Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 140/2010
PDF · 191.58 KB
No categories available
III. ÚS 140/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., trvale bytom S., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 T 260/2004, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2010 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 260/2004
(ďalej aj „namietané konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že:
„Na Okresnom súde v Kežmarku od decembra 2004 prebieha konanie vo veci
obžalovaného Ing. J. H. pod č. k. 6/T/260/2004, v ktorom som poškodeným. V priebehu
prípravného konania pri výsluchu pred povereným prísl. PZ som sa k trestnému konaniu
dňa 14. 1. 2004 pripojil a uviedol som, že si v tom čase neviem špecifikovať výšku
požadovanej škody, ale urobím tak pred súdom. Aj pri výsluchu dňa 14. 7. 2004 som
uviedol, že škodu v tom čase neviem vyčísliť, ale z vyjadrenia bolo zrejmé, že tak v konaní
pred súdom chcem urobiť. Súčasne pri oboch výsluchoch som do zápisnice jasne uviedol, že
som úplne obojstranne hluchý, neovládam posunkovú reč a nedokážem ani z úst inej osoby
odčítať, resp, tak viem odčítať iba každé 5 až 10-te slovo a to jednoduché slovné vyjadrenia.
V čase prvého pojednávania vo veci dňa 5. 9. 2005 som sa nachádzal ako obvinený
/v inej veci/ vo väzbe v ÚVT L. Na pojednávanie som bol eskortovaný prísl. VJS a v ich
sprievode som bol do súdnej siene predvedený v putách: až potom, ako vo veci vypovedal
obžalovaný Ing. J. H. Ak by sudca postupoval tak, ako mu ukladá Tr. por. a ústava,
nemohol by ma do súdnej siene zavolať až po výsluchu obžalovaného.
Podľa § 206 ods. 2 musí sudca pred začatím pojednávania- dokazovania urobiť
dotaz na poškodeného či si uplatňuje nárok na náhradu škody v trestnom konaní a v akej
výške...
Sudca však podľa ust. § 206 ods. 2 nepostupoval a de facto mi odňal možnosť
uplatniť si nároky v trestnom konaní. Ak by sudca poznal obsah spisu /zo zákona ho poznať
musel!/, tak by vzhľadom na moju úplnú hluchotu musel postupovať pri spisovaní zápisnice
z HP v zmysle § 55 ods. 4 Tr. por...
Z lekárskych správ, ktoré pripájam je zrejmé, že od roku 2000 trpím 100%- tnou
stratou sluchu s dg. Surditas. Nepomôže mi ani naslúchací aparát. Sudca naviac okrem
spisu 6 T 260/2004 prejednáva do dnešných dní od leta 2005 aj spis 1 T 74/05 kde som
obžalovaným, V tej veci sú dva súdne posudky znalcov o tom, že som hluchý, nepočujem
hovorovú reč, nedokážem odčítať z úst a neovládam posunkovú reč. V tej veci aj sudca so
mnou konal pomocou počítača s duálnym monitorom...
O tom, že sa sťažovateľ mal údajne svojho práva uplatniť v trestnom konaní nároky
na náhradu škody voči obžalovanému vzdať, sa sťažovateľ dozvedel až z uznesenia ÚS SR
č. IV. ÚS 429/09 zo dňa 16. 12. 2009 a nahliadnutím do spisu na súde dňa 11. 2. 2010.
Pokiaľ už ÚS SR dňa 15. 12. 2009 odmietol v tejto veci sťažnosť, konal zrejme na základe
nedostatočnej znalosti obsahu spisu a bez reálnych faktov. Skutočnosti uvádzané v tejto
sťažnosti sú nové okolnosti a plne vyvracajú záver o vzdaní sa práva poškodeného na HP.
Sťažovateľ proti uzneseniu ÚS IV 429/09 nehodlá postupovať sťažnosťou na ESĽP
z dôvodu, že nemá záujem, aby SR vyzerala pred uvedeným orgánom ako štát
nerešpektujúci práva zdravotne postihnutých. Ak však aj opakovanú sťažnosť na základe
nových skutočností ÚS SR odmietne, sťažovateľ sa obráti na ESĽP a bude dokazovať, že SR
je intolerantný a diskriminujúci štát, kde hluchý občan je odpad a nemá žiadnu právnu
ochranu...
... sťažovateľ sa nikdy nevzdal pred súdom práv poškodeného v trestnej veci
6 T 260/04 a teda nestratil svoje postavenie poškodeného, mal a stále musí mať aj práva
pre neho z Tr. por, vyplývajúce. Poškodený má značne viac práv ako je právo nahliadnuť do
spisu čo uvádzal už v uznesení č. IV. ÚS 429/09 ústavný súd. Má aj právo nato, aby ho súd
o pojednávaniach upovedomil. Nemá povinnosť na ne prísť, ale ak príde, má právo dávať
svedkom otázky, vyjadriť sa k ich výpovediam a tiež navrhovať a predkladať dôkazy. Je to
právo v záujme realizácie jeho nárokov na náhradu škody. Vo veci 6 T 260/04 však okrem
predvolania na pojednávanie dňa 5. 9. 2005 súd nikdy sťažovateľa o pojednávaniach
neupovedomil...
Súd odňal právo sťažovateľa zúčastniť sa konania a uplatniť v zmysle Tr. por. v
konaní svoje práva.
Vychádzajúc z dôkazov o tom, že sťažovateľ nikdy nestratil v konaní 6 T 260/04
postavenie poškodeného, mal a stále má aj právo domáhať sa toho, aby súd konal bez
prieťahov a vec prejednal v primeranej lehote. Obžaloba napadla súdu v decembri 2004 a
do dnešného dňa nebol vo veci vynesený rozsudok !!!.
Z opísaných skutočností je zrejmé , že súd tieto práva sťažovateľa porušil. Aj fakt, ž
sám sudca v zápisnici uvádza: poškodeného dlhoročne poznám ako advokáta ešte z doby
pôsobenia v S. a K. vylučuje, aby sa jednalo o nestranné a spravodlivé konanie. Bolo
predsa na základe uvedeného, povinnosťou sudcu vylúčiť sa z konania, ako sa to stalo v
prípade prokurátorov OP K., hoci ma podstatne kratší čas poznali a nemali so mnou
dlhoročný priateľský pomer. Nepredkladanie spisu na rozhodnutie o námietke, celková
dĺžka konania sú neprijateľné a vážne ohrozujú právnu istotu poškodeného.
Poškodený - sťažovateľ nikdy nepodal návrh v občianskoprávnom konaní na náhradu
škody voči obžalovanému Ing. J. H. Postupom súdu došlo k situácii, že nároky sťažovateľa
sú už v civilnom konaní premlčané. Pritom dňa 5. 9. 2005 konal súd tak, že nároky vedome,
manipulátorne a protiústavné poškodenému odňal.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:
„1./ Základné právo JUDr. O. M. na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 12
ods. 1, na prejednanie jeho veci v jeho prítomnosti s právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom
a na prerokovanie jeho záležitosti bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené.
2./ Ukladá sa Okresnému súd v Kežmarku, aby vo veci sp. zn. 6 T 260/ 2004 konal v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky a dohovorom.
3./ JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33 333 Eur, ktoré je
Okresný súd v Kežmarku povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.
4./Kancelárii Ústavného súdu Sloveeskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho
zastupovania JUDr. O. M. v sume /podľa dodatočného vyčíslenia ustanoveného advokáta /
na účet jeho právneho zástupcu/ meno po ustanovení ex offo/ do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia.
5./ Okresný súd v Kežmarku je povinný uhradiť štátu trovy právneho
zastupovania...“.
Sťažovateľ okrem uvedeného požiadal aj o ustanovenie advokáta na zastupovanie v
konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
1. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa
smerujúcom proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 260/2004,
ktorým malo byť porušené najmä jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný súd s ním mal konať od začiatku ako
s poškodeným, a nie mu „odňať právo uplatňovať si možnosť náhrady škody v postavení
poškodeného“ na hlavnom pojednávaní konanom 5. septembra 2005. Sťažovateľ ako osoba,
ktorá trpí obojstrannou praktickou hluchotou, sa na tomto hlavnom pojednávaní nikdy pred
okresným súdom nevyjadril k tomu, že ako poškodený „sa ku konaniu s nárokom na
náhradu škody nepripája“, ako to vyplýva zo zápisnice uznesenia okresného súdu,
a o tejto skutočnosti sa dozvedel až z uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 429/09
zo 16. decembra 2009, ktorým bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá práve na základe tejto
skutočnosti ako podaná zjavne neoprávnenou osobou. Obsah tohoto uznesenia ústavného
súdu vychádza najmä zo zápisnice z tohto pojednávania.
Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa uvádza, že nemá oprávnenie posudzovať
už právoplatné rozhodnutie ústavného súdu, ktoré vychádzalo najmä z obsahu spisu
okresného súdu v trestnej veci, navyše ak v takýchto prípadoch (ak sťažovateľ namieta
porušenie opätovne svojich práv) tieto sťažnosti odmieta ako neprípustné podľa § 24 a)
Podľa § 24 a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda súčasne základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je teda podmienené
tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, čo v prípade sťažovateľa
nebolo naplnené, aj keď tvrdí, že sa tak stalo nie jeho vinou. Ústavný súd preto musel
sťažnosť v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietnuť ako neprípustnú podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde.
K novej námietke sťažovateľa, že sa cítil vždy ako poškodený v trestnom konaní, ale
nikdy nebol súdom poučený o tom, či si môže uplatňovať náhradu škody v trestnom konaní,
ústavný súd uvádza:
Z prípravného konania vedeného pred vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v S. (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod sp. zn. ČVS: ORP-608/1-OVK-KK-
2004 vyplýva, že sťažovateľ ako poškodený bol riadne poučený o svojich právach pri
svojom výsluchu konanom 14. januára 2004 a neskôr aj 14. júla 2004, ktoré vyplývajú zo
zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) i ďalších osobitných predpisov, čo dokumentuje aj
to, že zápisnice z výsluchov vlastnoručne podpísal.
Na č. l. 24 vyšetrovacieho spisu k veci uviedol, „že sa cítim byť poškodený a
pripájam sa ako poškodený ku trestnému konaniu avšak ku konaniu o náhrade spôsobenej
škody sa momentálne nepripájam lebo konkrétnu škodu teraz uviesť neviem nakoľko mne
škoda vznikla v dôsledku stresu a pretrváva mi problém, že mám stále vysoký tlak“.
Z trestnej veci, ktorá je predmetom konania pred okresným súdom, ďalej vyplýva, že
obžaloba vo veci bola podaná 23. decembra 2004 Okresnou prokuratúrou S.
V zmysle citovaného Trestného poriadku ako procesného kódexu vzťahujúceho sa na
prípad sťažovateľa (ustanovenia § 43 ods. 1) poškodený je osoba, ktorej bolo trestným
činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda, alebo boli
porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo v
prípadoch uvedených v tomto zákone sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo
uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich
doplnenie, nazerať do spisu a oboznámiť sa so spisom, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní
a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo
záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto
zákonom. Práva preštudovať spis sa môže poškodený výslovne vzdať.
V zmysle § 43 ods. 2 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti
obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená, je
oprávnený tiež navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému
povinnosť nahradiť túto škodu. Návrh treba urobiť do skončenia vyšetrovania (§ 166 ods. 1
a 2 Trestného poriadku). Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa
nárok na náhradu škody uplatňuje.
Z uvedených ustanovení Trestného poriadku teda vyplýva, že sťažovateľ
nepostupoval do podania obžaloby aj napriek zákonnému poučeniu zo strany vyšetrovateľa
citovaného na s. 24 vyšetrovacieho spisu tak, ako mu to umožňoval Trestný poriadok,
a v spise okresného súdu sa zatiaľ nenachádza žiadny jeho konkrétny návrh na uplatnenie
náhrady škody.
K tvrdeniu sťažovateľa, že okresný súd mu na prvom hlavnom pojednávaní konanom
5. septembra 2005 odňal právo uplatniť si náhradu škody, resp. ho riadne nepoučil o tejto
zákonnej možnosti, je potrebné uviesť, že nie je úlohou ústavného súdu odstraňovať rozpory
medzi tvrdeniami sťažovateľa a listinnými dôkazmi uvedenými v spise okresného súdu, a ak
je tomu tak, ako to tvrdí sťažovateľ, má možnosť teda kedykoľvek v priebehu trestného
konania pred súdom vzniesť takúto námietku a okresný súd o jeho prípadnej námietke bude
musieť rozhodnúť.
Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd pri jeho vypočúvaní na hlavnom
pojednávaní ako občana s ťažkým zdravotným postihnutím nepostupoval v zmysle § 55 ods.
4 alebo § 52 Trestného poriadku napriek tomu, že vedel, že trpí obojstrannou hluchotou.
Podľa § 52 Trestného poriadku pri vykonávaní úkonov trestného konania sa musí
zaobchádzať s osobami na úkone zúčastnenými tak, ako to vyžaduje význam a výchovný
účel trestného konania; vždy treba rešpektovať ich osobnosť a ich ústavou zaručené práva.
Podľa 55 ods. 4 Trestného poriadku v dôležitých prípadoch možno okrem zápisnice
vyhotoviť o konaní i rýchlopisný záznam, ktorý sa potom spolu s prepisom do obyčajného
písma pripojí k zápisnici. Na zachytenie priebehu konania možno v prípade potreby použiť
aj iný vhodný prostriedok. Pomôcku na to použitú treba označiť, spoľahlivo uschovať a v
zápisnici poznamenať, kde je uložená. Prepis zvukového záznamu sa priloží k zápisnici.
Ústavný súd k tomu uvádza, že aj keď je zrejmé, že v tomto smere okresný súd asi
pochybil, v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho
povinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej
rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto
povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr.
Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie čl. 127 ods. 1 ústavy limitujúce
právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa
ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec
proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre
ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp.
korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho právoplatnom skončení možno na
ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v
čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného
konania.
Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel
opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných
pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a
súdov).
Vychádzajúc z uvedeného v sťažovateľovej veci bola v rámci predbežného
prejednania obžaloby sporná predovšetkým otázka zákonnosti postupu orgánov činných v
trestnom konaní v rámci prípravného konania, ale najmä okresného súdu po podaní
obžaloby, ktoré nezvolili správny spôsob komunikácie so sťažovateľom (poškodeným),
ktorý trpí obojstrannou hluchotou.
Po preštudovaní spisu okresného súdu a vyjadrení účastníkov dospel ústavný súd
k záveru, že právna úprava trestného konania v súčasnosti ešte umožňuje sťažovateľovi v
rámci uplatnenia jeho požiadavky na vedenie procesu s ním, ktorú uplatnil v sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu, domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany základných
práv a slobôd garantovaných ústavou v ďalšom priebehu konania (na hlavných
pojednávaniach), keďže ho okresný súd aj neskôr (ako uvádza sťažovateľ v sťažnosti)
považoval za poškodeného, napr. 21. augusta 2008 mu doručil predvolanie na hlavné
pojednávanie (č. l.173 súdneho spisu), pretože konanie v trestnej veci nie je ešte právoplatne
skončené. Obdobne ho považoval za poškodeného, keď podával námietky zaujatosti proti
zákonnému sudcovi [svedčí o tom zápisnica napísaná s ním na okresnom súde
26. septembra 2006 (č. l. 160) a vyjadrenia zákonného sudcu k námietkam zaujatosti (č. l.
165, 172, 179, 180 a 181 súdneho spisu)].
Na druhej strane sťažovateľ dostatočne nevyužíval svoje oprávnenia, ktoré mu ako
poškodenému vyplývajú z Trestného poriadku (napriek zákonnému poučeniu zo strany
vyšetrovateľa v prípravnom konaní, ako to vyplýva z č. l. 18-25 vyšetrovacieho spisu, ktoré
vlastnoručne podpísal), ale najmä nevyužíval právne prostriedky na ochranu svojich práv v
konaní pred okresným súdom (prvýkrát využil možnosť nazrieť do spisu okresného súdu,
resp. oboznámil sa s jeho obsahom až po doručení citovaného uznesenia ústavného súdu
20. januára 2010), teda až po piatich rokoch od podania obžaloby.
Za daných okolností nie je daný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v danej fáze
prebiehajúceho trestného konania v trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných
súdov. Sťažovateľ ako poškodený môže svoje námietky, ktoré predniesol vo svojej
sťažnosti, využiť najprv v konaní pred okresným súdom, prípadne odvolacím súdom.
Nevyužitie možností ochrany označených práv sťažovateľa (bez ohľadu na jeho
tvrdenia, že nebol riadne poučený okresným súdom o možnosti uplatňovať náhradu škody a
že okresný súd s ním nezaobchádza ako s osobou zdravotne ťažko postihnutou) nemožno
nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická
osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods.
1 ústavy).
Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa
na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnosti vrátane žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom nezaoberal.
Ústavný súd k tomu v závere nad rámec uvádza, že nemôže byť ospravedlnením pre
okresný súd skutočnosť, že sťažovateľ v pozícii poškodeného výslovne nežiadal, aby mu
bol daný monitor na sledovanie priebehu pojednávania, tak ako to urobil v inej trestnej veci,
v ktorej bol sťažovateľ v pozícii obžalovaného. Okresný súd by mal preto tieto procesné
pochybenia v ďalšom priebehu konania čo najskôr odstrániť a postupovať v súlade
s potrebami a požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2010