Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 119/2010
PDF · 312.36 KB
No categories available
II. ÚS 119/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. B., primátora mesta K., zastúpeného advokátkou
JUDr. T. V., K., podanú podľa čl. 127a Ústavy Slovenskej republiky vo veci namietaného
porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 67 ods. 2 a 3 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy v konaní vedenom Krajským súdom
v Košiciach pod sp. zn. 7 S 91/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť primátora mesta K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára
2010 osobne do podateľne doručená sťažnosť Mgr. J. B., primátora mesta K. (ďalej len
„sťažovateľ“), podaná podľa čl. 127a Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 67 ods. 2 a 3 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj čl. 8
ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy (ďalej len „charta“) v konaní vedenom
Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 S 91/2009.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu č. k. 7 S 91/2009-51
zo 16. decembra 2009 v právnej veci MUDr. A. M. (ďalej len „navrhovateľka“) proti
odporcovi M. K. (ďalej len „odporca“) bolo rozhodnuté tak, že sa odporcovi zakázalo
pokračovať v porušovaní práva navrhovateľky uplatňovať mandát poslanca mestského
zastupiteľstva na základe upovedomenia odporcu č. 09/04041 zo 7. septembra 2009
o zániku mandátu poslanca mestského zastupiteľstva. Ďalej sa odporcovi prikázalo umožniť
navrhovateľke uplatňovanie mandátu poslanca mestského zastupiteľstva. Napokon bol
odporca zaviazaný nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 434,40 €. Išlo o konanie
o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskeho
súdneho poriadku.
Sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa odôvodnenia rozsudku za nezákonný zásah
orgánu verejnej správy zameraný priamo proti navrhovateľke považoval list odporcu
č. 09/04041 zo 7. septembra 2009 označený ako „Upovedomenie o zániku poslaneckého
mandátu poslanca Mestského zastupiteľstva mesta K.“ (ďalej len „upovedomenie o zániku
mandátu“), ktorým odporca upovedomil navrhovateľku v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2
písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o obecnom zriadení“) v nadväznosti na ustanovenie § 7 ods. 5 rokovacieho
poriadku mestského zastupiteľstva odporcu o zániku mandátu poslanca z dôvodu, že
navrhovateľka sa v dňoch 28. júla 2009, 3. augusta 2009 a 27. augusta 2009 bez riadneho
ospravedlnenia trikrát po sebe nezúčastnila riadneho rokovania mestského zastupiteľstva
a do 7. septembra 2009 nepredložila doklad, ktorý sa uznáva za ospravedlnenie neúčasti.
Sťažovateľ namieta, že napriek tomu, že k zániku mandátu poslanca došlo v prípade
navrhovateľky priamo zo zákona a pri naplnení všetkých zákonných podmienok, krajský
súd neuznal nedostatok svojej právomoci zaoberať sa zánikom mandátu a podmienky
zániku mandátu preskúmal, a to aj za použitia úvahy.
Z vykonaného dokazovania krajský súd považoval za preukázané, že sa
navrhovateľka z neúčasti na riadnom zasadnutí mestského zastupiteľstva konanom
27. augusta 2009 ospravedlnila sťažovateľovi z dôvodu poskytovania zdravotnej
starostlivosti na „ambulancii RLP“. Krajský súd považoval tento dôvod neúčasti na
zasadnutí mestského zastupiteľstva za vážny dôvod v zmysle § 25 ods. 2 písm. g) zákona
o obecnom zriadení. Preto ani nebola podľa krajského súdu naplnená zákonná podmienka
zániku mandátu poslanca, teda absencia vážneho dôvodu opakovanej, trikrát po sebe
nasledujúcej neúčasti na riadnom zasadnutí mestského zastupiteľstva. Krajský súd dospel
tiež k záveru, že pokiaľ navrhovateľka súčasne s ospravedlnením nepredložila potvrdenie
zamestnávateľa o výkone práce 27. augusta 2009, nemalo to z pohľadu uvedeného
zákonného ustanovenia právny význam. Krajský súd za podstatné považoval to, že sa
navrhovateľka ospravedlnila, pričom ňou uvádzaný dôvod neúčasti vyhodnotil ako vážny.
V tomto smere použil krajský súd úvahu tak, že dôvod neúčasti na zasadnutí mestského
zastupiteľstva (poskytovanie zdravotnej starostlivosti v ambulancii rýchlej lekárskej
pomoci) je potrebné kvalifikovať ako vážny dôvod v zmysle § 25 ods. 2 písm. g) zákona
o obecnom zriadení, a to, že navrhovateľka nepriložila potvrdenie zamestnávateľa o výkone
práce, nemá právny význam.
Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu
označených ustanovení ústavy a charty. Sudcovská úvaha uplatnená pri posúdení otázky, či
mandát poslanca trvá ďalej, je neústavná, pretože ústava a ani žiaden zákon alebo rokovací
poriadok mestského zastupiteľstva neukladá súdu o tomto rozhodovať.
Sťažovateľ zastáva názor, že ak sa už krajský súd zaoberal dôvodom neúčasti
navrhovateľky na zasadnutí mestského zastupiteľstva konanom 27. augusta 2009
a posudzoval jeho vážnosť, mal sa oboznámiť s dokladom, ktorý ospravedlňoval neúčasť
navrhovateľky, teda s potvrdením R., s. r. o., z 9. septembra 2009. Podľa tohto potvrdenia
navrhovateľka 27. augusta 2009 poskytovala zdravotnú starostlivosť „ambulancii RLP“. Už
z potvrdenia vyplýva, že spoločnosť má päť pracovísk, nie je uvedený čas, od kedy do kedy
služba trvala a na ktorom pracovisku k nej došlo. Sťažovateľ predkladá potvrdenie tej istej
spoločnosti z 9. septembra 2009, podľa ktorého v ten deň vykonával službu i poslanec
MUDr. P. K. Keďže ani on sa nezúčastnil zasadnutia mestského zastupiteľstva z 27. augusta
2009, znamená to, že v rovnakom čase a na rovnakom mieste by mali vykonávať podľa
predložených potvrdení službu v ambulancii dvaja lekári. Z toho dôvodu má sťažovateľ
pochybnosti o pravdivosti údajov uvádzaných v potvrdení vydanom pre navrhovateľku.
Sťažovateľ ďalej namieta, že sa krajský súd nezaoberal dôsledne rokovacím
poriadkom mestského zastupiteľstva z 31. mája 2007 vydaným v súlade s § 11 ods. 4
písm. k) a § 12 ods. 7 zákona o obecnom zriadení. V § 7 ods. 5 rokovacieho poriadku sa
uvádza, že neúčasť na rokovaní mestského zastupiteľstva sa ospravedlňuje vopred
primátorovi. Dôvod neúčasti sa vyznačí na prezenčnej listine. Primátor oboznámi mestské
zastupiteľstvo s dôvodmi neprítomnosti poslanca na zasadnutí mestského zastupiteľstva.
V citovanom ustanovení sú vymenované dôvody na ospravedlnenie neúčasti a ako posledný
sa uvádza dôvod „iné vážne dôvody“. Rokovací poriadok konkretizuje aj doklady, ktoré sa
na ospravedlnenie neúčasti uznávajú. Je logické, že rokovací poriadok určil doklady, ktoré
sa majú predkladať, pretože ak sa poslanec ospravedlňuje vopred, posudzuje tento dôvod
primátor s tým, že si preverí dôvod ospravedlnenia. Posudzovanie vážnosti dôvodu neúčasti,
teda posudzovanie, či ide o ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný dôvod, patrí do
právomoci primátora („neúčasť na rokovaní sa ospravedlňuje vopred primátorovi“).
Primátor je viazaný pri posudzovaní neúčasti rokovacím poriadkom tak, ako bol poslancami
schválený. Primátor má povinnosť oboznámiť prítomných s dôvodom neprítomnosti
poslanca na zasadnutí. Môžu sa k tomu vyjadriť prítomní poslanci. Tieto skutočnosti však
podľa názoru sťažovateľa krajský súd nebral do úvahy.
Podľa sťažovateľa v napadnutom konaní sa krajský súd nezaoberal tým, z akých
dôvodov sa navrhovateľka nezúčastnila predchádzajúcich dvoch riadnych zasadnutí
mestského zastupiteľstva, aj keď odporca na pojednávaní uviedol, že oznámenie o zániku
mandátu poslanca musel uskutočniť, lebo bolo potrebné zabezpečiť zákonný chod
mestského zastupiteľstva. Odporca poukázal aj na takmer 50 % absenciu navrhovateľky na
zasadnutiach mestského zastupiteľstva. V programe mestského zastupiteľstva na 28. júl
2009 bolo prerokovanie upozornení Okresnej prokuratúry T. na porušovanie zákona
o obecnom zriadení a návrh na zrušenie už prijatých uznesení. Navrhovateľka a ďalší piati
poslanci v dokumente z 27. júla 2009 nazvanom „Stanovisko poslancov Mestského
zastupiteľstva v K.“ vyhlásili, že podľa ich presvedčenia nedošlo k porušeniu zákona zo
strany mestského zastupiteľstva pri nastúpení náhradníka Mgr. Z. F. a Ing. K. P. bol zvolený
za hlavného kontrolóra v súlade so zákonom, pričom nevidia dôvod, aby o tom mestské
zastupiteľstvo rokovalo. Požiadali o prečítanie tohto stanoviska na zasadnutí mestského
zastupiteľstva. Navrhovateľka a tá istá skupina poslancov, ktorí sú uvedení v stanovisku
poslancov z 27. júla 2009, sa zasadnutia mestského zastupiteľstva nezúčastnili. Z tohto
dôvodu nebolo uznášaniaschopné a nezúčastnili sa ani náhradného zasadnutia 3. augusta
2009 s tým istým programom. Navrhovateľka v napadnutom konaní uviedla, že už uvedené
zasadnutia mestského zastupiteľstva neboli v súlade s harmonogramom a na 3. august 2009
ani nedostala pozvánku. Z predloženého stanoviska poslancov z 27. júla 2009 jasne
vyplýva, že navrhovateľka sa nemienila zúčastniť zasadnutí z dôvodu uvedeného
v stanovisku. Zasadnutia mestského zastupiteľstva konaného 27. augusta 2009 sa
navrhovateľka nezúčastnila, rovnako ako ani poslanci uvedení v stanovisku z 27. júla 2009.
Podľa sťažovateľa však krajský súd uvedené skutočnosti v napadnutom rozhodnutí
nezohľadnil.
Podľa názoru sťažovateľa ak krajský súd posudzoval vážnosť dôvodu neúčasti
navrhovateľky na zasadnutí mestského zastupiteľstva 27. augusta 2009 a okolnosti
ospravedlňovania, potom sa mal nimi zaoberať v priamej súvislosti s upovedomením
o zániku mandátu z dôvodu, že odporca tvrdil, že musel zabezpečiť zákonný chod
mestského zastupiteľstva. Sťažovateľ zastáva názor, že až následne mal krajský súd
posúdiť, či ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy. Vzhľadom na čl. 152 ods. 4
ústavy sudca pri uplatnení úvahy sa musí správať tak, aby nekonal v rozpore s čl. 2 ods. 2
a čl. 152 ods. 4 ústavy. V rámci sudcovskej úvahy sudca nemôže určovať podmienky nad
rámec zákona alebo v rozpore so zákonom. Úvaha v rámci správneho súdnictva musí obstáť
v objektívnom teste verejného záujmu. Úvaha v správnom súdnictve je zákonná iba vtedy,
ak má kvalitu, ktorá je daná vlastnosťami právneho štátu. Znamená to, že sudca uplatní
úvahu, ktorá je v súlade so zákonom a príslušný orgán ju uskutoční v medziach zákona.
Podľa sťažovateľa spôsob ustanovený zákonom nemožno extenzívne vysvetliť a uplatniť
tak, že orgán štátu môže do činnosti obce zasiahnuť aj inak, spôsobom, ktorý neustanovil
zákon, ale orgán štátu ho svojím výkladom odvodil zo zákona, či dokonca si ho vymyslel.
Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že mandát, ako právo vykonávať funkciu poslanca,
vzniká zvolením za poslanca. Voľby poslancov obecného zastupiteľstva sa uskutočňujú na
základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním tak, ako to
vyplýva z čl. 67 ods. 4 ústavy a slobodnou voľbou zástupcov v orgánoch miestnej moci vo
voľbách. Uplatnenie práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných slobodnou voľbou
svojich zástupcov do orgánov miestnej samosprávy je predmetom úpravy zákona
č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o voľbách do samosprávy“). Zvolením za poslanca vzniká poslancovi právo
nielen byť poslancom, ale aj právo vykonávať túto funkciu osobne podľa svojho
presvedčenia a svedomia bez viazanosti príkazmi. Poslancovi vznikajú aj povinnosti, ku
ktorým patrí aj povinnosť zúčastňovať sa zasadnutí zastupiteľstva a jeho orgánov, do
ktorých bol zvolený, a dodržiavať organizačný a rokovací poriadok. Mandát poslanca
zanikne aj vtedy, keď sa bez vážneho dôvodu a bez ospravedlnenia nezúčastní trikrát po
sebe zasadnutia zastupiteľstva. Podľa názoru sťažovateľa ak sa splnia zákonné podmienky
na zánik mandátu podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona o obecnom zriadení, právny účinok
v podobe zániku mandátu musí nastať. Zánik mandátu poslanca zastupiteľstva teda nie je
ponechaný na úvahu poslanca, orgánu obce a ani na úvahu orgánu štátu. Žiaden štátny orgán
o zániku mandátu a o spôsobe jeho uplatňovania nerozhoduje a ani nemôže ukladať
povinnosti orgánu územnej samosprávy v prípade obcí v súvislosti s uplatňovaním mandátu
poslanca, pretože žiaden zákon ho k tomu nesplnomocňuje. Štátne orgány nie sú oprávnené
konať, ak ich na to nesplnomocní zákon, a ak konajú, sú povinné tak robiť iba spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, argumentoval sťažovateľ.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že prípad zániku mandátu poslanca, resp. situácia,
ktorá nastane v zastupiteľstve po zániku mandátu poslanca, je predmetom úpravy uvedenej
v ustanovení § 51 ods. 2 zákona o obecnom zriadení, podľa ktorej nastúpenie náhradníka
vyhlási obecné zastupiteľstvo do pätnásť dní potom, čo sa uprázdni mandát a odovzdá mu
osvedčenie o tom, že sa stal poslancom. V čase vyhlásenia rozsudku krajského súdu
26. novembra 2009 bolo mestským zastupiteľstvom prijaté uznesenie č. 53 z 29. októbra
2009, ktorým na uprázdnené mandáty poslancov mestského zastupiteľstva nastúpili
náhradníci. Zákonnosť tohto uznesenia, ktorým sa konštatujú právne účinky zániku mandátu
poslanca, podľa názoru sťažovateľa nie je prípustné preskúmavať v konaní podľa § 250v
Občianskeho súdneho poriadku a v inom správnom konaní toto uznesenie dosiaľ nebolo
zrušené z dôvodu nezákonnosti.
Porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd síce konal vo veci
ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, v merite však riešil
uplatňovanie mandátu poslancom mestského zastupiteľstva a jeho zánik tak, že zakázal
odporcovi pokračovať v porušovaní práva uplatňovať mandát poslancom mestského
zastupiteľstva, pričom odporcovi prikázal umožniť poslancovi mandát uplatňovať, aj keď
ho k tomu ústava ani žiaden zákon nesplnomocnil.
Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aj
k porušeniu čl. 67 ods. 2 ústavy, podľa ktorého povinnosti a obmedzenia pri výkone
územnej samosprávy možno obci ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy. Neústavným rozsudkom krajského súdu došlo totiž aj k zásahu do
činnosti orgánov územnej samosprávy, a tým aj k porušeniu čl. 67 ods. 3 ústavy, pretože
štát v zastúpení svojho orgánu môže zasahovať do činnosti orgánov územnej samosprávy
iba spôsobom ustanoveným zákonom.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že za nezákonný zásah orgánu verejnej správy, ktorý nie je
rozhodnutím a ktorý má ukrátiť fyzickú osobu na jej právach a právom chránených
záujmoch, považoval krajský súd upovedomenie o zániku mandátu, ktorým sťažovateľ
upovedomil navrhovateľku v zmysle § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení
v nadväznosti na ustanovenie § 7 ods. 5 rokovacieho poriadku o zániku mandátu
s uvedením jeho dôvodu. Zo skutkového a právneho stavu krajský súd vyvodil, že ide
o zásah orgánu verejnej správy, ktorý je priamo zameraný proti navrhovateľke, pričom
zásah a jeho dôsledky trvajú, a preto žalobe navrhovateľky v zmysle § 250v ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku vyhovel. Sťažovateľ v konaní pred krajským súdom od
začiatku namietal, že právne účinky zániku mandátu nastali zo zákona a on len informoval
navrhovateľku o tom, že jej mandát poslanca zanikol, čo nemožno považovať za nezákonný
zásah. Ak právne účinky zániku mandátu poslanca nastávajú zo zákona, potom
upovedomenie sťažovateľa o zániku mandátu s uvedením dôvodu je len informáciou pre
navrhovateľku. Sťažovateľ, ale ani mestské zastupiteľstvo nerozhodujú o zániku mandátu,
preto upovedomenie sťažovateľa je právne bezvýznamné, nemá žiadne právne následky,
a preto ani nemôže byť nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.
Podľa sťažovateľa skutkové a právne závery krajského súdu sú z uvedených dôvodov
zjavne arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za
následok neústavné zasahovanie do činnosti orgánu samosprávy. Sťažovateľ sa preto
dovoláva ochrany v zmysle čl. 127a ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a charty, pričom neústavnosť rozsudku má spočívať v tom, že sa
ním uložili orgánu samosprávy odporcu povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej
samosprávy bez toho, aby tieto povinnosti a obmedzenia boli uložené ústavou alebo
zákonom. Žiada tiež, aby bol rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 91/2009-51 zo 16. decembra
2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje aj náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 254,88 €.
Sťažovateľ napokon navrhol vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd
odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
3. Z napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. 7 S 91/2009-51 zo 16. decembra
2009 vyplýva, že sa ním „zakazuje mestu K. pokračovať v porušovaní práva navrhovateľky
uplatňovať mandát poslanca Mestského zastupiteľstva mesta K. na základe upovedomenia
mesta K. č. 09/04041 zo dňa 7. 9. 2009 o zániku mandátu poslanca mestského zastupiteľstva
mesta K. navrhovateľke a prikazuje mestu K. umožniť navrhovateľke uplatňovanie mandátu
poslanca Mestského zastupiteľstva mesta K. v lehote do piatich dní od právoplatnosti
rozsudku“. Krajský súd skúmal prípustnosť žaloby z pohľadu vyčerpania prostriedkov
nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a dodržania subjektívnej tridsaťdňovej
lehoty a objektívnej ročnej lehoty na podanie návrhu. Za prostriedok, ktorého použitím sa
má odstrániť nezákonný zásah orgánu verejnej správy, je potrebné považovať sťažnosť
v zmysle zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov. Za takúto
sťažnosť podľa obsahu treba považovať list navrhovateľky z 10. septembra 2009 doručený
odporcovi toho istého dňa. Týmto podaním sa navrhovateľka domáhala nápravy
protiprávneho stavu argumentujúc, že zasadnutia mestského zastupiteľstva 27. augusta 2009
sa nemohla zúčastniť z vážneho dôvodu, ktorým bolo poskytovanie urgentnej zdravotnej
starostlivosti v ambulancii rýchlej lekárskej pomoci. Navrhovateľka sa o zásahu dozvedela
7. septembra 2009, keď jej bolo doručené upovedomenie o zániku mandátu vydané toho
istého dňa. Žalobu o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podala na
poštovú prepravu 16. septembra 2009, teda v lehote podľa § 250v ods. 3 druhej vety
Občianskeho súdneho poriadku. Odporcu je potrebné považovať za orgán verejnej správy
v zmysle ustanovenia § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Napriek skutočnosti, že
upovedomenie o zániku mandátu má iba deklaratórny charakter (konštatuje sa v ňom
existencia právnej skutočnosti, ktorej zákonným dôsledkom je zánik mandátu poslanca
obecného, resp. mestského zastupiteľstva), predstavuje toto upovedomenie zásah do práv
a právom chráneným záujmov fyzickej osoby. Navrhovateľke od doručenia upovedomenia
o zániku mandátu bolo znemožnené uplatňovanie mandátu poslankyne mestského
zastupiteľstva. Doručením upovedomenia o zániku mandátu došlo k nezákonnému zásahu
do práv navrhovateľky zo strany odporcu. Právnou skutočnosťou majúcou za následok
zánik mandátu navrhovateľky ako poslankyne mala byť podľa upovedomenia o zániku
mandátu opakovaná (trikrát po sebe nasledujúca) neúčasť na riadnom zasadnutí mestského
zastupiteľstva bez existencie vážneho dôvodu a ospravedlnenia, pričom do vyhotovenia
upovedomenia o zániku mandátu navrhovateľka nepredložila doklad, ktorý sa uznáva na
ospravedlnenie neúčasti. Navrhovateľka, ako aj sťažovateľ zhodne uviedli, že
navrhovateľka sa pred konaním zasadnutia mestského zastupiteľstva telefonicky
ospravedlnila sťažovateľovi z dôvodu služby (poskytovania zdravotnej starostlivosti
v ambulancii rýchlej lekárskej pomoci). Tento dôvod neúčasti na zasadnutí mestského
zastupiteľstva je potrebné kvalifikovať ako vážny dôvod v zmysle § 25 ods. 2 písm. g)
zákona o obecnom zriadení. Preto podľa názoru krajského súdu nebola naplnená zákonná
podmienka zániku mandátu navrhovateľky, t. j. absencia vážneho dôvodu opakovanej
(trikrát po sebe nasledujúcej) neúčasti na riadnom zasadnutí mestského zastupiteľstva.
Skutočnosť, že navrhovateľka súčasne s ospravedlnením nepredložila potvrdenie
zamestnávateľa o výkone práce 27. augusta 2009, nemá z pohľadu ustanovenia § 25 ods. 2
písm. g) zákona o obecnom zriadení právny význam. Odporca bol oprávnený skúmať
existenciu vážneho dôvodu, ktorým navrhovateľka ospravedlnila svoju neúčasť na zasadnutí
mestského zastupiteľstva 27. augusta 2009. Iba v prípade, ak by navrhovateľka
nepreukázala existenciu vážneho dôvodu svojej neúčasti 27. augusta 2009, a za
predpokladu, že sa nezúčastnila bez vážneho dôvodu a bez ospravedlnenia dvoch
predchádzajúcich riadnych zasadnutí obecného zastupiteľstva, mohol odporca konštatovať
zánik jej mandátu. Pretože odporca nepreukázal, že navrhovateľka sa bez vážneho dôvodu
a bez ospravedlnenia nezúčastnila riadneho zasadnutia mestského zastupiteľstva 27. augusta
2009, nebolo potrebné skúmať, či dve predchádzajúce zasadnutia mestského zastupiteľstva,
konané 28. júla 2009 a 3. augusta 2009 mali charakter riadneho zasadnutia mestského
zastupiteľstva.
II.
Podľa čl. 127a ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej
samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému
alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný
súd.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 67 ods. 2 ústavy povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy
možno obci a vyššiemu územnému celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej
zmluvy podľa čl. 7 ods. 5.
Podľa čl. 67 ods. 3 ústavy štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho
územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 8 ods. 1 charty akýkoľvek správny dohľad nad miestnymi orgánmi možno
vykonávať len takým spôsobom a v takých prípadoch, ktoré vymedzuje ústava alebo zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Hlavnou námietkou sťažovateľa je, že krajský súd uložil odporcovi povinnosti
a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy bez toho, aby tieto povinnosti a obmedzenia
boli uložené ústavou alebo zákonom, resp. bez toho, aby bol krajský súd oprávnený
posudzovať, či došlo k zániku poslaneckého mandátu navrhovateľky.
Zo znenia čl. 127a ústavy je zrejmé, že ústavný súd je v prípade iniciovania konania
podľa tohto článku ústavy povinný preskúmať nielen ústavnosť, ale i zákonnosť
sťažovateľom namietaného zásahu, pričom podmienkou tohto typu konania je, aby išlo
o zásah do vecí orgánu územnej samosprávy a aby o tejto ochrane nerozhodoval iný súd.
Predmetom konania v tejto veci je preskúmanie ústavnosti a zákonnosti zásahu
krajského súdu do zloženia orgánu územnej samosprávy (mestského zastupiteľstva) počas
plynutia volebného obdobia, ktorý podľa názoru ústavného súdu možno subsumovať pod
pojem zásahu do vecí orgánu územnej samosprávy, t. j. sťažnosť sťažovateľa spĺňa
náležitosti sťažnosti podľa čl. 127a ústavy.
Sťažovateľ argumentoval okrem iného tým, že žiaden štátny orgán (teda ani
všeobecný súd) o zániku mandátu poslanca a o spôsobe jeho uplatňovania nerozhoduje a ani
nemôže ukladať povinnosti orgánu územnej samosprávy, prípadne obci v súvislosti
s uplatňovaním mandátu poslanca, pretože žiaden zákon ho na to nesplnomocňuje.
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy).
Základy územnej samosprávy sú upravené v čl. 64 a nasl. štvrtej hlavy ústavy, ktorá za jej
základ ustanovuje obec ako samostatný územný a správny celok Slovenskej republiky
združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obce sú spravované
prostredníctvom starostu a obecného zastupiteľstva (čl. 69 ods. 1 ústavy). Sloboda obce ako
subjektu samosprávy sa prejavuje v tom, že rozsah jej pôsobnosti, resp. rozsah jej práv
a povinností môže byť stanovený len na základe zákona alebo medzinárodnej zmluvy podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy (čl. 67 ods. 2 ústavy).
Rešpektovanie princípu právneho štátu predpokladá, že všetky subjekty v štáte, t. j. aj
orgány územnej samosprávy sa budú správať zákonom predpokladaným spôsobom, resp.
zosúladia svoje správanie s platným právnym poriadkom. Vzhľadom na túto skutočnosť
priamo ústava v záujme ochrany princípu právneho štátu vo svojom čl. 67 ods. 3 (obdobne
aj čl. 8 ods. 1 charty) dáva priestor na dozor štátu, resp. ingerenciu štátu do vecí územnej
samosprávy, ktorý je však striktne obmedzený požiadavkou vykonania takého zásahu iba
spôsobom ustanoveným zákonom, t. j. vykonania zásahu do vecí územnej samosprávy len
zákonne súladným spôsobom.
Z uvedeného vyplýva, že nie každý zásah do výkonu územnej samosprávy musí
nevyhnutne znamenať porušenie práva na samosprávu, resp. zásah do vecí územnej
samosprávy.
Právo na samosprávu je realizované zastupiteľskou formou, t. j. voliči svoje práva
nerealizujú priamo, ale prostredníctvom zvolených zástupcov. Vyhlásením výsledkov volieb
zvolený kandidát nadobúda zároveň aj súbor práv a povinností spojený s výkonom funkcie,
do ktorej bol zvolený. V prípade poslanca obecného zastupiteľstva ide napr. o právo
zúčastňovať sa na zasadnutí obecného zastupiteľstva a hlasovať na ňom, o právo predkladať
návrhy obecnému zastupiteľstvu, právo interpelovať starostu, právo spojené s kontrolnou
právomocou poslancov obecného zastupiteľstva a pod. Realizáciou svojich práv má teda
zvolený poslanec obecného zastupiteľstva možnosť zúčastňovať sa na správe vecí verejných
v obci na základe mandátu získaného vo voľbách.
Akýkoľvek zásah do mandátu poslanca obecného zastupiteľstva spôsobuje nielen
zásah do jeho práv a povinností nadobudnutých v dôsledku získania mandátu od voličov, ale
v konečnom dôsledku aj mení, resp. zasahuje do samotnej vôle voličov vyjadrenej
v uskutočnených voľbách. Vzhľadom na to zákonodarca možnosti zániku mandátu poslanca
obecného zastupiteľstva taxatívne vymedzil v § 25 ods. 2 zákona o obecnom zriadení.
Uprázdnenie mandátu poslanca obecného zastupiteľstva súčasne znamená pre obecné
zastupiteľstvo i starostu obce vznik povinnosti podľa § 51 ods. 2 zákona o voľbách do
samosprávy (povinnosť vyhlásiť nastúpenie náhradníka za poslanca obecného zastupiteľstva
a vydanie osvedčenia o jeho zvolení). Realizácia tohto oprávnenia však predpokladá
utvorenie záveru o uprázdnení mandátu poslanca obecného zastupiteľstva z dôvodov
špecifikovaných v § 25 ods. 2 zákona o obecnom zriadení. V prípade predčasnej realizácie
tohto oprávnenia môže dôjsť k zásahu do práv poslanca obecného zastupiteľstva, ktorému
by bola znemožnená realizácia jeho práv spojených s výkonom funkcie, do ktorej bol
zvolený, napriek tomu, že k uprázdneniu jeho mandátu nedošlo a v konečnom dôsledku by
takáto situácia zasiahla aj do samotnej vôle voličov prejavenej vo voľbách do orgánov
územnej samosprávy.
V preskúmavanom prípade vznikol spor o to, či v prípade navrhovateľky došlo
k naplneniu podmienok zániku mandátu podľa § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom
zriadení, s čím úzko súvisí aj následný vznik oprávnenia, resp. povinnosti orgánov obce
(obecného zastupiteľstva a starostu) postupovať podľa § 51 ods. 2 zákona o voľbách do
samosprávy.
Hoci sťažovateľ správne uvádza, že k zániku mandátu poslanca podľa § 25 ods. 2
písm. g) zákona o obecnom zriadení dochádza priamo zo zákona naplnením tam uvedenej
skutkovej podstaty, neznamená to (a ani to nemôže znamenať), že by v prípade sporu o tom,
či skutková podstata bola naplnená, nebol nikto (a to dokonca ani všeobecný súd)
oprávnený autoritatívne rozhodnúť o otázke ďalšej existencie poslaneckého mandátu.
Rovnako to neznamená, že by konečným arbitrom v takomto spore bol starosta (primátor)
bez možnosti nezávislého preskúmania správnosti jeho stanoviska.
V prípade posudzovania spornej otázky, či mandát poslanca v zmysle zákona
zanikol, prichádza do úvahy, aby všeobecný súd v rámci správneho súdnictva postupom
podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku preskúmal správnosť stanoviska, ktoré v tejto
otázke zaujal kompetentný orgán obce (mesta), pretože nesprávne posúdenie otázky v tom
zmysle, že mandát poslanca zanikol, znamená nezákonný zásah orgánu obce (mesta) do
práva riadne zvoleného poslanca. Ústavný súd však pripúšťa, že v okolnostiach daného
prípadu ide o extenzívny výklad § 244 v spojení s § 250v Občianskeho súdneho poriadku,
ktorý však napriek tomu považuje za ústavne akceptovateľný, t. j. označené ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku možno na danú vec podľa názoru ústavného súdu aplikovať,
a to najmä z toho dôvodu, že ani činnosť a rozhodovanie orgánov územnej samosprávy
nemôže byť svojvoľná, ale musí podliehať súdnemu prieskumu. Tento názor vyplýva aj
z čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhodovanie o zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo
iných zásahov orgánov verejnej moci (teda aj v danom prípade) patrí všeobecným súdom.
Navyše, zákon o obecnom zriadení v § 27 ods. 2 všeobecne zakladá súdny prieskum
rozhodnutí starostu obce pri výkone samosprávy, pričom je zrejmé, že zákonodarca mal na
mysli všeobecné súdy.
Vychádzajúc z dosiaľ uvedených úvah nebolo preto možné prisvedčiť sťažovateľovi
tvrdiacemu, že všeobecný súd konal nad rámec svojich právomocí, a tým zasiahol do
označených práv odporcu.
Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu za porušenie označených práv aj
z hľadiska posúdenia merita veci. Považuje totiž závery krajského súdu za arbitrárne
a z ústavného hľadiska neudržateľné. Spochybňuje najmä závery krajského súdu, podľa
ktorých nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty zániku poslaneckého mandátu
navrhovateľky. Nesúhlasí najmä s názorom, podľa ktorého postačuje zistenie, že
navrhovateľka sa nezúčastnila riadneho zasadnutia mestského zastupiteľstva 27. augusta
2009 z vážneho dôvodu, pričom skutočnosť, že príslušné potvrdenie predložila oneskorene,
je irelevantná. Spochybňuje tiež pravdivosť dôvodu neúčasti uvedeného navrhovateľkou,
keďže v rovnakom čase na rovnakom mieste mal rovnaké zdravotnícke služby poskytovať
aj iný poslanec, čo vyvoláva nedôveru voči tvrdeniu navrhovateľky. Ďalej namieta, že sa
krajský súd nezaoberal tým, z akých dôvodov sa navrhovateľka nezúčastnila
predchádzajúcich dvoch riadnych zasadnutí mestského zastupiteľstva, aj keď sa odporca
bránil tým, že bolo jeho povinnosťou zabezpečiť zákonný chod mestského zastupiteľstva,
ktorého uznášaniaschopnosť navrhovateľka (ale aj ďalší poslanci) svojimi častými
absenciami ohrozovali. Sťažovateľ napokon vytýka, že v súlade s ustanovením § 51 ods. 2
zákona o obecnom zriadení mestské zastupiteľstvo po uprázdnení mandátu navrhovateľky
privolilo k nastúpeniu náhradníka za ňu, a to uznesením z 29. októbra 2009, pričom toto
uznesenie nie je možné preskúmavať v konaní podľa § 250v Občianskeho súdneho
poriadku. Uznesenie nebolo dosiaľ zrušené.
Ústavný súd nepovažuje argumentáciu krajského súdu ani za arbitrárnu, ale ani za
zjavne neodôvodnenú. Záver krajského súdu o neúčasti navrhovateľky na riadnom zasadnutí
mestského zastupiteľstva 27. augusta 2009 z dôvodu poskytovania zdravotnej starostlivosti
v ambulancii rýchlej lekárskej pomoci sa opiera o listinný dôkaz, ktorého vierohodnosť
odporca v konaní vedenom krajským súdom nespochybňoval. Vzhľadom na závažnosť
zásahu do práv poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva vyplývajúceho z ustanovenia
§ 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení ani podľa názoru ústavného súdu nemôže
byť rozhodujúce, či dotknutý poslanec včas predložil doklad dokazujúci dôvod jeho
neúčasti na riadnom zasadnutí zastupiteľstva, pretože z ústavnoprávneho hľadiska je
podstatné len to, či dôvod jeho neúčasti zodpovedá skutočnosti a či ho možno kvalifikovať
ako vážny dôvod.
Skutočnosť, že sťažovateľ dodatočne v konaní pred ústavným súdom ponúka dôkaz
spochybňujúci pravdivosť tvrdeného dôvodu neúčasti navrhovateľky na zasadnutí
mestského zastupiteľstva, nemožno považovať za akceptovateľnú. Bolo vecou sťažovateľa,
resp. odporcu v konaní pred všeobecným súdom včas uniesť dôkazné bremeno na
preukázanie svojich tvrdení (§ 246c v spojení s § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku). To nemožno obísť v následnom konaní podľa čl. 127a ústavy.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľa, podľa ktorej sa mal krajský súd
zaoberať aj dôvodom neúčasti navrhovateľky na predchádzajúcich dvoch riadnych
zasadnutiach mestského zastupiteľstva, a to v súvislosti s tým, že postup odporcu voči
navrhovateľke bol motivovaný snahou zabezpečiť uznášaniaschopnosť mestského
zastupiteľstva s prihliadnutím na časté absencie poslancov.
Zo skutkovej podstaty § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení vyplýva, že
právne relevantná je iba taká skutková situácia, keď dôjde k trom neúčastiam poslanca na
riadnom zasadnutí obecného (mestského) zastupiteľstva nasledujúcim po sebe, a to bez
vážneho dôvodu a bez ospravedlnenia. Preto, ak sa preukáže, že z tvrdených troch neúčastí
bola čo i len jedna ospravedlnená vážnym dôvodom, javí sa skúmanie neúčasti na ďalších
zasadnutiach jednoznačne ako irelevantné.
Napokon sa nejaví ako dôvodná ani námietka, podľa ktorej uznesením mestského
zastupiteľstva z 29. októbra 2009 došlo k nastúpeniu náhradníka na poslanecké miesto
navrhovateľky, keďže jej mandát bol považovaný za uprázdnený, pričom toto uznesenie
krajský súd nemohol preskúmavať a nikdy nebolo zrušené.
Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd konštatuje, že podmienkou vydania
osvedčenia o nastúpení náhradníka, ktoré má len deklaratórne účinky, je uprázdnenie
mandátu poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva. V preskúmavanom prípade
z rozsudku krajského súdu zo 16. decembra 2009 vyplýva, že k uprázdneniu mandátu
navrhovateľky ako poslankyne mestského zastupiteľstva nedošlo, a preto neboli v danom
prípade splnené ani podmienky, aby orgány samosprávy mesta mohli postupovať podľa
§ 51 ods. 2 zákona o voľbách do samosprávy.
V zásadnej rovine treba ešte v tejto súvislosti zdôrazniť, že na uznesenie mestského
zastupiteľstva z 29. októbra 2009 nemohol krajský súd prihliadnuť, lebo protiústavnosť
a protizákonnosť deklarovaného zániku poslaneckého mandátu navrhovateľky v dôsledku
nenaplnenia skutkovej podstaty § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení nemohla
byť následne odstránená neskorším uznesením mestského zastupiteľstva o nastúpení
náhradníka na uprázdnený poslanecký mandát navrhovateľky (mutatis mutandis
II. ÚS 315/06, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, nepripadalo už do
úvahy osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia odkladom
vykonateľnosti rozsudku krajského súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2010