Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 237/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia práv

zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, ako aj práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k.

-115 z 13. októbra 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co

204/2009-128 z 18. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2010

doručená sťažnosť Mgr. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práv

zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -115 z 13. októbra 2009 a

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -128

z 18. decembra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení

žalovaného účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

vo veci žalobcu S., B.(ďalej len „žalobca“), o zaplatenie sumy 29 828 Sk (t. j. 990,11 €).

Okresný súd na základe späťvzatia návrhu žalobcom doručeného okresnému súdu

18. septembra 2009 uznesením č. k. -115 z 13. októbra 2009 konanie

zastavil. Dôvodom späťvzatia návrhu bolo uhradenie žalovanej istiny bratom sťažovateľa 4.

júna 2006. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

krajský súd uznesením č. k. -128 z 18. decembra 2009 rozhodol tak, že

napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd svojimi rozhodnutiami

porušili jeho práva zaručené dohovorom a dodatkovým protokolom. Toto svoje

presvedčenie sťažovateľ odôvodnil takto:

„Porušovateľ, ktorý sa dozvedel o skutkovom stave nevysporiadaného bytu a teda

o bezdôvodnom obohatení žalobcu... neodmietol žalobcovi návrh a ani nepokračoval

v konaní na žiadosť Sťažovateľa, ale vyčkal, aby žalobca stiahol po výpovedi brata

Sťažovateľa žalobný návrh priznaním, že uplatňovaná čiastka bola už uhradená v sume

500.000,- Sk. Táto suma je niekoľkokrát vyššia než údajné nájomné.

Ak súd zistil počas konania na pojednávaní predtým, než žalobca vzal celý návrh

späť, že čiastka už bola uhradená, mal žalobný návrh odmietnuť. Ak konanie zastavil výzvou

podľa ... a nechal žalobcu stiahnuť

žalobný návrh dňa 18. 9. 2009, tým obišiel výrok o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu

a iné a odmietnutie návrhu. Následne ani nenechal Sťažovateľa podľa uvedeného

ustanovenia, aby pokračoval v konaní, i keď na to boli vážne dôvody vyplývajúce zo

skutočností, že žalobca sa bezdôvodne obohatil v rozpore so zákonom jednak tým, že si

predmetný byt privlastnil a dal zapísať a jednak tým, že chcel podviesť súd a hmotne

poškodiť Sťažovateľa, keď súdu utajil, že sa už bezdôvodne obohatil aj na vyrubení

nezdaniteľnej čiastky 500.000,- za uzavretie spornej nájomnej zmluvy na škodu hmotných

a iných práv Sťažovateľa. Sťažovateľ teda mal podľa a

procesné právo, aby súd pokračoval v konaní, lebo nezákonné

konanie žalobcu súdu ozrejmil a súd ho mal aj včas preukázané...

Sťažovateľ preto namieta, že uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 12 C

182/2004 z 13. 10. 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

z 18. 12. 2009 došlo k porušeniu jeho ľudských práv a základných slobôd podľa

medzinárodnej dohody Európskeho dohovoru o ľudských právach čl. 6 ods. 1 o práve na

spravodlivé súdne konanie, čl. 8 o práve na rešpektovanie súkromného a rodinného života,

čl. 13 o práve na účinný opravný prostriedok, čl. 14 o zákaze diskriminácie, a čl. 1

Protokolu k Dohovoru... o ochrane majetku.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Mgr. O. F., upravené Európskym dohovorom o ľudských

právach v čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl. 14 a čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo dňa

13. 10. 2009 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 18. 12. 2009 zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu Bratislava II a Krajskému súdu v Bratislave zakazuje pokračovať

v porušovaní ľudských práv a základných slobôd upravených v čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl.

14 Európskeho dohovoru o ľudských právach a čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

4. Mgr. O. F. priznáva finančné zadosťučinenie 300.000,- Sk (10.000,-Euros), ktoré

je Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Mgr. O. F. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd

Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta sťažovateľa do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu podľa uvedenej výšky.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom z dôvodu jeho „sociálnej núdze“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života zaručeného v čl. 8 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy

zaručeného v čl. 13 dohovoru, porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14

dohovoru a namietané porušenie práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového

protokolu uznesením okresného súdu č. k. -115 z 13. októbra 2009

a uznesením krajského súdu č. k. -128 z 18. decembra 2009.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie označených práv uznesením

okresného súdu č. k. -115 z 13. októbra 2009, ústavný súd konštatuje, že

v tejto časti nie je daná jeho právomoc.

Vzhľadom na princíp subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť

ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa

ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní

pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

napadnutého uznesenia okresného sudu využitím riadneho opravného prostriedku, a to

odvolania, ktoré sťažovateľ napokon pred podaním sťažnosti ústavnému súdu aj využil.

O tomto odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 18. decembra

2009. Krajský súd sa v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu

musel v podstate vysporiadať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako

sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom. Z toho vyplýva, že krajský súd bol

oprávnený a v konečnom dôsledku aj povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho práv,

pokiaľ by dospel k záveru, že okresný súd svojím rozhodnutím práva sťažovateľa porušil.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25

ods. 2 .

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

krajského súdu č. k. -128 z 18. decembra 2009 je podľa názoru ústavného

súdu sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s namietaným porušením práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu č. k. -128 z 18. decembra

2009 vyplýva:

„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil... konanie, v ktorom sa

navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 29.828,- Sk s príslušenstvom... keď

nepovažoval dôvody nesúhlasu odporcu so zastavením resp. so späťvzatím návrhu za

natoľko vážne a odôvodnené, aby bolo možné na tento nesúhlas prihliadnuť a prípadne

pokračovať v konaní napriek späťvzatiu návrhu vo veci samej, poukazujúc tu na skutkové

okolnosti tohto prípadu...

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, domáhajúc sa

jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie namietajúc voči

nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa, ako aj svojej pasívnej legitimácie v tomto

konaní, ktoré mali tvoriť dôležité okolnosti, pre ktoré nemalo byť konanie zastavené a súd

mal v ňom pokračovať potom, ako vyjadril svoj nesúhlas so späťvzatím návrhu na začatie

konania. Uviedol, že navrhovateľ zobral návrh späť až po treťom pojednávaní, pričom

žalovanú sumu, ako nedoplatok si uplatňoval podvodom. Poukázal na skutočnosť, že

navrhovateľ nepreviedol na jeho rodičov vlastnícke právo k predmetnému bytu od roku

1992 napriek ich žiadosti a nepreviedol toto vlastníctvo ani na neho, ako na jedného

z dedičov a mal tak správne žalobný návrh odmietnuť, ako nedôvodný. ...

Z dispozičnej zásady ovládajúcej občianske súdne konanie vyplýva, že navrhovateľ

môže vziať návrh na začatie konania späť a to sčasti, alebo celkom, až do okamihu

vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí a súd v prípade, že je

návrh zobratý späť celkom konanie zastaví. Ak nejde o prípady, pri ktorých je nesúhlas

odporcu so späťvzatím návrhu neúčinný, súd pred rozhodnutím o zastavení konania vyzve

odporcu, aby uviedol, či so späťvzatím návrhu súhlasí, prípadne aby uviedol vážne dôvody,

pre ktoré s týmto procesným úkonom navrhovateľa nesúhlasí a následne rozhoduje

s prihliadnutím na dôvody odporcom uvádzané. Dôvody, pre ktoré by konanie nemalo byť

zastavené sú dané vtedy, ak odporca má vážny právny záujem na tom, aby bolo o návrhu

navrhovateľa meritórne rozhodnuté, pričom uvádzané dôvody musí aj preukázať.

Vzhľadom na predmet konania v danej veci, ktorým bol nárok na zaplatenie peňažnej

sumy titulom nedoplatku nájomného a úhrad za služby, však bolo výlučne na vôli

navrhovateľa (potom, ako sa okrem iného aj zo svedeckej výpovede J. F. dozvedel, že tento

žalovaný dlh dňa 4. 6. 2006 zaplatil v rámci zaplatenia celkového nedoplatku za užívanie

predmetného bytu), či uvedený návrh na začatie konania zoberie späť, prípadne bude

nečinný a súd jeho návrh ako nedôvodný zamietne. Jeho rozhodnutie disponovať, prípadne

nedisponovať návrhom na začatie konania v tom smere, a teda či tento zoberie späť, alebo

bude pokračovať v konaní, napriek zániku žalovaného dlhu, mohlo mať následne vplyv už

len na rozhodnutie o trovách konania a to podľa jeho výsledku (§ 142 a nasl.), prípadne

posudzujúc zavinenie zastavenia konania (§ 146 ods. 1, 2). V rámci daného konania o

návrhu na zaplatenie peňažnej sumy... však súd nemohol bez samostatného návrhu na

začatie konania v tomto smere posúdiť záväzne otázky vlastníctva predmetného 3,5

izbového družstevného bytu na Šalviovej č. 48, rovnako ani otázky, či navrhovateľ uvedený

byt mal alebo nemal na základe žiadosti rodičov odporcu previesť do ich vlastníctva,

prípadne s kým mal, alebo nemal uzatvoriť neskôr po ich smrti nájomnú zmluvu. Nič však

nebráni odporcovi, aby sa ako navrhovateľ posúdenia týchto otázok domáhal riadnym

návrhom v súdnom konaní v budúcnosti.

V tomto konaní však uvedené jeho námietky v odvolaní, resp. dôvody nesúhlasu so

späťvzatím návrhu na začatie konania bolo možné považovať za neopodstatnené

a nedôvodné tak, ako to správne uviedol vo svojom odôvodnení aj súd prvého stupňa.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako

vecne správne podľa , potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napádaného uznesenia krajský súd vyčerpávajúcim

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu

potvrdil. Poukázal na zásadu dispozície s návrhom zakotvenú v Občianskom súdnom

poriadku a dostatočne vysvetlil, za splnenia ktorých zákonných podmienok možno účinne

nesúhlasiť s jeho späťvzatím. Rovnako dostatočne sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa,

ktoré v podstate ani neboli predmetom napadnutého zastaveného konania a ani ním byť

nemohli (išlo o posúdenie otázok týkajúcich sa vlastníckych práv k bytu a pod.). V týchto

otázkach krajský súd správne naviedol sťažovateľa na podanie riadneho návrhu v súdnom

konaní.

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na prerokúvanú vec

primerane aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré v rozhodnutí citoval, a tieto vyložil

spôsobom neodporujúcim ich zneniu. Krajský súd teda v danom prípade neporušil žiadny

z procesných princípov zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osebe nezakladá oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom

dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného (v tomto

prípade krajského) súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo, ako je to v tomto

prípade, s kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný (v danom prípade

nekonformný s kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou – dohovorom). O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

3. Obdobné závery platia, aj pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

zaručených v čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového

protokolu. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu vo svojej

sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by svedčili o možnom porušení týchto práv. Sťažovateľ

neuviedol, čím konkrétne krajský súd (ale aj okresný súd) zasiahol do jeho práva na

rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 8 dohovoru), práva na účinný prostriedok

nápravy (čl. 13 dohovoru), príp. zákazu diskriminácie (čl. 14 dohovoru), a rovnako tak

neuviedol, v čom spočívalo porušenie jeho práva na ochranu majetku (čl. 1 dodatkového

protokolu). Ak však sťažovateľ ich porušenie spája so zásahom do práva na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), potom ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na

nezistenie porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže vysloviť ani porušenie práv zaručených

v ďalších sťažovateľom označených článkoch dohovoru, príp. dodatkového protokolu.

Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2

).

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola vo vzťahu k namietanému porušeniu práv

zaručených kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovanie o jeho ďalších požiadavkách.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2010