Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 75/2010
PDF · 338.29 KB
No categories available
I. ÚS 75/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. J. H., K., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 39/09 a jeho uznesením z 23. novembra 2009 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 25/2009
z 10. decembra 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2010 doručená sťažnosť Ing. I. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 39/09 a jeho uznesením z 23. novembra 2009 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Tost 25/2009 z 10. decembra 2009.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením sudcu pre prípravné konanie
Okresného súdu Košice II sp. zn. 0 Tp 19/09 z 21. februára 2009 vzatý do väzby „ako
obvinený pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 4 Trestného zákona“
z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 14/09 z 21. augusta 2009 mu bol zrušený dôvod väzby
podľa v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Sťažovateľovi bola uznesením
špecializovaného súdu sp. zn. Tp 39/09 z 21. augusta 2009 predĺžená lehota trvania väzby
do 20. decembra 2009. Následne špecializovaný súd uznesením sp. zn. Tp 39/09
z 23. novembra 2009 na základe návrhu prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) predĺžil
sťažovateľovi lehotu trvania väzby do 20. júna 2010. Proti označenému uzneseniu podal
sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 25/2009 z 10. decembra
2009 zamietol.
3. Sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním namietaných súdov o žiadosti
prokurátorky špeciálnej prokuratúry o predĺžení jeho väzby (bod 2 in fine) tvrdí, že „Pred
vydaním predmetného uznesenia (z 23. novembra 2009, pozn.) mi nebolo umožnené
oboznámiť sa s návrhom prokurátora a vyjadriť sa k nemu... Predmetný návrh mi bol
dozorujúcim prokurátorom doručený dňa 26. 11. 2009 a súdom dňa 25. 11. 2009. Môjmu
obhajcovi bol návrh doručený dozorujúcim prokurátorom dňa 26. 11. 2009 a súdom dňa
25. 11. 2009. Dňa 26. 11. 2009 bolo môjmu obhajcovi a mne 27. 11. 2009 doručené
Uznesenie sudkyne Špecializovaného trestného súdu zo dňa 23. 11. 2009, sp. zn. Tp 39/09,
ktorým vyhovela návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby do 20. júna 2009.
Predmetný návrh prokurátora bol Špecializovanému trestnému súdu doručený v piatok
20. novembra 2009 a o návrhu bolo rozhodnuté v pondelok 23. novembra 2009, teda skôr
ako mohol byť reálne návrh doručený na vyjadrenie mne ako strane v trestnom konaní.“.
V sťažnosti podanej proti prvostupňovému uzneseniu sp. zn. Tp 39/09 z 23. novembra 2009
sťažovateľ „predmetné porušenie zásady kontradiktórnosti konania namietal“. Najvyšší
(odvolací) súd „nepovažoval toto pochybenie sudkyne... za závažné, keďže predmetné právo
je zabezpečené prerokovaním sťažnosti obvineného proti uzneseniu o predĺžení lehoty
trvania väzby nadriadeným súdom, t. z. že moje proti argumenty mohli byť posúdené
nadriadeným súdom a materiálne moje práva neboli porušené, nakoľko rozhodnutie
o predĺžení lehoty väzby je v konaní o sťažnosti v celom rozsahu v pôsobnosti nadriadeného
súdu“.
4. Na základe skutočností uvedených v bode 3 sťažovateľ zastáva názor, že postupom
namietaných súdov v jeho veci došlo k porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože
„Špecializovaný trestný súd dôsledne neskúmal, či procesným stranám bol poskytnutý
rovnaký priestor na uplatnenie ich práv, teda či bola dodržaná zásada kontradiktórnosti
konania a či by moje argumenty neoslabovali tvrdenia prokurátorky ÚŠP GP SR o potrebe
predĺžiť lehotu trvania väzby. Nemožno súhlasiť ani s názorom Najvyššieho súdu, že
nedošlo k materiálnemu narušenia môjho práva, keďže moje argumenty, resp.
protirgumenty proti návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby boli posúdené v rámci
odvolacieho konania Najvyšším súdom...“.
5. Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru... bolo postupom
Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 39/09 a Najvyššieho súdu
... v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 25/09 o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty
trvania väzby bolo porušené.
Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. Tp 39/09 zo dňa 23. 11. 2009
v spojení s Uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 25/2009 zo dňa 10. 12. 2009 sa
zrušuje.
Prikazuje sa Špecializovanému trestnému súdu prepustiť obvineného Ing. I. P. na
slobodu.
Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd... je povinný zaplatiť trovy právneho
zastúpenia na účet právneho zástupcu JUDr. J. H. do 15 dní od právoplatnosti tohoto
nálezu.“
II.
6. Ústavný súd si v rámci prípravy na predbežné prerokovanie sťažnosti vyžiadal
vecou dotknutý spis špecializovaného súdu sp. zn. Tp 39/09, z ktorého v podstatnom zistil,
že:
6.1 Prokurátorka špeciálnej prokuratúry doručila 20. novembra 2009
špecializovanému súdu návrh na predĺženie väzby sťažovateľa (spolu s rovnopisom
spisového materiálu sp. zn. PPZ-23/BOK-V-2009) do 20. júna 2010. V rámci
predkladacieho prípisu zároveň uviedla, že „... rovnopis návrhu na predĺženie väzby som
zaslala poštou obv. Ing. I. P., ako aj jeho obhajcovi JUDr. J. H.“.
6.2 Zákonná sudkyňa špecializovaného súdu písomnou úpravou z 20. novembra 2009
nariadila termín verejného zasadnutia „o návrhu prokurátora... na predĺženie lehoty trvania
väzby“ na 30. november 2009 s tým, že na uvedený termín predvolala sťažovateľa
a upovedomila jeho právneho zástupcu a prokurátora. Zároveň bol poštou sťažovateľovi
a jeho právnemu zástupcovi doručovaný návrh na predĺženie väzby (doručený obom
25. novembra 2009, pozn.).
6.3 Toho istého dňa (20. novembra 2009) spísala sudkyňa dva úradné záznamy,
v ktorých uviedla, že:
„... o 12.25 h sa so mnou telefonicky skontaktoval zástupca riaditeľa Ústavu na
výkon väzby v K., ktorý mi oznámil, že obvinený Ing. I. P. odmietol podpísať návratku, ktorá
mu bola tunajším súdom faxovaná o 11.48 h spolu s návrhom prokurátora na predĺženie
lehoty trvania väzby. Zároveň mu bolo faxované aj predvolanie na verejné zasadnutie,
ktorého termín som určila na deň 30. novembra 2009... predmetnú návratku podpíše a teda
vyjadrí svoje stanovisko ohľadne jeho účasti na verejnom zasadnutí... len po
predchádzajúcej porade so svojim obhajcom, ktorý ho má dnešného dňa t. j. 20. novembra
2009 v ústave na výkon väzby navštíviť...“.
- „... o 12.45 h sa so mnou telefonicky skontaktoval zástupca riaditeľa Ústavu na
výkon väzby v K., ktorý mi oznámil, že mi faxujú návratku od obvineného Ing. I. P., ktorú
podpísal a na ktorej zakrúžkoval svoje vyjadrenie, že výslovne žiada, aby o návrhu na
predĺženie lehoty trvania väzby bolo rozhodnuté v jeho neprítomnosti a nechce byť vypočutý
pred rozhodnutím... spomínaná návratka bola tunajšiemu súdu doručená prostredníctvom
faxu o 12.48 h... “
6.4 Dňa 20. novembra 2009 sa faxom o 13.29 h a 13.53 h vrátili sťažovateľom
podpísané dve návratky (predvolania na verejné pojednávanie konané 30. novembra 2009),
z ktorých vyplýva, že sťažovateľ výslovne žiadal, aby o návrhu na predĺženie lehoty trvania
väzby bolo rozhodnuté v jeho neprítomnosti s tým, že nechce byť vypočutý pred
rozhodnutím.
6.5 Na základe vyjadrenia sťažovateľa v bode 6.4 zákonná sudkyňa ešte
20. novembra 2009 zrušila stanovený termín verejného zasadnutia na 30. november 2009
a následne špecializovaný súd na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2009 uznesením
sp. zn. Tp 39/09 predĺžil sťažovateľovi lehotu trvania väzby do 20. júna 2010.
V podstatnom v uznesení uviedol, že „... Podaný návrh (na predĺženie väzby, pozn.) bol
v zmysle požiadavky rovnakého postavenia strán v trestnom konaní zaslaný už
dozorujúcemu (správne malo byť dozorujúcim, pozn.) prokurátorom obvinenému Ing. I. P.,
ako aj jeho obhajcovi. Predmetná (správne malo byť Predmetný, pozn.) návrh na
predĺženie lehoty trvania väzby bol obvinenému a jeho obhajcovi zaslaný aj vo veci
rozhodujúcou sudkyňou pre prípravné konanie v deň doručenia návrhu na podpísaný súd.
Obvinený a ani jeho obhajca sa k dôvodom uvedeným v predmetnom návrhu do okamihu
rozhodovania o predmetnom návrhu písomne nevyjadrili.
Sudkyňa pre prípravné konanie v deň podania návrhu vo veci určila termín
verejného zasadnutia na deň 30. novembra 2009, aby tak dala možnosť obvinenému osobne
sa vyjadriť k predmetnému návrhu.
Obvinenému Ing. I. P. bolo v ten istý deň, t. j. 20. novembra 2009 prostredníctvom
faxu doručené aj predvolanie na verejné zasadnutie spolu s návratkou, na ktorej bol
poučený v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku. Na predmetnej návratke
prehlásil, aby o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby bolo rozhodnuté v jeho
neprítomnosti, lebo nechce byť vypočutý pred rozhodnutím o predmetnom návrhu.
Vzhľadom na takéto vyjadrenie vo veci rozhodujúca sudkyňa pre prípravné konanie
následne zrušila termín verejného zasadnutia a to z nasledovných dôvodov:
Trestný poriadok v žiadnom svojom ustanovení výslovne neuvádza, aby o návrhu
prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby bolo rozhodované na verejnom zasadnutí
podľa štvrtej hlavy. Zo všeobecného ustanovenia § 291 Trestného poriadku vyplýva, že na
verejnom zasadnutí súd rozhoduje, ak to zákon výslovne ustanovuje. Pri rozhodovaní
o väzbe ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku vyžaduje, aby bol obvinený pred
rozhodnutím o väzbe vypočutý. V tomto prípade ale obvinený výslovne odmietol svoju účasť
na verejnom zasadnutí a teda to, aby bol vypočutý pred rozhodnutím o návrhu prokurátora
na predĺženie lehoty trvania väzby. Keďže takto nemohol byť splnený hlavný účel verejného
zasadnutia a teda obvinený nechcel byť vypočutý, sudkyňa pre prípravné konanie v zmysle
vyššie uvedených ustanovení zrušila termín verejného zasadnutia, keďže jeho obsahom mal
byť výsluch obvineného. Pre takýto záver svedčí aj ustanovenie § 72 ods. 2, šiesta veta
Trestného poriadku podľa ktorej... Pri takomto postupe sudkyňa pre prípravné konanie
rešpektovala poslednú vetu ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku, keď návrh
prokurátora bol súdom doručený obvinenému a jeho obhajcovi tak, aby sa k nemu mali
možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť...“. V ďalšom poukázal na skutkovú a právnu
problematiku vedeného trestného stíhania voči sťažovateľovi a ďalším 26 spoluobvineným
a uviedol, že „Sudkyňa pre prípravné konanie sa pred rozhodnutím o návrhu prokurátora
na predĺženie lehoty väzby oboznámila s obsahom predloženého návrhu, ako aj
s predloženým vyšetrovacím spisovým materiálom... Sudkyňa pre prípravné konanie sa
stotožnila s argumentáciou prokurátora USP GP SR... V prvom rade je potrebné uviesť, že
doposiaľ pretrváva podozrenie, že vyšetrovanej trestnej činnosti sa dopustil obvinený Ing. I.
P. Obvinený spolu s ďalšími spoluobvinenými je preto dôvodne trestne stíhaný pre rozsiahlu
trestnú činnosť ako členovia zločineckej skupiny, lebo skutky, pre ktoré je vedené proti ním
trestné stíhanie vykazujú znaky trestných činov. Vo veci zabezpečené dôkazy aj naďalej
vedú k podozreniu v rovine rozumnej istoty, že obvinený Ing. I. P. ako člen zločineckej
skupiny v postavení organizátora stíhanej trestnej činnosti riadil činnosť skupiny tým, že
vydával pokyny členom tejto skupiny. Na základe jeho pokynov zabezpečoval tak chod v
jednotlivých spoločnostiach, ktoré postupne boli skupované alebo zakladané členmi
skupiny. Všetky jeho aktivity smerovali k získaniu neoprávneného majetkového prospechu
od štátu..., pričom takéto aktivity vyvíjal prostredníctvom spoluobvinených, hierarchicky
nižšie postavených členov skupiny, vo vzťahu k rôznym daňovým úradom, nevynímajúc D.,
kde pôsobil počas páchania vyšetrovanej trestnej činnosti po istú dobu ako riaditeľ tohto
úradu.
O týchto skutočnostiach vypovedali pred vyšetrovateľom viacerí spoluobvinení... Vo
vyšetrovanej trestnej veci, tak ako to uviedol predkladateľ návrhu na predĺženie lehoty
väzby, sa priebežne zabezpečujú dôkazy, a to nielen listinné dôkazy, ale aj výsluchy
svedkov, z ktorých možno jednoznačne vyvodiť záver o tom, že skutky, pre ktoré bolo začaté
trestné stíhanie, boli spáchané, vykazujú znaky trestného činu a existuje naďalej dôvodné
podozrenie že vyšetrovanú trestnú činnosť spáchal obvinený Ing. I. P. spolu s ďalšími
spoluobvinenými.
Sudkyňa pre prípravné konanie, v tomto štádiu trestného stíhania, nezistila žiadne
také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné pochybovať o vierohodnosti výpovedí
spoluobvinených, svedkov a svedkov - poškodených. Preto dospela k záveru, že obvinený je
dôvodne trestne stíhaný pre trestné činy, pre ktoré mu bolo postupne vznesené obvinenie.
Vzhľadom na doposiaľ uvedené, aj v súčasnej dobe u obvineného Ing. I. P. pretrváva
dôvod väzby podľa § 79 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a na jeho existencii sa nič
nezmenilo. Z dôvodu rozsiahleho charakteru trestnej činnosti obvineného, ako aj
neexistencii žiadneho príjmu obvineného, ktorý je, ako bývalý riaditeľ D., skúsený odborník
a j e nepochybne výborne zorientovaný v daňovej problematike, je na mieste obava, že po
prepustení z väzby by tento pokračoval v páchaní daňových podvodov a v ďalšej trestnej
činnosti. Faktom ostáva, že trestná činnosť mala byť páchaná počas dlhšej doby, nešlo teda
o akési jednorázové vybočenie z riadneho správania sa obvineného, čo svedčí o sklone
obvineného k páchaniu majetkovej trestnej činnosti.
Vzhľadom k tomu, že bol prijatý záver aj o opodstatnenosti ďalšieho vedenia
trestného stíhania, sudkyňa pre prípravné konanie dospela k záveru, že návrh na predĺženie
lehoty trvania väzby u obvineného podal prokurátor ÚŠP GP SR dôvodne.
Dôvodnosť navrhovaného predĺženia lehoty trvania väzby bola sudkyňou pre
prípravné konanie preskúmaná z hľadiska plynulosti vykonávaného vyšetrovania. V danej
veci neboli zistené neodôvodnené prieťahy a vyšetrovanie prebieha vcelku plynulé. Pre
náležité objasnenie vyšetrovanej trestnej veci je potrebné zabezpečiť ďalšie dôkazy, ktoré
uvádzal vo svojom návrhu vo veci dozorujúci prokurátor. Vzhľadom na obtiažnosť veci
spočívajúcu v jej rozsahu, početnosti skutkov, spôsobe a dĺžke času páchania stíhaných
skutkov a novým zisteniam, ktoré odôvodnili potrebu rozšírenia obvinenia, sudkyňa pre
prípravné konanie návrhu prokurátora vyhovela a predĺžila lehotu väzby u obvineného Ing.
I. P. do 20. júna 2010. Takto predĺžená lehota väzby sa v tomto štádiu trestného stíhania
javí ako dostatočná a primeraná na vykonanie potrebných úkonov s cieľom riadneho
zdokumentovania vyšetrovanej trestnej činnosti. Na tomto mieste javí sa byť potrebné
zdôrazniť, že od posledného rozhodovania o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty
trvania väzby došlo k podstatnej zmene vo vyšetrovaní, keďže počas zadovažovania dôkazov
a vykonaní analýz doposiaľ zabezpečených dôkazov vyvstala potreba rozšírenia obvinenia
u obvineného Ing. I. P. a ďalších spoluobvinených pre ďalšie skutky, ktoré sa stali
predmetom vyšetrovania v zmysle uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 9. októbra 2009, sp. zn.
ČVS: PPZ-23/BOK-V-2009. Z jeho obsahuje zrejmé, že aj v rámci ďalších obchodných
spoločností, sa uskutočňovali fiktívne obchody, na základe ktorých si predmetné spoločnosti
neoprávnene uplatňovali nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH ku škode Slovenskej
republiky zastúpenej Daňovým riaditeľstvom v objeme takmer 18.000.000,-€. Je dôvodné
podozrenie, ktoré je umocnené postupne vo veci zadováženými dôkazmi, že bol to obvinený
Ing. I. P., ktorý riadil, usmerňoval a koordinoval činnosť všetkých osôb podieľajúcich sa na
páchaní trestnej činnosti, mal to byť on, ktorý vydával konkrétne pokyny na podávanie
daňových priznaní za jednotlivé obchodné spoločnosti, zabezpečoval kúpu ďalších
obchodných spoločností, ktoré boli zneužité na páchanie vyšetrovanej trestnej činnosti a bol
to on, ktorý vydával pokyny na výbery peňažných prostriedkov zaslaných na účet
spoločností, ktoré si ich uplatňovali v rámci daňového priznania DPH. V konečnom
dôsledku zo spisového materiálu je zrejmé, že pokiaľ bol vo veci vydaný príkaz na
prehliadku iných priestorov a pozemkov, v pobočke U. a. s.,..., kde sa nachádzala
bezpečnostná schránka prenajatá obvineným Ing. I. P. boli nájdené 30 kusov zväzkov,
v každom po 100 kusov bankoviek v nominálnej hodnote päťsto EUR, teda 3.000 kusov
bankoviek v prv spomenutej nominálnej hodnote a v prenajatej schránke v pobočke O. a.
s. ..., ktorú mala prenajatú spoluobvinená Mgr. A. P. bolo nájdených o. i. 400 kusov
bankoviek v nominálnej hodnote sto EUR, 200 kusov bankoviek v nominálnej hodnote
dvesto EUR a 120 kusov bankoviek v nominálnej hodnote päťsto EUR.
Prepustením obvineného na slobodu reálne hrozí, že by bolo podstatne sťažené
dosiahnutie účelu trestného konania. V konečnom dôsledku požiadavku predkladateľa
návrhu z hľadiska primeraného časového zabezpečenia na vykonanie úkonov, o ktorých sa
prokurátor vo svojich návrhoch zmienil, vyhodnotila sudkyňa pre prípravné konanie ako
opodstatnenú. Vo veci rozhodujúca sudkyňa pre prípravné konanie nezistila ani žiadne
neodôvodnené prieťahy v konaní vzhľadom k obtiažnosti a rozsahu vyšetrovanej trestnej
veci. Z tohto dôvodu potom vo veci rozhodujúca sudkyňa pre prípravné konanie návrh
prokurátora predĺžiť lehotu trvania väzby u obvineného do 20. júna 2010 v celom rozsahu
akceptovala.“.
6.6 Proti tomuto uzneseniu špecializovaného súdu z 23. novembra 2009 podal
sťažovateľ sťažnosť z 30. novembra 2009, v ktorej okrem iného uviedol:
„Špecializovaný trestný súd svoje rozhodnutie... odôvodnil tým, že... S týmto
odôvodnením... sa nestotožňujem.
V prípravnom konaní došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní...
Napádané uznesenie... je veľmi všeobecné a okrem skutočnosti týkajúcej sa
rozšírenia o ďalšie skutky pokračovacieho trestného činu neobsahuje žiadne skutočnosti
odôvodňujúce dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku. Uvedené uznesenie je
svojím odôvodnením totožné s Uznesením Špecializovaného trestného súdu o predĺžení
lehoty trvania väzby zo dňa 27. 08. 2009. Obdobie troch mesiacov medzi vydaním prvého
Uznesenia o predĺžení lehoty väzby zo dňa 27. 08. 2009 a druhým Uznesením o predĺžení
lehoty trvania väzby zo dňa 23. 11. 2009 bolo dostatočne dlhé na vykonanie vyšetrovacích
úkonoch kvôli ktorým sudkyňa pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu
vyhovela prvému návrhu prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty
trvania väzby do 20. decembra 2009. Prevažná časť vyšetrovacích úkonov bola vykonaná
v prvých 5 mesiacoch vyšetrovania v období do začiatku augusta 2009. Od predĺženia
lehoty trvania väzby Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Špecializovaného trestného
súdu zo dňa 27. 08. 2009 okrem výsluchu obvinených k uzneseniu o vznesení obvinenia zo
dňa 09. 10. 2009 nebol vykonaný žiaden procesný úkon vo veci.
V napadnutom uznesení nie je uvedené v čom spočíva reálna hrozba podstatného
sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania. V tejto súvislosti poukazujem aj na to, že po
rozšírení obvinenia proti mojej osobe Uznesením... zo dňa 09. 10. 2009 boli okrem troch
osôb vypočutí všetci obvinení. K predmetnému uzneseniu bol dňa 05. 11. 2009 vypočutý aj
obvinený R. L., ktorý ma ako jediný z trestnej činnosti popisovanej v predmetnom uznesení
usvedčuje. Obvinený R. L. vypovedal veľmi všeobecne, jeho výpoveď je plná domnienok
a úvah. Aj napriek tomu, že využil svoje právo vypovedať, v priebehu výpovede počas
kladenia otázok vyšetrovateľom PZ odmietol ďalej odpovedať na otázky vyšetrovateľa
a znemožnil kladenie otázok aj ostatným obhajcom. Využitie práva nevypovedať, resp.
neodpovedať na otázky vyšetrovateľa a obhajcov v priebehu výsluchu, na začiatku ktorého
uviedol, že vypovedať bude vzbudzuje čoraz väčšie pochybnosti o dôveryhodnosti jeho
osoby a pravdivosti jeho doterajších výpovedí.
Potreba vykonať ďalšie procesné úkony v trestnej veci nemôže podľa môjho názoru
zakladať dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku. Obava z pokračovania
v trestnej činnosti žiadnym spôsobom nesúvisí s potrebou ďalšieho vyšetrovania
a vykonávania procesných úkonov v uvedenej trestnej veci. Potreba vykonať výsluchy
svedkov, znalcov, spoluobvinených by mohla zakladať obavu z možného ovplyvňovania
uvedených osôb v prípade môjho trestného stíhania vedeného na slobode, teda teoreticky by
mohla zakladať dôvod kolúznej väzby, nie však dôvod preventívnej väzby...
Sudkyňa pre prípravné konanie v napádanom uznesení, tak ako aj v prvom uznesení
o predĺžení lehoty trvania väzby zo dňa 27. 08. 2009 odôvodňuje obavu z pokračovania
v trestnej činnosti mojimi profesijnými skúsenosťami a samotným rozsahom a dlhodobosťou
trestnej činnosti.
S týmito dôvodmi sa nestotožňujem, pretože uplynutím dlhšieho časového odstupu
už neobsahujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvodnú obavu z pokračovania
v trestnej činnosti...
Postupom sudkyne pre prípravné konanie Špecializovaného... súdu bola zásadným
spôsobom porušená požiadavka rovnosti strán v trestnom konaní v môj neprospech.
Namietané porušenie tejto zásady spočíva v absencii možnosti mňa ako obvineného
prostredníctvom obhajcu kvalifikovaným spôsobom vyjadriť sa k podanému návrhu na
predĺženie lehoty trvania väzby. Predmetný návrh prokurátorky... Špeciálnej prokuratúry...
na predĺženie lehoty trvania väzby... bol doručený mne ako aj môjmu obhajcovi
dozorujúcim prokurátorom ako aj sudkyňou pre prípravné konanie. Predmetný návrh mi
bol dozorujúcim prokurátorom doručený dňa 26. 11. 2009 a súdom dňa 25. 11. 2009.
Môjmu obhajcovi bol návrh doručený dozorujúcim prokurátorom dňa 26. 11. 2009 a súdom
dňa 25. 11. 2009. Dňa 26. 11. 2009 bolo môjmu obhajcovi a mne 27. 11. 2009 doručené
Uznesenie sudkyne Špecializovaného... súdu zo dňa 23. 11. 2009, sp. zn. Tp 39/09, ktorým
vyhovela návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby do 20. júna 2009.
Predmetný návrh prokurátora bol Špecializovanému trestnému súdu doručený v piatok
20. novembra 2009 a o návrhu bolo rozhodnuté v pondelok 23. novembra 2009, teda skôr
ako mohol byť reálne návrh doručený na vyjadrenie mne ako strane v trestnom konaní...
Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby nadriadený súd napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušil a návrh Úradu Špeciálne prokuratúry... zamietol.“.
6.7 Najvyšší súd, ktorému bola vec postúpená na rozhodnutie o podanej sťažnosti
(bod 6.6) 2. decembra 2009 prostredníctvom zákonného sudcu 3. decembra 2009 stanovil
termín neverejného zasadnutia na 10. december 2009 s tým, že o stanovenom termíne nebol
osobitne nikto upovedomený.
6.8 Právny zástupca sťažovateľa podaním zo 7. decembra 2009 (doručeným
8. decembra 2009) v rámci doplnenia sťažnosti (bod 6.6) najvyššiemu súdu oznámil, že na
postup sudkyne špecializovaného súdu podal ústavnú sťažnosť, ktorú zároveň pripojil.
6.9 Najvyšší súd vo veci sp. zn. 2 Tost 25/2009 na neverejnom zasadnutí konanom
10. decembra 2009 bez prítomnosti účastníkov a po oboznámení spisu (jeho časti) vyhlásil
uznesenie, ktorým sťažnosť sťažovateľa zamietol. V písomných dôvodoch v podstatnom
uviedol, že «... Predmetný úkon bol... v prejednávanej veci oproti termínu nariadenému
20. novembra 2009 na 30. novembra 2009 po faxovom obdržaní návratky, prostredníctvom
ktorej obvinený písomne požiadal o konanie v jeho neprítomnosti zrušený, čomu nasvedčuje
záznam v spise z 20. novembra 2009. Následne sudkyňa pre prípravné konanie rozhodla bez
ďalšieho („od stola“) napadnutým uznesením, teda bez jeho vyhlásenia a bez jeho uvedenia
v plnom znení s odôvodnení a poučením v zápisnici o úkone (§ 72 ods. 3 Tr. por.). Takto bol
z možnosti podať sťažnosť v zákonnom režime vylúčený obvinený (ak by bol na úkone
zastúpený obhajcom) a rovnako aj prokurátor (pre prípad, že by sa jeho návrhu nevyhovelo
lebo nevyhovelo v plnom rozsahu z hľadiska časového rozsahu predĺženia lehoty väzby).
Postupom v súlade so zákonom by bolo ponechať pôvodný termín nezrušený, rozhodnúť
o väzbe a uznesenie vyhlásiť v prítomnosti len tých upovedomených osôb, ktoré by sa
dostavili. Takto sa nemalo postupovať na verejnom zasadnutí, podstatné je však materiálne
zachovanie práv procesných strán, ktoré by nepochybne neboli narušené.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd v nastalej procesnej situácii podľa Čl. 154c ods. 1
Ústavy... priamo aplikoval Čl. 5 ods. 4 Dohovoru..., interpretačne v súlade s Čl. 17 ods. 2
veta prvá Ústavy (§ 2 ods. 1 Tr. por.) na účel zabezpečenia, aby bol v konaní o návrhu na
predĺženie lehoty väzby zachovaný zákonný postup a tým aj zákonnosť ďalšieho pozbavenia
osobnej slobody obvineného a sťažnosť (ktorá bola inak podaná vo všeobecnej trojdňovej
lehote podľa § 187 ods. 1 Tr. por.) nezamietol ako oneskorenú podľa § 193 ods. 1 písm. b/
Tr. por...
Zároveň sa vecným prerokovaním sťažnosti vytvorila možnosť obvineného vyjadriť
sa k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby (v podanej sťažnosti) skôr, kým sa
o návrhu rozhodlo s účinkami právoplatnosti tak, aby mohlo byť pri rozhodovaní súdu toto
vyjadrenie zohľadnené.
Po prerokovaní veci na neverejnom zasadnutí najvyšší súd konštatoval, že vecne je
potrebné s predĺžením lehoty väzby v zmysle výroku napadnutého uznesenia súhlasiť.
Konanie, ktoré mu predchádzalo bolo vykonané v súlade so zákonom okrem vyššie
uvedených nedostatkov, ktoré sú reparované konaním a rozhodnutím o sťažnosti.
Uznesenie sudkyne pre prípravné konanie podrobne popisuje priebeh trestného
konania a zaoberá sa aktuálnou dôvodnosťou podozrenia so spáchania trestných činov, pre
ktoré bolo vznesené obvinenie, okolnosťami pretrvávania dôvodov preventívnej väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ako aj doterajšou činnosťou orgánov prípravného konania
a úkonmi, ktoré bude potrebné v rámci vyšetrovania vykonať.
Nie je teda potrebné uznesenie súdu prvého stupňa nahrádzať alebo obsahovo
duplikovať. Namieste je však dotknúť sa dôvodov sťažnosti, podanej obvineným
prostredníctvom jeho obhajcu.
Ak dochádza k rozširovaniu obvinenia, je potrebné najprv aspoň na úrovni rozumnej
primeranosti získať dôkazný podklad pre tento postup, nakoľko voči osobe obvineného
v rozsahu rozšírenia obvinenia ide o kvalitatívne rovnaký procesný postup, ako pri vznesení
prvotného obvinenia.
Je zrejmé, že rozšírenie obvinenia 9. októbra 2009 v prípade zločinu podľa § 277 Tr.
zák., spočívajúceho v neoprávnenom uplatňovaní nadmerných odpočtov dane z pridanej
hodnoty, ktorý mal byť spáchaný prostredníctvom rozsiahlej skupiny osôb,
charakterizovanej ako zločinecká skupina (obvinenie aj pre zločin podľa § 296 Tr. zák.),
pričom sa v priebehu konania rozširuje počet spoluobvinených (a počet obchodných
spoločnosti, prostredníctvom ktorých mala byť trestná činnosť spáchaná), nemôže dôvod
preventívnej väzby oslabiť právne naopak, najmä ak mal byť obvinený P. riadiacim členom
zločineckej skupiny.
S tým úzko súvisí hrozba marenia účelu trestného stíhania (ako podmienka
predĺženia lehoty väzby), keďže jeho vývoj bol spojený nielen s dokazovaním trestnej
činnosti, pre ktorú bolo pôvodne vznesené obvinenie, ale aj s odhalením podozrenia so
spáchania ďalších čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu a tomu
zodpovedajúcim rozšírením obvinenia. Nejde tu o hrozbu marenia vyšetrovania (ako
dôvodu kolúznej väzby), ale o hrozbu pretrvávania (sčasti aj tretími osobami
ovplyvniteľného) doznievania rozsiahlych a rozvetvených aktivít v oblasti daňovej trestnej
činnosti.
Pokiaľ ide o ďalšie dôvody trvania väzby v zmysle § 79 Tr. por. (nad rámec
dôvodnosti vznesenia obvinenia a danosť dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 Tr. por.),
vzhľadom na charakter vzneseného obvinenia je zrejmé, že aktivita vo vyšetrovaní nie je
posudzovateľná len podľa úkonov, na ktorých má právo účasti obhajoba, ako sú výsluchy
spoluobvinených a svedkov. Používajú sa dôkazné prostriedky, ktorých využitie predpokladá
súčinnosť tretích osôb, ako sú znalci, alebo telekomunikační operátori pri získavam údajov
o uskutočnenej telekomunikačnej činnosti. Pri získam väčšieho množstva listinných dôkazov
( napr. týkajúcich sa obchodných spoločností a ich účtov) je potrebné aspoň v podstatných
bodoch zosumarizovať získané informácie so zameraním na predmetné skutky a ďalší vývoj
vyšetrovania.
Keďže ide o naozaj rozsiahlu trestnú vec s náročným dokazovaním, nie je
predlžovanie väzobnej lehoty po uplynutí desiatich mesiacov jej trvania neprimerané, a to
aj vzhľadom na lehotu podľa § 76 ods. 7 písm. b/ Tr. por. Šesťmesačné predĺženie je
zároveň primerané z toho dôvodu, aby bolo meritórne ukončenie prípravného konania
reálne a nedochádzalo k nadbytočným úkonom prokurátora, sudcu pre prípravné konanie
a sťažnostného súdu, týkajúcim sa primárne zabezpečovacieho prostriedku v konaní a nie
rozhodovania vo veci samej.
Bude však naďalej zákonnou povinnosťou orgánov prípravného konania postupovať
prednostne a urýchlene bez ohľadu na nevyčerpaný zvyšok predĺženej lehoty a pokiaľ ide
o prokurátora, priebežne zvažovať aplikáciu § 79 ods. 1 Tr. por. Rovnako nie je obmedzené
právo obvineného žiadať o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Tr. por.
Pokiaľ ide o požiadavku zabezpečiť možnosť obvineného vyjadriť sa k návrhu
prokurátora na predĺženie väzobnej lehoty, toto právo je oproti prvostupňovému konaniu
(kde bolo rozhodnuté skôr, ako bol návrh doručený obvinenému a jeho obhajcovi)
zabezpečené prerokovaním sťažnosti obvineného proti uzneseniu o predĺženie lehoty väzby
najvyšším súdom. Sťažnosť je totiž obsahovo reakciou nielen na rozhodnutie samotné, ale
i na návrh prokurátora. Je tomu tak aj preto, lebo prokurátorka a sudkyňa pre prípravné
konanie sa vo svojich argumentoch bez relevantných odlišností zhodli. Mechanizmus
rozhodovania podľa § 76 ods. 3 a 4 Tr. por. zabezpečuje v tomto smere možnosť adekvátnej
nápravy postupu súdu prvého stupňa, alebo odstránenia časovej tiesne resp. omeškania pri
doručovaní návrhu a vyjadrovaní sa k nemu. Protiargumenty obvineného mohli byť
posúdené nadriadeným súdom a materiálne jeho práva neboli porušené, nakoľko
rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby (pozitívne alebo negatívne) je v konaní o sťažnosti
v celom rozsahu v pôsobnosti nadriadeného súdu.
Je potrebné dodať, že ide o zohľadnenie písomného vyjadrenia. Obvinený, ktorý mal
možnosť osobne voči sudkyni pre prípravné konanie argumentovať namiesto toho požiadal,
aby sa konalo v jeho neprítomnosti.
Na základe uvedeného rozhodol najvyšší súd v zmysle výroku tohto uznesenia
a podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obvineného zamietol ako nedôvodnú.
Zrušenie prvostupňového rozhodnutia a obsahovo zhodné rozhodnutie vo veci
postupom podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. na účel odstránenia procesnej chyby
spočívajúcej v neposkytnutí možnosti obvinenému vyjadriť sa predbežne k návrhu na
predĺženie lehoty väzby (postup podľa písmena b/ cit. ust. je vylúčený) by bolo formálnym
riešením, ktoré by na podstate rozhodnutia ani ochrane práv procesných strán nič
nezmenilo.».
III.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
8. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 39/09
a jeho uznesením z 23. novembra 2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tost 25/2009 a jeho uznesením z 10. decembra 2009 súvisiacimi
s rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania jeho väzby.
10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol
uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. Tp 39/09 z 23. novembra 2009. Ústavný súd
predmetné uznesenie špecializovaného súdu už posudzoval (IV. ÚS 436/09) a vzhľadom na
princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, sťažnosť odmietol pre nedostatok
svojej právomoci, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok (ktorý
sťažovateľ využil, pozn.). S poukazom na ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde rozhodol, že sťažnosť v tejto časti nie je prípustná.
11. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 25/2009
z 10. decembra 2009, z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie
v sťažnosti označených práv iba v tom, že „Nemožno súhlasiť... s názorom Najvyššieho
súdu, že nedošlo k materiálnemu narušenia môjho práva, keďže moje argumenty, resp.
protirgumenty proti návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby boli posúdené v rámci
odvolacieho konania Najvyšším súdom“. (pozri bod 4). Žiadne iné výhrady k namietanému
uzneseniu (či postupu) najvyššieho súdu strana sťažovateľa nenamietala.
12. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ
domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2
ods. 2 ústavy).
13. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
14. Z obsahu sťažnosti prima facie vyplýva, že sťažovateľ brojí proti
vadám/porušeniam špecializovaného súdu (pozri bod 3 a prvú časť bodu 4), pričom proti
namietanému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré v okolnostiach danej veci zostáva v hre
(pozri bod 10), namieta iba všeobecne, že nesúhlasí s jeho názorom (bod 4 in fine, bod 11).
Za daného stavu súc viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde) mohol ústavný súd posúdiť iba súvislosť medzi označeným právom (čl. 5 ods. 4
dohovoru) a sťažovateľom všeobecne uvádzaným nesprávnym rozhodnutím najvyššieho
súdu (konkrétne sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, neuviedol, v čom bol
názor najvyššieho súdu nesprávny, pozn.). Posudzujúc takto danú vec neostáva ústavnému
súdu iné ako konštatovať, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení výhradami sťažovateľa
o porušení princípu kontradiktórnosti špeciálnym (prvostupňovým) súdom [„Pred vydaním
predmetného uznesenia (z 23. novembra 2009, pozn.) mi nebolo umožnené oboznámiť sa
s návrhom prokurátora a vyjadriť sa k nemu“ (pozri bod 3)] zaoberal (bod 6.9) a podľa ním
vysloveného názoru uvedenú vadu prvostupňového súdu konvalidoval v rámci odvolacieho
konania, v dôsledku čoho „materiálne“ nedošlo k namietanému porušeniu práv sťažovateľa.
Odvolací súd v tomto ohľade tiež poukázal na rozporné postoje sťažovateľa, ktorý výslovne
požiadal, aby sa o návrhu prokurátorky na predĺženie jeho väzby konalo v jeho
neprítomnosti a že nechce byť vypočutý pred rozhodnutím v danej veci.
15. Podľa už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy (bod 7) ústavný súd poskytuje ochranu
iba takým právam a slobodám, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Z uvedeného okrem
iného vyplýva, že primárne poskytujú ochranu namietaným/porušeným právam všeobecné
súdy. Ak sťažovateľ dosiahne nápravu namietaného/porušeného práva prvostupňovým
súdom v rámci odvolacieho konania súdom vyššieho stupňa, nie je možné sa tejto ochrany
(v tomto rozsahu) opakovane domáhať na ústavnom súde.
16. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa z 13. januára 2010 (doručená
ústavnému súdu 15. januára 2010) neobsahuje žiadnu relevantnú námietku, na základe
ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že právne závery najvyššieho súdu v namietanom
uznesení z 10. decembra 2009 boli ústavne nekonformné a predstavovali zásah do ním
označených práv. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia
všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom
rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do
ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo
slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
17. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že skutočnosť, že
sťažovateľ zastáva iný právny názor (aj keď konkrétne neuviedol aký, pozn.), aký prijal
v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných hmotnoprávnych
a procesnoprávnych ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa ústavného
súdu však právne závery najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd preto
sťažnosť v tejto časti (v rozsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 10. decembra
2009) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
18. Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd uvádza, že naďalej zotrváva na
svojich doterajších názoroch (napr. III. ÚS 226/07), podľa ktorých „osoba vo väzbe musí
mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu
ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti
a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora)
o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich (kontradiktórnosť konania)“. V tomto smere
je možné súhlasiť s výhradami sťažovateľa proti postupu špecializovaného súdu, ktorý už
len tým, že o predĺžení väzby sťažovateľa rozhodol skôr, ako mu bol (jeho právnemu
zástupcovi) doručený návrh prokurátorky na jej predĺženie, nepochybne porušil namietaný
princíp kontradiktórnosti konania. Túto vadu ale podľa názoru ústavného súdu
konvalidoval najvyšší súd v rámci odvolacieho konania, v dôsledku čoho sťažovateľom
označené práva neboli porušené „materiálne“ [rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby
(pozitívne alebo negatívne) je v konaní o sťažnosti v celom rozsahu v pôsobnosti
nadriadeného súdu]. V tejto súvislosti už ústavný súd vyslovil (III. ÚS 226/07), že
«Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému... poskytnutá rozumná
príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“)».
V okolnostiach danej veci nie bez významu boli tiež samotné postoje sťažovateľa, ktorý mal
reálnu možnosť osobne argumentovať voči podanému návrhu na predĺženie väzby sudkyni
pre prípravné konanie. Namiesto toho výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho
neprítomnosti a že nechce byť vypočutý pred rozhodnutím v danej veci. Práve uvedené
stanovisko sťažovateľa bolo príčinou toho, že návrh prokurátorky na predĺženie väzby
sťažovateľa sa neprerokoval na verejnom zasadnutí 30. novembra 2009 v jeho prítomnosti,
a treba dodať, že už aj po doručení návrhu prokurátorky strane sťažovateľa (pozri bod 6.2
a ďalšie), ale „ex cathedra“ 23. novembra 2009, v čase, keď pošta nestihla doručiť návrh
prokurátorky o predĺžení väzby strane sťažovateľa odovzdaný na doručenie (tak
prokurátorkou, ako aj súdom) ešte 20. novembra 2009.
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
a o príkaze na prepustenie z väzby) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010