Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 244/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť A. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok, na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov

konania podľa , a , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským

súdom v Prešove pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2010

faxom a 30. apríla 2010 osobne do podateľne doručená sťažnosť A. P., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok, na súdnu

ochranu a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní

vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že v súdnom konaní vedenom na základe žaloby žalobcu A. P.

(ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľke ako žalovanej 1 a proti žalovanej 2 S. B. o určenie

vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -166 zo 7. augusta 2009 sa určilo, že žalobca je

podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností ležiacich v kat. úz. B. v podiele 1/2

k celku. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. februára 2010 bol rozsudok

okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených

práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu. Stalo sa totiž to, že jej bolo odňaté

vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam tým, že toto bolo priznané žalobcovi. Pritom

sťažovateľka sporné nehnuteľnosti nadobudla spolu s manželom do bezpodielového

spoluvlastníctva kúpnou zmluvou ešte z 8. mája 1966. Za právny podklad rozsudku

považovali okresný súd a krajský súd skorší rozsudok okresného súdu sp. zn. ,

ktorým bolo určené, že M. V. je podielovou spoluvlastníčkou ďalšej polovice sporných

nehnuteľností pôvodne tiež vedenej na mene sťažovateľky a jej manžela. Krajský súd

dospel k záveru, že sťažovateľka nie je vlastníčkou nehnuteľností, ktoré nadobudla kúpnou

zmluvou s tým, že zamietnutie žaloby by nebolo možné, lebo by sa narušila právna istota,

keďže by v jednom okamihu existovali dve rozhodnutia, ktorých účinky by sa vzájomne

vylučovali. Krajský súd však nebral do úvahy právnu istotu sťažovateľky. Rozsudok bol

vydaný bez riadneho preskúmania veci a riadneho vyhodnotenia dôkazov. Všeobecné súdy

bagatelizovali význam kúpnej zmluvy uzavretej vo forme notárskej zápisnice. Hoci krajský

súd tvrdí, že vyriešenie vlastníctva spoluvlastníckeho podielu v konaní sp. zn.

predstavuje zároveň vyriešenie vlastníctva ďalšieho spoluvlastníckeho podielu v konaní

sp. zn. , nie je to tak, lebo bolo povinnosťou všeobecných súdov žalobu

sťažovateľky riadne preskúmať a vyhodnotiť dôkazy v súlade s ustanovením § 132

. Taktiež boli povinné rozsudok riadne zdôvodniť

a vysporiadať sa s odvolacími námietkami.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu s tým, aby bol rozsudok

krajského súdu z 11. februára 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon

požaduje náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 245,71 €.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -166 zo 7. augusta 2009 vyplýva, že

ním bolo určené, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností v kat.

úz. B. v spoluvlastníckom podiele 1/2 k celku. Podľa názoru okresného súdu v skoršom

súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. (rozsudok okresného

súdu z 26. januára 2001 v spojení s opravným uznesením z 9. mája 2002 a potvrdzujúcim

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2003) bolo zistené, že sporné

nehnuteľnosti nadobudli M. V. a žalobca dedením po svojom otcovi, a to každý z nich 1/2

k celku, keďže reálnou deľbou z roku 1940 došlo k rozdeleniu dovtedy väčšieho spoločného

celku. V uvedenom skoršom konaní si vyriešila svoje vlastnícke právo M. V., ktorej

právoplatným rozsudkom bola polovica sporných nehnuteľností určená do vlastníctva.

V tomto skoršom konaní nebolo možné vysloviť zároveň, že spoluvlastníkom ďalšej

polovice je žalobca, pretože sa žalobca tohto nároku nedomáhal, keďže v spore vystupoval

spolu aj so sťažovateľkou na strane žalovaných. Okresný súd dospel k záveru, že niet

žiadneho dôvodu odchýliť sa od záverov vyslovených v skoršom konaní.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. februára 2010 bol rozsudok

okresného súdu potvrdený. Podľa názoru krajského súdu treba skutkové a právne závery

okresného súdu považovať v celkom rozsahu za správne. Krajský súd sa preto s nimi

stotožňuje a poukazuje na ne. Rozsudok spolu aj so spisom bol vrátený okresnému súdu

22. marca 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľky ho podľa rukou písanej poznámky mala

prevziať 29. marca 2010.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudkov okresného súdu a krajského

súdu je dostatočné a presvedčivé. V žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárne

či zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom na to, že už v skoršom súdnom konaní, predmetom ktorého bola ďalšia

polovica tých istých sporných nehnuteľností, sa zistilo, že sťažovateľka a jej manžel

nemohli kúpnou zmluvou vlastnícke právo platne nadobudnúť, pretože v dôsledku reálnej

deľby vykonanej v roku 1940 už neboli osoby, ktoré im sporné nehnuteľnosti predali, ich

vlastníkmi, nemožno mať výhrady voči tomu, keď všeobecné súdy zotrvali na týchto

záveroch aj v tomto konaní, v ktorom si svoje spoluvlastnícke právo uplatnil ďalší

spoluvlastník. Keďže nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má, nemohla byť

kúpna zmluva považovaná za dostatočný titul nadobudnutia vlastníctva sťažovateľkou a jej

manželom.

Z pohľadu ústavného súdu sa javí ďalej ako podstatná tá okolnosť, že sťažovateľka

bola ako jedna zo žalovaných účastníčkou skoršieho konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. , a preto závery tam vyslovené sú aj pre ňu záväzné (§ 159 ods. 2

).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2010