Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 236/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa prvej

vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 prvej a druhej vety Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.

-106 z 23. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená

faxom 17. apríla 2010 a 19. apríla 2010 osobne podaná do podateľne sťažnosť Ing. J. S., K.

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

prvej a druhej vety Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -106 z 23. decembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ešte v postavení likvidátora D.

K., š. p. v likvidácii (ďalej len „štátny podnik“), 7. februára 2005 prevzal od štatutára

štátneho podniku list, v ktorom mu bolo oznámené, že z dôvodu porušenia pracovnej

disciplíny 26. októbra 2004 a následne 4., 5., a 7. januára 2005 s okamžitou platnosťou

skončil jeho pracovný pomer podľa ustanovenia .

Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote podal žalobu Okresnému súdu Spišská

Nová Ves (ďalej len „okresný súd“), ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru s tým, že jeho pracovný pomer v štátnom podniku založený

pracovnou zmluvou z 28. decembra 1995 naďalej trvá, súčasne sa domáhal náhrady mzdy

vo výške jeho priemerného mesačného zárobku, a to od 15. februára 2005, t. j. od jeho

oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní „v už zlúčenom štátnom podniku v likvidácii V.

S.“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 7. septembra 2006 žalobu sťažovateľa

zamietol. Proti citovanému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 23. októbra 2007 tak, že rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny potvrdil. Podľa sťažovateľa rozhodnutie krajského súdu spočívalo

na nesprávnom právnom posúdení veci, a preto podal podnet na mimoriadne dovolanie

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Tento

podnet bol Krajskou prokuratúrou v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) listom č. k.

Kc 77/08-9 z 23. apríla 2008 odložený z dôvodu, že sťažovateľ nijakým spôsobom

nepreukázal, že po odvolaní z funkcie likvidátora so zamestnancom ukončil pracovný

pomer, ktorý mu vznikol na základe pracovnej zmluvy z roku 1995.

Dňa 18. júna 2008 podal sťažovateľ generálnemu prokurátorovi opakovaný podnet

na podanie mimoriadneho dovolania s podľa neho náležitým odôvodnením, ktorý Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky listom č. k. VI/2 PZ 372/08-8 z 5. augusta 2008

s poukázaním na vecne správne dôvody odloženia prvého podnetu krajskou prokuratúrou

z 23. apríla 2008 taktiež odložila.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ 20. novembra 2008 podal okresnému súdu návrh

na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. . Tento návrh bol

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. mája 2009 zamietnutý. Podľa

sťažovateľa okresný súd vo veci nepostupoval konformným spôsobom, a preto sťažovateľ

24. júna 2009 podal proti uzneseniu okresného súdu zo 14. mája 2009 odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -106 z 23. decembra 2009 tak, že

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených

práv z dôvodu, že krajský súd vo veci nepostupoval ústavne konformným spôsobom,

nevysporiadal sa a nezaoberal sa s podstatnými argumentmi sťažovateľa, ktoré mal uviesť

v odvolaní, čím sa mali porušiť jeho práva v rámci dokazovania.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základného práva

podľa , práva podľa dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -106 z 23. decembra

2009, zrušil označené uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal

mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -106 z 23. decembra 2009, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 14. mája 2009, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. -106

z 23. decembra 2009 vyplýva:

«Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania (§ 214

ods. 2 ) a to v rozsahu vyplývajúcom z , a z hľadísk odvolacích

dôvodov uplatnených v odvolaní a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho

potvrdil podľa

Odvolací súd v odvolacom konaní je viazaný nielen rozsahom odvolania ale aj

odvolacími dôvodmi ( ), preto v prejednávanej veci skúmal, či napadnuté

uznesenie je nesprávne vzhľadom na dôvody odvolania žalobcu uplatnené v zmysle

ust. a

Existenciu týchto odvolacích dôvodov odvolací súd po prejednaní odvolania nezistil.

Podľa obsahu návrhu na obnovu konania, podstatu obnovy konania

žalobca vidí v novom dôkaze – označenom listinnom dôkaze – čo z hľadiska podmienok

povolenia obnovy konania spadá pod

Podľa tohto ustanovenia, z ktorého súdu prvého stupňa vychádzal, spôsobilým

dôvodom obnovy konania je nový listinný dôkaz, ktorý musel existovať v čase vydania

rozsudku, ale ktorý účastník nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, ak ním

súčasne možno preukázať skutočnosť privodenia priaznivejšieho rozhodnutia vo veci

preňho. Je tak zrejmé, že nepoužitie takého dôkazu musí mať povahu objektívnej prekážky.

Nemožnosťou použiť dôkaz bez svojej viny v pôvodnom konaní je mienená tak nemožnosť

označiť dôkaz, ako aj nemožnosť ho predložiť v súdnom konaní, a to preto, že o ňom

účastník nevedel a že ani inak nesplnenie svojej povinnosti túto skutočnosť tvrdiť

a ponúknuť o nej dôkazy, z procesného hľadiska nezavinil.

Pokiaľ ide o posúdenie tohto zákonného predpokladu v danej veci, odvolací súd sa v

celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že nepoužitie dôkazu, o ktorý

opiera svoj návrh na obnovu konania nespočíva v dôvodoch objektívnej povahy, či

prekážky. Treba súhlasiť s názorom súdu, že za takého stavu, ak listinný dôkaz (písomné

oznámenie žalobcu o rozviazaní pracovného pomeru dohodou z 13. 11. 2000) vyhotovil a

podpísal žalobca sledujúc ním konkrétny účel a aj ho odovzdal v organizácii, v ktorej sám v

tom čase pôsobil, bolo v možnostiach žalobcu v pôvodnom konaní takýto dôkaz použiť

prinajmenšom už tým, že by ho označil v rámci dôkazov aj keby ho nemohol fyzicky

predložiť, lebo tento dôkaz objektívne v tom čase existoval. Neobstojí preto jeho tvrdenie,

ako to správne ustálil aj súd prvého stupňa, že tento dôkaz žalobca nemohol použiť bez

vlastnej viny. Ani k záveru súdu prvého stupňa týkajúceho sa splnenia ďalšieho

predpokladu vyplývajúceho z ust. – t. j. privodenie

priaznivejšieho rozhodnutia vo veci - niet čo dodať, aj keď podstatné a právne významné v

danej veci je to, že nie je splnený už prvý, vyššie uvedený predpoklad. K odvolacím

námietkam žalobcu v tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že poukaz na

judikát NS SR z 26. 11. 1997 (nieje uvedené číslo rozhodnutia a ani to, či bol publikovaný)

nie je náležitý, jednak preto, že podľa právnej vety odchovanej v odôvodnení, je vzhľadom

na iné skutkové okolnosti v danej veci nepoužiteľný a jednak z ničoho nevyplýva, že by

vymenovanie zamestnanca za likvidátora tej istej organizácie vyvolalo neplatnosť

pracovného pomeru. Z hľadiska žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205

ods. 2 písm. f) odvolací súd tak uzatvára, že súd prvého stupňa návrh žalobcu na

povolenie danej obnovy konania posúdil podľa správneho právneho predpisu, ktorý na

zistený skutkový stav aj správne vyložil, preto napadnuté uznesenie nevychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.

O neúplnosť zistenia skutkového stavu v rámci ust. ,

ktorým žalobca tiež odôvodnil svoje odvolanie, môže ísť podľa ustálenej súdnej praxe vtedy,

ak súd prvého stupňa nevykonal taký dôkaz, ktorý účastník označil na vykonanie a keď aj

súčasne uviedol právne významné skutočnosti, ktoré týmto navrhovaným dôkazom majú byť

preukázané. Podľa odvolania žalobcu, takýmto dôkazom mal byť výsluch p. I., ktorý navrhol

vykonať a to ústne na nariadenom pojednávaní. Zo zápisnice o pojednávaní 14. 5. 2009

(č. 1. 41-43 spisu) však takáto skutočnosť nevyplýva, čoho si je vedomý aj samotný žalobca,

keďže to uvádza v odvolaní vytýkajúc súčasne, že takýto procesný návrh sudkyňa zámerne

neprotokolovala. K tomuto sa žiada dodať, že ak skutočne nastala žalobcom opísaná

situácia pri protokolovaní jeho prednesú, príp. prednesú jeho zástupkyne, mal možnosť

uplatniť právo vyplývajúce z , t. zn. žiadať o doplnenie protokolácie,

resp. podať námietky proti zneniu protokolácie. Žalobca v odvolaní netvrdí, že takto

postupoval. Pokiaľ ide o žalobcom navrhované vykonanie dokazovania aj výsluchom

štatutárneho zástupcu žalovaného, zo zmienenej zápisnici vyplýva, že jeho zástupkyňa

predniesla, že „by bolo potrebné vypočuť i štatutárneho zástupcu žalovaného“, avšak bez

uvedenia, na preukázanie akej právne významnej skutočnosti má byť dôkaz vykonaný.

Odvolaciu námietku žalobcu, že na vykonaní tohto dôkazu trval, nemožno považovať za

náležitú, lebo zo zápisnice z pojednávania to rovnako nevyplýva.»

Podľa názoru ústavného súdu označený postup a rozhodnutie krajského súdu

nemožno považovať za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia tohto súdu. Odvolacie námietky

sťažovateľa boli podľa názoru ústavného súdu dostatočne vyhodnotené krajským súdom

a prijaté závery nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené. Niet preto ani príčiny,

aby ústavný súd do nich zasiahol. Preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

2. Sťažovateľ namietal, že uznesením krajského súdu č. k. -106

z 23. decembra 2009 bolo porušené aj právo podľa čl. 1 prvej a druhej vety dodatkového

protokolu.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ náležitým spôsobom neodôvodnil

namietané porušenie označeného práva uznesením krajského súdu č. k. -106

z 23. decembra 2009, na základe čoho ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto

právom a označeným uznesením krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2010