Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)III. ÚS 173/2010
PDF · 183.81 KB
No categories available
III. ÚS 173/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. L. a A. L., obaja bytom S., zastúpených advokátom
JUDr. J. K., Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 10/2002 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 37/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. L. a A. L. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2010 doručená sťažnosť M. L. a A. L., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 To 37/2006.
Sťažovatelia 10. decembra 2010 ústavnému súdu doručili podanie označené ako
„Zmena návrhu na začatie konania“, v ktorom svoju sťažnosť rozšírili aj o namietané
porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 10/2002.
Zo sťažnosti a z jej príloh okrem vyplýva, že sťažovatelia vystupujú v označených
trestných konaniach ako obžalovaní. Obžaloba v ich veci bola na Okresnom súde
Michalovce podaná 31. januára 2002.
Krajský súd prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 3 T 10/02-995 z 8. júla 2003.
Ním boli sťažovatelia uznaní za vinných zo spáchania trestného činu podvodu formou
spolupáchateľstva. Na základe odvolania sťažovateľov najvyšší súd uznesením sp. zn.
1 To 69/03 z 21. januára 2004 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Krajský súd následne trestnú vec uznesením č. k. 3 T 10/02-1162 z 5. mája 2005
vrátil prokurátorovi na došetrenie. Toto uznesenie na základe sťažnosti prokurátora bolo
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 55/2005 z 21. septembra 2005 zrušené
a krajskému súdu bolo uložené, aby vo veci konal a rozhodol.
Krajský súd rozsudkom č. k. 3 T 10/2002-1249 zo 14. marca 2006 opätovne uznal
sťažovateľov za vinných. Aj tento rozsudok bol napadnutý odvolaním sťažovateľov
i prokurátora. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 To 37/2006 z 27. mája 2008 opätovne
napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom
rozsahu prerokoval a znovu rozhodol.
Krajský súd rozsudkom č. k. 3 T 10/2002-1414 z 2. apríla 2009 oslobodil
sťažovateľov spod obžaloby. Oslobodzujúci rozsudok prokurátor napadol odvolaním.
Sťažovatelia prostredníctvom svojho obhajcu podali 11. septembra 2009 sťažnosť
na prieťahy v konaní najvyššieho súdu. Namietali tu hlavne postup predsedu senátu
najvyššieho súdu JUDr. J. M., ktorý po rozhodnutí krajského súdu (14. marca 2006)
„vytýčil vo veci verejné zasadnutie a rozhodol až dňa 27. mája 2008“. Podľa sťažovateľov
je v tejto súvislosti neprípustné, „aby najvyšší súd rozhodol až po 2 rokoch“. Kritizovali
tiež, že „predseda senátu JUDr. J. M. rozhodnutie vyhlásil dňa 27.05.2008, ale písomné
vyhotovenie rozhodnutia bolo na Krajský súd v Košiciach doručené až dňa 24.11.2008, čiže
až po 6 mesiacoch“.
Najvyšší súd vybavil sťažnosť sťažovateľov z 11. septembra 2009 konštatovaním jej
opodstatnenosti, pričom sťažovateľov informoval, že ich podnet bude slúžiť predsedovi
najvyššieho súdu na podanie návrhu na disciplinárne konanie proti v ich veci konajúcemu
sudcovi.
Sťažovatelia sú toho názoru, že „v trestných veciach platia prísnejšie lehoty
na rozhodnutie ako v občiansko-právnych. Veď každé trestné konanie spôsobuje
neopísateľnú psychickú traumu a neistotu z hroziaceho trestu.“. Konanie najvyššieho súdu
považujú za „protiústavné a nezákonné“ a navrhli vysloviť porušenie základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy i práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v predmetnom konaní.
Sťažovatelia doručili 10. decembra 2009 ústavnému súdu zmenu návrhu na začatie
konania, ktorou rozšírili označenie porušovateľa ich základných práv aj na krajský súd.
Zo strany krajského súdu došlo podľa sťažovateľov k porušeniu ich základných práv hlavne
v dôsledku nerešpektovania záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý bol
vyslovený v uznesení sp. zn. 1 To 69/03 z 21. januára 2004, keď ich krajský súd rozsudkom
č. k. 3 T 10/2002-12498 zo 14. marca 2006 opätovne uznal za vinných. Následne
na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd znovu zrušil odsudzujúci rozsudok krajského súdu,
čo spôsobilo predĺženie celého konania.
Sťažovatelia podali sťažnosť na postup krajského súdu 26. novembra 2009. Predseda
krajského súdu ju vybavil konštatovaním, že nemá k dispozícii predmetný spis v dôsledku
podaného odvolania krajského prokurátora.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo M. L., bytom S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2To
37/2006, porušené bolo.
2. Základné právo A. L., bytom S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho (správne malo
byť jej – pozn.) záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 2To 37/2006, porušené bolo.
3. Základné právo M. L., bytom S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 3T 10/2002,
porušené bolo.
4. Základné právo A. L., bytom S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho (správne malo
byť jej – pozn.) záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Košice v konaní vedenom
pod sp. zn. 3T 10/2002, porušené bolo.
5. M. L., bytom S., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR (slovom
päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
6. A. L., bytom S., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR (slovom
päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
7. M. L, bytom S., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR (slovom
desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd Košice povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
8. A. L., bytom S., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR (slovom
desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd Košice povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
9. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. L., bytom S., trovy
právneho zastúpenia v sume 231,80 EUR, na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR+/19% DPH/ 22,02 EUR
a 2 režijné paušály po 6,95 EUR, - 20%).
10. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť A. L., bytom S., trovy
právneho zastúpenia v sume 231,80 EUR, na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR+/19% DPH/ 22,02 EUR
a 2 režijné paušály po 6,95 EUR, - 20%).
11. Krajský súd Košice je povinný uhradiť M. L., bytom S., trovy právneho
zastúpenia v sume 231,80 EUR, na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR+/19% DPH/ 22,02 EUR a 2 režijné
paušály po 6,95 EUR, - 20%).
12. Krajský súd Košice je povinný uhradiť A. L., bytom S., trovy právneho zastúpenia
v sume 231,80 EUR, na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR+/19% DPH/ 22,02 EUR a 2 režijné
paušály po 6,95 EUR, - 20%).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd pripomína, že v takom konaní, v ktorom sa sťažovateľ domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov i práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, považuje za účinný
prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu sťažnosť podľa § 62 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdoch“).
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 37/2006 ústavný súd zdôrazňuje
stabilne ním judikovaný účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 76/03, III. ÚS 154/06). Takto
vymedzený účel uvedeného základného práva predovšetkým určuje ústavnému súdu ako
jednoznačné kritérium na rozhodnutie o založení jeho právomoci konštatovať porušenie
čl. 48 ods. 2 ústavy zistenie, či posudzované konanie pred štátnym orgánom bolo
právoplatne v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ukončené. Zároveň však, berúc
do úvahy ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ide aj o kritérium na posúdenie
účinnosti právnych prostriedkov nápravy, ktoré sťažovateľ musí prioritne využiť na to, aby
bolo následne možné jeho sťažnosť adresovanú ústavnému súdu vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy hodnotiť ako procesne prípustnú.
Inými slovami, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom všeobecného súdu je
ústavný súd povinný skúmať, či sťažnosť podľa § 62 zákona o súdoch bola sťažovateľom
využitá v čase, keď vzhľadom na procesný stav konania pred všeobecným súdom bolo
možné vymedzený účel základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosťou
na postup súdu dosiahnuť.
V predloženej sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv
postupom najvyššieho súdu ako súdu druhostupňového. Konanie v trestnej veci
sťažovateľov sa vyznačovalo viacnásobným podávaním opravných prostriedkov proti
rozhodnutiam krajského súdu ako súdu prvého stupňa, a preto druhostupňová fáza konania
prebiehala viackrát.
Druhostupňová fáza konania pred všeobecným súdom je charakterizovaná tým, že
súd tu rozhoduje o konkrétnom podanom opravnom prostriedku. Momentom doručenia jeho
rozhodnutia účastníkom konania sa toto rozhodnutie stáva právoplatným a vo veci
podaného opravného prostriedku je tak nastolený stav právnej istoty účastníka konania. Aj
keď je pravdou, že druhostupňové súdne rozhodnutie nemusí za každých okolností
znamenať právoplatné nastolenie stavu právnej istoty účastníka konania v merite veci (ide
o prípady, keď odvolací súd rozhodne o podanom opravnom prostriedku tak, že napadnuté
prvostupňové rozhodnutie zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
a rozhodnutie), z hľadiska posudzovania rešpektovania základného práva účastníka konania
na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd konštatuje, že
druhostupňová fáza konania naplní účel tohto základného práva právoplatnosťou
rozhodnutia súdu druhého stupňa. Jeho úlohou je totiž rozhodnúť o podanom opravnom
prostriedku, zákon mu nepredpisuje v každom prípade rozhodnúť meritórne vo veci
tvoriacej predmet prvostupňovej fázy súdneho konania.
Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu založili argumentáciu o porušení
označených práv na skutkovom tvrdení o nečinnosti najvyššieho súdu v čase od 14. marca
2006 do 27. mája 2008, keď najvyšší súd rozhodol o nimi podanom opravnom prostriedku
proti meritórnemu rozsudku krajského súdu. Pochybenie najvyššieho súdu podľa nich
spočívalo i v tom, že rozhodnutie o podanom odvolaní bolo krajskému súdu doručené až
24. novembra 2008, teda šesť mesiacov po jeho vyhlásení.
Z týchto skutkových tvrdení vyplýva, že najvyšší súd síce rozhodoval o opravnom
prostriedku sťažovateľov približne dva roky, napokon však o podanom odvolaní rozhodol
a v otázke podaného opravného prostriedku tak nastolil stav právnej istoty spočívajúci
v právoplatnom závere o zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu ako súdu prvého
stupňa. Následne bolo už vecou krajského súdu, aby aj v merite veci právoplatne nastolil
stav právnej istoty sťažovateľov rozhodnutím o podanej obžalobe.
Sťažovatelia netvrdili a ani nepreukázali, že by v priebehu uvedeného dvojročného
obdobia sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona o súdoch využili. Výlučne v tomto čase
totiž sťažnosť adresovaná predsedovi najvyššieho súdu bola spôsobilá účinne pôsobiť
na odstránenie prípadných prieťahov v konaní najvyššieho súdu. Ak však sťažovatelia
sťažnosť podľa § 62 zákona o súdoch podali až 11. septembra 2009 po opätovnom
rozhodnutí prvostupňového súdu (rozsudok č. k. 3 T 10/2002-1414 z 2. apríla 2009)
a následnom podaní ďalšieho opravného prostriedku (odvolanie prokurátora), je zjavné, že
takáto sťažnosť už nemohla pôsobiť ako účinný prostriedok nápravy vo vzťahu
k rozhodovaniu o odvolaní sťažovateľov podanom proti skoršiemu prvostupňovému
rozsudku zo 14. marca 2006, pretože o tomto odvolaní sťažovateľov už v tom čase bolo
právoplatne rozhodnuté (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 37/2006 z 27. mája 2008).
Dôsledne tak rešpektujúc už uvedený účel základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľov podaná 11. septembra 2009
nebola podaná účinne, v dôsledku čoho nebola ani splnená podmienka procesnej
prípustnosti sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. To ústavný súd nevyhnutne vedie
k záveru o neprípustnosti sťažnosti sťažovateľov.
Navyše ústavný súd dodáva, že pochybnosti o procesnej prípustnosti predbežne
prerokúvanej sťažnosti vyvoláva aj veľmi krátky časový odstup medzi podaním sťažnosti
podľa § 62 zákona o súdoch (11. septembra 2009) a doručením sťažnosti ústavnému súdu
(11. novembra 2009), ktorý môže viesť k záveru o formálnom podaní sťažnosti na postup
súdu. Takýto záver rovnako ústavný súd stabilne vedie k odmietnutiu sťažnosti ako
neprípustnej (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04, IV. ÚS 74/05).
K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní časti
sťažnosti namietajúcej postup krajského súdu vo veci sťažovateľov. Tí totiž sťažnosť podľa
§ 62 zákona o súdoch adresovali predsedovi krajskému súdu 26. novembra 2009, keď
krajský súd v ich veci nemohol konať, pretože predmetný súdny spis sa nachádzal
na najvyššom súde z dôvodu podaného odvolania. V čase doručenia sťažnosti na postup
súdu predsedovi krajského súdu bol vo veci oprávnený rozhodovať najvyšší súd ako súd
odvolací, preto účel sťažnosti na postup súdu objektívne nemohol byť za žiadnych okolností
naplnený. Nebola tak naplnená ani podmienka účinnosti uvedeného prostriedku nápravy
uvedená v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a tak sťažnosť podaná podľa § 62 zákona
o súdoch nemohla pôsobiť účinne na odstránenie porušovania sťažovateľmi označených
práv. I v tejto časti je tak sťažnosť sťažovateľov neprípustná.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími uplatnenými
nárokmi sťažovateľov už nezaoberal.
V závere ústavný súd poznamenáva, že toto jeho rozhodnutie neznamená, že by sa
sťažovatelia nemohli v budúcnosti v prípade výskytu prieťahov v napadnutom súdnom
konaní na krajskom súde alebo na najvyššom súde domáhať opätovne ochrany svojich práv
sťažnosťou podanou ústavnému súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2010