Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 245/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť J. C., R., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., K., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa , 2 a 3 Slovenskej

republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2010

doručená sťažnosť J. C., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , 2 a 3 (ďalej len

„ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. mája 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 2. februára 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 18. marca 2008 bola sťažovateľovi priznaná náhrada škody z titulu pracovného úrazu

a objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pri pracovnom úraze

a chorobe z povolania. Vo veci sa rozhodovalo podľa právnej úpravy účinnej do

31. decembra 2003. Všeobecné súdy priznali sťažovateľovi jednak náhradu škody, ako aj

náhradu trov konania v sume 321 941 Sk (10 686,49 €). S. p., pobočka Ž. (ďalej len

„poisťovňa“) ako zákonom ustanovený plniteľ úrazových dávok všeobecnými súdmi

priznanú náhradu škody uhradila, neuhradila však náhradu trov konania. Na výzvu

sťažovateľa poisťovňa reagovala viacerými odpoveďami, z ktorých vyplýva, že jej zo

žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť vydať rozhodnutie o náhrade trov, a preto

trovy odmietla zaplatiť. Toto stanovisko poisťovne však nie je správne, lebo o náhrade

škody, ako aj o príslušenstve (teda aj o náhrade trov) bolo právoplatne rozhodnuté

všeobecnými súdmi. Ak by poisťovňa tieto skutočnosti brala do úvahy, potom by

nepristúpila k neodôvodnenému nevyplateniu prisúdenej náhrady trov konania. Podľa

názoru sťažovateľa poisťovňa musela rozhodnúť (hoci aj listom) o nevyplatení náhrady trov

konania, pretože ak by to tak nebolo, bola by ich vyplatila.

Sťažovateľ podal krajskému súdu návrh na začatie konania proti nečinnosti

poisťovne, pričom požadoval prikázať jej, aby vydala písomné rozhodnutie podľa § 209

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom poistení“), v ktorom presne, stručne a úplne vyjadrí záver týkajúci sa

náhrady trov konania. Podľa názoru sťažovateľa poisťovňa nesprávne aplikovala

ustanovenie § 272 ods. 1 a nasl. zákona o sociálnom poistení aj pri prepočtoch straty na

zárobku, pričom všeobecné súdy zaujali právny názor, že poisťovňa je povinná vydať

rozhodnutie (ktoré predtým nevydávala). V danom prípade bez rozhodnutia o náhrade trov

konania sťažovateľ nemá účinný nástroj na ochranu svojich práv v prípade nezákonného

postupu poisťovne. Uznesením krajského súdu č. k. -38 z 9. februára 2010 bol

návrh sťažovateľa zamietnutý.

Uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne, ktoré porušilo jeho

základné právo na súdnu ochranu. Podľa § 272 ods. 1 zákona o sociálnom poistení

poisťovňa od 1. januára 2004 prebrala od zamestnávateľa výplatu všetkých plnení

vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe

z povolania. Nepriznanie náhrady trov konania (po 1. januári 2004) v zmysle odôvodnenia

poisťovne na rozdiel od pôvodnej pracovnoprávnej úpravy by podľa novej úpravy

znamenalo zhoršenie i ohrozenie postavenia sťažovateľa v existenčnej sfére, ktorý pri

pracovnom úraze utrpel stratu oboch pravých končatín. Vedenie byrokratickej

korešpondencie s poisťovňou bez možnosti účinnej súdnej ochrany by bolo porušením

označeného článku .

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označeného článku v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 9. februára 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

Domáha sa napokon náhrady trov konania vo výške 661,05 €.

Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -164 z 18. marca 2008

vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa proti žalovanej P., a. s. v konkurze, správcovi

konkurznej podstaty JUDr. J. B. (ďalej len „žalovaná“) bol potvrdený vo veci samej

rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. -118 z 2. februára 2006, pričom

žalovaná bola zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania vo

výške 224 375 Sk a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 97 566 Sk.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -38 z 9. februára 2010 vyplýva, že ním

bol zamietnutý návrh sťažovateľa proti poisťovni v konaní proti nečinnosti. Podľa názoru

krajského súdu návrh je nedôvodný, a preto bol zamietnutý. Sťažovateľovi bola

právoplatnými rozsudkami priznaná okrem náhrady škody aj náhrada trov právneho

zastúpenia v celkovej výške 321 941 Sk. Tiež bolo preukázané, že škoda z titulu pracovného

úrazu sťažovateľovi vznikla 14. decembra 2000. Sťažovateľovi bola priznaná náhrada škody

z titulu spôsobeného pracovného úrazu, za ktorý zodpovedá zamestnávateľ, ktorý bol

v konaní o náhradu škody žalovaným. Poisťovňa vystupovala ako vedľajšia účastníčka na

strane žalovanej. Z vyjadrenia poisťovne vyplýva, že na základe poistného vzťahu medzi

zamestnávateľom sťažovateľa (žalovanou) a poisťovňou ako vykonávateľkou poistenia

zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania bola

sťažovateľovi suma náhrady škody priznaná právoplatnými rozsudkami poisťovňou

zaplatená. Uvedené plnenie nebolo medzi účastníkmi konania sporné. Hoci právny zástupca

sťažovateľa viackrát urgoval u poisťovne vyplatenie náhrady trov konania, dosiaľ sa tak

nestalo. Podľa § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v konaniach o nárokoch na dávky

a ich výplatu z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu

dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu, o nárokoch na náhradu škody spôsobenú

pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného

pomeru, ktoré sa uspokojovalo z garančného fondu, a o nároku na podporu

v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa

právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady škody

spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory

v nezamestnanosti za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade

škody, peňažnej náhrade alebo podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté,

sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej

ustanovenými. Krajský súd nezistil, že by poisťovňa mala zákonnú povinnosť vydať

rozhodnutie o odmietnutí plnenia náhrady trov konania, ktoré boli priznané právoplatnými

rozhodnutiami všeobecných súdov. Poisťovňa takouto povinnosťou, ale ani oprávnením

nedisponuje. Vzhľadom na deň vzniku pracovného úrazu je potrebné na hmotnoprávnu aj

procesnoprávnu rovinu prípadu aplikovať ustanovenie § 259 ods. 1 zákona o sociálnom

poistení. Všeobecné súdy v danom prípade tak aj postupovali, keď aplikovali Zákonník

práce účinný v čase vzniku pracovného úrazu a posudzovali vec ako súkromnoprávny spor

vyplývajúci z pracovnoprávnych predpisov. Tomu zodpovedá aj postavenie poisťovne

v týchto konaniach, teda procesné postavenie vedľajšieho účastníka. Zodpovednou osobou

za škodu vzniknutú pracovným úrazom môže byť zamestnávateľ. Poisťovňa ako vedľajší

účastník je len vykonávateľom poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú

pri pracovnom úraze. Jej právne postavenie sa odvíja od ustanovenia § 205d Zákonníka

práce a vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. ,

ktorou sa ustanovujú bližšie podmienky a sadzby poistného zákonného poistenia

zamestnávateľa pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe

z povolania v znení neskorších predpisov. Taktiež ustanovenie § 3 ods. 2 písm. c) zákona

č. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o Sociálnej poisťovni“) uvádza, že poisťovňa zabezpečuje výplatu náhrady škody.

Z uvedeného právneho stavu je zrejmé, že v týchto konaniach poisťovňa nedisponuje

rozhodovacou právomocou v zmysle tretej časti zákona o sociálnom poistení (konanie vo

veciach sociálneho zabezpečenia). Je potrebné zdôrazniť, že poisťovňa ako vykonávateľ

sociálneho poistenia rozhoduje formou rozhodnutia podľa § 209 zákona o sociálnom

poistení o tých dávkach, na ktoré vznikol nárok po účinnosti zákona o sociálnom poistení,

teda od 1. januára 2004. Je pravdou, že v zmysle § 272 ods. 1 zákona o sociálnom poistení

poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo

zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré

vznikli pred 26. novembrom 1993, avšak v zmysle § 272 ods. 2 zákona o sociálnom poistení

aj tieto nároky sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, pritom ide

o opakované dávky, na výplatu ktorých trvá nárok aj po účinnosti zákona o sociálnom

poistení. Ak teda poisťovňa poistné plnenie na základe právoplatných rozsudkov vyplatila,

stalo sa tak v zmysle § 44a a § 44b zákona o Sociálnej poisťovni bez vydania osobitného

rozhodnutia. Podkladom na toto plnenie boli právoplatné rozsudky. Predmetom prieskumu

krajského súdu nebola skutočnosť, či zo strany poisťovne došlo k úplnému plneniu, ale tá

skutočnosť, či poisťovňa nekonala spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom,

tým, že zostala nečinná. Tu je potrebné konštatovať, že poisťovňa pri uhradení nárokov na

náhradu škody nebola oprávnená vydať žiadne rozhodnutie. Ak sa teda sťažovateľ domáhal

vydania osobitného rozhodnutia o neuhradení náhrady trov konania zo strany poisťovne,

poisťovňa nemala oprávnenie, ale ani povinnosť takéto rozhodnutie vydať, pretože mu to

neumožňujú právne predpisy. Ďalej treba mať na zreteli, že v danom prípade bolo o náhrade

trov konania rozhodnuté všeobecnými súdmi. Zaviazaná bola žalovaná ako

zamestnávateľka sťažovateľa, pričom poisťovňa v konaní vystupovala ako vedľajší účastník

na strane žalovanej a v zmysle právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003, ale ani

v zmysle prechodných ustanovení zákona o sociálnom poistení nedisponuje právomocou

rozhodovať vo svojom mene ako štátny orgán podľa tretej časti zákona o sociálnom

poistení. Podľa dátumovej pečiatky právneho zástupcu sťažovateľa bolo mu uznesenie

doručené 4. marca 2010.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie uznesenia krajského súdu je dostatočné

a presvedčivé. V žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené.

Keďže predmetom konania bola otázka, či poisťovňa bola povinná vydať

rozhodnutie o náhrade trov konania, správne sa krajský súd sústredil na právny rozbor tejto

problematiky. Jeho závery sú presvedčivé. Ako krajský súd poznamenal, vzhľadom na

predmet konania neriešil otázku, či poisťovňa plnila v dostatočnom rozsahu, keď na základe

právoplatných rozsudkov všeobecných súdov uhradila priznanú náhradu škody, nie však

prisúdenú náhradu trov konania.

Neriešila teda otázku, ktorá je pravdepodobne z pohľadu sťažovateľa rozhodujúca,

teda či má sťažovateľ ako poškodený z poistnej udalosti priamy nárok na poistné plnenie

a na náhradu trov konania voči poisťovni, alebo má takýto nárok iba voči žalovanej ako

svojmu bývalému zamestnávateľovi. V druhom prípade platí, že iba zamestnávateľ môže

vymáhať poistné plnenie od poisťovne, pokiaľ táto sama sťažovateľa neodškodnila, resp.

nenahradila jeho trovy, a preto ho musela odškodniť žalovaná.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2010