Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 245/2010
PDF · 156.49 KB
No categories available
II. ÚS 245/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2010 predbežne
prerokoval sťažnosť J. C., R., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., K., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 21 S 6/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2010
doručená sťažnosť J. C., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
21 S 6/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. mája 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 19 C 643/2002
z 2. februára 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 155/2006
z 18. marca 2008 bola sťažovateľovi priznaná náhrada škody z titulu pracovného úrazu
a objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú pri pracovnom úraze
a chorobe z povolania. Vo veci sa rozhodovalo podľa právnej úpravy účinnej do
31. decembra 2003. Všeobecné súdy priznali sťažovateľovi jednak náhradu škody, ako aj
náhradu trov konania v sume 321 941 Sk (10 686,49 €). S. p., pobočka Ž. (ďalej len
„poisťovňa“) ako zákonom ustanovený plniteľ úrazových dávok všeobecnými súdmi
priznanú náhradu škody uhradila, neuhradila však náhradu trov konania. Na výzvu
sťažovateľa poisťovňa reagovala viacerými odpoveďami, z ktorých vyplýva, že jej zo
žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť vydať rozhodnutie o náhrade trov, a preto
trovy odmietla zaplatiť. Toto stanovisko poisťovne však nie je správne, lebo o náhrade
škody, ako aj o príslušenstve (teda aj o náhrade trov) bolo právoplatne rozhodnuté
všeobecnými súdmi. Ak by poisťovňa tieto skutočnosti brala do úvahy, potom by
nepristúpila k neodôvodnenému nevyplateniu prisúdenej náhrady trov konania. Podľa
názoru sťažovateľa poisťovňa musela rozhodnúť (hoci aj listom) o nevyplatení náhrady trov
konania, pretože ak by to tak nebolo, bola by ich vyplatila.
Sťažovateľ podal krajskému súdu návrh na začatie konania proti nečinnosti
poisťovne, pričom požadoval prikázať jej, aby vydala písomné rozhodnutie podľa § 209
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o sociálnom poistení“), v ktorom presne, stručne a úplne vyjadrí záver týkajúci sa
náhrady trov konania. Podľa názoru sťažovateľa poisťovňa nesprávne aplikovala
ustanovenie § 272 ods. 1 a nasl. zákona o sociálnom poistení aj pri prepočtoch straty na
zárobku, pričom všeobecné súdy zaujali právny názor, že poisťovňa je povinná vydať
rozhodnutie (ktoré predtým nevydávala). V danom prípade bez rozhodnutia o náhrade trov
konania sťažovateľ nemá účinný nástroj na ochranu svojich práv v prípade nezákonného
postupu poisťovne. Uznesením krajského súdu č. k. 21 S 6/2009-38 z 9. februára 2010 bol
návrh sťažovateľa zamietnutý.
Uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne, ktoré porušilo jeho
základné právo na súdnu ochranu. Podľa § 272 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
poisťovňa od 1. januára 2004 prebrala od zamestnávateľa výplatu všetkých plnení
vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe
z povolania. Nepriznanie náhrady trov konania (po 1. januári 2004) v zmysle odôvodnenia
poisťovne na rozdiel od pôvodnej pracovnoprávnej úpravy by podľa novej úpravy
znamenalo zhoršenie i ohrozenie postavenia sťažovateľa v existenčnej sfére, ktorý pri
pracovnom úraze utrpel stratu oboch pravých končatín. Vedenie byrokratickej
korešpondencie s poisťovňou bez možnosti účinnej súdnej ochrany by bolo porušením
označeného článku ústavy.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označeného článku ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 21 S 6/2009
s tým, aby bol rozsudok z 9. februára 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.
Domáha sa napokon náhrady trov konania vo výške 661,05 €.
Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 155/2006-164 z 18. marca 2008
vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa proti žalovanej P., a. s. v konkurze, správcovi
konkurznej podstaty JUDr. J. B. (ďalej len „žalovaná“) bol potvrdený vo veci samej
rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 19 C 643/2002-118 z 2. februára 2006, pričom
žalovaná bola zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania vo
výške 224 375 Sk a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 97 566 Sk.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 21 S 6/2009-38 z 9. februára 2010 vyplýva, že ním
bol zamietnutý návrh sťažovateľa proti poisťovni v konaní proti nečinnosti. Podľa názoru
krajského súdu návrh je nedôvodný, a preto bol zamietnutý. Sťažovateľovi bola
právoplatnými rozsudkami priznaná okrem náhrady škody aj náhrada trov právneho
zastúpenia v celkovej výške 321 941 Sk. Tiež bolo preukázané, že škoda z titulu pracovného
úrazu sťažovateľovi vznikla 14. decembra 2000. Sťažovateľovi bola priznaná náhrada škody
z titulu spôsobeného pracovného úrazu, za ktorý zodpovedá zamestnávateľ, ktorý bol
v konaní o náhradu škody žalovaným. Poisťovňa vystupovala ako vedľajšia účastníčka na
strane žalovanej. Z vyjadrenia poisťovne vyplýva, že na základe poistného vzťahu medzi
zamestnávateľom sťažovateľa (žalovanou) a poisťovňou ako vykonávateľkou poistenia
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania bola
sťažovateľovi suma náhrady škody priznaná právoplatnými rozsudkami poisťovňou
zaplatená. Uvedené plnenie nebolo medzi účastníkmi konania sporné. Hoci právny zástupca
sťažovateľa viackrát urgoval u poisťovne vyplatenie náhrady trov konania, dosiaľ sa tak
nestalo. Podľa § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v konaniach o nárokoch na dávky
a ich výplatu z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu
dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu, o nárokoch na náhradu škody spôsobenú
pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného
pomeru, ktoré sa uspokojovalo z garančného fondu, a o nároku na podporu
v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa
právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady škody
spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory
v nezamestnanosti za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade
škody, peňažnej náhrade alebo podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté,
sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej
ustanovenými. Krajský súd nezistil, že by poisťovňa mala zákonnú povinnosť vydať
rozhodnutie o odmietnutí plnenia náhrady trov konania, ktoré boli priznané právoplatnými
rozhodnutiami všeobecných súdov. Poisťovňa takouto povinnosťou, ale ani oprávnením
nedisponuje. Vzhľadom na deň vzniku pracovného úrazu je potrebné na hmotnoprávnu aj
procesnoprávnu rovinu prípadu aplikovať ustanovenie § 259 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení. Všeobecné súdy v danom prípade tak aj postupovali, keď aplikovali Zákonník
práce účinný v čase vzniku pracovného úrazu a posudzovali vec ako súkromnoprávny spor
vyplývajúci z pracovnoprávnych predpisov. Tomu zodpovedá aj postavenie poisťovne
v týchto konaniach, teda procesné postavenie vedľajšieho účastníka. Zodpovednou osobou
za škodu vzniknutú pracovným úrazom môže byť zamestnávateľ. Poisťovňa ako vedľajší
účastník je len vykonávateľom poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú
pri pracovnom úraze. Jej právne postavenie sa odvíja od ustanovenia § 205d Zákonníka
práce a § 2 ods. 1 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 280/1993 Z. z.,
ktorou sa ustanovujú bližšie podmienky a sadzby poistného zákonného poistenia
zamestnávateľa pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe
z povolania v znení neskorších predpisov. Taktiež ustanovenie § 3 ods. 2 písm. c) zákona
č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o Sociálnej poisťovni“) uvádza, že poisťovňa zabezpečuje výplatu náhrady škody.
Z uvedeného právneho stavu je zrejmé, že v týchto konaniach poisťovňa nedisponuje
rozhodovacou právomocou v zmysle tretej časti zákona o sociálnom poistení (konanie vo
veciach sociálneho zabezpečenia). Je potrebné zdôrazniť, že poisťovňa ako vykonávateľ
sociálneho poistenia rozhoduje formou rozhodnutia podľa § 209 zákona o sociálnom
poistení o tých dávkach, na ktoré vznikol nárok po účinnosti zákona o sociálnom poistení,
teda od 1. januára 2004. Je pravdou, že v zmysle § 272 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré
vznikli pred 26. novembrom 1993, avšak v zmysle § 272 ods. 2 zákona o sociálnom poistení
aj tieto nároky sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, pritom ide
o opakované dávky, na výplatu ktorých trvá nárok aj po účinnosti zákona o sociálnom
poistení. Ak teda poisťovňa poistné plnenie na základe právoplatných rozsudkov vyplatila,
stalo sa tak v zmysle § 44a a § 44b zákona o Sociálnej poisťovni bez vydania osobitného
rozhodnutia. Podkladom na toto plnenie boli právoplatné rozsudky. Predmetom prieskumu
krajského súdu nebola skutočnosť, či zo strany poisťovne došlo k úplnému plneniu, ale tá
skutočnosť, či poisťovňa nekonala spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom,
tým, že zostala nečinná. Tu je potrebné konštatovať, že poisťovňa pri uhradení nárokov na
náhradu škody nebola oprávnená vydať žiadne rozhodnutie. Ak sa teda sťažovateľ domáhal
vydania osobitného rozhodnutia o neuhradení náhrady trov konania zo strany poisťovne,
poisťovňa nemala oprávnenie, ale ani povinnosť takéto rozhodnutie vydať, pretože mu to
neumožňujú právne predpisy. Ďalej treba mať na zreteli, že v danom prípade bolo o náhrade
trov konania rozhodnuté všeobecnými súdmi. Zaviazaná bola žalovaná ako
zamestnávateľka sťažovateľa, pričom poisťovňa v konaní vystupovala ako vedľajší účastník
na strane žalovanej a v zmysle právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003, ale ani
v zmysle prechodných ustanovení zákona o sociálnom poistení nedisponuje právomocou
rozhodovať vo svojom mene ako štátny orgán podľa tretej časti zákona o sociálnom
poistení. Podľa dátumovej pečiatky právneho zástupcu sťažovateľa bolo mu uznesenie
doručené 4. marca 2010.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie uznesenia krajského súdu je dostatočné
a presvedčivé. V žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené.
Keďže predmetom konania bola otázka, či poisťovňa bola povinná vydať
rozhodnutie o náhrade trov konania, správne sa krajský súd sústredil na právny rozbor tejto
problematiky. Jeho závery sú presvedčivé. Ako krajský súd poznamenal, vzhľadom na
predmet konania neriešil otázku, či poisťovňa plnila v dostatočnom rozsahu, keď na základe
právoplatných rozsudkov všeobecných súdov uhradila priznanú náhradu škody, nie však
prisúdenú náhradu trov konania.
Neriešila teda otázku, ktorá je pravdepodobne z pohľadu sťažovateľa rozhodujúca,
teda či má sťažovateľ ako poškodený z poistnej udalosti priamy nárok na poistné plnenie
a na náhradu trov konania voči poisťovni, alebo má takýto nárok iba voči žalovanej ako
svojmu bývalému zamestnávateľovi. V druhom prípade platí, že iba zamestnávateľ môže
vymáhať poistné plnenie od poisťovne, pokiaľ táto sama sťažovateľa neodškodnila, resp.
nenahradila jeho trovy, a preto ho musela odškodniť žalovaná.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2010