Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 161/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., zastúpenej advokátom

JUDr. Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a a 2 Slovenskej

republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2010

doručená sťažnosť spoločnosti D., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva vlastniť majetok a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 20

ods. 1 a a 2 (ďalej len „“), ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 11. marca 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako kupujúca 16. januára 2007 uzavrela

s Obchodným družstvom P. ako predávajúcim (ďalej len „predávajúci“) kúpnu zmluvu

o prevode nehnuteľností, a to pozemku so stavbou v katastrálnom území B. Nehnuteľnosti

sú zapísané v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 4827. Správa katastra B. (ďalej

len „správa katastra“) povolila vklad vlastníckeho práva 22. januára 2007. Proti povoleniu

vkladu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I protest prokurátora datovaný

8. marca 2007. Rozhodnutím Katastrálneho úradu v B. (ďalej len „katastrálny úrad“) sp. zn.

zo 17. apríla 2007 bolo protestu prokurátora vyhovené. Sťažovateľka podala proti

rozhodnutiu katastrálneho úradu odvolanie, ktoré však Úrad geodézie, kartografie a katastra

Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. LPO-3914/2007-Kr zamietol a rozhodnutie

katastrálneho úradu potvrdil. Následne správa katastra rozhodla tak, že návrh na vklad

vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa rozhodnutím sp. zn. V-982/2007 z 3. októbra

2007 zamietla. Na základe opravného prostriedku sťažovateľky (postupom podľa piatej

časti tretej hlavy ) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -98 z 28. októbra 2008 bolo rozhodnutie správy

katastra potvrdené. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. novembra 2009 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu v spojení

s predchádzajúcimi rozhodnutiami krajského súdu a správy katastra došlo k porušeniu

označených článkov a dohovoru.

Nezodpovedá skutočnosti, že by v prípade predávajúceho nebol dodržaný predpísaný

spôsob konania. Podľa článku 12 bodu 5 stanov predávajúceho „za družstvo podpisuje

predseda predstavenstva s podpredsedom, prípadne s ďalším členom predstavenstva právne

úkony, pre ktoré je predpísaná písomná forma. Podpisovanie sa uskutoční tak, že

k vytlačenému alebo napísanému obchodnému menu družstva pripojí svoj podpis predseda

predstavenstva a podpredseda, alebo predseda a ďalší člen predstavenstva alebo

podpredseda a ďalší člen predstavenstva.“. Spôsob konania uvedený v tomto ustanovení sa

zapísal aj do obchodného registra vrátane druhej vety tohto ustanovenia. Podľa

sťažovateľky formulácia spôsobu konania v mene predávajúceho je rozporuplná. V tejto

súvislosti mali všeobecné súdy prejudiciálne skúmať otázku konania v mene predávajúceho,

pretože len týmto spôsobom je možné vyhodnotiť, či za predávajúceho mohol konať

podpredseda spolu s členom predstavenstva. Bolo treba vyhodnotiť, či je toto ustanovenie

jasné, zrozumiteľné a určité a zároveň aj aplikovať ustanovenie § 243 ods. 3 Obchodného

zákonníka, podľa ktorého ak zo stanov nevyplýva niečo iné, za predstavenstvo koná

navonok predseda alebo podpredseda. Ak je však pre právny úkon, ktorý robí

predstavenstvo, predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoň dvoch členov

predstavenstva. To znamená, že pri písomných právnych úkonoch je nevyhnutné, aby úkon

podpísali aspoň dvaja členovia predstavenstva, pričom zákon bližšie nehovorí o tom, ktorí

dvaja členovia predstavenstva to majú byť pri právnych úkonoch vyžadujúcich písomnú

formu. Krajský súd a najvyšší súd sa vôbec nevenovali rozporu v stanovách predávajúceho

a nezodpovedali prejudiciálnu otázku spočívajúcu vo vyriešení spôsobu konania. Krajský

súd rozpor v stanovách úplne opomenul konštatujúc iba, že sa mal dodržať spôsob konania

v mene predávajúceho podľa článku 12 bodu 5 prvej vety stanov. Ak by krajský súd

považoval spôsob konania v mene predávajúceho určený v článku 12 bode 5 stanov za

platný, musel by sa nevyhnutne vysporiadať s druhou vetou týkajúcou sa spôsobu konania

uvedenou v stanovách. Ak mala druhá veta znamenať, že sa vzťahuje na iné ako obligatórne

písomné právne úkony, potom bolo nevyhnutné jasne uviesť, že spôsob konania vyplývajúci

z druhej vety sa vzťahuje na fakultatívne písomné právne úkony. Ak však prvá veta rieši

podpisovanie v mene predávajúceho pri obligatórnych písomných právnych úkonoch

a druhá veta zasa spôsob podpisovania, pričom sa celý čas v tomto ustanovení hovorí len

o obligatórne písomných právnych úkonoch, potom podľa názoru sťažovateľky spôsobom

podpisovania obligatórne písomných právnych úkonov je aj konanie podpredsedu

predstavenstva spolu s členom predstavenstva tak, ako to hovorí druhá veta a súčasne tak,

ako to hovorí . V prípade neurčitosti

a nezrozumiteľnosti článku 12 bodu 5 stanov predávajúceho sa musí použiť zákonom

ustanovená úprava spôsobu konania uvedená v .

Naproti tomu, ak by sa prvá veta článku 12 bodu 5 stanov nepovažovala za rozpornú

s druhou vetou, muselo by sa jednoznačne prísť k záveru, že v prípade prvej vety by išlo

o nedovolené obmedzenie štatutárneho orgánu konať v mene družstva v súlade s § 13 ods. 4

.

Nemožno súhlasiť ani so záverom, podľa ktorého treba kúpnu zmluvu považovať za

rozpornú s dobrými mravmi, a to jednak pre nevedomosť ostatných členov predstavenstva

predávajúceho o transakcii, ale tiež preto, že A. F. podpísal zmluvu jednak za

predávajúceho (ako podpredseda predstavenstva predávajúceho), ale tiež aj za sťažovateľku,

ktorej je konateľom. Dôvody nesúhlasu so závermi všeobecných súdov sťažovateľka

podrobne rozvádza. Rovnako je neakceptovateľné stanovisko, podľa ktorého vkladu

vlastníckeho práva mal brániť nedostatok súhlasu záložného veriteľa s prevodom

nehnuteľností.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 20

ods. 1 a a 2 , ako aj dohovoru v konaní vedenom najvyšším

súdom pod sp. zn. s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 25. novembra

2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 28. októbra 2008 v nadväznosti na

rozhodnutie správy katastra z 3. októbra 2007 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -98 z 28. októbra 2008 vyplýva, že ním

bolo potvrdené rozhodnutie správy katastra sp. zn. V-982/2007 z 3. októbra 2007.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že sťažovateľka sa domáhala postupom podľa piatej časti

tretej hlavy preskúmania zákonnosti rozhodnutia správy

katastra z 3. októbra 2007, ktorým bol návrh na vklad vlastníckeho práva zamietnutý

z dôvodu, že kúpnu zmluvu zo 16. januára 2007 za predávajúceho nepodpísala oprávnená

osoba. Podľa zistenia krajského súdu predávajúci v zastúpení podpredsedom predstavenstva

A. F. a D. F. previedol na sťažovateľku nehnuteľnosti špecifikované v zmluve za dohodnutú

kúpnu cenu. Na predmete prevodu viazlo v tom čase záložné právo v prospech S., a. s.

Z výpisu z obchodného registra predávajúceho vyplýva, že spôsob konania v mene

predávajúceho bol určený tak, že za neho podpisuje predseda predstavenstva

s podpredsedom, prípadne ďalším členom predstavenstva právne úkony, pre ktoré je

predpísaná písomná forma. Pokiaľ ide o spôsob podpisovania, ten sa uskutoční tak, že

k vytlačenému alebo napísanému obchodnému menu predávajúceho pripojí svoj podpis

predseda predstavenstva a podpredseda alebo predseda a ďalší člen predstavenstva, alebo

podpredseda a ďalší člen predstavenstva. Z výpisu tiež vyplýva, že Ing. E. D. bola

predsedom predstavenstva a A. F. bol podpredsedom predstavenstva, pričom členmi

predstavenstva boli D. F., Ing. E. K. a Ing. Š. B. Podľa názoru krajského súdu treba

rozhodnutie správy katastra považovať za vecne správne, pričom aj iný procesný dôvod

bráni povoleniu vkladu vlastníckeho práva. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy a jej podpise

nebol dodržaný spôsob konania v mene predávajúceho, pretože pri obligatórne písomných

právnych úkonoch, akou predmetná zmluva bezo sporu je, mal ju podpísať predseda

predstavenstva s podpredsedom, prípadne ďalším členom predstavenstva. Ak potom zmluvu

podpísal podpredseda predstavenstva A. F. a členka predstavenstva D. F., nie je možné toto

považovať za dodržanie spôsobu konania v mene predávajúceho, tak ako to je uvedené aj

v článku 12 bodu 5 stanov predávajúceho. Znamená to zároveň, že kúpna zmluva nebola

urobená v predpísanej forme, lebo chýba prejav vôle osôb oprávnených konať za

predávajúceho. Zakladá to absolútnu neplatnosť zmluvy. Kúpna zmluva bola okrem toho

uzavretá aj v rozpore s dobrými mravmi, a to jednak pre nevedomosť o nej zo strany

niektorých členov predstavenstva, ale tiež aj preto, že A. F. zmluvu podpísal tak za

predávajúceho, ako aj za sťažovateľku. Vzhľadom na to, že zo záložnej zmluvy uzavretej so

Slovenskou sporiteľňou, a. s., na zabezpečenie poskytnutého úveru vyplývala potreba

súhlasu záložného veriteľa k prevodu nehnuteľností, skutočnosť, že záložný veriteľ takýto

súhlas nedal, je významnou procesnou okolnosťou, na ktorú musí správa katastra v rámci

vkladového konania prihliadať, lebo ide o okolnosť, ktorá bráni povoleniu vkladu.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 25. novembra 2009 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -98 z 28. októbra 2008. Podľa

názoru najvyššieho súdu za predávajúceho nepodpísali kúpnu zmluvu oprávnené osoby.

Táto skutočnosť sama osebe mala za následok jej neplatnosť. Z ustanovenia prvej vety

článku 12 bodu 5 stanov predávajúceho, rovnako aj podľa zápisu spôsobu konania v mene

predávajúceho nesporne vyplynulo, že právne úkony, pre ktoré je predpísaná písomná

forma, za predávajúceho podpisuje predseda predstavenstva s podpredsedom, prípadne

s ďalším členom predstavenstva. Preto ak kúpnu zmluvu podpísal podpredseda spolu

s ďalším členom predstavenstva, správa katastra a krajský súd správne konštatovali

neplatnosť zmluvy z dôvodu, že za predávajúceho nekonal oprávnený zástupca. Na tomto

závere nič nemení ani znenie druhej vety článku 12 bodu 5 stanov predávajúceho, ktorá

upravuje iba spôsob, akým sa uskutočňuje akékoľvek podpisovanie v mene predávajúceho.

Za dôvodnú nepovažuje najvyšší súd námietku sťažovateľky o neúčinnosti obmedzenia

spôsobu konania v zmysle článku 12 bodu 5 stanov s poukazom na ustanovenie § 243 ods. 3

v spojení s ustanovením a .

Z kópie doručenky vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu bol právnemu zástupcovi

sťažovateľky doručený 15. januára 2010.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že hoci správa

katastra nepovažovala za možné povoliť vklad vlastníckeho práva iba z dôvodu, že v mene

predávajúceho nekonali oprávnené osoby, zatiaľ podľa názoru krajského súdu, resp.

najvyššieho súdu bolo takýchto dôvodov viac.

Ústavný súd konštatuje, že postačuje existencia hoci len jediného dôvodu

zakladajúceho absolútnu neplatnosť zmluvy, resp. jediného dôvodu brániaceho vkladu

vlastníckeho práva na to, aby bol návrh na vklad vlastníckeho práva zamietnutý. Za takýto

dôvod možno považovať zhodnú argumentáciu správy katastra, krajského súdu

a najvyššieho súdu, podľa ktorej kúpnu zmluvu treba považovať za neplatnú, lebo ju zo

strany predávajúceho nepodpísali oprávnené osoby.

Zodpovedá skutočnosti, že na prvý pohľad vykazuje znenie článku 12 bodu 5 stanov

predávajúceho zdanie rozpornosti, a to vo vzájomnom vzťahu medzi prvou a druhou vetou

tohto ustanovenia. Treba však zároveň konštatovať, že právny názor najvyššieho súdu,

podľa ktorého okruh osôb oprávnených podpisovať v mene predávajúceho obligatórne

písomné právne úkony definuje prvá veta článku 12 bodu 5 stanov, pričom druhá veta

upravuje iba spôsob, akým sa uskutočňuje akékoľvek podpisovanie (nielen teda

podpisovanie obligatórne písomných právnych úkonov) v mene predávajúceho, nemožno

v nijakom prípade považovať za arbitrárny, či za zjavne neodôvodnený. Tento výklad sa

neprieči ustanoveniu článku 12 bodu 5 stanov, ale ani príslušným ustanoveniam

. V žiadnom prípade nemožno takýto výklad považovať ani za

arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Niet preto ani dôvodu na to, aby ústavný súd do

tohto výkladu zasiahol.

Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že tangované ustanovenie stanov

predávajúceho možno legitímne vykladať aj inak, napríklad aj tak, ako to vidí sťažovateľka.

Berúc do úvahy uvedené závery ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa

ďalšími argumentmi, na základe ktorých všeobecné súdy potvrdili rozhodnutie správy

katastra.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010