Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 173/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. L. a A. L., obaja bytom S., zastúpených advokátom

JUDr. J. K., Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného Slovenskej

republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. a A. L. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2010 doručená sťažnosť M. L. a A. L., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného (ďalej len „“) a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Sťažovatelia 10. decembra 2010 ústavnému súdu doručili podanie označené ako

„Zmena návrhu na začatie konania“, v ktorom svoju sťažnosť rozšírili aj o namietané

porušenie a dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh okrem vyplýva, že sťažovatelia vystupujú v označených

trestných konaniach ako obžalovaní. Obžaloba v ich veci bola na Okresnom súde

Michalovce podaná 31. januára 2002.

Krajský súd prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -995 z 8. júla 2003.

Ním boli sťažovatelia uznaní za vinných zo spáchania trestného činu podvodu formou

spolupáchateľstva. Na základe odvolania sťažovateľov najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 21. januára 2004 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Krajský súd následne trestnú vec uznesením č. k. -1162 z 5. mája 2005

vrátil prokurátorovi na došetrenie. Toto uznesenie na základe sťažnosti prokurátora bolo

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. septembra 2005 zrušené

a krajskému súdu bolo uložené, aby vo veci konal a rozhodol.

Krajský súd rozsudkom č. k. -1249 zo 14. marca 2006 opätovne uznal

sťažovateľov za vinných. Aj tento rozsudok bol napadnutý odvolaním sťažovateľov

i prokurátora. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. mája 2008 opätovne

napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom

rozsahu prerokoval a znovu rozhodol.

Krajský súd rozsudkom č. k. -1414 z 2. apríla 2009 oslobodil

sťažovateľov spod obžaloby. Oslobodzujúci rozsudok prokurátor napadol odvolaním.

Sťažovatelia prostredníctvom svojho obhajcu podali 11. septembra 2009 sťažnosť

na prieťahy v konaní najvyššieho súdu. Namietali tu hlavne postup predsedu senátu

najvyššieho súdu JUDr. J. M., ktorý po rozhodnutí krajského súdu (14. marca 2006)

„vytýčil vo veci verejné zasadnutie a rozhodol až dňa 27. mája 2008“. Podľa sťažovateľov

je v tejto súvislosti neprípustné, „aby najvyšší súd rozhodol až po 2 rokoch“. Kritizovali

tiež, že „predseda senátu JUDr. J. M. rozhodnutie vyhlásil dňa 27.05.2008, ale písomné

vyhotovenie rozhodnutia bolo na Krajský súd v Košiciach doručené až dňa 24.11.2008, čiže

až po 6 mesiacoch“.

Najvyšší súd vybavil sťažnosť sťažovateľov z 11. septembra 2009 konštatovaním jej

opodstatnenosti, pričom sťažovateľov informoval, že ich podnet bude slúžiť predsedovi

najvyššieho súdu na podanie návrhu na disciplinárne konanie proti v ich veci konajúcemu

sudcovi.

Sťažovatelia sú toho názoru, že „v trestných veciach platia prísnejšie lehoty

na rozhodnutie ako v občiansko-právnych. Veď každé trestné konanie spôsobuje

neopísateľnú psychickú traumu a neistotu z hroziaceho trestu.“. Konanie najvyššieho súdu

považujú za „protiústavné a nezákonné“ a navrhli vysloviť porušenie základného práva

zaručeného i práva zaručeného dohovoru postupom

najvyššieho súdu v predmetnom konaní.

Sťažovatelia doručili 10. decembra 2009 ústavnému súdu zmenu návrhu na začatie

konania, ktorou rozšírili označenie porušovateľa ich základných práv aj na krajský súd.

Zo strany krajského súdu došlo podľa sťažovateľov k porušeniu ich základných práv hlavne

v dôsledku nerešpektovania záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý bol

vyslovený v uznesení sp. zn. z 21. januára 2004, keď ich krajský súd rozsudkom

č. k. -12498 zo 14. marca 2006 opätovne uznal za vinných. Následne

na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd znovu zrušil odsudzujúci rozsudok krajského súdu,

čo spôsobilo predĺženie celého konania.

Sťažovatelia podali sťažnosť na postup krajského súdu 26. novembra 2009. Predseda

krajského súdu ju vybavil konštatovaním, že nemá k dispozícii predmetný spis v dôsledku

podaného odvolania krajského prokurátora.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo M. L., bytom S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2To

37/2006, porušené bolo.

2. Základné právo A. L., bytom S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho (správne malo

byť jej – pozn.) záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. , porušené bolo.

3. Základné právo M. L., bytom S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. ,

porušené bolo.

4. Základné právo A. L., bytom S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho (správne malo

byť jej – pozn.) záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Košice v konaní vedenom

pod sp. zn. , porušené bolo.

5. M. L., bytom S., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR (slovom

päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

6. A. L., bytom S., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR (slovom

päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

7. M. L, bytom S., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR (slovom

desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd Košice povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

8. A. L., bytom S., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR (slovom

desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd Košice povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. L., bytom S., trovy

právneho zastúpenia v sume 231,80 EUR, na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR+/19% DPH/ 22,02 EUR

a 2 režijné paušály po 6,95 EUR, - 20%).

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť A. L., bytom S., trovy

právneho zastúpenia v sume 231,80 EUR, na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR+/19% DPH/ 22,02 EUR

a 2 režijné paušály po 6,95 EUR, - 20%).

11. Krajský súd Košice je povinný uhradiť M. L., bytom S., trovy právneho

zastúpenia v sume 231,80 EUR, na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR+/19% DPH/ 22,02 EUR a 2 režijné

paušály po 6,95 EUR, - 20%).

12. Krajský súd Košice je povinný uhradiť A. L., bytom S., trovy právneho zastúpenia

v sume 231,80 EUR, na účet právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR+/19% DPH/ 22,02 EUR a 2 režijné

paušály po 6,95 EUR, - 20%).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd pripomína, že v takom konaní, v ktorom sa sťažovateľ domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov i práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, považuje za účinný

prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu sťažnosť podľa

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o súdoch“).

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd zdôrazňuje

stabilne ním judikovaný účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (, ). Takto

vymedzený účel uvedeného základného práva predovšetkým určuje ústavnému súdu ako

jednoznačné kritérium na rozhodnutie o založení jeho právomoci konštatovať porušenie

zistenie, či posudzované konanie pred štátnym orgánom bolo

právoplatne v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ukončené. Zároveň však, berúc

do úvahy ustanovenie , ide aj o kritérium na posúdenie

účinnosti právnych prostriedkov nápravy, ktoré sťažovateľ musí prioritne využiť na to, aby

bolo následne možné jeho sťažnosť adresovanú ústavnému súdu vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa hodnotiť ako procesne prípustnú.

Inými slovami, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom všeobecného súdu je

ústavný súd povinný skúmať, či sťažnosť podľa § 62 zákona o súdoch bola sťažovateľom

využitá v čase, keď vzhľadom na procesný stav konania pred všeobecným súdom bolo

možné vymedzený účel základného práva zaručeného sťažnosťou

na postup súdu dosiahnuť.

V predloženej sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv

postupom najvyššieho súdu ako súdu druhostupňového. Konanie v trestnej veci

sťažovateľov sa vyznačovalo viacnásobným podávaním opravných prostriedkov proti

rozhodnutiam krajského súdu ako súdu prvého stupňa, a preto druhostupňová fáza konania

prebiehala viackrát.

Druhostupňová fáza konania pred všeobecným súdom je charakterizovaná tým, že

súd tu rozhoduje o konkrétnom podanom opravnom prostriedku. Momentom doručenia jeho

rozhodnutia účastníkom konania sa toto rozhodnutie stáva právoplatným a vo veci

podaného opravného prostriedku je tak nastolený stav právnej istoty účastníka konania. Aj

keď je pravdou, že druhostupňové súdne rozhodnutie nemusí za každých okolností

znamenať právoplatné nastolenie stavu právnej istoty účastníka konania v merite veci (ide

o prípady, keď odvolací súd rozhodne o podanom opravnom prostriedku tak, že napadnuté

prvostupňové rozhodnutie zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

a rozhodnutie), z hľadiska posudzovania rešpektovania základného práva účastníka konania

na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd konštatuje, že

druhostupňová fáza konania naplní účel tohto základného práva právoplatnosťou

rozhodnutia súdu druhého stupňa. Jeho úlohou je totiž rozhodnúť o podanom opravnom

prostriedku, zákon mu nepredpisuje v každom prípade rozhodnúť meritórne vo veci

tvoriacej predmet prvostupňovej fázy súdneho konania.

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu založili argumentáciu o porušení

označených práv na skutkovom tvrdení o nečinnosti najvyššieho súdu v čase od 14. marca

2006 do 27. mája 2008, keď najvyšší súd rozhodol o nimi podanom opravnom prostriedku

proti meritórnemu rozsudku krajského súdu. Pochybenie najvyššieho súdu podľa nich

spočívalo i v tom, že rozhodnutie o podanom odvolaní bolo krajskému súdu doručené až

24. novembra 2008, teda šesť mesiacov po jeho vyhlásení.

Z týchto skutkových tvrdení vyplýva, že najvyšší súd síce rozhodoval o opravnom

prostriedku sťažovateľov približne dva roky, napokon však o podanom odvolaní rozhodol

a v otázke podaného opravného prostriedku tak nastolil stav právnej istoty spočívajúci

v právoplatnom závere o zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu ako súdu prvého

stupňa. Následne bolo už vecou krajského súdu, aby aj v merite veci právoplatne nastolil

stav právnej istoty sťažovateľov rozhodnutím o podanej obžalobe.

Sťažovatelia netvrdili a ani nepreukázali, že by v priebehu uvedeného dvojročného

obdobia sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona o súdoch využili. Výlučne v tomto čase

totiž sťažnosť adresovaná predsedovi najvyššieho súdu bola spôsobilá účinne pôsobiť

na odstránenie prípadných prieťahov v konaní najvyššieho súdu. Ak však sťažovatelia

sťažnosť podľa § 62 zákona o súdoch podali až 11. septembra 2009 po opätovnom

rozhodnutí prvostupňového súdu (rozsudok č. k. -1414 z 2. apríla 2009)

a následnom podaní ďalšieho opravného prostriedku (odvolanie prokurátora), je zjavné, že

takáto sťažnosť už nemohla pôsobiť ako účinný prostriedok nápravy vo vzťahu

k rozhodovaniu o odvolaní sťažovateľov podanom proti skoršiemu prvostupňovému

rozsudku zo 14. marca 2006, pretože o tomto odvolaní sťažovateľov už v tom čase bolo

právoplatne rozhodnuté (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. mája 2008).

Dôsledne tak rešpektujúc už uvedený účel základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2

dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľov podaná 11. septembra 2009

nebola podaná účinne, v dôsledku čoho nebola ani splnená podmienka procesnej

prípustnosti sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. To ústavný súd nevyhnutne vedie

k záveru o neprípustnosti sťažnosti sťažovateľov.

Navyše ústavný súd dodáva, že pochybnosti o procesnej prípustnosti predbežne

prerokúvanej sťažnosti vyvoláva aj veľmi krátky časový odstup medzi podaním sťažnosti

podľa § 62 zákona o súdoch (11. septembra 2009) a doručením sťažnosti ústavnému súdu

(11. novembra 2009), ktorý môže viesť k záveru o formálnom podaní sťažnosti na postup

súdu. Takýto záver rovnako ústavný súd stabilne vedie k odmietnutiu sťažnosti ako

neprípustnej (m. m. , , ).

K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní časti

sťažnosti namietajúcej postup krajského súdu vo veci sťažovateľov. Tí totiž sťažnosť podľa

§ 62 zákona o súdoch adresovali predsedovi krajskému súdu 26. novembra 2009, keď

krajský súd v ich veci nemohol konať, pretože predmetný súdny spis sa nachádzal

na najvyššom súde z dôvodu podaného odvolania. V čase doručenia sťažnosti na postup

súdu predsedovi krajského súdu bol vo veci oprávnený rozhodovať najvyšší súd ako súd

odvolací, preto účel sťažnosti na postup súdu objektívne nemohol byť za žiadnych okolností

naplnený. Nebola tak naplnená ani podmienka účinnosti uvedeného prostriedku nápravy

uvedená v , a tak sťažnosť podaná podľa zákona

o súdoch nemohla pôsobiť účinne na odstránenie porušovania sťažovateľmi označených

práv. I v tejto časti je tak sťažnosť sťažovateľov neprípustná.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími uplatnenými

nárokmi sťažovateľov už nezaoberal.

V závere ústavný súd poznamenáva, že toto jeho rozhodnutie neznamená, že by sa

sťažovatelia nemohli v budúcnosti v prípade výskytu prieťahov v napadnutom súdnom

konaní na krajskom súde alebo na najvyššom súde domáhať opätovne ochrany svojich práv

sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2010