Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 246/2010
PDF · 264.13 KB
No categories available
II. ÚS 246/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., Z., t. č. vo výkone väzby B., vo veci namietaného
porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, základného
práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na
slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen v konaní
vedenom pod ČVS: OÚV-18/10-ZV-2001, postupom Okresnej prokuratúry Zvolen,
postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 485/09 a jeho
uznesením z 24. februára 2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 20/2010 a jeho uznesením z 25. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2010
doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 23. apríla 2010) J. B.,
Z., t. č. vo výkone väzby B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva na slobodu
a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen
(ďalej len „okresného riaditeľstva“) v konaní vedenom pod ČVS: OÚV-18/10-ZV-2001,
postupom Okresnej prokuratúry Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“), postupom
Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp
485/09 a jeho uznesením z 24. februára 2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 20/2010 a jeho uznesením
z 25. marca 2010.
Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ je na základe uznesenia
vyšetrovateľa okresného riaditeľstva vydaného pod ČVS: OÚV-18/10-ZV-2001 trestne
stíhaný pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 4 písm. b) zákona č. 140/1961
Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a v tejto trestnej veci bol uznesením
okresného súdu č. k. 0 Tp 485/2009-11 zo 7. decembra 2009 vzatý do väzby. Proti tomuto
rozhodnutiu podal sťažovateľ osobne aj prostredníctvom obhajcu sťažnosť, ktorú krajský
súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 102/09 zo 7. januára 2010 ako nedôvodnú zamietol.
Následne sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a jeho
žiadosť okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 485/09 z 24. februára 2010 zamietol. Proti
tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn.
2 Tpo 20/2010 z 25. marca 2010 taktiež ako nedôvodnú zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy
konajúce v jeho trestnej veci porušili jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené
v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, ako aj právo na slobodu a bezpečnosť
zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, čo odôvodnil takto:
„... ja som toho názoru, že na území Slovenskej rep. sa nestal žiadny skutok, pre
ktorý by justičné orgány a polícia SR boli príslušní viesť trestné alebo súdne konanie. Ak sa
stal skutok tak, ako je uvedený v uznesení o tr. stíhaní potom je na trestné stíhanie príslušný
jediný štát Č.
Dňa 24. 2. 2010 sa na O. S. Zvolen prejednávala moja žiadosť o prepustenie z väzby,
v ktorej som okrem iného poukázal na nedostatok právomoci OČTK Slovenských orgánov.
Sudca O. S. Zvolen moju žiadosť zamietol... pričom sa vôbec nijakým spôsobom
nevysporiadal s mnou uvádzanou skutočnosťou...
Dňa 31. 3. 3010 som sa od môjho obhajcu dozvedel, že krajský súd už rozhodol
o mojej sťažnosti a moju sťažnosť zamietol...
Do väzby môže byť po prepustení opätovne vzatý iba obvinený, ktorému bolo po
prepustení vznesené nové obvinenie, alebo spáchal tr. čin po prepustení z väzby. Ja som vo
väzbe za 10 rokov staré obvinenie, preto mám za to, že aj v tomto prípade sú porušené moje
základné ľudské práva a slobody...
Postupom O. S. Zvolen a K. S. B. Bystrica, že ma držia vo väzbe a to aj napriek mnou
uvádzaných porušení zákonov, bolo porušené moje základné právo na slobodu...“.
V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 23. apríla 2010 sťažovateľ okrem
iného uviedol: „Ja sa nemôžem stotožniť s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici,
že v zmysle § 3 ods. 2 písm. Tr. zákona justičné orgány Slovenskej republiky sú príslušné na
vedenie tr. konania pod ČVS: OUV-18/10-ZV-2001. Konaním, ktoré je uvedené v uznesení
o začatí tr. stíhania nemohlo nastať žiadne porušenie ani ohrozenie záujmu chráneného
zákonom Slovenskej republiky.
... od začiatku môjho uväznenia sa proti mne koná nezákonne... Porušuje sa moje
právo na obhajobu ako aj § 2 ods. 10 Tr. poriadku.“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom vyslovil, že „Postupom OR PZ Zvolen, okr. prokuratúry Zvolen,
okr. súdu ZV a krajského súdu v B. Bystrici, boli porušené... základné ľudské práva
a slobody a... väzba je nezákonná.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.
Podľa čl. 8 ods. 2 listina nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom...
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní...
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu,
základného práva na obhajobu a práva na slobodu a bezpečnosť postupom a rozhodnutiami
okresného riaditeľstva, okresnej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu, ku ktorému
podľa názoru sťažovateľa dochádza tým, že je vo väzbe nezákonne. Nezákonnosť väzby
spočíva v tom, že orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy konajú v trestnej veci
sťažovateľa napriek tomu, že podľa jeho presvedčenia nie je v tejto veci daná ich
príslušnosť. Ďalšou okolnosťou, ktorá má podľa tvrdenia sťažovateľa za následok
nezákonnosť jeho väzby, a tým aj porušenie ním označených základných práv, je jeho
opätovné vzatie do väzby po predošlom prepustení na slobodu.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Zo sťažnosti
sťažovateľa nesporne vyplýva, že jeho námietky sú spojené výlučne so zásahom do jeho
osobnej slobody v súvislosti s jeho väzbou. Svedčia o tom aj ním označené základné práva
chránené ústavou, listinou a dohovorom, k porušeniu ktorých malo dôjsť. Preto ústavný súd
mohol posudzovať sťažnosť sťažovateľa iba z tohto hľadiska a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv postupom okresného
riaditeľstva a okresnej prokuratúry v súvislosti s rozhodovaním o väzbe sťažovateľa, t. j.
porušenie základného práva na osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť, ústavný
súd poznamenáva, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
O väzbe sťažovateľa, t. j. o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
a následnej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola jeho žiadosť zamietnutá,
rozhodovali výlučne všeobecné súdy, a to v súlade s ustanoveniami príslušného procesno-
právneho predpisu, ktorým je v tomto prípade zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). O osobnej slobode sťažovateľa
v žiadnom prípade nerozhodovalo okresné riaditeľstvo ani okresná prokuratúra. Je preto
evidentné, že tieto orgány činné v trestnom konaní, ktoré sa nepodieľali na rozhodovaní
o väzbe, sa nemohli svojím konaním (postupom) dopustiť ani porušenia základného práva
sťažovateľa na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny) ani práva
na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru). Medzi postupom okresného
riaditeľstva a okresnej prokuratúry v trestnej veci sťažovateľa a základným právom,
resp. slobodou, porušenie ktorej namieta, teda neexistuje žiadna vzájomná príčinná
súvislosť, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu
(rovnako aj práva na slobodu a bezpečnosť) postupom okresného súdu a jeho uznesením
sp. zn. 0 Tp 485/09 z 24. februára 2010 ústavný súd konštatuje, že na jej prerokovanie
nie je daná jeho právomoc.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom
prípade proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa
ústavy mal krajský súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného
súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ riadny opravný prostriedok využil a krajský súd
o ňom rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tpo 20/2010 z 25. marca 2010.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
3. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským
súdom pod sp. zn. 2 Tpo 20/2010 a jeho uzneseniu z 25. marca 2010, túto časť sťažnosti
považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej je jeho väzba nezákonná,
lebo nie je v jeho trestnej veci daná príslušnosť orgánov činných v trestnom konaní
a všeobecných súdov Slovenskej republiky a zároveň malo dôjsť k porušeniu zákona
v súvislosti so sťažovateľovým opätovným vzatím do väzby.
Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu z hľadiska jeho súladu
s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, ako aj z hľadiska možného porušenia
jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.
Vo svojej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa
obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,
pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna
alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 2 Tpo 20/2010 z 25. marca
2010 okrem iného uviedol:
„Napadnutým uznesením sp. zn. 0 Tp 485/09 zo dňa 24. 02. 2010 sudca pre
prípravné konanie... zamietol žiadosť obv. J. B. o prepustenie z väzby na slobodu...
Proti tomuto uzneseniu podal obvinený spolu so svojim obhajcom priamo do
zápisnice o neverejnom zasadnutí zo dňa 24. 02. 2010 sťažnosť, ktorú písomne zdôvodnil
prostredníctvom obhajcu... Obvinený v sťažnosti v podstate uviedol, že trestné stíhanie vo
veci je vedené od roku 2001, pričom k obmedzeniu jeho osobnej slobody došlo 15. 08. 2006,
a to v úplne inej veci. Do tejto doby bol obvinený stíhaný na slobode, pričom v období rokov
2001 - 2006 v tejto veci nebol podaný návrh na vzatie do väzby a súd ani teraz po viac ako
8 rokoch neuviedol nové skutočnosti, ktoré nastali a odôvodňovali by obavu v zmysle § 71
ods. 1 písm. a, c/ Tr. por. Pokiaľ ide o dôvod útekovej väzby, z predložených dôkazov je
zrejmé, že obvinený má bydlisko a má kde bývať. Okrem toho v zmysle Trestného poriadku
sa nevyžaduje evidované trvalé bydlisko. Obvinený ďalej uviedol, že sa nehodlá skrývať,
naopak počas celého trestného konania chce spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom
konaní tak, ako doteraz. Obvinený tiež poukázal na to, že skutočnosť, že návrh na vzatie do
väzby bol podaný až po tom, čo mu v inej veci skončila zákonná súdna väzba, považuje za
účelové. K dôvodu preventívnej väzby obvinený uviedol, že tento u neho tiež nie je daný,
pretože predložil dôkazy potvrdzujúce, že vykonával legálnu činnosť a jeho zdanený príjem
prestavoval sumu cca 35.000,- Sk mesačne, teda neexistuje žiadny legálny predpoklad, že
by sa musel živiť nezákonnou činnosťou. Vzhľadom na uvedené preto obvinený navrhol, aby
krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a prepustil ho z väzby na slobodu.
Podaniami doručenými súdu dňa 01. 03. 2010 a 10. 03. 2010 sťažnosť písomne
zdôvodnil aj sám obvinený. Podľa obvineného vyšetrovateľ za 9 rokov úmyselne
nezabezpečil dôkazy..., ktoré by preukázali, že sa s obv. K. skutku nemohli dopustiť.
Obvinený tiež poukázal na to, že orgány činné v trestnom konaní Slovenskej republiky nie sú
príslušné viesť trestné stíhanie pre skutok, ktorý sa nestal na Slovensku - tovar mal byť totiž
naložený v Č. a mal byť predaný na U. Obvinený ďalej uviedol, že má kde bývať, pričom
obava v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. u neho tiež nie je daná, keďže žiadnu trestnú
činnosť nespáchal a viedol riadny život. Podľa obvineného tiež nie je správny postup
okresného súdu, keď tento zdôvodňuje trvanie väzby tým, že obvinený bol odsúdený v inej
trestnej veci, ktorá ešte nebola právoplatne skončená. Vzhľadom na vyššie uvedené preto
obvinený požiadal, aby krajský súd preskúmal zákonnosť trvania jeho väzby...
Na základe podanej sťažnosti krajský súd preskúmal spisový materiál a napadnuté
uznesenie pričom dospel k záveru, že sťažnosť obvineného nebola dôvodne podaná, pretože
zo spisového materiálu nevyplývajú žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
prepustenie obvineného z väzby na slobodu.
Obvinený J. B. bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 0 Tp
485/2009 zo dňa 07. 12. 2009 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a, c/ Tr. por. Väzba začala
plynúť dňa 05. 12. 2009 o 08.10 hod. a vykonáva sa v Ústave na výkon väzby v Banskej
Bystrici.
V súčasnom štádiu trestného konania doposiaľ zabezpečené dôkazy nasvedčujú, že
obv. J. B. je dôvodne podozrivý z trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu. Pokiaľ ide o
dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je potrebné poukázať na
skutočnosť, že obvinený sa už v minulosti dostal opakovane do rozporu so zákonom, a to pre
rôznorodú trestnú činnosť, pričom predmetnej trestnej činnosti sa mal obvinený dopustiť
dokonca v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia. Okrem toho obvinený je v
súčasnosti pre majetkovú trestnú činnosť stíhaný aj v ďalšej trestnej veci, vedenej Okresným
súdom Zvolen pod sp. zn. 2 T 196/07, v ktorej mu bol doposiaľ neprávoplatne uložený trest
odňatia slobody vo výmere 15 rokov. Rovnako pri posudzovaní dôvodnosti trvania
väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. nemožno neprihliadnuť na
skutočnosť, že obvinený nemá stále bydlisko a za predmetnú trestnú činnosť mu hrozí
vysoký trest. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd dospel k záveru, že
dôvody útekovej, ako aj preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a, c/ Tr. por. sa u
obvineného nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného konania.
Pokiaľ ide o námietky obvineného, že ide o trestnú činnosť, na prejednanie ktorej nie
sú slovenské súdy príslušné, keďže mala byť spáchaná mimo územia Slovenskej republiky,
krajský súd dáva obvinenému do pozornosti ust. § 3 ods. 2 písm. b/ Tr. zák., podľa ktorého
sa trestný čin považuje za spáchaný na území Slovenskej republiky, aj keď sa páchateľ
dopustil konania mimo tohto územia, ak tu malo nastať porušenie alebo ohrozenie záujmu
chráneného týmto zákonom alebo ak tu mal nastať aspoň sčasti následok.
V danom prípade boli splnené aj formálne podmienky rozhodovania o väzbe, pričom
doterajšia dĺžka trvania väzby u obvineného zodpovedá zákonnému ustanoveniu § 76
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je
dôvodná.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto senát Krajského súdu v Banskej
Bystrici rozhodol tak, že sťažnosť obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako
nedôvodnú zamietol.“
Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodovaniu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil.
Úlohou ústavného súdu je kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo
strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že predmetom konaní tak pred okresným
súdom, ako aj krajským súdom bolo rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu. V uznesení sp. zn. 2 Tpo 20/2010 z 25. marca 2010 krajský súd
konštatoval splnenie formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby. Vychádzal pritom
z dovtedy vykonaného dokazovania v trestnom konaní. Poukázal na konkrétne skutočnosti,
v ktorých videl naplnenie dôvodov väzby jednak podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku (tzv. úteková väzba), ako aj podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (tzv.
preventívna väzba). Ústavný súd teda konštatuje, že z tohto pohľadu krajský súd svoje
rozhodnutie dostatočne a ústavne konformným spôsobom odôvodnil.
Ďalej sa krajský súd vo svojom rozhodnutí zaoberal aj sťažovateľom namietanou
príslušnosťou slovenských orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov
a odkázal sťažovateľa na konkrétne zákonné ustanovenie príslušného hmotno-právneho
predpisu – § 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „nový Trestný zákon“), podľa ktorého trestný čin sa považuje za
spáchaný na území Slovenskej republiky, aj keď sa páchateľ dopustil konania mimo územia
Slovenskej republiky, ak tu malo nastať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného
týmto zákonom alebo ak tu mal nastať aspoň sčasti taký následok. V prípade sťažovateľa
však trestné súdy uplatňujú Trestný zákon účinný do 1. januára 2006 (t. j. zákon č. 140/1961
Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov). Podľa § 18 tohto zákona sa podľa
slovenského zákona posudzuje aj trestnosť činu, ktorý v cudzine spáchal občan Slovenskej
republiky alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá má na území Slovenskej republiky
trvalý pobyt, alebo cudzí štátny príslušník, ktorý má na území Slovenskej republiky trvalý
pobyt.
Z uvedeného vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní, ako aj všeobecné súdy
Slovenskej republiky sú skutočne na konanie v trestnej veci sťažovateľa príslušné. Ani
v tomto prípade teda nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných
práv, pretože všeobecný súd ich nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s relevantnými
právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na konkrétne konanie. Teda ak orgán štátu aplikuje
platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie
základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).
Ústavný súd teda v tomto prípade nezistil existenciu nevyhnutnej príčinnej súvislosti
medzi sťažnostnými námietkami sťažovateľa a zásahom do jeho základného práva na
osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť napadnutým uznesením krajského súdu
sp. zn. 2 Tpo 20/2010 z 25. marca 2010.
Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil, že krajský
súd odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavne akceptovateľnej miere, pričom sa zameral na
okolnosti majúce podstatný vplyv na rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, a to
tak väzby kolúznej, ako aj väzby útekovej.
Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že účinky
uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu sú zlučiteľné s obsahom
sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
4. Zjavne neopodstatnenou je aj námietka, podľa ktorej všeobecné súdy porušili
základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu a právo na slobodu a bezpečnosť, keď
porušili zákon pri jeho opätovnom vzatí do väzby.
Podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť
v tej istej veci vzatý do väzby, ak...
Sám sťažovateľ však uviedol, že v tejto trestnej veci nebol predtým vo väzbe, preto
nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto ustanovenia, a tým ani k porušeniu jeho základných
práv, resp. slobôd. Aj v tomto prípade neexistuje teda žiadna príčinná súvislosť medzi
označeným postupom, resp. rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením
základného práva na osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť, preto ústavný súd aj
v tejto časti sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
5. Navyše, o vzatí sťažovateľa do väzby v tejto trestnej veci bolo právoplatne
rozhodnuté 7. januára 2010, a to uznesením okresného súdu č. k. 0 Tp 485/2009-11
zo 7. decembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 102/2009
zo 7. januára 2010.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3
Pokiaľ by aj došlo k prípadnému protizákonnému „opätovnému“ vzatiu sťažovateľa
do väzby, a tým k porušeniu jeho základných práv, potom sa tak muselo stať dňom
nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Od tohto momentu preto začala plynúť
sťažovateľovi dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Pretože konanie
o vzatí sťažovateľa do väzby bolo právoplatne skončené 7. januára 2010 a sťažnosť bola
doručená ústavnému súdu 19. apríla 2010 (podaná na poštovú prepravu 14. apríla 2010),
jednoznačne už uplynula lehota v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Z uvedených dôvodov by ústavný súd musel sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako
oneskorene podanú podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 3
6. Napokon ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu možnosti porušenia základného
práva sťažovateľa na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy orgánmi činnými
v trestnom konaní a všeobecnými trestnými súdmi v jeho trestnej veci a dospel k záveru, že
sťažovateľ nepredložil vo svojej sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by čo i len náznakom
svedčili o možnom porušení tohto základného práva, a tieto nemožno vyvodiť ani z obsahu
podanej sťažnosti. Sťažovateľ absolútne neuviedol, v čom uvedené porušenie tohto
základného práva malo spočívať. Vzhľadom na túto skutočnosť je potrebné sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2010