Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 141/2010
PDF · 180.07 KB
No categories available
IV. ÚS 141/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., M. vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 953/1995 a v súvislosti s úkonmi súdu prvého
stupňa v dovolacom konaní takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2010
doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich
základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 953/1995 a v súvislosti s vykonávaním úkonov súdu
prvého stupňa v dovolacom konaní.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa domáhala v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 953/1995, aby zaviazal žalovaného na plnenie
z poistnej zmluvy v sume 3 983,27 € (120 000 Sk) s príslušenstvom. Okresný súd zamietol
žalobu rozsudkom z 2. apríla 2004 a Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
potvrdil rozsudkom č. k. 15 Co 230/2001-213 zo 14. marca 2005 rozhodnutie súdu prvého
stupňa.
Sťažovateľka podala 9. júna 2005 proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie
a 29. novembra 2005 predložila okresnému súdu potvrdenie o osobných, majetkových
a zárobkových pomeroch. Uznesením z 3. januára 2006 jej okresný súd nepriznal
oslobodenie od súdneho poplatku, proti čomu sa odvolala. Krajský súd uznesením
č. k. 6 Co 52/2006-248 z 28. februára 2006 zrušil uznesenie okresného súdu ako nadbytočné
a bezdôvodné, pretože podľa jeho názoru oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré bolo
sťažovateľke priznané uznesením okresného súdu z 22. júna 1999, sa vzťahuje
aj na dovolacie konanie. Okresný súd rozhodol následne uznesením z 27. marca 2006 tak,
že odňal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov a krajský súd potvrdil jeho
rozhodnutie uznesením č. k. 6 Co 249/2006-254 z 20. júna 2006. V nadväznosti
na to okresný súd vyzval sťažovateľku 20. septembra 2006 výzvou doručenou jej právnemu
zástupcovi na zaplatenie súdneho poplatku v sume 4 800 Sk a 11. júna 2007 jej doručil
ďalšiu výzvu na zaplatenie súdneho poplatku z 12. mája 2007 v sume 12 000 Sk.
Uznesením z 19. júla 2007 okresný súd rozhodol o zastavení dovolacieho konania.
Sťažovateľka sa proti rozhodnutiu odvolala a súčasne 13. augusta 2007 zaplatila súdny
poplatok v sume 4 800 Sk. Uznesením č. k. 4 Co 234/2007-282 z 31. marca 2008 krajský
súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu s odôvodnením, že sťažovateľka nezaplatila súdny
poplatok v plnej sume.
Uznesením z 11. marca 2009 okresný súd rozhodol o vrátení zaplateného súdneho
poplatku sťažovateľke v sume 152,70 €, proti čomu sťažovateľka podala odvolanie
a 30. marca 2009 zaslala Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
doplatok súdneho poplatku do sumy 12 000 Sk, t. j. 239 €. Najvyšší súd ju prípisom
sp. zn. Ncv 90/2009 z 3. apríla 2009 upovedomil o odstúpení úhrady súdneho poplatku
na procesný postup súdu prvého stupňa. Uznesením č. k. 3 Co 127/2009-309
z 27. novembra 2009 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o vrátení súdneho
poplatku z 11. marca 2009.
Podľa názoru sťažovateľky «Súd prvého stupňa konal a opakovane rozhodoval vo
veci uplatneného dovolania ... o jej oslobodení ako dovolateľky od poplatkovej povinnosti
za podané dovolanie. Domnievám sa, že komplikovaným spôsobom, a nezákonne,
ak odvolací súd už právoplatne uzavrel svojím rozhodnutím zo dňa 28. februára 2006,
že spĺňam zákonné podmienky na takéto oslobodenie z dôvodu majetkových pomerov,
vrátane oslobodenia aj dovolacieho konania.
Od 28. februára 2006 nepochopiteľne dlho súd ďalej konal, svojimi úkonmi mne
odňal priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktoré po podaní dovolania mne
tento súd nikdy ako dovolateľke nepriznal. ...
Od 22. júna 1999 do 18. mája 2006 – kedy som prevzala uznesenie odvolacieho súdu
zo dňa 28. februára 2006, ako aj po 28. februári 2006 až do doby vydania nadobudnutia
právoplatnosti príkazov súdu o vrátení zaplatených súdnych poplatkov sťažovateľkou ako
dovolateľkou v konaní 12 C 953/95 – súd prvého stupňa porušil moje základné ústavné
právo na riešenie veci bez prieťahov a zároveň bránil mi o veci uplatneného dovolania
v prístupe k súdu, v konaní pred Najvyšším súdom SR.
Po 18. máji 2006 až do 11. februára 2010 súdy porušili moje základné ústavné právo
na prístup k súdu tým, že všetkými svojími ďalšími úkonmi nezákonným spôsobom
a nesprávne aplikovali zákonné dôvody zaplatenie súdneho poplatku, čím svojími
konaniami mi bránili v prístupe k súdu vo veci uplatneného dovolania.».
Sťažovateľka poukázala aj na podľa jej názoru nesprávny postup okresného súdu,
keď niektoré rozhodnutia a výzvy doručoval jej právnemu zástupcovi a niektoré priamo jej,
kvôli čomu podľa nej zlyhala spolupráca s právnym zástupcom. Namietala aj proti
odôvodneniu rozhodnutia o odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd ustanovil právneho
zástupcu a vo veci samej takto rozhodol:
„1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 953/95 porušil základné
právo M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR a v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základné právo rovnakého prístupu k súdu zaručené v čl. 47 ods. 2
a 3 ústavy SR.
2. Zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 27. marca 2006
sp. zn. 12 C 953/1995-249 v spojení s uznesením odvolacieho súdu zo dňa 20. júna 2006
sp. zn. 6 Co 249/2006-254, ako aj všetky ďalšie s nimi súvisiace úkony súdu ako neústavné
a nezákonné.
3. M. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000.-€ (slovom
šesťtisíc euro) ktoré je Okresný súd Košice I povinný jej zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Znamená to, že právomoc ústavného
súdu je subsidiárna (II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07, IV. ÚS 270/08) a nastupuje až po využití
všetkých právnych prostriedkov, ktoré má sťažovateľ k dispozícii v systéme všeobecných
súdov.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky, alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.
Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase
ešte trvalo. Právoplatnosťou konečného rozhodnutia všeobecného súdu dochádza podľa
názoru ústavného súdu k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania, a preto považuje
sťažnosť doručenú ústavnému súdu po právoplatnom skončení veci za zjavne
neopodstatnenú (I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/02, II. ÚS 208/04, II. ÚS 128/06).
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zbytočnými prieťahmi v postupe okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 953/1995 v súvislosti s rozhodovaním o jej žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní. Zo sťažnosti vyplýva,
že dovolacie konanie bolo zastavené uznesením okresného súdu z 19. júla 2007 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 234/2007-282 z 31. marca 2008, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 2. júna 2008, t. j. v čase doručenia sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu
už k namietanému porušeniu jej základných práv nemohlo dochádzať. Znamená to, že týmto
rozhodnutím sa konanie o veci sťažovateľky, na ktoré sa vzťahujú záruky čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, právoplatne skončilo ešte pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu. V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu bol preto dôvod na odmietnutie
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na uplynutie lehoty dlhšej ako dva mesiace od právoplatného skončenia
konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 12 C 953/1995 bolo možné odmietnuť
sťažnosť aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene (IV. ÚS 37/02, III. 109/03).
Ďalšie úkony, ktoré okresný súd vykonával v súvislosti s vrátením zaplateného
súdneho poplatku, už neboli úkonmi vo veci samej smerujúcimi k rozhodnutiu v dovolacom
konaní a tento postup okresného súdu už nesúvisel s odstránením právnej neistoty
sťažovateľky, a preto nesignalizuje žiadnu spojitosť s možným porušením jej základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Vo zvyšnej časti sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa
čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, pričom z odôvodnenia nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré
by mohli byť v príčinnej súvislosti s označenými právami. Pokiaľ však sťažovateľka tvrdí,
že došlo k porušeniu týchto jej základných práv postupom okresného súdu, ústavný súd
uvádza, že v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy a v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
nie je daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie tejto časti sťažnosti týkajúcej
sa namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy. Sťažovateľka
sa totiž mohla domáhať ochrany týchto základných práv využitím riadneho opravného
prostriedku, ktoré mala v systéme všeobecných súdov k dispozícii. Z tohto dôvodu ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky tak,
ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia po jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. marca 2010