Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 201/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. V., B., a Ing. M. P., N., zastúpených advokátom Mgr. M.

P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva dediť majetok zaručeného v čl. 20

ods. 1 rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.

z 23. októbra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co

24/2009 z 12. novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. a Ing. M. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2010

telefaxom doručená sťažnosť (5. marca 2010 doplnená predložením originálu) M. V., B.,

a Ing. M. P., N. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného

práva dediť majetok zaručeného v (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 23. októbra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 12. novembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa spolu s ďalšími piatimi

navrhovateľmi návrhom podaným okresnému súdu domáhali proti odporkyni A. K., L.,

vyslovenia neplatnosti závetu po poručiteľke A. O. Okresný súd rozsudkom č. k.

-59 z 23. októbra 2008 návrh sťažovateľov a spol. zamietol. Proti tomuto

rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia spolu s ostatnými navrhovateľmi odvolanie,

o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. -85 z 12. novembra 2009 rozhodol tak,

že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľov tak okresný súd, ako aj krajský súd napadnutými

rozsudkami porušili ich základné právo dediť majetok zaručené v , a to

tým, že všeobecné súdy „zjavne nesprávne vyhodnotili skutočnosti jednoznačne svedčiace

tomu, že poručiteľka nemala vážnu a slobodnú vôľu závet spísať a neboli ani splnené

zákonné náležitosti platnosti závetu“.

Sťažovatelia presvedčenie o porušení svojho základného práva odôvodnili takto:

«Osvedčenie o dedičstve po poručiteľovi J. O. nadobudlo účinky právoplatného

uznesenia o dedičstve dňa 18. 6. 2007. Svedok J. G. na pojednávaní dňa 16. 9. 2007 sám

uviedol, že „spýtal som sa jej, ako dopadlo dedičské konanie, povedala, že celý majetok si

nechala pre seba po svojom manželovi. Na čo som jej povedal, že na čo jej majetok bude,

aby porozmýšľala komu ho dá. Povedala, že keby ho niekomu dala, mohol by ju z domu

vyhnať, tak som jej poradil, aby spísala závet, že vlastníkom jej majetku sa stane niekto iný

až po jej smrti“. Napriek takémuto jednoznačnému tvrdeniu svedka J. G., posúdili súdy

situáciu ohľadom absencie vlastnej slobodnej vôle na strane poručiteľky ako nepreukázané

tvrdenia a domnienky sťažovateľov.

V spise sa nachádza protokol vyhotovený na príslušnom notárskom úrade, podľa

ktorého poručiteľka deň pred podpísaním závetu teda 20. 6. 2007 predala vozidlo Škoda

PICK-UP I. G. Pán I. G., ktorý je bratom pána J. G. a bol preukázateľne dňa 20. 6. 2007 s

poručiteľkou v kontakte, teda v deň kedy mala podľa tvrdenia J. G. poručiteľka závet

koncipovať. Vypočutie tohto kľúčového svedka, ktorý osobne aj na notársky úrad závet

zaniesol, bolo odmietnuté ako nadbytočné zo strany Okresného súdu v Považskej Bystrici.

Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení svojho rozhodnutia iba stručne skonštatoval, že neboli

dôvody na doplnenie dokazovania, pričom nadbytočnosť tohto dôkazu vôbec neodôvodnil.

Celé konanie poručiteľky pritom jednoznačne vykazovalo znaky tiesne, nakoľko z

časového hľadiska boli dôležité tieto momenty:

- dňa 18. 6. 2007 si priniesla poručiteľka z notárskeho úradu osvedčenie o dedičstve

po svojom manželovi, pričom A. K. a jej manžel boli presvedčení, že na takéto dedičstvo

nemá morálny nárok,

- v ten istý deň sa mal dostaviť k poručiteľke J. G., ktorý tlačil na poručiteľku, aby

spísala závet,

- dňa 20. 6. 2007 predala poručiteľka I. G. Škodu PICK UP,

- v ten istý deň mala poručiteľka napísať závet, hoci nikdy nevlastnila počítač ani

písací stroj; je pri tom celkom zrejmé, že I. G. ktorý vôbec nebol vypočutý pracoval na

obecnom úrade a mohol poľahky takýto závet napísať,

- podľa znenia závetu mal byť závet podpísaný pred dvoma súčasne prítomnými

svedkami; táto formulácia sa ukázala ako nepravdivá.

Označené súdy namiesto toho, aby vykonali navrhovaný dôkaz vypočutím I. G.,

zamerali sa pri svojom rozhodovaní len na skutočnosti, ktoré bolo možné účelovo vykladať

v neprospech sťažovateľov. Aj keď sťažovatelia upriamovali pozornosť súdu na rozpor

medzi textom závetu a skutočným stavom pri jeho podpise, označené súdy sa zamerali na

výklad ust. , čím právne odôvodnili tento nedostatok, avšak

neriešili skutočnú podstatu sporu, kto mal záujem predstierať prítomnosť obidvoch svedkov

súčasne aj keď v skutočnosti tomu tak nebolo. Napriek skutočnosti, že jeden zo svedkov

podľa vlastných slov prišiel k osvedčeniu vôli poručiteľky náhodne a ani si nemyslel že by

bol závet potrebný, bez všetkého prijali názor, že to nemalo význam pre platnosť závetu, aj

keď takýto názor je v rozpore s dostupnou judikatúrou, ktorá bola sťažovateľmi v konaní

predložená.

Sťažovatelia sú dôvodne presvedčení, že rozhodnutím označených súdov im bolo

odopreté ich zaručené právo dediť majetok. Sťažovatelia majú za to, že poručiteľka

nemala v úmysle meniť dedenie zo zákona na dedenie zo závetu, nevedela o takejto možnosti

a ani sa so žiadnym právnikom o takejto možnosti neradila. Nebolo v jej schopnostiach

naformulovať právne bezchybný závet a na počítači ho napísať. Z vykonaného dokazovania

pomerne presvedčivo vyplynulo, že v časovom úseku necelých troch dní manžel žalovanej

prostredníctvom J. a I. G. závet napísali a podstrčili na notársky úrad tak, aby poručiteľkin

majetok získala žalovaná. Motívom k tomuto konaniu bolo ich neodôvodnené presvedčenie,

že majetok J. O. (brat žalovanej) ktorý poručiteľka zdedila, patrí iba ich rodine. Jedine

podstrčením neplatného závetu mohli zabrániť tomu, aby majetok poručiteľky zdedili

dedičia zo zákona...»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po

prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Považskej Bystrici rozsudkom zo dňa 23. 10. 2008, č. k.

-59 a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 12. 11. 2009, č. k.

-85 porušil základné právo sťažovateľa dediť majetok.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12. 11. 2009, č. k. -85

v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa 23. 10. 2008, č. k.

-59 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Považskej Bystrici na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania k rukám jeho právneho zástupcu

Mgr. M. P.do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva dediť majetok

zaručeného v rozsudkom okresného súdu č. k. -59

z 23. októbra 2008 a rozsudkom krajského súdu č. k. -85 z 12. novembra

2009.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľov rozsudkom

okresného súdu č. k. -59 z 23. októbra 2008, ústavný súd konštatuje, že

vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z („... ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), v danom prípade nemá právomoc preskúmavať

konanie a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie už preskúmal na

základe riadneho opravného prostriedku (odvolania) sťažovateľov a spol. krajský súd

v konaní vedenom sp. zn. , výsledkom ktorého bol rozsudok z 12. novembra

2009.

Sťažovatelia sa teda mohli, a túto možnosť aj využili, domôcť ochrany svojho práva

podaním odvolania proti rozsudku okresného súdu, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť

a v konečnom dôsledku aj rozhodol krajský súd.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ (v tomto

prípade sťažovatelia) sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (obdobne ,

).

Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (teda vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov rozsudkom

krajského súdu č. k. -85 z 12. novembra 2009 ústavný súd predovšetkým

pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Vo všeobecnosti

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (napr. , ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

označeného rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 12. novembra 2009 okrem iného vyplýva:

„V preskúmavanej veci navrhovatelia 1) – 7) v podanom odvolaní, vychádzajúc

z jeho obsahu, vytýkali prvostupňovému súdu neúplné zistenie skutkového stavu veci,

pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností

( ), že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam ( ) a že jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Podstata odvolacieho dôvodu podľa spočíva v takej

skutočnosti, že ak účastník alebo jeho zástupca navrhol vykonanie dôkazu, ktorý bol

spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho

nevykonal, vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť.

V danej veci zástupca navrhovateľov navrhoval doplniť dokazovanie výsluchom

svedka I. G., výsluchom osoby, ktorá spisovala vyjadrenie odporkyne k návrhu, vyjadrenie

lekára poručiteľky, ktoré považoval za dôležité z hľadiska objasnenia skutkového stavu

danej veci.

Súd prvého stupňa dôkazy navrhované zástupcom navrhovateľov nevykonal,

považoval ich za nadbytočné, nakoľko skutkový stav bol dostatočne zistený z dôkazov

vykonaných v priebehu prvostupňového konania.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vykonanie dôkazov – výsluch

svedka I. G. a osoby, ktorá spisovala vyjadrenie odporkyne k návrhu navrhovaných

zástupcom navrhovateľov, nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť zistený skutkový stav v

danom súdnom konaní a preto ich vykonanie považoval rovnako ako súd prvého stupňa za

nadbytočné. Pokiaľ zástupca navrhovateľov navrhol dôkaz – vyjadrenie lekára poručiteľky

k jej zdravotnému stavu v rozhodnom období, je potrebné uviesť, že tento dôkaz nemohol

bez ďalšieho dokazovania (súdnym znalcom) zásadným spôsobom ovplyvniť zistený

skutkový stav veci. Znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva na zdravotný stav

poručiteľky navrhovatelia nenavrhovali, nepredložili v priebehu prvostupňového konania

žiaden relevantný listinný alebo iný dôkaz, ktorým by bol zdravotný stav poručiteľky vo

vzťahu k platnosti závetu spochybnený. Súd prvého stupňa potom dôvodne pri hodnotení

zdravotného stavu poručiteľky vychádzal z výpovedí odporkyne a svedkyne P.

Navrhovatelia ani s podaným odvolaním nepredložili súdu žiaden relevantný dôkaz, z

ktorého by vyplynuli aspoň pochybnosti o takom zdravotnom stave poručiteľky v rozhodnom

čase, ktorý by mohol mať vplyv na platnosť závetu. Obmedzili sa len na svoje tvrdenia, že v

dôsledku nevykonania tohto dôkazu nebol dostatočne zistený skutkový stav danej veci. Za

týchto okolností nemohol odvolací súd ustáliť, že tento dôkaz bol potrebný na zistenie

rozhodujúcich skutočností a jeho nevykonaním došlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu

danej veci.

Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 205 ods.2

písm. c) uplatnený navrhovateľmi nie je daný.

Podstata druhého odvolacieho dôvodu ( ) spočíva

predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov

dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov

nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti,

ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia

môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na

závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú

oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov

súdom, ktorý nezodpovedá postupu ust. Podľa citovaného zákonného

ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť

prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,

prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. až

V predmetnej veci sa navrhovatelia domáhajú určenia, že závet poručiteľky A. O. ...

je neplatný.

... V dedičskom konaní po poručiteľke bol predložený jej závet, ktorým pre prípad

svojej smrti všetok svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok zanechala odporkyni, svojej

švagrinej. V závete poručiteľky, ktorý je písaný na počítači, poručiteľka deklaruje, že tento

zriaďuje pri plnom vedomí, v prítomnosti dvoch svedkov a jedná sa ojej poslednú vôľu.

Závet je datovaný (deň, mesiac, rok), podpísaný poručiteľkou a po jej podpise nasledujú

podpisy dvoch svedkov, ktorí deklarujú, že boli súčasne prítomní, že poručiteľka závet v

uvedený deň pred nimi vlastnoručne podpísala a výslovne prejavila, že listina obsahuje jej

poslednú vôľu. Obaja svedkovia... potvrdili, že boli súčasne prítomní v dome poručiteľky v

deň podpisovania závetu, že poručiteľka výslovne pred nimi prejavila, že závet obsahuje jej

poslednú vôľu, obaja ho podpísali až potom ako bol závet podpísaný poručiteľkou .

Závet je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým robí poriadok o svojom

majetku pre prípad smrti.

Poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej

forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice ( ).

Vlastnoručný závet musí byť napísaný a podpísaný vlastnou rukou, inak je neplatný (§ 476a

). Závet, ktorý poručiteľ nenapísal vlastnou rukou, musí vlastnou

rukou podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že listina

obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závet podpísať (§ 476b Občianskeho

zákonníka).

Pre všetky druhy závetov je spoločné, že závet musí mať písomnú formu. Druhou

podstatnou náležitosťou závetu je, aby z neho bol zjavný deň, mesiac a rok, kedy bol

podpísaný. Ak závet neobsahuje presný dátum podpísania, je neplatný.

Pre platnosť vlastnoručného (holografného) závetu sa vyžaduje po formálnej stránke,

aby ho závetca napísal sám v celom znení vlastnou rukou, uviedol v ňom deň, mesiac a rok,

kedy ho podpísal a na konci pripojil svoj podpis. Platí zásada, že čo nie je kryté podpisom,

nemožno považovať za platné. Preto ak závetca po podpísaní listy pripíše ešte niečo k

závetu, treba, aby listinu pod pripojeným textom opätovne podpísal a uviedol dátum, kedy

tak urobil. U vlastnoručného závetu zákon nevyžaduje, aby bol zriadený v prítomnosti

svedkov, ani to, aby podpis závetcu bol úradne overený.

Alografný závet je závet, ktorý nenapísal – poručiteľ vlastnou rukou. Závet môže

napísať ktokoľvek písacím strojom alebo inak mechanicky, alebo ho môže napísať i vlastnou

rukou iná osoba. Závetca musí závet vlastnoručne podpísať a pred dvoma svedkami súčasne

prítomnými výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa potom

musia na závet podpísať. Pri tejto forme závetu svedkovia osvedčujú svojimi podpismi

obsah závetcovho vyhlásenia a nie obsah závetu.

Závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke nemôžu pri vyhotovovaní

závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo predčitatelia (§ 476f

).

Z ustálenej súdnej praxe a judikatúry NS SR vyplýva, že uvedené zákonné

ustanovenie sa však vzťahuje len na prípady zriadenia závetu podľa § 476c Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého závet zriaďuje osoba, ktorá nemôže čítať alebo písať, jedná sa z

týchto dôvodov o sprísnenú formu alografného závetu, zriaďovateľ závetu vyjadruje svoju

poslednú vôľu pred tromi súčasne prítomnými svedkami, ktorí listinu podpíšu potom ako bol

závet prečítaný. V tomto prípade zákon vyžaduje splnenie podmienky, aby pisateľ závetu

nebol predčítateľ resp., aby závetom povolaný dedič a osoba jemu blízka nevystupovala pri

spísaní závetu ako úradná osoba, svedok, tlmočník, pisateľ a pod.

V danej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by poručiteľka bola osobou, ktorá nemôže

čítať alebo písať, závet ňou zriadený je potom potrebné posudzovať podľa § 476b

. Na platnosť závetu podľa sa totiž

nevyžaduje súčinnosť pisateľa a nie je preto potrebné dodržať náležitosti požadované § 476f

.

Z týchto dôvodov nebolo v danej veci významné, ktorá osoba bola pisateľom závetu,

podstatné bolo len zistenie, či bol závet podpísaný poručiteťkou vlastnou rukou a či pred

dvoma súčasne prítomnými svedkami poručiteľka výslovne prejavila, že listina obsahuje jej

poslednú vôľu a či svedkovia závet podpísali.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že obaja svedkovia závet podpísali vlastnou rukou,

svoje podpisy na tejto listine obaja opoznali. Navrhovatelia namietali, že poručiteľka závet

nepodpísala pred oboma súčasne prítomnými svedkami ako to vyžaduje § 476b

, keď svedok G. tvrdil, že závet nebol poručiteľkou podpísaný v čase

keď mu ho ukazovala a svedkyňa P. tvrdila, že závet bol poručiteľkou podpísaný v čase keď

jej ho ukazovala. Tvrdili tiež, že svedkyňa P. vo svojej svedeckej výpovedi nepotvrdila, že

poručiteľka výslovne uviedla, že závet obsahuje jej poslednú vôľu. Spochybňovali svedectvo

tejto svedkyne z dôvodu, že nebola poručiteľkou vopred požiadaná o svedectvo v súvislosti s

jej závetom a jednalo sa teda o náhodného svedka.

Výklad ust. , ktorý prezentovali navrhovatelia v

súvislosti s podpisom závetu poručiteľkou, osvedčením vyhlásenia poručiteľky, že závet

obsahuje jej poslednú vôľu ako i otázky náhodného svedka závetu vo vzťahu k svedkyni P.

nie je správny.

Zo znenia ust. vyplýva aké náležitosti musia byť

splnené pre platnosť alografného závetu, nevyplýva však zo znenia tohto zákonného

ustanovenia záväzné poradie v akom musia byť tieto náležitosti splnené. Pre platnosť

alografného závetu je postačujúce, ak boli požadované náležitosti splnené v bezprostrednej

časovej súvislosti tak, že sa javia ako jednotný úkon. Dôvodom neplatnosti závetu potom

nemôže byť skutočnosť, že svedkovia podpísali závet skôr ako poručiteľ, resp. že poručiteľ

závet podpísal a až následne prejavil, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia

totiž osvedčujú len vyhlásenie poručiteľa, že listina jeho poslednú vôľu obsahuje, nie obsah

tejto listiny alebo podpis poručiteľa.

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že pre platnosť závetu je nepodstatné, či svedkovia

videli alebo nevideli vlastnoručné podpisovanie závetu poručiteľkou. Podstatné je, aby bol

závet vlastnou rukou poručiteľky podpísaný, ktoré dokazovanie znalcom z odboru

grafológie navrhovatelia výslovne nežiadali resp. od takéhoto dokazovania upustili.

Rovnako nie je možné z cit. zákonného ustanovenia vyvodiť, že poručiteľ musí pred

dvoma súčasne prítomnými svedkami prejaviť svoju poslednú vôľu len použitím určitých

slov (vyslovením formule). Požiadavkám ust. § 476b zodpovedá použitie akýchkoľvek

slovných výrazov, ktorými poručiteľ pred dvoma súčasne prítomnými svedkami spôsobom

nevzbudzujúcim pochybnosti prejaví to, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Je totiž

nevyhnutné, aby ten, kto bol ako svedok závetu povolaný a kto má závet podpísať, nemal

žiadne pochybnosti o tom, že poručiteľ skutočne vyjadruje svoju poslednú vôľu, ktorá je v

závete uvedená.

S poukazom na uvedené odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel z

obsahu výpovedí oboch svedkov závetu v prvostupňovom konaní k záveru, že títo nemali

pochybnosti o tom, že poručiteľka prejavila vôľu závet zriadiť a že v závete skutočne

vyjadruje svoju poslednú vôľu.

Svedkom závetu môže byť len osoba, ktorá je touto funkciou vopred poverená a je s

týmto poverením uzrozumená, nemôže teda ísť o osobu, ktorá je tomuto úkonu prítomná len

náhodou. V danej veci nie je možné svedkyňu P. považovať za náhodne prítomného svedka

závetu (v podstate poručiteľke neznámu osobu náhodne sa vyskytujúcu pri zriadení závetu),

keď táto mala s poručiteľkou blízky vzťah už od mladosti (vyrastali spolu, pracovali spolu)

a denne poručiteľku navštevovala. Jej povolanie k závetu poručiteľky tiež nepochybne

vyplýva z vopred pripraveného znenia závetu poručiteľky. Z výpovede svedkyne vyplynulo,

že bola s týmto poverením uzrozumená a prijala ho.

Občianske súdne konanie je ovládané prejednacou zásadou, v dôsledku ktorej

povinnosť tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je zásadne vecou

účastníkov konania. Dokazujú sa len tie skutočnosti, ktoré zostávajú medzi účastníkmi

sporné. Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania. Platí zásada, že

každý z účastníkov (a teda nielen navrhovateľ, ktorý sa domáha určitého práva alebo

nároku) preukazuje tie skutočnosti, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.

Neunesenie dôkazného bremena postihuje účastníka nepriaznivým následkom v podobe

neúspechu v spore, pričom právne posúdenie uplatneného nároku spočíva na súde.

Odvolací súd môže hodnotenie dôkazov vykonané okresným súdom preskúmavať len vtedy,

pokiaľ je toto hodnotenie v rozpore s pravidlami logického myslenia. Odvolací súd je v

sporovom konaní viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa,

dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje len vtedy, ak má za to, že okresný súd na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a

doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkmi môže za

podmienky, že ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol alebo za

podmienok ustanovených v ( ).

Preskúmaním napadnutého rozsudku krajský súd zistil, že okresný súd vo veci

vykonal všetky účastníkmi navrhnuté s výnimkou tých dôkazov, ktoré považoval za

nadbytočné a duplicitné ako aj tie, ktoré sám považoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo

veci ( ) a tieto dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust.

. Odvolací súd je podľa viazaný skutkovým stavom tak,

ako ho zistil súd prvého stupňa, neboli dôvody na opakovanie už vykonaného dokazovania

( ), ale ani na jeho doplnenie ( ).

Okresný súd správne pri hodnotení dôkazov vychádzal zo zásady, že každý

z účastníkov, a teda aj navrhovatelia, ktorí sa domáhali určitého práva alebo nároku,

preukazujú tie skutočnosti, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky

a neunesenie dôkazného bremena má za následok neúspech v spore. Rozsah dôkazného

bremena, teda okruh skutočností, ktoré konkrétne musí účastník preukázať, zásadne určuje

hmotnoprávna norma, to znamená právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný.

Z neho tiež vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto z účastníkov je povinný

stanovený okruh skutočností preukázať. V prípade, že dôkazné bremeno neunesie, resp. sú

relevantné pochybnosti o dôvodnosti jeho nároku, musí znášať následok v podobe

neúspechu v súdnom spore.

Pokiaľ navrhovatelia tvrdili, že podpis poručiteľky na závete nie je jej podpisom,

resp. vyjadrili pochybnosti o pravosti jej podpisu, pričom výslovne nežiadali vykonať

znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológia, je nutné konštatovať, že v prípade tejto

skutočnosti neuniesli dôkazné bremeno, nepreukázali, že podpis na závete nie je poručiteľky

a musia potom znášať následok v podobe neúspechu v súdnom spore.

Z obsahu spisu tiež nevyplýva, že by odporkyňa alebo jej manžel, ktorí dokonca o

spísaní závetu poručiteľkou nemali vedomosť, alebo svedok G. boli vyvíjali na poručiteľku

nátlak v súvislosti so spisovaním závetu resp., že by táto konala v tiesni. Táto skutočnosť sa

navrhovateľom, ktorých dôkazné bremeno zaťažovalo, preukázať nepodarila a zostala len v

rovine nepreukázaných tvrdení resp. domnienok navrhovateľov.

Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2

písm. d/ uplatnený navrhovateľmi 1) – 7) nie je daný.

Ďalší odvolací dôvod uplatnený navrhovateľmi ( ) spočíva

v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej

normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať ako aj posúdenie

predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov

upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. Nesprávne

právne posúdenie veci videli navrhovatelia v tom, že súd prvého stupňa považoval svedkyňu

P. za osobu, ktorá mohla vierohodne osvedčiť poslednú vôľu poručiteľky, pričom z

výpovede tejto svedkyne vyplýva, že sa dostavila k zriadeniu závetu poručiteľky len

náhodne, po tom ako bol už závet podpísaný.

Súd prvého stupňa správne postupoval, keď v danej veci použil ustanovenia § 37 ods.

1, , , , správne tieto ustanovenia vyložil a aj

aplikoval. Pokiaľ ide o otázku, či mohla byť svedkyňa P. svedkyňou závetu v zmysle § 476b

sa odvolací súd vysporiadal už v predchádzajúcej časti tohto

rozhodnutia.

Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že ani tretí odvolací dôvod uplatnený

navrhovateľmi 1) – 7) nie je daný...“

V citovanej časti odôvodnenia napádaného rozsudku krajský súd dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu

potvrdil. Veľmi podrobným spôsobom vyložil zákonné ustanovenia, ktorými sa pri svojom

rozhodovaní riadil a ktoré na danú vec aplikoval. Jednoznačne odpovedal na všetky

podstatné a rozhodujúce otázky nastolené v odvolaní.

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda krajský súd

v danom prípade neporušil žiadny z ústavno-procesných princípov zaručených v čl. 46

a nasl. , preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného základného

práva dediť majetok zaručeného v tretej vety .

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú,

sama osebe nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecného (v tomto prípade krajského) súdu. Ingerencia ústavného súdu do

výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010