Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 244/2010
PDF · 128.19 KB
No categories available
II. ÚS 244/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2010 predbežne
prerokoval sťažnosť A. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok, na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov
konania podľa čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Prešove pod sp. zn. 16 Co 13/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2010
faxom a 30. apríla 2010 osobne do podateľne doručená sťažnosť A. P., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok, na súdnu
ochranu a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní
vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 16 Co 13/2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že v súdnom konaní vedenom na základe žaloby žalobcu A. P.
(ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľke ako žalovanej 1 a proti žalovanej 2 S. B. o určenie
vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 3 C 161/2003-166 zo 7. augusta 2009 sa určilo, že žalobca je
podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností ležiacich v kat. úz. B. v podiele 1/2
k celku. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 13/2009 z 11. februára 2010 bol rozsudok
okresného súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených
práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. Stalo sa totiž to, že jej bolo odňaté
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam tým, že toto bolo priznané žalobcovi. Pritom
sťažovateľka sporné nehnuteľnosti nadobudla spolu s manželom do bezpodielového
spoluvlastníctva kúpnou zmluvou ešte z 8. mája 1966. Za právny podklad rozsudku
považovali okresný súd a krajský súd skorší rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 312/1994,
ktorým bolo určené, že M. V. je podielovou spoluvlastníčkou ďalšej polovice sporných
nehnuteľností pôvodne tiež vedenej na mene sťažovateľky a jej manžela. Krajský súd
dospel k záveru, že sťažovateľka nie je vlastníčkou nehnuteľností, ktoré nadobudla kúpnou
zmluvou s tým, že zamietnutie žaloby by nebolo možné, lebo by sa narušila právna istota,
keďže by v jednom okamihu existovali dve rozhodnutia, ktorých účinky by sa vzájomne
vylučovali. Krajský súd však nebral do úvahy právnu istotu sťažovateľky. Rozsudok bol
vydaný bez riadneho preskúmania veci a riadneho vyhodnotenia dôkazov. Všeobecné súdy
bagatelizovali význam kúpnej zmluvy uzavretej vo forme notárskej zápisnice. Hoci krajský
súd tvrdí, že vyriešenie vlastníctva spoluvlastníckeho podielu v konaní sp. zn. 8 C 312/1994
predstavuje zároveň vyriešenie vlastníctva ďalšieho spoluvlastníckeho podielu v konaní
sp. zn. 3 C 161/2003, nie je to tak, lebo bolo povinnosťou všeobecných súdov žalobu
sťažovateľky riadne preskúmať a vyhodnotiť dôkazy v súlade s ustanovením § 132
Občianskeho súdneho poriadku. Taktiež boli povinné rozsudok riadne zdôvodniť
a vysporiadať sa s odvolacími námietkami.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu s tým, aby bol rozsudok
krajského súdu z 11. februára 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon
požaduje náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 245,71 €.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 3 C 161/2003-166 zo 7. augusta 2009 vyplýva, že
ním bolo určené, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností v kat.
úz. B. v spoluvlastníckom podiele 1/2 k celku. Podľa názoru okresného súdu v skoršom
súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 312/1994 (rozsudok okresného
súdu z 26. januára 2001 v spojení s opravným uznesením z 9. mája 2002 a potvrdzujúcim
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 427/02 z 22. januára 2003) bolo zistené, že sporné
nehnuteľnosti nadobudli M. V. a žalobca dedením po svojom otcovi, a to každý z nich 1/2
k celku, keďže reálnou deľbou z roku 1940 došlo k rozdeleniu dovtedy väčšieho spoločného
celku. V uvedenom skoršom konaní si vyriešila svoje vlastnícke právo M. V., ktorej
právoplatným rozsudkom bola polovica sporných nehnuteľností určená do vlastníctva.
V tomto skoršom konaní nebolo možné vysloviť zároveň, že spoluvlastníkom ďalšej
polovice je žalobca, pretože sa žalobca tohto nároku nedomáhal, keďže v spore vystupoval
spolu aj so sťažovateľkou na strane žalovaných. Okresný súd dospel k záveru, že niet
žiadneho dôvodu odchýliť sa od záverov vyslovených v skoršom konaní.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 13/2009 z 11. februára 2010 bol rozsudok
okresného súdu potvrdený. Podľa názoru krajského súdu treba skutkové a právne závery
okresného súdu považovať v celkom rozsahu za správne. Krajský súd sa preto s nimi
stotožňuje a poukazuje na ne. Rozsudok spolu aj so spisom bol vrátený okresnému súdu
22. marca 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľky ho podľa rukou písanej poznámky mala
prevziať 29. marca 2010.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudkov okresného súdu a krajského
súdu je dostatočné a presvedčivé. V žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárne
či zjavne neodôvodnené.
Vzhľadom na to, že už v skoršom súdnom konaní, predmetom ktorého bola ďalšia
polovica tých istých sporných nehnuteľností, sa zistilo, že sťažovateľka a jej manžel
nemohli kúpnou zmluvou vlastnícke právo platne nadobudnúť, pretože v dôsledku reálnej
deľby vykonanej v roku 1940 už neboli osoby, ktoré im sporné nehnuteľnosti predali, ich
vlastníkmi, nemožno mať výhrady voči tomu, keď všeobecné súdy zotrvali na týchto
záveroch aj v tomto konaní, v ktorom si svoje spoluvlastnícke právo uplatnil ďalší
spoluvlastník. Keďže nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má, nemohla byť
kúpna zmluva považovaná za dostatočný titul nadobudnutia vlastníctva sťažovateľkou a jej
manželom.
Z pohľadu ústavného súdu sa javí ďalej ako podstatná tá okolnosť, že sťažovateľka
bola ako jedna zo žalovaných účastníčkou skoršieho konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 8 C 312/1994, a preto závery tam vyslovené sú aj pre ňu záväzné (§ 159 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2010