Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 246/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., Z., t. č. vo výkone väzby B., vo veci namietaného

porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5

Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, základného

práva na obhajobu zaručeného v , ako aj práva na

slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen v konaní

vedenom pod ČVS: OÚV-18/10-ZV-2001, postupom Okresnej prokuratúry Zvolen,

postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 24. februára 2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2010

doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 23. apríla 2010) J. B.,

Z., t. č. vo výkone väzby B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5 (ďalej

len „ústava“) a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na obhajobu zaručeného v , ako aj práva na slobodu

a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen

(ďalej len „okresného riaditeľstva“) v konaní vedenom pod ČVS: OÚV-18/10-ZV-2001,

postupom Okresnej prokuratúry Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“), postupom

Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0

485/09 a jeho uznesením z 24. februára 2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ je na základe uznesenia

vyšetrovateľa okresného riaditeľstva vydaného pod ČVS: OÚV-18/10-ZV-2001 trestne

stíhaný pre trestný čin podvodu podľa a

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) formou

spolupáchateľstva podľa a v tejto trestnej veci bol uznesením

okresného súdu č. k. -11 zo 7. decembra 2009 vzatý do väzby. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ osobne aj prostredníctvom obhajcu sťažnosť, ktorú krajský

súd uznesením sp. zn. zo 7. januára 2010 ako nedôvodnú zamietol.

Následne sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a jeho

žiadosť okresný súd uznesením sp. zn. z 24. februára 2010 zamietol. Proti

tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn.

z 25. marca 2010 taktiež ako nedôvodnú zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy

konajúce v jeho trestnej veci porušili jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené

v a 5 a , 2 a 5 listiny, ako aj právo na slobodu a bezpečnosť

zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, čo odôvodnil takto:

„... ja som toho názoru, že na území Slovenskej rep. sa nestal žiadny skutok, pre

ktorý by justičné orgány a polícia SR boli príslušní viesť trestné alebo súdne konanie. Ak sa

stal skutok tak, ako je uvedený v uznesení o tr. stíhaní potom je na trestné stíhanie príslušný

jediný štát Č.

Dňa 24. 2. 2010 sa na O. S. Zvolen prejednávala moja žiadosť o prepustenie z väzby,

v ktorej som okrem iného poukázal na nedostatok právomoci OČTK Slovenských orgánov.

Sudca O. S. Zvolen moju žiadosť zamietol... pričom sa vôbec nijakým spôsobom

nevysporiadal s mnou uvádzanou skutočnosťou...

Dňa 31. 3. 3010 som sa od môjho obhajcu dozvedel, že krajský súd už rozhodol

o mojej sťažnosti a moju sťažnosť zamietol...

Do väzby môže byť po prepustení opätovne vzatý iba obvinený, ktorému bolo po

prepustení vznesené nové obvinenie, alebo spáchal tr. čin po prepustení z väzby. Ja som vo

väzbe za 10 rokov staré obvinenie, preto mám za to, že aj v tomto prípade sú porušené moje

základné ľudské práva a slobody...

Postupom O. S. Zvolen a K. S. B. Bystrica, že ma držia vo väzbe a to aj napriek mnou

uvádzaných porušení zákonov, bolo porušené moje základné právo na slobodu...“.

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 23. apríla 2010 sťažovateľ okrem

iného uviedol: „Ja sa nemôžem stotožniť s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici,

že v zmysle § 3 ods. 2 písm. Tr. zákona justičné orgány Slovenskej republiky sú príslušné na

vedenie tr. konania pod ČVS: OUV-18/10-ZV-2001. Konaním, ktoré je uvedené v uznesení

o začatí tr. stíhania nemohlo nastať žiadne porušenie ani ohrozenie záujmu chráneného

zákonom Slovenskej republiky.

... od začiatku môjho uväznenia sa proti mne koná nezákonne... Porušuje sa moje

právo na obhajobu ako aj .“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom vyslovil, že „Postupom OR PZ Zvolen, okr. prokuratúry Zvolen,

okr. súdu ZV a krajského súdu v B. Bystrici, boli porušené... základné ľudské práva

a slobody a... väzba je nezákonná.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listina nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu,

základného práva na obhajobu a práva na slobodu a bezpečnosť postupom a rozhodnutiami

okresného riaditeľstva, okresnej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu, ku ktorému

podľa názoru sťažovateľa dochádza tým, že je vo väzbe nezákonne. Nezákonnosť väzby

spočíva v tom, že orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy konajú v trestnej veci

sťažovateľa napriek tomu, že podľa jeho presvedčenia nie je v tejto veci daná ich

príslušnosť. Ďalšou okolnosťou, ktorá má podľa tvrdenia sťažovateľa za následok

nezákonnosť jeho väzby, a tým aj porušenie ním označených základných práv, je jeho

opätovné vzatie do väzby po predošlom prepustení na slobodu.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Zo sťažnosti

sťažovateľa nesporne vyplýva, že jeho námietky sú spojené výlučne so zásahom do jeho

osobnej slobody v súvislosti s jeho väzbou. Svedčia o tom aj ním označené základné práva

chránené , listinou a dohovorom, k porušeniu ktorých malo dôjsť. Preto ústavný súd

mohol posudzovať sťažnosť sťažovateľa iba z tohto hľadiska a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv postupom okresného

riaditeľstva a okresnej prokuratúry v súvislosti s rozhodovaním o väzbe sťažovateľa, t. j.

porušenie základného práva na osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť, ústavný

súd poznamenáva, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

O väzbe sťažovateľa, t. j. o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

a následnej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola jeho žiadosť zamietnutá,

rozhodovali výlučne všeobecné súdy, a to v súlade s ustanoveniami príslušného procesno-

právneho predpisu, ktorým je v tomto prípade

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). O osobnej slobode sťažovateľa

v žiadnom prípade nerozhodovalo okresné riaditeľstvo ani okresná prokuratúra. Je preto

evidentné, že tieto orgány činné v trestnom konaní, ktoré sa nepodieľali na rozhodovaní

o väzbe, sa nemohli svojím konaním (postupom) dopustiť ani porušenia základného práva

sťažovateľa na osobnú slobodu ( a 5 , , 2 a 5 listiny) ani práva

na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru). Medzi postupom okresného

riaditeľstva a okresnej prokuratúry v trestnej veci sťažovateľa a základným právom,

resp. slobodou, porušenie ktorej namieta, teda neexistuje žiadna vzájomná príčinná

súvislosť, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu

(rovnako aj práva na slobodu a bezpečnosť) postupom okresného súdu a jeho uznesením

sp. zn. z 24. februára 2010 ústavný súd konštatuje, že na jej prerokovanie

nie je daná jeho právomoc.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom

prípade proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa

mal krajský súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného

súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ riadny opravný prostriedok využil a krajský súd

o ňom rozhodol uznesením sp. zn. z 25. marca 2010.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 25. marca 2010, túto časť sťažnosti

považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej je jeho väzba nezákonná,

lebo nie je v jeho trestnej veci daná príslušnosť orgánov činných v trestnom konaní

a všeobecných súdov Slovenskej republiky a zároveň malo dôjsť k porušeniu zákona

v súvislosti so sťažovateľovým opätovným vzatím do väzby.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu z hľadiska jeho súladu

s a 5 , , 2 a 5 listiny, ako aj z hľadiska možného porušenia

jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.

Vo svojej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. z 25. marca

2010 okrem iného uviedol:

„Napadnutým uznesením sp. zn. zo dňa 24. 02. 2010 sudca pre

prípravné konanie... zamietol žiadosť obv. J. B. o prepustenie z väzby na slobodu...

Proti tomuto uzneseniu podal obvinený spolu so svojim obhajcom priamo do

zápisnice o neverejnom zasadnutí zo dňa 24. 02. 2010 sťažnosť, ktorú písomne zdôvodnil

prostredníctvom obhajcu... Obvinený v sťažnosti v podstate uviedol, že trestné stíhanie vo

veci je vedené od roku 2001, pričom k obmedzeniu jeho osobnej slobody došlo 15. 08. 2006,

a to v úplne inej veci. Do tejto doby bol obvinený stíhaný na slobode, pričom v období rokov

2001 - 2006 v tejto veci nebol podaný návrh na vzatie do väzby a súd ani teraz po viac ako

8 rokoch neuviedol nové skutočnosti, ktoré nastali a odôvodňovali by obavu v zmysle § 71

ods. 1 písm. a, c/ Pokiaľ ide o dôvod útekovej väzby, z predložených dôkazov je

zrejmé, že obvinený má bydlisko a má kde bývať. Okrem toho v zmysle

sa nevyžaduje evidované trvalé bydlisko. Obvinený ďalej uviedol, že sa nehodlá skrývať,

naopak počas celého trestného konania chce spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom

konaní tak, ako doteraz. Obvinený tiež poukázal na to, že skutočnosť, že návrh na vzatie do

väzby bol podaný až po tom, čo mu v inej veci skončila zákonná súdna väzba, považuje za

účelové. K dôvodu preventívnej väzby obvinený uviedol, že tento u neho tiež nie je daný,

pretože predložil dôkazy potvrdzujúce, že vykonával legálnu činnosť a jeho zdanený príjem

prestavoval sumu cca 35.000,- Sk mesačne, teda neexistuje žiadny legálny predpoklad, že

by sa musel živiť nezákonnou činnosťou. Vzhľadom na uvedené preto obvinený navrhol, aby

krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a prepustil ho z väzby na slobodu.

Podaniami doručenými súdu dňa 01. 03. 2010 a 10. 03. 2010 sťažnosť písomne

zdôvodnil aj sám obvinený. Podľa obvineného vyšetrovateľ za 9 rokov úmyselne

nezabezpečil dôkazy..., ktoré by preukázali, že sa s obv. K. skutku nemohli dopustiť.

Obvinený tiež poukázal na to, že orgány činné v trestnom konaní Slovenskej republiky nie sú

príslušné viesť trestné stíhanie pre skutok, ktorý sa nestal na Slovensku - tovar mal byť totiž

naložený v Č. a mal byť predaný na U. Obvinený ďalej uviedol, že má kde bývať, pričom

obava v zmysle u neho tiež nie je daná, keďže žiadnu trestnú

činnosť nespáchal a viedol riadny život. Podľa obvineného tiež nie je správny postup

okresného súdu, keď tento zdôvodňuje trvanie väzby tým, že obvinený bol odsúdený v inej

trestnej veci, ktorá ešte nebola právoplatne skončená. Vzhľadom na vyššie uvedené preto

obvinený požiadal, aby krajský súd preskúmal zákonnosť trvania jeho väzby...

Na základe podanej sťažnosti krajský súd preskúmal spisový materiál a napadnuté

uznesenie pričom dospel k záveru, že sťažnosť obvineného nebola dôvodne podaná, pretože

zo spisového materiálu nevyplývajú žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

prepustenie obvineného z väzby na slobodu.

Obvinený J. B. bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 0

485/2009 zo dňa 07. 12. 2009 z dôvodov podľa , Väzba začala

plynúť dňa 05. 12. 2009 o 08.10 hod. a vykonáva sa v Ústave na výkon väzby v Banskej

Bystrici.

V súčasnom štádiu trestného konania doposiaľ zabezpečené dôkazy nasvedčujú, že

obv. J. B. je dôvodne podozrivý z trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu. Pokiaľ ide o

dôvod preventívnej väzby podľa je potrebné poukázať na

skutočnosť, že obvinený sa už v minulosti dostal opakovane do rozporu so zákonom, a to pre

rôznorodú trestnú činnosť, pričom predmetnej trestnej činnosti sa mal obvinený dopustiť

dokonca v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia. Okrem toho obvinený je v

súčasnosti pre majetkovú trestnú činnosť stíhaný aj v ďalšej trestnej veci, vedenej Okresným

súdom Zvolen pod sp. zn. , v ktorej mu bol doposiaľ neprávoplatne uložený trest

odňatia slobody vo výmere 15 rokov. Rovnako pri posudzovaní dôvodnosti trvania

väzobného dôvodu podľa nemožno neprihliadnuť na

skutočnosť, že obvinený nemá stále bydlisko a za predmetnú trestnú činnosť mu hrozí

vysoký trest. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd dospel k záveru, že

dôvody útekovej, ako aj preventívnej väzby podľa , sa u

obvineného nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného konania.

Pokiaľ ide o námietky obvineného, že ide o trestnú činnosť, na prejednanie ktorej nie

sú slovenské súdy príslušné, keďže mala byť spáchaná mimo územia Slovenskej republiky,

krajský súd dáva obvinenému do pozornosti ust. § 3 ods. 2 písm. b/ Tr. zák., podľa ktorého

sa trestný čin považuje za spáchaný na území Slovenskej republiky, aj keď sa páchateľ

dopustil konania mimo tohto územia, ak tu malo nastať porušenie alebo ohrozenie záujmu

chráneného týmto zákonom alebo ak tu mal nastať aspoň sčasti následok.

V danom prípade boli splnené aj formálne podmienky rozhodovania o väzbe, pričom

doterajšia dĺžka trvania väzby u obvineného zodpovedá zákonnému ustanoveniu § 76

Podľa nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je

dôvodná.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto senát Krajského súdu v Banskej

Bystrici rozhodol tak, že sťažnosť obvineného podľa ako

nedôvodnú zamietol.“

Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodovaniu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil.

Úlohou ústavného súdu je kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo

strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že predmetom konaní tak pred okresným

súdom, ako aj krajským súdom bolo rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu. V uznesení sp. zn. z 25. marca 2010 krajský súd

konštatoval splnenie formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby. Vychádzal pritom

z dovtedy vykonaného dokazovania v trestnom konaní. Poukázal na konkrétne skutočnosti,

v ktorých videl naplnenie dôvodov väzby jednak podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku (tzv. úteková väzba), ako aj podľa (tzv.

preventívna väzba). Ústavný súd teda konštatuje, že z tohto pohľadu krajský súd svoje

rozhodnutie dostatočne a ústavne konformným spôsobom odôvodnil.

Ďalej sa krajský súd vo svojom rozhodnutí zaoberal aj sťažovateľom namietanou

príslušnosťou slovenských orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov

a odkázal sťažovateľa na konkrétne zákonné ustanovenie príslušného hmotno-právneho

predpisu – v znení neskorších

predpisov (ďalej len „nový “), podľa ktorého trestný čin sa považuje za

spáchaný na území Slovenskej republiky, aj keď sa páchateľ dopustil konania mimo územia

Slovenskej republiky, ak tu malo nastať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného

týmto zákonom alebo ak tu mal nastať aspoň sčasti taký následok. V prípade sťažovateľa

však trestné súdy uplatňujú účinný do 1. januára 2006 (t. j.

Zb. v znení neskorších predpisov). Podľa tohto zákona sa podľa

slovenského zákona posudzuje aj trestnosť činu, ktorý v cudzine spáchal občan Slovenskej

republiky alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá má na území Slovenskej republiky

trvalý pobyt, alebo cudzí štátny príslušník, ktorý má na území Slovenskej republiky trvalý

pobyt.

Z uvedeného vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní, ako aj všeobecné súdy

Slovenskej republiky sú skutočne na konanie v trestnej veci sťažovateľa príslušné. Ani

v tomto prípade teda nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných

práv, pretože všeobecný súd ich nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s relevantnými

právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na konkrétne konanie. Teda ak orgán štátu aplikuje

platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie

základného práva alebo slobody (, ).

Ústavný súd teda v tomto prípade nezistil existenciu nevyhnutnej príčinnej súvislosti

medzi sťažnostnými námietkami sťažovateľa a zásahom do jeho základného práva na

osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť napadnutým uznesením krajského súdu

sp. zn. z 25. marca 2010.

Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil, že krajský

súd odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavne akceptovateľnej miere, pričom sa zameral na

okolnosti majúce podstatný vplyv na rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, a to

tak väzby kolúznej, ako aj väzby útekovej.

Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že účinky

uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu sú zlučiteľné s obsahom

sťažovateľom označených článkov a dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

4. Zjavne neopodstatnenou je aj námietka, podľa ktorej všeobecné súdy porušili

základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu a právo na slobodu a bezpečnosť, keď

porušili zákon pri jeho opätovnom vzatí do väzby.

Podľa ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť

v tej istej veci vzatý do väzby, ak...

Sám sťažovateľ však uviedol, že v tejto trestnej veci nebol predtým vo väzbe, preto

nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto ustanovenia, a tým ani k porušeniu jeho základných

práv, resp. slobôd. Aj v tomto prípade neexistuje teda žiadna príčinná súvislosť medzi

označeným postupom, resp. rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením

základného práva na osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť, preto ústavný súd aj

v tejto časti sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

5. Navyše, o vzatí sťažovateľa do väzby v tejto trestnej veci bolo právoplatne

rozhodnuté 7. januára 2010, a to uznesením okresného súdu č. k. -11

zo 7. decembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 7. januára 2010.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (

).

Pokiaľ by aj došlo k prípadnému protizákonnému „opätovnému“ vzatiu sťažovateľa

do väzby, a tým k porušeniu jeho základných práv, potom sa tak muselo stať dňom

nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Od tohto momentu preto začala plynúť

sťažovateľovi dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Pretože konanie

o vzatí sťažovateľa do väzby bolo právoplatne skončené 7. januára 2010 a sťažnosť bola

doručená ústavnému súdu 19. apríla 2010 (podaná na poštovú prepravu 14. apríla 2010),

jednoznačne už uplynula lehota v zmysle .

Z uvedených dôvodov by ústavný súd musel sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

oneskorene podanú podľa v spojení s

.

6. Napokon ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu možnosti porušenia základného

práva sťažovateľa na obhajobu zaručeného v orgánmi činnými

v trestnom konaní a všeobecnými trestnými súdmi v jeho trestnej veci a dospel k záveru, že

sťažovateľ nepredložil vo svojej sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by čo i len náznakom

svedčili o možnom porušení tohto základného práva, a tieto nemožno vyvodiť ani z obsahu

podanej sťažnosti. Sťažovateľ absolútne neuviedol, v čom uvedené porušenie tohto

základného práva malo spočívať. Vzhľadom na túto skutočnosť je potrebné sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa odmietnuť pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2010