Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 201/2010
PDF · 236.87 KB
No categories available
II. ÚS 201/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. V., B., a Ing. M. P., N., zastúpených advokátom Mgr. M.
P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva dediť majetok zaručeného v čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.
4 C 65/2008 z 23. októbra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co
24/2009 z 12. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. V. a Ing. M. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2010
telefaxom doručená sťažnosť (5. marca 2010 doplnená predložením originálu) M. V., B.,
a Ing. M. P., N. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného
práva dediť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
4 C 65/2008 z 23. októbra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 19 Co 24/2009 z 12. novembra 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa spolu s ďalšími piatimi
navrhovateľmi návrhom podaným okresnému súdu domáhali proti odporkyni A. K., L.,
vyslovenia neplatnosti závetu po poručiteľke A. O. Okresný súd rozsudkom č. k.
4 C 65/2008-59 z 23. októbra 2008 návrh sťažovateľov a spol. zamietol. Proti tomuto
rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia spolu s ostatnými navrhovateľmi odvolanie,
o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 19 Co 24/2009-85 z 12. novembra 2009 rozhodol tak,
že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľov tak okresný súd, ako aj krajský súd napadnutými
rozsudkami porušili ich základné právo dediť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, a to
tým, že všeobecné súdy „zjavne nesprávne vyhodnotili skutočnosti jednoznačne svedčiace
tomu, že poručiteľka nemala vážnu a slobodnú vôľu závet spísať a neboli ani splnené
zákonné náležitosti platnosti závetu“.
Sťažovatelia presvedčenie o porušení svojho základného práva odôvodnili takto:
«Osvedčenie o dedičstve po poručiteľovi J. O. nadobudlo účinky právoplatného
uznesenia o dedičstve dňa 18. 6. 2007. Svedok J. G. na pojednávaní dňa 16. 9. 2007 sám
uviedol, že „spýtal som sa jej, ako dopadlo dedičské konanie, povedala, že celý majetok si
nechala pre seba po svojom manželovi. Na čo som jej povedal, že na čo jej majetok bude,
aby porozmýšľala komu ho dá. Povedala, že keby ho niekomu dala, mohol by ju z domu
vyhnať, tak som jej poradil, aby spísala závet, že vlastníkom jej majetku sa stane niekto iný
až po jej smrti“. Napriek takémuto jednoznačnému tvrdeniu svedka J. G., posúdili súdy
situáciu ohľadom absencie vlastnej slobodnej vôle na strane poručiteľky ako nepreukázané
tvrdenia a domnienky sťažovateľov.
V spise sa nachádza protokol vyhotovený na príslušnom notárskom úrade, podľa
ktorého poručiteľka deň pred podpísaním závetu teda 20. 6. 2007 predala vozidlo Škoda
PICK-UP I. G. Pán I. G., ktorý je bratom pána J. G. a bol preukázateľne dňa 20. 6. 2007 s
poručiteľkou v kontakte, teda v deň kedy mala podľa tvrdenia J. G. poručiteľka závet
koncipovať. Vypočutie tohto kľúčového svedka, ktorý osobne aj na notársky úrad závet
zaniesol, bolo odmietnuté ako nadbytočné zo strany Okresného súdu v Považskej Bystrici.
Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení svojho rozhodnutia iba stručne skonštatoval, že neboli
dôvody na doplnenie dokazovania, pričom nadbytočnosť tohto dôkazu vôbec neodôvodnil.
Celé konanie poručiteľky pritom jednoznačne vykazovalo znaky tiesne, nakoľko z
časového hľadiska boli dôležité tieto momenty:
- dňa 18. 6. 2007 si priniesla poručiteľka z notárskeho úradu osvedčenie o dedičstve
po svojom manželovi, pričom A. K. a jej manžel boli presvedčení, že na takéto dedičstvo
nemá morálny nárok,
- v ten istý deň sa mal dostaviť k poručiteľke J. G., ktorý tlačil na poručiteľku, aby
spísala závet,
- dňa 20. 6. 2007 predala poručiteľka I. G. Škodu PICK UP,
- v ten istý deň mala poručiteľka napísať závet, hoci nikdy nevlastnila počítač ani
písací stroj; je pri tom celkom zrejmé, že I. G. ktorý vôbec nebol vypočutý pracoval na
obecnom úrade a mohol poľahky takýto závet napísať,
- podľa znenia závetu mal byť závet podpísaný pred dvoma súčasne prítomnými
svedkami; táto formulácia sa ukázala ako nepravdivá.
Označené súdy namiesto toho, aby vykonali navrhovaný dôkaz vypočutím I. G.,
zamerali sa pri svojom rozhodovaní len na skutočnosti, ktoré bolo možné účelovo vykladať
v neprospech sťažovateľov. Aj keď sťažovatelia upriamovali pozornosť súdu na rozpor
medzi textom závetu a skutočným stavom pri jeho podpise, označené súdy sa zamerali na
výklad ust. § 476b Občianskeho zákonníka, čím právne odôvodnili tento nedostatok, avšak
neriešili skutočnú podstatu sporu, kto mal záujem predstierať prítomnosť obidvoch svedkov
súčasne aj keď v skutočnosti tomu tak nebolo. Napriek skutočnosti, že jeden zo svedkov
podľa vlastných slov prišiel k osvedčeniu vôli poručiteľky náhodne a ani si nemyslel že by
bol závet potrebný, bez všetkého prijali názor, že to nemalo význam pre platnosť závetu, aj
keď takýto názor je v rozpore s dostupnou judikatúrou, ktorá bola sťažovateľmi v konaní
predložená.
Sťažovatelia sú dôvodne presvedčení, že rozhodnutím označených súdov im bolo
odopreté ich ústavou zaručené právo dediť majetok. Sťažovatelia majú za to, že poručiteľka
nemala v úmysle meniť dedenie zo zákona na dedenie zo závetu, nevedela o takejto možnosti
a ani sa so žiadnym právnikom o takejto možnosti neradila. Nebolo v jej schopnostiach
naformulovať právne bezchybný závet a na počítači ho napísať. Z vykonaného dokazovania
pomerne presvedčivo vyplynulo, že v časovom úseku necelých troch dní manžel žalovanej
prostredníctvom J. a I. G. závet napísali a podstrčili na notársky úrad tak, aby poručiteľkin
majetok získala žalovaná. Motívom k tomuto konaniu bolo ich neodôvodnené presvedčenie,
že majetok J. O. (brat žalovanej) ktorý poručiteľka zdedila, patrí iba ich rodine. Jedine
podstrčením neplatného závetu mohli zabrániť tomu, aby majetok poručiteľky zdedili
dedičia zo zákona...»
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po
prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd v Považskej Bystrici rozsudkom zo dňa 23. 10. 2008, č. k.
4 C/65/2008-59 a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 12. 11. 2009, č. k.
19 Co/24/2009-85 porušil základné právo sťažovateľa dediť majetok.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12. 11. 2009, č. k. 19 Co/24/2009-85
v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa 23. 10. 2008, č. k.
4 C/65/2008-59 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Považskej Bystrici na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania k rukám jeho právneho zástupcu
Mgr. M. P.do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva dediť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 65/2008-59
z 23. októbra 2008 a rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 24/2009-85 z 12. novembra
2009.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľov rozsudkom
okresného súdu č. k. 4 C 65/2008-59 z 23. októbra 2008, ústavný súd konštatuje, že
vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), v danom prípade nemá právomoc preskúmavať
konanie a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie už preskúmal na
základe riadneho opravného prostriedku (odvolania) sťažovateľov a spol. krajský súd
v konaní vedenom sp. zn. 19 Co 24/2009, výsledkom ktorého bol rozsudok z 12. novembra
2009.
Sťažovatelia sa teda mohli, a túto možnosť aj využili, domôcť ochrany svojho práva
podaním odvolania proti rozsudku okresného súdu, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť
a v konečnom dôsledku aj rozhodol krajský súd.
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ (v tomto
prípade sťažovatelia) sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (obdobne IV. ÚS 115/07,
Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (teda vo vzťahu
k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov rozsudkom
krajského súdu č. k. 19 Co 24/2009-85 z 12. novembra 2009 ústavný súd predovšetkým
pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti
úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť
občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi
do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, II. ÚS 289/08).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
označeného rozsudku krajského súdu.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 12. novembra 2009 okrem iného vyplýva:
„V preskúmavanej veci navrhovatelia 1) – 7) v podanom odvolaní, vychádzajúc
z jeho obsahu, vytýkali prvostupňovému súdu neúplné zistenie skutkového stavu veci,
pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
(§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a že jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).
Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. spočíva v takej
skutočnosti, že ak účastník alebo jeho zástupca navrhol vykonanie dôkazu, ktorý bol
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho
nevykonal, vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť.
V danej veci zástupca navrhovateľov navrhoval doplniť dokazovanie výsluchom
svedka I. G., výsluchom osoby, ktorá spisovala vyjadrenie odporkyne k návrhu, vyjadrenie
lekára poručiteľky, ktoré považoval za dôležité z hľadiska objasnenia skutkového stavu
danej veci.
Súd prvého stupňa dôkazy navrhované zástupcom navrhovateľov nevykonal,
považoval ich za nadbytočné, nakoľko skutkový stav bol dostatočne zistený z dôkazov
vykonaných v priebehu prvostupňového konania.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vykonanie dôkazov – výsluch
svedka I. G. a osoby, ktorá spisovala vyjadrenie odporkyne k návrhu navrhovaných
zástupcom navrhovateľov, nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť zistený skutkový stav v
danom súdnom konaní a preto ich vykonanie považoval rovnako ako súd prvého stupňa za
nadbytočné. Pokiaľ zástupca navrhovateľov navrhol dôkaz – vyjadrenie lekára poručiteľky
k jej zdravotnému stavu v rozhodnom období, je potrebné uviesť, že tento dôkaz nemohol
bez ďalšieho dokazovania (súdnym znalcom) zásadným spôsobom ovplyvniť zistený
skutkový stav veci. Znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva na zdravotný stav
poručiteľky navrhovatelia nenavrhovali, nepredložili v priebehu prvostupňového konania
žiaden relevantný listinný alebo iný dôkaz, ktorým by bol zdravotný stav poručiteľky vo
vzťahu k platnosti závetu spochybnený. Súd prvého stupňa potom dôvodne pri hodnotení
zdravotného stavu poručiteľky vychádzal z výpovedí odporkyne a svedkyne P.
Navrhovatelia ani s podaným odvolaním nepredložili súdu žiaden relevantný dôkaz, z
ktorého by vyplynuli aspoň pochybnosti o takom zdravotnom stave poručiteľky v rozhodnom
čase, ktorý by mohol mať vplyv na platnosť závetu. Obmedzili sa len na svoje tvrdenia, že v
dôsledku nevykonania tohto dôkazu nebol dostatočne zistený skutkový stav danej veci. Za
týchto okolností nemohol odvolací súd ustáliť, že tento dôkaz bol potrebný na zistenie
rozhodujúcich skutočností a jeho nevykonaním došlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu
danej veci.
Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 205 ods.2
písm. c) O. s. p. uplatnený navrhovateľmi nie je daný.
Podstata druhého odvolacieho dôvodu (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) spočíva
predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov
dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov
nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti,
ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia
môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov
súdom, ktorý nezodpovedá postupu ust. § 132 O. s. p. Podľa citovaného zákonného
ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,
prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až § 135 O. s. p.
V predmetnej veci sa navrhovatelia domáhajú určenia, že závet poručiteľky A. O. ...
je neplatný.
... V dedičskom konaní po poručiteľke bol predložený jej závet, ktorým pre prípad
svojej smrti všetok svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok zanechala odporkyni, svojej
švagrinej. V závete poručiteľky, ktorý je písaný na počítači, poručiteľka deklaruje, že tento
zriaďuje pri plnom vedomí, v prítomnosti dvoch svedkov a jedná sa ojej poslednú vôľu.
Závet je datovaný (deň, mesiac, rok), podpísaný poručiteľkou a po jej podpise nasledujú
podpisy dvoch svedkov, ktorí deklarujú, že boli súčasne prítomní, že poručiteľka závet v
uvedený deň pred nimi vlastnoručne podpísala a výslovne prejavila, že listina obsahuje jej
poslednú vôľu. Obaja svedkovia... potvrdili, že boli súčasne prítomní v dome poručiteľky v
deň podpisovania závetu, že poručiteľka výslovne pred nimi prejavila, že závet obsahuje jej
poslednú vôľu, obaja ho podpísali až potom ako bol závet podpísaný poručiteľkou .
Závet je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým robí poriadok o svojom
majetku pre prípad smrti.
Poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej
forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice (§ 476 Občianskeho zákonníka).
Vlastnoručný závet musí byť napísaný a podpísaný vlastnou rukou, inak je neplatný (§ 476a
Občianskeho zákonníka). Závet, ktorý poručiteľ nenapísal vlastnou rukou, musí vlastnou
rukou podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že listina
obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závet podpísať (§ 476b Občianskeho
zákonníka).
Pre všetky druhy závetov je spoločné, že závet musí mať písomnú formu. Druhou
podstatnou náležitosťou závetu je, aby z neho bol zjavný deň, mesiac a rok, kedy bol
podpísaný. Ak závet neobsahuje presný dátum podpísania, je neplatný.
Pre platnosť vlastnoručného (holografného) závetu sa vyžaduje po formálnej stránke,
aby ho závetca napísal sám v celom znení vlastnou rukou, uviedol v ňom deň, mesiac a rok,
kedy ho podpísal a na konci pripojil svoj podpis. Platí zásada, že čo nie je kryté podpisom,
nemožno považovať za platné. Preto ak závetca po podpísaní listy pripíše ešte niečo k
závetu, treba, aby listinu pod pripojeným textom opätovne podpísal a uviedol dátum, kedy
tak urobil. U vlastnoručného závetu zákon nevyžaduje, aby bol zriadený v prítomnosti
svedkov, ani to, aby podpis závetcu bol úradne overený.
Alografný závet je závet, ktorý nenapísal – poručiteľ vlastnou rukou. Závet môže
napísať ktokoľvek písacím strojom alebo inak mechanicky, alebo ho môže napísať i vlastnou
rukou iná osoba. Závetca musí závet vlastnoručne podpísať a pred dvoma svedkami súčasne
prítomnými výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa potom
musia na závet podpísať. Pri tejto forme závetu svedkovia osvedčujú svojimi podpismi
obsah závetcovho vyhlásenia a nie obsah závetu.
Závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke nemôžu pri vyhotovovaní
závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo predčitatelia (§ 476f
Z ustálenej súdnej praxe a judikatúry NS SR vyplýva, že uvedené zákonné
ustanovenie sa však vzťahuje len na prípady zriadenia závetu podľa § 476c Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého závet zriaďuje osoba, ktorá nemôže čítať alebo písať, jedná sa z
týchto dôvodov o sprísnenú formu alografného závetu, zriaďovateľ závetu vyjadruje svoju
poslednú vôľu pred tromi súčasne prítomnými svedkami, ktorí listinu podpíšu potom ako bol
závet prečítaný. V tomto prípade zákon vyžaduje splnenie podmienky, aby pisateľ závetu
nebol predčítateľ resp., aby závetom povolaný dedič a osoba jemu blízka nevystupovala pri
spísaní závetu ako úradná osoba, svedok, tlmočník, pisateľ a pod.
V danej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by poručiteľka bola osobou, ktorá nemôže
čítať alebo písať, závet ňou zriadený je potom potrebné posudzovať podľa § 476b
Občianskeho zákonníka. Na platnosť závetu podľa § 476b Občianskeho zákonníka sa totiž
nevyžaduje súčinnosť pisateľa a nie je preto potrebné dodržať náležitosti požadované § 476f
Z týchto dôvodov nebolo v danej veci významné, ktorá osoba bola pisateľom závetu,
podstatné bolo len zistenie, či bol závet podpísaný poručiteťkou vlastnou rukou a či pred
dvoma súčasne prítomnými svedkami poručiteľka výslovne prejavila, že listina obsahuje jej
poslednú vôľu a či svedkovia závet podpísali.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že obaja svedkovia závet podpísali vlastnou rukou,
svoje podpisy na tejto listine obaja opoznali. Navrhovatelia namietali, že poručiteľka závet
nepodpísala pred oboma súčasne prítomnými svedkami ako to vyžaduje § 476b
Občianskeho zákonníka, keď svedok G. tvrdil, že závet nebol poručiteľkou podpísaný v čase
keď mu ho ukazovala a svedkyňa P. tvrdila, že závet bol poručiteľkou podpísaný v čase keď
jej ho ukazovala. Tvrdili tiež, že svedkyňa P. vo svojej svedeckej výpovedi nepotvrdila, že
poručiteľka výslovne uviedla, že závet obsahuje jej poslednú vôľu. Spochybňovali svedectvo
tejto svedkyne z dôvodu, že nebola poručiteľkou vopred požiadaná o svedectvo v súvislosti s
jej závetom a jednalo sa teda o náhodného svedka.
Výklad ust. § 476b Občianskeho zákonníka, ktorý prezentovali navrhovatelia v
súvislosti s podpisom závetu poručiteľkou, osvedčením vyhlásenia poručiteľky, že závet
obsahuje jej poslednú vôľu ako i otázky náhodného svedka závetu vo vzťahu k svedkyni P.
nie je správny.
Zo znenia ust. § 476b Občianskeho zákonníka vyplýva aké náležitosti musia byť
splnené pre platnosť alografného závetu, nevyplýva však zo znenia tohto zákonného
ustanovenia záväzné poradie v akom musia byť tieto náležitosti splnené. Pre platnosť
alografného závetu je postačujúce, ak boli požadované náležitosti splnené v bezprostrednej
časovej súvislosti tak, že sa javia ako jednotný úkon. Dôvodom neplatnosti závetu potom
nemôže byť skutočnosť, že svedkovia podpísali závet skôr ako poručiteľ, resp. že poručiteľ
závet podpísal a až následne prejavil, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia
totiž osvedčujú len vyhlásenie poručiteľa, že listina jeho poslednú vôľu obsahuje, nie obsah
tejto listiny alebo podpis poručiteľa.
Z uvedeného nepochybne vyplýva, že pre platnosť závetu je nepodstatné, či svedkovia
videli alebo nevideli vlastnoručné podpisovanie závetu poručiteľkou. Podstatné je, aby bol
závet vlastnou rukou poručiteľky podpísaný, ktoré dokazovanie znalcom z odboru
grafológie navrhovatelia výslovne nežiadali resp. od takéhoto dokazovania upustili.
Rovnako nie je možné z cit. zákonného ustanovenia vyvodiť, že poručiteľ musí pred
dvoma súčasne prítomnými svedkami prejaviť svoju poslednú vôľu len použitím určitých
slov (vyslovením formule). Požiadavkám ust. § 476b zodpovedá použitie akýchkoľvek
slovných výrazov, ktorými poručiteľ pred dvoma súčasne prítomnými svedkami spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti prejaví to, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Je totiž
nevyhnutné, aby ten, kto bol ako svedok závetu povolaný a kto má závet podpísať, nemal
žiadne pochybnosti o tom, že poručiteľ skutočne vyjadruje svoju poslednú vôľu, ktorá je v
závete uvedená.
S poukazom na uvedené odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel z
obsahu výpovedí oboch svedkov závetu v prvostupňovom konaní k záveru, že títo nemali
pochybnosti o tom, že poručiteľka prejavila vôľu závet zriadiť a že v závete skutočne
vyjadruje svoju poslednú vôľu.
Svedkom závetu môže byť len osoba, ktorá je touto funkciou vopred poverená a je s
týmto poverením uzrozumená, nemôže teda ísť o osobu, ktorá je tomuto úkonu prítomná len
náhodou. V danej veci nie je možné svedkyňu P. považovať za náhodne prítomného svedka
závetu (v podstate poručiteľke neznámu osobu náhodne sa vyskytujúcu pri zriadení závetu),
keď táto mala s poručiteľkou blízky vzťah už od mladosti (vyrastali spolu, pracovali spolu)
a denne poručiteľku navštevovala. Jej povolanie k závetu poručiteľky tiež nepochybne
vyplýva z vopred pripraveného znenia závetu poručiteľky. Z výpovede svedkyne vyplynulo,
že bola s týmto poverením uzrozumená a prijala ho.
Občianske súdne konanie je ovládané prejednacou zásadou, v dôsledku ktorej
povinnosť tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je zásadne vecou
účastníkov konania. Dokazujú sa len tie skutočnosti, ktoré zostávajú medzi účastníkmi
sporné. Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania. Platí zásada, že
každý z účastníkov (a teda nielen navrhovateľ, ktorý sa domáha určitého práva alebo
nároku) preukazuje tie skutočnosti, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.
Neunesenie dôkazného bremena postihuje účastníka nepriaznivým následkom v podobe
neúspechu v spore, pričom právne posúdenie uplatneného nároku spočíva na súde.
Odvolací súd môže hodnotenie dôkazov vykonané okresným súdom preskúmavať len vtedy,
pokiaľ je toto hodnotenie v rozpore s pravidlami logického myslenia. Odvolací súd je v
sporovom konaní viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa,
dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje len vtedy, ak má za to, že okresný súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 213 ods. 2 O. s. p.) a
doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkmi môže za
podmienky, že ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol alebo za
podmienok ustanovených v § 205a O. s. p. (§ 213 ods. 3 O. s. p.).
Preskúmaním napadnutého rozsudku krajský súd zistil, že okresný súd vo veci
vykonal všetky účastníkmi navrhnuté s výnimkou tých dôkazov, ktoré považoval za
nadbytočné a duplicitné ako aj tie, ktoré sám považoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a tieto dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust.
§ 132 O. s. p.. Odvolací súd je podľa § 213 ods. 1 O. s. p. viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvého stupňa, neboli dôvody na opakovanie už vykonaného dokazovania
(§ 213 ods. 2 O. s. p.), ale ani na jeho doplnenie (§ 213 ods. 3 O. s. p.).
Okresný súd správne pri hodnotení dôkazov vychádzal zo zásady, že každý
z účastníkov, a teda aj navrhovatelia, ktorí sa domáhali určitého práva alebo nároku,
preukazujú tie skutočnosti, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky
a neunesenie dôkazného bremena má za následok neúspech v spore. Rozsah dôkazného
bremena, teda okruh skutočností, ktoré konkrétne musí účastník preukázať, zásadne určuje
hmotnoprávna norma, to znamená právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný.
Z neho tiež vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto z účastníkov je povinný
stanovený okruh skutočností preukázať. V prípade, že dôkazné bremeno neunesie, resp. sú
relevantné pochybnosti o dôvodnosti jeho nároku, musí znášať následok v podobe
neúspechu v súdnom spore.
Pokiaľ navrhovatelia tvrdili, že podpis poručiteľky na závete nie je jej podpisom,
resp. vyjadrili pochybnosti o pravosti jej podpisu, pričom výslovne nežiadali vykonať
znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológia, je nutné konštatovať, že v prípade tejto
skutočnosti neuniesli dôkazné bremeno, nepreukázali, že podpis na závete nie je poručiteľky
a musia potom znášať následok v podobe neúspechu v súdnom spore.
Z obsahu spisu tiež nevyplýva, že by odporkyňa alebo jej manžel, ktorí dokonca o
spísaní závetu poručiteľkou nemali vedomosť, alebo svedok G. boli vyvíjali na poručiteľku
nátlak v súvislosti so spisovaním závetu resp., že by táto konala v tiesni. Táto skutočnosť sa
navrhovateľom, ktorých dôkazné bremeno zaťažovalo, preukázať nepodarila a zostala len v
rovine nepreukázaných tvrdení resp. domnienok navrhovateľov.
Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm. d/ O. s. p. uplatnený navrhovateľmi 1) – 7) nie je daný.
Ďalší odvolací dôvod uplatnený navrhovateľmi (§ 205 ods. 2 písm. f O. s. p.) spočíva
v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej
normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať ako aj posúdenie
predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov
upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. Nesprávne
právne posúdenie veci videli navrhovatelia v tom, že súd prvého stupňa považoval svedkyňu
P. za osobu, ktorá mohla vierohodne osvedčiť poslednú vôľu poručiteľky, pričom z
výpovede tejto svedkyne vyplýva, že sa dostavila k zriadeniu závetu poručiteľky len
náhodne, po tom ako bol už závet podpísaný.
Súd prvého stupňa správne postupoval, keď v danej veci použil ustanovenia § 37 ods.
1, § 476 ods. 1, 2, § 476b Občianskeho zákonníka, správne tieto ustanovenia vyložil a aj
aplikoval. Pokiaľ ide o otázku, či mohla byť svedkyňa P. svedkyňou závetu v zmysle § 476b
Občianskeho zákonníka sa odvolací súd vysporiadal už v predchádzajúcej časti tohto
rozhodnutia.
Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že ani tretí odvolací dôvod uplatnený
navrhovateľmi 1) – 7) nie je daný...“
V citovanej časti odôvodnenia napádaného rozsudku krajský súd dostatočným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil. Veľmi podrobným spôsobom vyložil zákonné ustanovenia, ktorými sa pri svojom
rozhodovaní riadil a ktoré na danú vec aplikoval. Jednoznačne odpovedal na všetky
podstatné a rozhodujúce otázky nastolené v odvolaní.
Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda krajský súd
v danom prípade neporušil žiadny z ústavno-procesných princípov zaručených v čl. 46
a nasl. ústavy, preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného základného
práva dediť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 tretej vety ústavy.
Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú,
sama osebe nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov všeobecného (v tomto prípade krajského) súdu. Ingerencia ústavného súdu do
výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s
ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. apríla 2010