Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 237/2010
PDF · 204.54 KB
No categories available
II. ÚS 237/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia práv
zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ako aj práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k.
12 C 182/2004-115 z 13. októbra 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co
204/2009-128 z 18. decembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2010
doručená sťažnosť Mgr. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práv
zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 182/2004-115 z 13. októbra 2009 a
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 204/2009-128
z 18. decembra 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení
žalovaného účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 C 182/2004
vo veci žalobcu S., B.(ďalej len „žalobca“), o zaplatenie sumy 29 828 Sk (t. j. 990,11 €).
Okresný súd na základe späťvzatia návrhu žalobcom doručeného okresnému súdu
18. septembra 2009 uznesením č. k. 12 C 182/2004-115 z 13. októbra 2009 konanie
zastavil. Dôvodom späťvzatia návrhu bolo uhradenie žalovanej istiny bratom sťažovateľa 4.
júna 2006. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
krajský súd uznesením č. k. 12 Co 204/2009-128 z 18. decembra 2009 rozhodol tak, že
napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd svojimi rozhodnutiami
porušili jeho práva zaručené dohovorom a dodatkovým protokolom. Toto svoje
presvedčenie sťažovateľ odôvodnil takto:
„Porušovateľ, ktorý sa dozvedel o skutkovom stave nevysporiadaného bytu a teda
o bezdôvodnom obohatení žalobcu... neodmietol žalobcovi návrh a ani nepokračoval
v konaní na žiadosť Sťažovateľa, ale vyčkal, aby žalobca stiahol po výpovedi brata
Sťažovateľa žalobný návrh priznaním, že uplatňovaná čiastka bola už uhradená v sume
500.000,- Sk. Táto suma je niekoľkokrát vyššia než údajné nájomné.
Ak súd zistil počas konania na pojednávaní predtým, než žalobca vzal celý návrh
späť, že čiastka už bola uhradená, mal žalobný návrh odmietnuť. Ak konanie zastavil výzvou
podľa § 96... zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a nechal žalobcu stiahnuť
žalobný návrh dňa 18. 9. 2009, tým obišiel výrok o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu
a iné a odmietnutie návrhu. Následne ani nenechal Sťažovateľa podľa uvedeného
ustanovenia, aby pokračoval v konaní, i keď na to boli vážne dôvody vyplývajúce zo
skutočností, že žalobca sa bezdôvodne obohatil v rozpore so zákonom jednak tým, že si
predmetný byt privlastnil a dal zapísať a jednak tým, že chcel podviesť súd a hmotne
poškodiť Sťažovateľa, keď súdu utajil, že sa už bezdôvodne obohatil aj na vyrubení
nezdaniteľnej čiastky 500.000,- za uzavretie spornej nájomnej zmluvy na škodu hmotných
a iných práv Sťažovateľa. Sťažovateľ teda mal podľa § 96 ods. 2 a 3 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok procesné právo, aby súd pokračoval v konaní, lebo nezákonné
konanie žalobcu súdu ozrejmil a súd ho mal aj včas preukázané...
Sťažovateľ preto namieta, že uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 12 C
182/2004 z 13. 10. 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co/204/2009
z 18. 12. 2009 došlo k porušeniu jeho ľudských práv a základných slobôd podľa
medzinárodnej dohody Európskeho dohovoru o ľudských právach čl. 6 ods. 1 o práve na
spravodlivé súdne konanie, čl. 8 o práve na rešpektovanie súkromného a rodinného života,
čl. 13 o práve na účinný opravný prostriedok, čl. 14 o zákaze diskriminácie, a čl. 1
Protokolu k Dohovoru... o ochrane majetku.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Mgr. O. F., upravené Európskym dohovorom o ľudských
právach v čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl. 14 a čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd porušené bolo.
2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 12 C 182/2004 zo dňa
13. 10. 2009 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co/204/2009 z 18. 12. 2009 zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Okresnému súdu Bratislava II a Krajskému súdu v Bratislave zakazuje pokračovať
v porušovaní ľudských práv a základných slobôd upravených v čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl.
14 Európskeho dohovoru o ľudských právach a čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
4. Mgr. O. F. priznáva finančné zadosťučinenie 300.000,- Sk (10.000,-Euros), ktoré
je Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Mgr. O. F. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd
Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta sťažovateľa do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu podľa uvedenej výšky.“
Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom z dôvodu jeho „sociálnej núdze“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života zaručeného v čl. 8 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy
zaručeného v čl. 13 dohovoru, porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14
dohovoru a namietané porušenie práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového
protokolu uznesením okresného súdu č. k. 12 C 182/2004-115 z 13. októbra 2009
a uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 204/2009-128 z 18. decembra 2009.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
1. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie označených práv uznesením
okresného súdu č. k. 12 C 182/2004-115 z 13. októbra 2009, ústavný súd konštatuje, že
v tejto časti nie je daná jeho právomoc.
Vzhľadom na princíp subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť
ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa
ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní
pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
napadnutého uznesenia okresného sudu využitím riadneho opravného prostriedku, a to
odvolania, ktoré sťažovateľ napokon pred podaním sťažnosti ústavnému súdu aj využil.
O tomto odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 204/2009 z 18. decembra
2009. Krajský súd sa v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu
musel v podstate vysporiadať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako
sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom. Z toho vyplýva, že krajský súd bol
oprávnený a v konečnom dôsledku aj povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho práv,
pokiaľ by dospel k záveru, že okresný súd svojím rozhodnutím práva sťažovateľa porušil.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením
krajského súdu č. k. 12 Co 204/2009-128 z 18. decembra 2009 je podľa názoru ústavného
súdu sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s namietaným porušením práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu č. k. 12 Co 204/2009-128 z 18. decembra
2009 vyplýva:
„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil... konanie, v ktorom sa
navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 29.828,- Sk s príslušenstvom... keď
nepovažoval dôvody nesúhlasu odporcu so zastavením resp. so späťvzatím návrhu za
natoľko vážne a odôvodnené, aby bolo možné na tento nesúhlas prihliadnuť a prípadne
pokračovať v konaní napriek späťvzatiu návrhu vo veci samej, poukazujúc tu na skutkové
okolnosti tohto prípadu...
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, domáhajúc sa
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie namietajúc voči
nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa, ako aj svojej pasívnej legitimácie v tomto
konaní, ktoré mali tvoriť dôležité okolnosti, pre ktoré nemalo byť konanie zastavené a súd
mal v ňom pokračovať potom, ako vyjadril svoj nesúhlas so späťvzatím návrhu na začatie
konania. Uviedol, že navrhovateľ zobral návrh späť až po treťom pojednávaní, pričom
žalovanú sumu, ako nedoplatok si uplatňoval podvodom. Poukázal na skutočnosť, že
navrhovateľ nepreviedol na jeho rodičov vlastnícke právo k predmetnému bytu od roku
1992 napriek ich žiadosti a nepreviedol toto vlastníctvo ani na neho, ako na jedného
z dedičov a mal tak správne žalobný návrh odmietnuť, ako nedôvodný. ...
Z dispozičnej zásady ovládajúcej občianske súdne konanie vyplýva, že navrhovateľ
môže vziať návrh na začatie konania späť a to sčasti, alebo celkom, až do okamihu
vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí a súd v prípade, že je
návrh zobratý späť celkom konanie zastaví. Ak nejde o prípady, pri ktorých je nesúhlas
odporcu so späťvzatím návrhu neúčinný, súd pred rozhodnutím o zastavení konania vyzve
odporcu, aby uviedol, či so späťvzatím návrhu súhlasí, prípadne aby uviedol vážne dôvody,
pre ktoré s týmto procesným úkonom navrhovateľa nesúhlasí a následne rozhoduje
s prihliadnutím na dôvody odporcom uvádzané. Dôvody, pre ktoré by konanie nemalo byť
zastavené sú dané vtedy, ak odporca má vážny právny záujem na tom, aby bolo o návrhu
navrhovateľa meritórne rozhodnuté, pričom uvádzané dôvody musí aj preukázať.
Vzhľadom na predmet konania v danej veci, ktorým bol nárok na zaplatenie peňažnej
sumy titulom nedoplatku nájomného a úhrad za služby, však bolo výlučne na vôli
navrhovateľa (potom, ako sa okrem iného aj zo svedeckej výpovede J. F. dozvedel, že tento
žalovaný dlh dňa 4. 6. 2006 zaplatil v rámci zaplatenia celkového nedoplatku za užívanie
predmetného bytu), či uvedený návrh na začatie konania zoberie späť, prípadne bude
nečinný a súd jeho návrh ako nedôvodný zamietne. Jeho rozhodnutie disponovať, prípadne
nedisponovať návrhom na začatie konania v tom smere, a teda či tento zoberie späť, alebo
bude pokračovať v konaní, napriek zániku žalovaného dlhu, mohlo mať následne vplyv už
len na rozhodnutie o trovách konania a to podľa jeho výsledku (§ 142 a nasl.), prípadne
posudzujúc zavinenie zastavenia konania (§ 146 ods. 1, 2). V rámci daného konania o
návrhu na zaplatenie peňažnej sumy... však súd nemohol bez samostatného návrhu na
začatie konania v tomto smere posúdiť záväzne otázky vlastníctva predmetného 3,5
izbového družstevného bytu na Šalviovej č. 48, rovnako ani otázky, či navrhovateľ uvedený
byt mal alebo nemal na základe žiadosti rodičov odporcu previesť do ich vlastníctva,
prípadne s kým mal, alebo nemal uzatvoriť neskôr po ich smrti nájomnú zmluvu. Nič však
nebráni odporcovi, aby sa ako navrhovateľ posúdenia týchto otázok domáhal riadnym
návrhom v súdnom konaní v budúcnosti.
V tomto konaní však uvedené jeho námietky v odvolaní, resp. dôvody nesúhlasu so
späťvzatím návrhu na začatie konania bolo možné považovať za neopodstatnené
a nedôvodné tak, ako to správne uviedol vo svojom odôvodnení aj súd prvého stupňa.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“
V citovanej časti odôvodnenia napádaného uznesenia krajský súd vyčerpávajúcim
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu
potvrdil. Poukázal na zásadu dispozície s návrhom zakotvenú v Občianskom súdnom
poriadku a dostatočne vysvetlil, za splnenia ktorých zákonných podmienok možno účinne
nesúhlasiť s jeho späťvzatím. Rovnako dostatočne sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa,
ktoré v podstate ani neboli predmetom napadnutého zastaveného konania a ani ním byť
nemohli (išlo o posúdenie otázok týkajúcich sa vlastníckych práv k bytu a pod.). V týchto
otázkach krajský súd správne naviedol sťažovateľa na podanie riadneho návrhu v súdnom
konaní.
Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na prerokúvanú vec
primerane aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré v rozhodnutí citoval, a tieto vyložil
spôsobom neodporujúcim ich zneniu. Krajský súd teda v danom prípade neporušil žiadny
z procesných princípov zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osebe nezakladá oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom
dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného (v tomto
prípade krajského) súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského
súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo, ako je to v tomto
prípade, s kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný (v danom prípade
nekonformný s kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou – dohovorom). O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Obdobné závery platia, aj pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
zaručených v čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového
protokolu. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu vo svojej
sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by svedčili o možnom porušení týchto práv. Sťažovateľ
neuviedol, čím konkrétne krajský súd (ale aj okresný súd) zasiahol do jeho práva na
rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 8 dohovoru), práva na účinný prostriedok
nápravy (čl. 13 dohovoru), príp. zákazu diskriminácie (čl. 14 dohovoru), a rovnako tak
neuviedol, v čom spočívalo porušenie jeho práva na ochranu majetku (čl. 1 dodatkového
protokolu). Ak však sťažovateľ ich porušenie spája so zásahom do práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), potom ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na
nezistenie porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže vysloviť ani porušenie práv zaručených
v ďalších sťažovateľom označených článkoch dohovoru, príp. dodatkového protokolu.
Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola vo vzťahu k namietanému porušeniu práv
zaručených kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou odmietnutá, neprichádzalo do úvahy
rozhodovanie o jeho ďalších požiadavkách.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2010