Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 162/2010
PDF · 125.52 KB
No categories available
II. ÚS 162/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, 2 a 3,
čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom
Žilina pod sp. zn. 4 C 119/2005 a sp. zn. 6 C 47/2006 a Krajským súdom v Žiline pod
sp. zn. 7 Co 69/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2010
doručená sťažnosť J. Ď., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 4 C 119/2005 a sp. zn. 6 C 47/2006 a Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) pod sp. zn. 7 Co 69/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. marca
2010.
Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ (invalidný
dôchodca s ťažkým zdravotným postihnutím) býva spolu aj s manželkou v rodinnom dome
v obci S. (ďalej len „obec“). Na susediacom pozemku si chcel postaviť rodinný dom
spoluobčan P. Š. (ďalej len „sused“), ktorý tento pozemok získal od svojich rodičov, ktorí si
svoje vlastnícke právo protiprávne osvedčili notárskou zápisnicou v roku 1995 bez vedomia
vlastníkov. Sused mal rodinný dom podľa grafickej prílohy územného rozhodnutia postaviť
dva metre od spoločnej hranice pozemkov, pričom táto hranica nebola zodpovedným
geodetom v prírode vôbec zameraná. Napriek tomu sused začal rodinný dom stavať iba na
základe zamerania hranice pásmom pracovníkmi Obvodného úradu v B. (ďalej len
„obvodný úrad“) tak, že títo zamerali určitú vzdialenosť od rodinného domu sťažovateľa,
ktorá v rozpore s právnymi predpismi v grafickej prílohe územného rozhodnutia vyznačená
nebola. Z toho dôvodu sťažovateľ nadobudol podozrenie z falšovania stavebnej
dokumentácie pracovníkmi obvodného úradu spolu so susedom, a preto ju požadoval
sprístupniť. Keďže obec ako príslušný stavebný úrad žiadosť sťažovateľa, pravdepodobne
zámerne, ignorovala, sťažovateľ 21. decembra 2004 podal krajskému súdu žalobu
o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodovania obce pri sprístupňovaní požadovaných
informácií. Dňa 1. februára 2005 doplnil petit žaloby o náhradu škody–nemajetkovej ujmy,
ktorá mu vznikla v súvislosti s týmto nezákonným postupom obce. Z uvedeného dôvodu
bola žaloba uznesením krajského súdu sp. zn. 10 S 160/04 z 28. novembra 2005 postúpená
okresnému súdu. Okresný súd uznesením č. k. 4 C 119/2005-8 zo 6. decembra 2005 vyzval
sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania, čomu sťažovateľ vyhovel 14. decembra
2005. Keďže sťažovateľ zistil, že susedova manželka pracuje na okresnom súde vo funkcii
asistentky, v dôsledku čoho sa v jeho veciach koná zaujato, podával rôzne námietky
a sťažnosti, avšak bezvýsledne. O nesprávnom postupe a zaujatosti svedčí aj to, že
pravdepodobne na základe námietok a sťažností podaných sťažovateľom okresný súd začal
v tej istej veci súčasne konať aj pod inou spisovou značkou, a to 6 C 47/2006, avšak v tom
istom odmietavom duchu, ako v konaní sp. zn. 4 C 119/2005, v ktorom konali vlastne iba
vyšší súdny úradník s asistentkou, a nie sudca. Z uvedeného vyplýva, že sa nekonalo
spravodlivo a nezaujato, ale diskriminačne v prospech obce, čo potvrdzuje aj tá skutočnosť,
že v iných konaniach za tých istých majetkových, zárobkových a sociálnych pomerov bol
sťažovateľ oslobodený od súdnych poplatkov, no v tomto konaní nie.
Uznesením okresného súdu č. k. 4 C 119/2005-57 zo 7. septembra 2006 nebolo
priznané sťažovateľovi a jeho manželke oslobodenie spod súdnych poplatkov. Uznesením
krajského súdu č. k. 7 Co 69/2006-88 z 30. decembra 2006 bolo uznesenie okresného súdu
potvrdené. Uznesením okresného súdu č. k. 6 C 47/2006-47 zo 4. februára 2010 bola žaloba
sťažovateľa a jeho manželky proti obci o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
obce odmietnutá, pretože podľa názoru okresného súdu sťažovateľ a jeho manželka ani do
vydania uznesenia svoj návrh na začatie konania v zmysle výzvy okresného súdu na
odstránenie nedostatkov podania nedoplnili a neupresnili, a to aj napriek tomu, že boli
poučení o následkoch nedoplnenia podania. Podanie preto trpí nedostatkami, pre ktoré nie je
možné pokračovať v konaní. Okresný súd preto podanie sťažovateľa a jeho manželky
odmietol.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46
ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach
vedených okresným súdom pod sp. zn. 4 C 119/2005 a sp. zn. 6 C 47/2006 a krajským
súdom pod sp. zn. 7 Co 69/2006 odmietnutím oslobodenia sťažovateľa od platenia súdnych
poplatkov a následným odmietnutím jeho podania. Požaduje tiež priznanie finančného
odškodnenia vo výške 1 000 € od okresného súdu. Napokon žiada ústavný súd
o ustanovenie bezplatného právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 47/2006-47 zo
4. februára 2010 sa stalo právoplatným 5. marca 2010, keďže sťažovateľ nepodal proti
nemu odvolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 4 C 119/2005-57 zo 7. septembra 2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 4 C 119/2005-57 zo 7. septembra 2006 o nepriznaní oslobodenia od
súdnych poplatkov bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom
konaní, pričom sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu okresného súdu aj podal. Tým je
zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 7 Co 69/2006-88 z 30. decembra 2006, ktorým bolo potvrdené
uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 119/2005-57 zo 7. septembra 2006. Túto časť sťažnosti
treba považovať za oneskorene podanú.
Ako to vyplýva z rukou písanej poznámky na poslednej strane uznesenia krajského
súdu, bolo toto uznesenie doručené 5. marca 2009. Pokiaľ za daného stavu bola sťažnosť
ústavnému súdu odovzdaná na poštovú prepravu 1. marca 2010, stalo sa tak oneskorene,
a to dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 C 47/2006-47 zo
4. februára 2010 o odmietnutí podania považuje ústavný súd za neprípustnú.
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ nepodal proti uzneseniu
odvolanie, hoci toto bolo prípustné. Znamená to, že nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý
mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje a na ktorého použitie bol
oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že odvolanie nepodal
z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec neprichádzal do úvahy zo strany
ústavného súdu prípadný postup v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2010