Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 174/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. mája 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť K. M., P., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra

2009 doručená sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a 3

(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 29. septembra 2009.

Sťažovateľ sa v konaní sp. zn. vedenom na Okresnom súde Považská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhal náhrady škody od žalovaného Slovenskej

republiky – Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Svoj nárok odôvodňoval tým,

že proti jeho osobe bolo „začaté trestné stíhanie pre trestný čin vydierania podľa paragrafu

235, ofd. 1, 2, pís. c/ Tr.zák., dňa 7. 7. 2000 bol vzatý do vyšetrovacej väzby, v ktorej bol až

do 12. 4. 2001. Po podaní obžaloby bol Okresným súdom v Považskej Bystrici spod

obžaloby v plnom rozsahu oslobodený za použitia ustanovenia paragrafu 226, pís. c/

Rozhodnutie sp. zn. nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 26. 4.

2001.“.

Okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom z 19. januára 2004, „ktorým bol

odporca zaviazaný nahradiť môjmu klientovi sumu 5,000.000,— Sk, súd konanie v časti

o zaplatenie 42.800,- Sk zastavil a taktiež odporcu zaviazal k náhrade trov konania z titulu

trov právneho zastúpenia vo výške 122.534,- Sk, všetko do 15 dní odo dňa právoplatností

rozsudku“.

O odvolaní odporcu proti rozsudku okresného súdu rozhodol Krajský súd v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 1. marca 2005 tak, že rozsudok

okresného súdu zmenil a návrh sťažovateľa zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie na najvyššom súde.

Najvyšší súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 31. mája 2007 tak, že

rozsudok „Krajského súdu v Trenčíne zo dňa L 3. 2005 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie, nakoľko vyslovil názor, že ČI. 5, ods. 5 Dohovoru zaručuje odškodnenie

za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch pri vzniku škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím s tým, že tento článok možno použiť aj

v prípadoch škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Dohovor umožňuje v uvedenej väzbe aj

odškodnenie nemateriálnej ujmy a má jeho aplikácia pokiaľ ide o aplikáciu pojmu škoda

prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Ďalej vec vrátil na ďalšie konanie, pričom poukázal

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.“.

V nadväznosti na rozsudok najvyššieho súdu krajský súd uznesením sp. zn.

z 5. decembra 2007 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. -41

z 19. januára 2004 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd „svojim ďalším rozsudkom - v poradí druhým vo veci sp. zn. 6C

68/2003 zo dňa 13. 1. 2009 rozhodol tak, že návrh zamieta a odporcovi náhradu trov

konania nepriznáva, teda rozhodol diametrálne odlišne než vo svojom prvom rozhodnutí“.

Na základe podaného odvolania vo veci rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

-338 z 19. mája 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a zároveň

odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu opätovne podal dovolanie. O dovolaní

rozhodol najvyšší súd uznesením č. k. -359 z 29. septembra 2009, ktorým

dovolanie žalobcu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že „žalobca nemal právo

podať dovolanie, nakoľko toto smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné, preto ho treba odmietnuť. So zreteľom na uvedené Najvyšší súd SR dovolanie

podľa , ods. 1, pís. c) v spojení s , ods. 5 ako neprípustné odmietol

bez toho, aby sa zaoberal námietkami dovolateľa z hľadiska prípadnej vecnej správnosti

dovolaním napadnutého rozhodnutia“.

Podľa názoru sťažovateľa «došlo postupom Najvyššieho súdu SR k porušeniu jeho

práv na súdnu ochranu a účinný ochranný prostriedok tým, že jeho dovolanie bolo

odmietnuté. Vedie ho k tomu záver vyslovený v rozhodnutí US 153/06 č. 80/2006, kde

Ústavný súd v odôvodnení konštatoval pri riešení otázky, či prípustnosť dovolania

v prejednávanej veci nevyplýva z , ods. 3, pís. b/ . Uvádza, že uvedené ustanovenia

za jednu z podmienok prípustnosti dovolania stanovuje, aby súd prvého stupňa v neskoršom

rozsudku rozhodol „inak“, než vo svojom prvšom rozsudku. Predpokladom prípustnosti

dovolania je tu taká odlišnosť oboch rozsudkov súdu prvého stupňa, pri ktorej z porovnania

obsahu oboch rozhodnutí je zrejmé, že o právach a povinnostiach účastníkov konania bolo

rozhodnuté odlišne. Spomenutá zákonná podmienka prípustnosti dovolania spočíva v tom,

aby v neskoršom rozsudku súdu prvého stupňa bolo rozhodnuté „inak“ než v jeho prvšom

rozsudku.

Odlišnosť a protichodnosť oboch rozsudkov okresného súdu a to pri rovnakom

dôkaznom materiáli, ktorý mal súd k dispozícii je tak markantná, že je nepochopiteľné,

prečo ju pri svojom rozhodnutí o dovolaní Najvyšší súd SR negoval, pričom sťažovateľ

nadobudol pocit, že nemôže ísť o nestranný a spravodlivý súdny proces.

Okresný súd vo svojom druhom občiansko-právnom konaní neberie do úvahy

právoplatné oslobodzujúce rozsudky okresného a krajského trestného senátu, v ktorých sa

konštatuje, že môj klient sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania a bol podozrievaný

iba na základe bezdôvodných domnienok. Svojvoľne sa zrazu opiera iba o tvrdenie odporcu,

v ktorom naopak naďalej nezákonne kriminalizuje sťažovateľa a spochybňuje česť, čím

porušuje Ústavu SR minimálne v čl. 19 a 50.

V zásade celé konanie, ako i odôvodnenie rozsudku, keď mu nebolo priznané

odškodné ani vo výške, ktorá by zodpovedala napr. aspoň minimálnej mzde,

resp. symbolického 1,— Eura za podstúpené útrapy spojené so vzatím do väzby a následným

dopadom na všetky sféry života, súkromného, verejného či podnikateľského, prebehlo

v rozpore s a 35, ods. 1 SR. Všetky svedectvá vrátane navrhnutých odporcom

zhodne podopreli tvrdenia sťažovateľa.».

Podľa názoru sťažovateľa „základné kritérium pre použitie dovolania... je zmenený

prvostupňový rozsudok odvolacím súdom, čo v danom prípade bolo a čo aj môj klient využil

pri podávaní svojho prvého dovolania a taktiež fakt, že ten istý prvostupňový súd rozhodol

diametrálne odlišne ako vo svojom prvšom rozhodnutí“.

V závere svojej sťažnosti sformuloval sťažovateľ návrh rozhodnutia ústavného súdu

takto:

„Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46, ods. 1 a ods. 3

SR, bolo v konaní sp. zn. Najvyšším súdom SR porušené.

Navrhovateľovi - sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 500,— Eur, ktoré je Najvyšší súd SR v Bratislave povinný vyplatiť mu do dvoch

mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

navrhovateľa - sťažovateľa vo výške 292,38 Eur na účet právnej zástupkyne JUDr. A. K.,

a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa . Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti vychádzal z toho, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho

základného práva podľa a 3 , pričom z formulácie sťažnostného petitu

„právo sťažovateľa... bolo v konaní sp. zn. Najvyšším súdom SR porušené“

nie je jednoznačne zrejmé, či námietky sťažovateľa smerujú iba proti uzneseniu najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. septembra 2009, alebo aj proti postupu najvyššieho súdu

v konaní predchádzajúcom vydaniu predmetného rozhodnutia. Ústavný súd preto

pri ustálení obsahu sťažnostných námietok vychádzal zo širšieho odôvodnenia sťažnosti,

pričom zistil, že sťažovateľ nevytýka žiadne konkrétne nedostatky vo väzbe na procesný

postup najvyššieho súdu a svoje sťažnostné námietky smeruje iba proti jeho uzneseniu

sp. zn. z 29. septembra 2009, ktorým najvyšší súd odmietol jeho dovolanie.

Táto skutočnosť sa premietla aj do vymedzenia predmetu sťažnosti v záhlaví tohto

rozhodnutia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. I keď dovolací

súd v tejto veci rozhodoval, vo svojom rozsudku z 31. mája 2007 sp. zn.

vyslovil záväzný právny názor len v otázke možnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy

ako nároku zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, a nie aj

v otázke opodstatnenosti uplatneného nároku v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa

i odvolací súd v ďalšom konaní rešpektovali právny názor dovolacieho súdu a vykonávali

dokazovanie na preukázanie samotnej opodstatnenosti uplatneného nároku, t. j.

na okolnosť, či k nemajetkovej ujme žalobcu aj skutočne došlo. Rozsudok odvolacieho súdu

nie je ani potvrdzujúcim rozsudkom, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v

Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z obsahu spisu však

nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom

ustanovení.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s ako neprípustné odmietol bez toho,

aby sa mohol zaoberať námietkami dovolateľa z hľadiska prípadnej vecnej správnosti

dovolaním napadnutého rozhodnutia.“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd ku všetkým

zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje

za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa za neprípustné. V každom prípade

tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Pokiaľ sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukazuje na ustanovenie § 238

ods. 3 písm. b) v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“), pričom sa zároveň odvoláva na súvisiacu judikatúru ústavného

súdu, ústavný súd dáva do pozornosti skutočnosť, že znenie bolo

zásadným spôsobom zmenené , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý

nadobudol účinnosť 1. septembra 2005. V čase, keď sťažovateľ podal svoje dovolanie proti

rozsudku krajského súdu, už ustanovenie nebolo súčasťou

zákonného textu, a teda skutočnosť, že odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo

prvostupňovým súdom rozhodnuté inak, než v jeho skoršom rozsudku, nezakladala dôvod

prípustnosti dovolania. Znenie v čase rozhodovania najvyššieho súdu pripúšťalo

dovolanie len proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Na túto skutočnosť správne poukázal

v odôvodnení svojho rozhodnutia aj najvyšší súd, pričom zároveň konštatoval, že v prípade

dovolania sťažovateľa žiadna z uvedených okolností nenastala.

Pokiaľ teda sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu garantovaného v , ústavný súd konštatuje, že zo skutočností,

ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia

uvedených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení

jeho práva na súdnu ochranu a na účinný prostriedok nápravy. Sťažovateľovi súdy

neodopreli spravodlivosť ani účinný prostriedok nápravy, ibaže jeho dovolanie posúdili ako

neprípustné. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka

konania (napr. , ). Preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol vysloviť aj porušenie svojho základného

práva podľa , pričom obsah odôvodnenia sťažnosti vo vzťahu k nároku

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu zjavne smeroval proti

spôsobu, akým o nároku sťažovateľa rozhodovali okresný súd a následne krajský súd,

skúmaním postupu ktorých sa ústavný súd s ohľadom na princíp subsidiarity zakotvený

v nemal právomoc zaoberať. Keďže sťažovateľ v odôvodnení svojej

sťažnosti právne relevantným spôsobom nekonkretizoval, v čom mu mala byť spôsobená

škoda napadnutým uznesením najvyššieho súdu, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2010