Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 161/2010
PDF · 179.83 KB
No categories available
II. ÚS 161/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., zastúpenej advokátom
JUDr. Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. 6 Sžo 49/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2010
doručená sťažnosť spoločnosti D., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva vlastniť majetok a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Sžo 49/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 11. marca 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako kupujúca 16. januára 2007 uzavrela
s Obchodným družstvom P. ako predávajúcim (ďalej len „predávajúci“) kúpnu zmluvu
o prevode nehnuteľností, a to pozemku so stavbou v katastrálnom území B. Nehnuteľnosti
sú zapísané v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 4827. Správa katastra B. (ďalej
len „správa katastra“) povolila vklad vlastníckeho práva 22. januára 2007. Proti povoleniu
vkladu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I protest prokurátora datovaný
8. marca 2007. Rozhodnutím Katastrálneho úradu v B. (ďalej len „katastrálny úrad“) sp. zn.
21/07-VA zo 17. apríla 2007 bolo protestu prokurátora vyhovené. Sťažovateľka podala proti
rozhodnutiu katastrálneho úradu odvolanie, ktoré však Úrad geodézie, kartografie a katastra
Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. LPO-3914/2007-Kr zamietol a rozhodnutie
katastrálneho úradu potvrdil. Následne správa katastra rozhodla tak, že návrh na vklad
vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa rozhodnutím sp. zn. V-982/2007 z 3. októbra
2007 zamietla. Na základe opravného prostriedku sťažovateľky (postupom podľa piatej
časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Sp 2/2008-98 z 28. októbra 2008 bolo rozhodnutie správy
katastra potvrdené. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
6 Sžo 49/2009 z 25. novembra 2009 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu v spojení
s predchádzajúcimi rozhodnutiami krajského súdu a správy katastra došlo k porušeniu
označených článkov ústavy a dohovoru.
Nezodpovedá skutočnosti, že by v prípade predávajúceho nebol dodržaný predpísaný
spôsob konania. Podľa článku 12 bodu 5 stanov predávajúceho „za družstvo podpisuje
predseda predstavenstva s podpredsedom, prípadne s ďalším členom predstavenstva právne
úkony, pre ktoré je predpísaná písomná forma. Podpisovanie sa uskutoční tak, že
k vytlačenému alebo napísanému obchodnému menu družstva pripojí svoj podpis predseda
predstavenstva a podpredseda, alebo predseda a ďalší člen predstavenstva alebo
podpredseda a ďalší člen predstavenstva.“. Spôsob konania uvedený v tomto ustanovení sa
zapísal aj do obchodného registra vrátane druhej vety tohto ustanovenia. Podľa
sťažovateľky formulácia spôsobu konania v mene predávajúceho je rozporuplná. V tejto
súvislosti mali všeobecné súdy prejudiciálne skúmať otázku konania v mene predávajúceho,
pretože len týmto spôsobom je možné vyhodnotiť, či za predávajúceho mohol konať
podpredseda spolu s členom predstavenstva. Bolo treba vyhodnotiť, či je toto ustanovenie
jasné, zrozumiteľné a určité a zároveň aj aplikovať ustanovenie § 243 ods. 3 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého ak zo stanov nevyplýva niečo iné, za predstavenstvo koná
navonok predseda alebo podpredseda. Ak je však pre právny úkon, ktorý robí
predstavenstvo, predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoň dvoch členov
predstavenstva. To znamená, že pri písomných právnych úkonoch je nevyhnutné, aby úkon
podpísali aspoň dvaja členovia predstavenstva, pričom zákon bližšie nehovorí o tom, ktorí
dvaja členovia predstavenstva to majú byť pri právnych úkonoch vyžadujúcich písomnú
formu. Krajský súd a najvyšší súd sa vôbec nevenovali rozporu v stanovách predávajúceho
a nezodpovedali prejudiciálnu otázku spočívajúcu vo vyriešení spôsobu konania. Krajský
súd rozpor v stanovách úplne opomenul konštatujúc iba, že sa mal dodržať spôsob konania
v mene predávajúceho podľa článku 12 bodu 5 prvej vety stanov. Ak by krajský súd
považoval spôsob konania v mene predávajúceho určený v článku 12 bode 5 stanov za
platný, musel by sa nevyhnutne vysporiadať s druhou vetou týkajúcou sa spôsobu konania
uvedenou v stanovách. Ak mala druhá veta znamenať, že sa vzťahuje na iné ako obligatórne
písomné právne úkony, potom bolo nevyhnutné jasne uviesť, že spôsob konania vyplývajúci
z druhej vety sa vzťahuje na fakultatívne písomné právne úkony. Ak však prvá veta rieši
podpisovanie v mene predávajúceho pri obligatórnych písomných právnych úkonoch
a druhá veta zasa spôsob podpisovania, pričom sa celý čas v tomto ustanovení hovorí len
o obligatórne písomných právnych úkonoch, potom podľa názoru sťažovateľky spôsobom
podpisovania obligatórne písomných právnych úkonov je aj konanie podpredsedu
predstavenstva spolu s členom predstavenstva tak, ako to hovorí druhá veta a súčasne tak,
ako to hovorí § 243 ods. 3 Obchodného zákonníka. V prípade neurčitosti
a nezrozumiteľnosti článku 12 bodu 5 stanov predávajúceho sa musí použiť zákonom
ustanovená úprava spôsobu konania uvedená v § 243 ods. 3 Obchodného zákonníka.
Naproti tomu, ak by sa prvá veta článku 12 bodu 5 stanov nepovažovala za rozpornú
s druhou vetou, muselo by sa jednoznačne prísť k záveru, že v prípade prvej vety by išlo
o nedovolené obmedzenie štatutárneho orgánu konať v mene družstva v súlade s § 13 ods. 4
Nemožno súhlasiť ani so záverom, podľa ktorého treba kúpnu zmluvu považovať za
rozpornú s dobrými mravmi, a to jednak pre nevedomosť ostatných členov predstavenstva
predávajúceho o transakcii, ale tiež preto, že A. F. podpísal zmluvu jednak za
predávajúceho (ako podpredseda predstavenstva predávajúceho), ale tiež aj za sťažovateľku,
ktorej je konateľom. Dôvody nesúhlasu so závermi všeobecných súdov sťažovateľka
podrobne rozvádza. Rovnako je neakceptovateľné stanovisko, podľa ktorého vkladu
vlastníckeho práva mal brániť nedostatok súhlasu záložného veriteľa s prevodom
nehnuteľností.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším
súdom pod sp. zn. 6 Sžo 49/2009 s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 25. novembra
2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 28. októbra 2008 v nadväznosti na
rozhodnutie správy katastra z 3. októbra 2007 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 Sp 2/2008-98 z 28. októbra 2008 vyplýva, že ním
bolo potvrdené rozhodnutie správy katastra sp. zn. V-982/2007 z 3. októbra 2007.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že sťažovateľka sa domáhala postupom podľa piatej časti
tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku preskúmania zákonnosti rozhodnutia správy
katastra z 3. októbra 2007, ktorým bol návrh na vklad vlastníckeho práva zamietnutý
z dôvodu, že kúpnu zmluvu zo 16. januára 2007 za predávajúceho nepodpísala oprávnená
osoba. Podľa zistenia krajského súdu predávajúci v zastúpení podpredsedom predstavenstva
A. F. a D. F. previedol na sťažovateľku nehnuteľnosti špecifikované v zmluve za dohodnutú
kúpnu cenu. Na predmete prevodu viazlo v tom čase záložné právo v prospech S., a. s.
Z výpisu z obchodného registra predávajúceho vyplýva, že spôsob konania v mene
predávajúceho bol určený tak, že za neho podpisuje predseda predstavenstva
s podpredsedom, prípadne ďalším členom predstavenstva právne úkony, pre ktoré je
predpísaná písomná forma. Pokiaľ ide o spôsob podpisovania, ten sa uskutoční tak, že
k vytlačenému alebo napísanému obchodnému menu predávajúceho pripojí svoj podpis
predseda predstavenstva a podpredseda alebo predseda a ďalší člen predstavenstva, alebo
podpredseda a ďalší člen predstavenstva. Z výpisu tiež vyplýva, že Ing. E. D. bola
predsedom predstavenstva a A. F. bol podpredsedom predstavenstva, pričom členmi
predstavenstva boli D. F., Ing. E. K. a Ing. Š. B. Podľa názoru krajského súdu treba
rozhodnutie správy katastra považovať za vecne správne, pričom aj iný procesný dôvod
bráni povoleniu vkladu vlastníckeho práva. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy a jej podpise
nebol dodržaný spôsob konania v mene predávajúceho, pretože pri obligatórne písomných
právnych úkonoch, akou predmetná zmluva bezo sporu je, mal ju podpísať predseda
predstavenstva s podpredsedom, prípadne ďalším členom predstavenstva. Ak potom zmluvu
podpísal podpredseda predstavenstva A. F. a členka predstavenstva D. F., nie je možné toto
považovať za dodržanie spôsobu konania v mene predávajúceho, tak ako to je uvedené aj
v článku 12 bodu 5 stanov predávajúceho. Znamená to zároveň, že kúpna zmluva nebola
urobená v predpísanej forme, lebo chýba prejav vôle osôb oprávnených konať za
predávajúceho. Zakladá to absolútnu neplatnosť zmluvy. Kúpna zmluva bola okrem toho
uzavretá aj v rozpore s dobrými mravmi, a to jednak pre nevedomosť o nej zo strany
niektorých členov predstavenstva, ale tiež aj preto, že A. F. zmluvu podpísal tak za
predávajúceho, ako aj za sťažovateľku. Vzhľadom na to, že zo záložnej zmluvy uzavretej so
Slovenskou sporiteľňou, a. s., na zabezpečenie poskytnutého úveru vyplývala potreba
súhlasu záložného veriteľa k prevodu nehnuteľností, skutočnosť, že záložný veriteľ takýto
súhlas nedal, je významnou procesnou okolnosťou, na ktorú musí správa katastra v rámci
vkladového konania prihliadať, lebo ide o okolnosť, ktorá bráni povoleniu vkladu.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 49/2009 z 25. novembra 2009 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 3 Sp 2/2008-98 z 28. októbra 2008. Podľa
názoru najvyššieho súdu za predávajúceho nepodpísali kúpnu zmluvu oprávnené osoby.
Táto skutočnosť sama osebe mala za následok jej neplatnosť. Z ustanovenia prvej vety
článku 12 bodu 5 stanov predávajúceho, rovnako aj podľa zápisu spôsobu konania v mene
predávajúceho nesporne vyplynulo, že právne úkony, pre ktoré je predpísaná písomná
forma, za predávajúceho podpisuje predseda predstavenstva s podpredsedom, prípadne
s ďalším členom predstavenstva. Preto ak kúpnu zmluvu podpísal podpredseda spolu
s ďalším členom predstavenstva, správa katastra a krajský súd správne konštatovali
neplatnosť zmluvy z dôvodu, že za predávajúceho nekonal oprávnený zástupca. Na tomto
závere nič nemení ani znenie druhej vety článku 12 bodu 5 stanov predávajúceho, ktorá
upravuje iba spôsob, akým sa uskutočňuje akékoľvek podpisovanie v mene predávajúceho.
Za dôvodnú nepovažuje najvyšší súd námietku sťažovateľky o neúčinnosti obmedzenia
spôsobu konania v zmysle článku 12 bodu 5 stanov s poukazom na ustanovenie § 243 ods. 3
v spojení s ustanovením § 13 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka.
Z kópie doručenky vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu bol právnemu zástupcovi
sťažovateľky doručený 15. januára 2010.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že hoci správa
katastra nepovažovala za možné povoliť vklad vlastníckeho práva iba z dôvodu, že v mene
predávajúceho nekonali oprávnené osoby, zatiaľ podľa názoru krajského súdu, resp.
najvyššieho súdu bolo takýchto dôvodov viac.
Ústavný súd konštatuje, že postačuje existencia hoci len jediného dôvodu
zakladajúceho absolútnu neplatnosť zmluvy, resp. jediného dôvodu brániaceho vkladu
vlastníckeho práva na to, aby bol návrh na vklad vlastníckeho práva zamietnutý. Za takýto
dôvod možno považovať zhodnú argumentáciu správy katastra, krajského súdu
a najvyššieho súdu, podľa ktorej kúpnu zmluvu treba považovať za neplatnú, lebo ju zo
strany predávajúceho nepodpísali oprávnené osoby.
Zodpovedá skutočnosti, že na prvý pohľad vykazuje znenie článku 12 bodu 5 stanov
predávajúceho zdanie rozpornosti, a to vo vzájomnom vzťahu medzi prvou a druhou vetou
tohto ustanovenia. Treba však zároveň konštatovať, že právny názor najvyššieho súdu,
podľa ktorého okruh osôb oprávnených podpisovať v mene predávajúceho obligatórne
písomné právne úkony definuje prvá veta článku 12 bodu 5 stanov, pričom druhá veta
upravuje iba spôsob, akým sa uskutočňuje akékoľvek podpisovanie (nielen teda
podpisovanie obligatórne písomných právnych úkonov) v mene predávajúceho, nemožno
v nijakom prípade považovať za arbitrárny, či za zjavne neodôvodnený. Tento výklad sa
neprieči ustanoveniu článku 12 bodu 5 stanov, ale ani príslušným ustanoveniam
Obchodného zákonníka. V žiadnom prípade nemožno takýto výklad považovať ani za
arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Niet preto ani dôvodu na to, aby ústavný súd do
tohto výkladu zasiahol.
Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že tangované ustanovenie stanov
predávajúceho možno legitímne vykladať aj inak, napríklad aj tak, ako to vidí sťažovateľka.
Berúc do úvahy uvedené závery ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa
ďalšími argumentmi, na základe ktorých všeobecné súdy potvrdili rozhodnutie správy
katastra.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2010