnení mandátu navrhovateľky

privolilo k nastúpeniu náhradníka za ňu, a to uznesením z 29. októbra 2009, pričom toto

uznesenie nie je možné preskúmavať v konaní podľa § 250v Občianskeho súdneho

poriadku. Uznesenie nebolo dosiaľ zrušené.

Ústavný súd nepovažuje argumentáciu krajského súdu ani za arbitrárnu, ale ani za

zjavne neodôvodnenú. Záver krajského súdu o neúčasti navrhovateľky na riadnom zasadnutí

mestského zastupiteľstva 27. augusta 2009 z dôvodu poskytovania zdravotnej starostlivosti

v ambulancii rýchlej lekárskej pomoci sa opiera o listinný dôkaz, ktorého vierohodnosť

odporca v konaní vedenom krajským súdom nespochybňoval. Vzhľadom na závažnosť

zásahu do práv poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva vyplývajúceho z ustanovenia

§ 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení ani podľa názoru ústavného súdu nemôže

byť rozhodujúce, či dotknutý poslanec včas predložil doklad dokazujúci dôvod jeho

neúčasti na riadnom zasadnutí zastupiteľstva, pretože z ústavnoprávneho hľadiska je

podstatné len to, či dôvod jeho neúčasti zodpovedá skutočnosti a či ho možno kvalifikovať

ako vážny dôvod.

Skutočnosť, že sťažovateľ dodatočne v konaní pred ústavným súdom ponúka dôkaz

spochybňujúci pravdivosť tvrdeného dôvodu neúčasti navrhovateľky na zasadnutí

mestského zastupiteľstva, nemožno považovať za akceptovateľnú. Bolo vecou sťažovateľa,

resp. odporcu v konaní pred všeobecným súdom včas uniesť dôkazné bremeno na

preukázanie svojich tvrdení (§ 246c v spojení s § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku). To nemožno obísť v následnom konaní podľa a .

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľa, podľa ktorej sa mal krajský súd

zaoberať aj dôvodom neúčasti navrhovateľky na predchádzajúcich dvoch riadnych

zasadnutiach mestského zastupiteľstva, a to v súvislosti s tým, že postup odporcu voči

navrhovateľke bol motivovaný snahou zabezpečiť uznášaniaschopnosť mestského

zastupiteľstva s prihliadnutím na časté absencie poslancov.

Zo skutkovej podstaty § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení vyplýva, že

právne relevantná je iba taká skutková situácia, keď dôjde k trom neúčastiam poslanca na

riadnom zasadnutí obecného (mestského) zastupiteľstva nasledujúcim po sebe, a to bez

vážneho dôvodu a bez ospravedlnenia. Preto, ak sa preukáže, že z tvrdených troch neúčastí

bola čo i len jedna ospravedlnená vážnym dôvodom, javí sa skúmanie neúčasti na ďalších

zasadnutiach jednoznačne ako irelevantné.

Napokon sa nejaví ako dôvodná ani námietka, podľa ktorej uznesením mestského

zastupiteľstva z 29. októbra 2009 došlo k nastúpeniu náhradníka na poslanecké miesto

navrhovateľky, keďže jej mandát bol považovaný za uprázdnený, pričom toto uznesenie

krajský súd nemohol preskúmavať a nikdy nebolo zrušené.

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd konštatuje, že podmienkou vydania

osvedčenia o nastúpení náhradníka, ktoré má len deklaratórne účinky, je uprázdnenie

mandátu poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva. V preskúmavanom prípade

z rozsudku krajského súdu zo 16. decembra 2009 vyplýva, že k uprázdneniu mandátu

navrhovateľky ako poslankyne mestského zastupiteľstva nedošlo, a preto neboli v danom

prípade splnené ani podmienky, aby orgány samosprávy mesta mohli postupovať podľa

§ 51 ods. 2 zákona o voľbách do samosprávy.

V zásadnej rovine treba ešte v tejto súvislosti zdôrazniť, že na uznesenie mestského

zastupiteľstva z 29. októbra 2009 nemohol krajský súd prihliadnuť, lebo protiústavnosť

a protizákonnosť deklarovaného zániku poslaneckého mandátu navrhovateľky v dôsledku

nenaplnenia skutkovej podstaty § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení nemohla

byť následne odstránená neskorším uznesením mestského zastupiteľstva o nastúpení

náhradníka na uprázdnený poslanecký mandát navrhovateľky (mutatis mutandis

, , ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, nepripadalo už do

úvahy osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia odkladom

vykonateľnosti rozsudku krajského súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010