Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 81/2010
PDF · 197.29 KB
No categories available
I. ÚS 81/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť T. K., K., a Ing. D. K., B., zastúpených advokátom JUDr.
J. Ž., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
4 C/160/2007-203 zo 16. decembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
8 Co/184/2009 z 31. júla 2009, ako aj postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru
Liptovský Hrádok v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP–1351/LH-LM-2009 a jeho
uznesením z 8. februára 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. K. a Ing. D. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2010 doručená sťažnosť T. K. a Ing. D. K. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš
(ďalej len „okresný súd“ ) č. k. 4 C/160/2007-203 zo 16. decembra 2008 a rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/184/2009 z 31. júla 2009,
ktorými sa rozhodlo o ich majetkových nárokoch. Ďalej sťažovatelia namietali postup
Obvodného oddelenia Policajného zboru Liptovský Hrádok (ďalej len „vyšetrovací orgán“)
v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP–1351/LH-LM-2009 a jeho uznesením
z 8. februára 2010.
2. Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že sťažovatelia ako vlastníci
pozemku po márnej snahe o uzavretie nájomnej zmluvy s vlastníkmi stavby postavenej na
ich pozemku obrátili sa žalobou na okresný súd, ktorý rozsudkom č. k. 4 C/160/2007-203 zo
16. decembra 2008 čiastočne vyhovel žalobnému nároku a vo zvyšku žalobu zamietol.
Krajský súd na odvolanie žalobcov (sťažovateľov) rozsudkom sp. zn. 8 Co/184/2009
z 31. júla 2009 rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti potvrdil. Podaním
z 19. októbra 2009 adresovaným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) sťažovatelia podali podnet na podanie mimoriadneho dovolania
Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý
cestou Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) ich podnet listom zo
14. decembra 2009 odložil, a to z dôvodu, že „... považujem rozhodnutia súdov za vecne
správne...“.
3. Sťažovatelia sa súbežne s podaním podnetu na podanie mimoriadneho dovolania
domáhali ochrany svojich práv aj podaním trestného oznámenia generálnej prokuratúre pre
„podozrenie zo spáchania trestného činu s návrhom na zrušenie dohody o užívaní
nehnuteľnosti zo dňa 18. mája 1968“. Poverený príslušník vyšetrovacieho orgánu
uznesením sp. zn. ČVS: ORP-1351/LH-LM-2009 z 8. februára 2010 odmietol podnet
sťažovateľov podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
4. Sťažovatelia v sťažnosti okrem uvedenia skutkovej a právnej stránky
posudzovanej veci tvrdia, že predmetnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu
bolo porušené ich základné právo „... na prerokovanie pred... súdom“. Ďalej výslovne
uvádzajú, že k podaniu ústavnej sťažnosti pristúpili až potom ako „.... sme využili všetky
dostupné právne, i neprávne prostriedky, avšak nedosiahli sme obdržanými rozhodnutiami
našej právnej ochrany“. Lehotu na podanie ústavnej sťažnosti odvodili od „... poslednej
inštancie našej právnej ochrany... Generálnej prokuratúry...“, ktorej adresovali dve
podania, a od doručenia písomného vyrozumenia o ich vybavení.
5. Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovatelia zastávajú názor, že
predmetnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ich ústavou
chránené práva, a preto navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti takto:
„... Základné právo sťažovateľov... na prerokovávane pred Okresným súdom... číslo
konania 4 C/160/2007 a Krajským súdom... č. k. : 8 Co/184/2009 bolo porušené.
... Ruší vydané rozsudky, Okresného súdu... a Krajského súdu...
... Okresnému súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/160/2007 prikazuje
pokračovať v konaní.
... Poverenému príslušníkovi Obvodného oddelenia PZ v Liptovskom Hrádku
v konaní vedenom pod spisovou značkou ČVS: ORP-1351/LH-LM-2009 prikazuje
pokračovať v konaní.
... Priznáva zadosťučinenie pre sťažovateľov v sume 1 000,00 €.
... Priznáva... trovy konania advokátovi...“
II.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto zákonného ustanovenia môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia
domáhali. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa svojich práv
(čl. 2 ods. 2 ústavy). Keďže sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane
zastúpení advokátom v návrhu na rozhodnutie sťažnosti (petite) namietali „základné právo
sťažovateľov... na prerokovávane pred... súdom...“, z obsahu ktorého je možné vyvodiť
v sťažnosti označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd posudzoval ďalšie sťažovateľmi v sťažnosti označené práva
podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy iba ako súčasť ich širšej
argumentácie.
K namietaným rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu
8. Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu
č. k. 4 C/160/2007-203 zo 16. decembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
8 Co/184/2009 z 31. júla 2009. Vykonaným dožiadaním okresného súdu ústavný súd zistil,
že rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/160/2007-203 zo 16. decembra 2008 nadobudol
právoplatnosť 10. februára 2009 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co/184/2009 z 31. júla
2009 nadobudol právoplatnosť 21. septembra 2009.
9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť
možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
10. Sťažovatelia odvodzujú lehotu dvoch mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti od
doručenia písomného vyrozumenia ich podnetu adresovaného generálnej prokuratúre
z 19. októbra 2009. Dňa 21. decembra 2009 im bolo doručené písomné oznámenie krajskej
prokuratúry o odložení ich podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho
dovolania. Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia považujú podanie podnetu generálnemu
prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania za právny prostriedok ochrany, ktorý im
zákon na ochranu ich základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať
v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predtým, ako podá sťažovateľ sťažnosť
ústavnému súdu.
11. Podľa názoru ústavného súdu podanie podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania adresovaného generálnemu prokurátorovi nezakladá podnecovateľovi (v danom
prípade sťažovateľom) právny nárok na podanie mimoriadneho dovolania generálnym
prokurátorom, nemožno ho preto považovať za právny prostriedok ochrany základných práv
a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti
proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu začala plynúť nadobudnutím
ich právoplatnosti.
12. Podľa zistenia ústavného súdu začala dvojmesačná lehota na podanie ústavnej
sťažnosti voči obom namietaným rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu plynúť
najneskôr od 21. septembra 2009, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu
sp. zn. 8 Co/184/2009 z 31. júla 2009. Sťažovatelia doručili ústavnému súdu sťažnosť
18. februára 2010. Keďže sťažovatelia doručili ústavnému súdu sťažnosť proti označeným
rozsudkom okresného súdu a krajského súdu zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti túto
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
K namietanému postupu vyšetrovacieho orgánu v konaní vedenom pod sp. zn.
ČVS: ORP–1351/LH-LM-2009 a jeho uzneseniu z 8. februára 2010
13. Sťažovatelia namietali tiež postup vyšetrovacieho orgánu v konaní vedenom pod
sp. zn. ČVS: ORP–1351/LH-LM-2009 a jeho uznesenie z 8. februára 2010, ktorým
odmietol trestné oznámenie sťažovateľov podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.
Sťažovatelia však v súvislosti s namietaným uznesením z 8. februára 2010 (v sťažnosti ani
v jej petite) neuviedli, aké práva alebo slobody vyšetrovací orgán porušil. Uvedená okolnosť
(pozri bod 7) sama osebe bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti z dôvodu nesplnenia
zákonom predpokladaných náležitostí. Keďže sťažovatelia boli kvalifikovane zastúpení
advokátom, nebolo nevyhnutné v okolnostiach danej veci ústavným súdom vyzývať stranu
sťažovateľov na odstránenie zisteného nedostatku. Navyše sťažnosť v tejto časti okrem už
uvedeného disponuje tiež dôsledkom jej zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie. Uvedené závery platia pre prípad namietania postupu
vyšetrovacieho orgánu porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne.
15. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsah práva na súdnu a inú
právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je
aj zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením
ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (napr. III. ÚS 45/03,
III. ÚS 324/05). Z čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom aj trestnoprávnej ochrany svojho konkrétneho práva u orgánov
činných v trestnom konaní (obdobne napr. III. ÚS 58/00, III. ÚS 45/03). Z čl. 46 ods. 1
ústavy teda v rámci práva na inú právnu ochranu sťažovateľov vyplýva aj právo na
trestnoprávnu ochranu. Jeho obsahom je oprávnenie, aby sa orgány činné v trestnom konaní
ich trestným oznámením, resp. inými podaniami náležite zaoberali. Porušiť toto právo by
mohli napr. vtedy, ak by trestné oznámenie sťažovateľov ignorovali, alebo nevenovali mu
pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam. V prípade, že orgány činné v trestnom konaní
venovali trestnému oznámeniu sťažovateľov primeranú pozornosť, nezasiahli negatívne do
podstaty ich práva, nezmarili jeho zmysel, a preto ho ani nemohli porušiť (III. ÚS 324/05).
16. Ústavný súd k uvedenému už iba dodáva, že právo fyzickej osoby na začatie
trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí
medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť
z niektorého zo základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 42/00, I. ÚS 158/05).
17. Navyše v súvislosti s namietaným uznesením sp. zn. ČVS: ORP–1351/LH-LM-
2009 z 8. februára 2010 ústavný súd z obsahu k sťažnosti priložených príloh zistil, že
15. februára 2010 podali sťažovatelia proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej nebolo do
času podania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté. Podanie účinného opravného
prostriedku spôsobuje v okolnostiach danej veci tiež nedostatok právomoci ústavného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010