Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 224/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2010

prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky, čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 a čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2010

doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a čl. 14

dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania

na strane odporcu, v ktorom mu bola rozsudkom okresného súdu z 24. mája 2006 uložená

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu spolu s príslušenstvom, ako aj nahradiť mu trovy

konania.

Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorému však krajský súd

nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie svojím rozsudkom z 21. januára 2010 potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti v prvom rade poukázal na neprimeranú dĺžku konania

a uviedol, že konanie trvá 8 rokov a 2 mesiace.

Sťažovateľ uviedol, že oba súdy porušili jeho právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého súčasťou je podľa jeho názoru aj „SPOZNANIE

SKUTKOVÉHO STAVU a pravdivé okolnosti“. Poukázal na to, že navrhovateľ predložil

v konaní „FALZIFIKÁTY ako pravé dôkazy“, konajúci súd odmietol „dokazovanie –

predvolanie svedkov“, ktorých svedecké výpovede mohli tieto skutočnosti preukázať

a nezaoberal sa s vecou súvisiacim trestným konaním.

Porušenie tohto článku vidí sťažovateľ tiež v postupe, keď krajský súd

na prerokovanie odvolania nenariadil pojednávanie, „hoci odporca chcel verejné

pojednávanie“.

Dodal, že návrh vo veci bol podaný neoprávnenou osobou, a z tohto dôvodu mal byť

zamietnutý.

Sťažovateľ je toho názoru, že „Obidva súdy porušovali čl. 3 dohovoru – NIKOHO

NEMOŽNO PODROBOVAŤ NEĽUDSKÉMU alebo PONIŽUJÚCEMU

ZAOBCHÁDZANIU.“

Vo vzťahu k námietke porušenia čl. 14 dohovoru sa sťažovateľ vyjadril, že konajúce

súdy „nadržiavali žalobcom-podvodníkom, ktorí predkladali FALZIFIKÁTY ako pravé

dôkazy, pritom nezabudli prenasledovať odporcu, bezúhonnú osobu konaním, ktoré už trvá

dlhšie ako 8-rokov. Je za tým vidieť úsilie presadiť nespravodlivý rozsudok, čo sa napokon

aj stalo, keď Krajský súd Bratislava odmietol spoznať skutkový stav vo veci samej a to, že

žalobcovi nevznikla žiadna škoda.“.

Námietku porušenia práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

odôvodnil sťažovateľ skutočnosťou, že odvolací súd sa neoboznámil s „konaním ORP –

761/OVK – B2-2007“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal ústavný súd o vydanie tohto nálezu:

„II.A. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava v konaniach

a porušovali práva D. B. garantované č1.48 ods. 2 Slovenskej

republiky a č1.6 ods. 1, č1. 3, č1. 13 a č1. 14 dohovoru, ktorým je Slovenská republika

viazaná.

II.3. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 50.000

EUR a krajský súd Bratislava sumu 100.000 EUR (pre opakované delikty) v lehote 15 dní

od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského sudu Bratislava

z dňa 21.01.2010 ako protizákonný, a súčasne zrušuje rozsudok prvostupňového súdu

-383 zo dňa 24.05.2006 .

II.D. Ústavný súd Slovenskej republiky zamieta žalobu podanú

na Okresnom súde Bratislava II ako nedôvodnú a podanú neoprávnenou osobou ako žalobu

podloženú FALSIFIKÁTMI (Zápisnica so schôdze vlastníkov bytov a falsifikátom

prezenčnej listiny zo dňa 29 .12.2000) keď žalobca Š. Š. nepredložil za dobu 8-rokov

ORIGINÁLY zápisnice a prezenčnej listiny.

II.E. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava II, aby

konal zákonne, ústavne a v súlade s medzinárodným dohovorom, inak bude navyšovať výšku

satisfakcii D. B. v násobkoch. Je neúnosne, aby súd takto hrubo sústavne porušoval

základné práva D. B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom

predpísané náležitosti upravené v , ako aj prípadné

dôvody na jej odmietnutie podľa . Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Podanie sťažovateľa obsahuje urážlivé výroky namierené proti okresnému súdu

a krajskému súdu a nepodložené obvinenia zo spáchania trestnej činnosti na adresu

zákonného sudcu, ako napr.: „Zákonná sudkyňa NEUVERITEĽNE BRÁNILA výsluchu

svedkov, čim páchala trestný čin § 326 Tr.z. zneužívanie právomoci verejného činiteľa

ods. 1 písm. a)b)c) ods.3 písm. c) -pácha ten kto marí základne práva z pozície moci, ale aj

trestný čin § 344 Tr.z. MARENIE SPRAVODLIVOSTI ods.1 písm. b) falšuje, marí dôkaz,

bráni získaniu dôkazu písm. c) bráni výpovedi svedkov-relevantných svedkov ods.2 pism. b)

Sudkyňa K. páchala tieto trestné činy vedome a pravdepodobne bola skorumpovaná. Teda

páchala aj ďalší trestný čin § 339 Tr.z. NADRŽOVANIE jednej strane-podvodníkovi Š.Š. ...

Napokon do hry vstúpil odvolací súd, ktorý neriešil vec, ale pokračoval

v komplikovaní, nevšímal si trestné konanie proti Š. Š. a nevšímal si, že nevznikla žiadna

škoda. Všímal si len toho, ako D. B. poškodiť a ako ho otravovať. Chcel vyhlásiť rozsudok

BEZ OBOZNÁMENÍA SA SO SKUTKOVÝM STAVOM o tom, že S.S, predkladal

FALSIFIKATY sudu ako pravé dôkazy, a napokon Krajský súd vydal rozsudok

ZAHAMBUJÚCI SLOVENSKÚ JUSTÍCIU pred Európskym súdom pre ľudské práva.“

Sťažnosť obsahuje výrok útočného charakteru namierený proti rozhodovacej činnosti

ústavného súdu, a síce: „... a teraz keď napíšem, že štátne orgány sú ZMAFIANIZOVANÉ,

tak Ústavný súd sťažnosť zamietne! hoci mám právo sa vyjadrovať pravdivo, sudcom

Ústavného súdu sa to nepáči a zneužívajú to na odmietanie sťažnosti, ktorá je dôvodná.“

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva môže byť sťažnosť odmietnutá

ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená

na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk (Řehák

v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti tiež zaujal stanovisko, že v prípade

hrubo neslušného a urážlivého obsahu môže byť sťažnosť odmietnutá pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí, ak záujmy ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup

(napríklad sp. zn. ).

Sťažovateľ už bol opakovane rozhodnutiami ústavného súdu upozornený, že

súčasťou zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania podaného ústavnému

súdu je aj primeraná slušnosť vo vyjadrovaní, no napriek tomu vo svojom podaní výroky

hrubo urážlivého charakteru, prekračujúce hranicu normálnej kritiky opätovne použil.

Vzhľadom na uvedené odmietol ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, pretože záujmy ochrany

ústavnosti nevyžadujú iný postup z týchto dôvodov:

Námietku porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom okresného súdu a postupom krajského súdu

v namietaných konaniach možno kvalifikovať ako zjavne neopodstatnenú vychádzajúc

z judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej sa sťažnosť považuje za zjavne neopodstatnenú,

ak v čase jej podania už netrvá stav právnej neistoty. Vo veci sťažovateľa došlo k jeho

odstráneniu právoplatným skončením veci 9. apríla 2010, teda ešte pred podaním sťažnosti

(16. apríl 2010).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru

postupom okresného súdu v označenom konaní poukazuje ústavný súd na uznesenie sp. zn.

o odmietnutí sťažnosti, predmetom ktorej boli identické námietky sťažovateľa.

Podľa ustanovenia je takáto skutočnosť dôvodom

na odmietnutie sťažnosti pre neprípustnosť, pretože sa sťažnosť týka veci, o ktorej už

ústavný súd rozhodol a zároveň v tomto predchádzajúcom rozhodnutí nerozhodoval len

o podmienkach konania.

Vo vzťahu k v časti označeného porušenia čl. 3 dohovoru postupom okresného súdu

a krajského súdu vo veci sťažovateľa ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej sa za dohovorom absolútne zakázané neľudské

zaobchádzanie považuje spôsobenie intenzívneho duševného a fyzického utrpenia

a za ponižujúce zaobchádzanie považuje zlé zaobchádzanie, ktoré má vzbudiť u obetí pocity

strachu, úzkosti a podriadenosti a ktoré je spôsobilé potupiť a ponížiť ich a prípadne zlomiť

ich fyzický alebo morálny odpor. Vychádzajúc z uvedeného sa pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi obsahom predmetného článku a podstatou argumentov sťažovateľa

(nenáležité zistenie skutkového stavu) javí námietka porušenia predmetného článku už

na prvý pohľad ako zjavne neopodstatnená.

Námietku porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 14 dohovoru

postupom krajského súdu v odvolacom konaní ústavný súd kvalifikuje rovnako ako zjavne

neopodstatnenú.

K časti argumentov týkajúcich sa nenariadenia pojednávania v odvolacom konaní,

o ktoré opiera sťažovateľ námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd odkazuje

na právnu úpravu ustanovení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorej je povinnosť konajúceho súdu

nariadiť v odvolacom konaní pojednávanie daná iba v taxatívne uvedených prípadoch,

medzi ktoré však v žiadnom prípade nepatrí sama osebe žiadosť účastníka konania

o nariadenie pojednávania. Inak, ak o tieto zákonom predvídané prípady nejde, je na úvahe

súdu, či pojednávanie nariadi.

Sťažovateľ tiež namietal porušenie čl. 13 dohovoru, ktoré videl v „neoboznámení sa

s konaním ORP-761/OVK-B2-2007“.

V zmysle ustanovení je odvolací súd viazaný skutkovým stavom, tak ako

ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami tu vymedzených prípadoch, v ktorých vykonáva

odvolací súd dokazovanie. Vychádzajúc z obsahu spisu krajský súd zistil, že o tieto prípady

nejde a konštatoval, že prvostupňový súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu.

Za takýchto okolností je námietka sťažovateľa, ktorou odôvodňuje porušenie čl. 13

dohovoru zjavne neopodstatnená. V tomto kontexte namietal sťažovateľ súčasne porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru a aj v tejto časti sa sťažnosť javí ako zjavne neopodstatnená. Ako už

bolo uvedené, krajský súd v súlade s relevantnou právnou úpravou ( ) sám

dokazovanie nevykonával, pretože sa stotožnil so skutkovým stavom ustáleným okresným

súdom konštatujúc dostatočný rozsah dokazovania a správnosť odôvodnenia rozhodnutia

prvostupňového súdu, opierajúceho sa o správnu aplikáciu dotknutej právnej úpravy,

o poukázanie na vykonané dôkazy a ich vyhodnotenie. Vo vzťahu k otázke týkajúcej sa

vzniku navrhovateľa a ustanovenia jeho štatutárneho zástupcu, ktorú sťažovateľ v odvolaní

znovu zdôraznil (a tiež predostrel vo svojej sťažnosti), prvostupňový súd len poukázal

na relevantnú právnu úpravu, vecne ju však neriešil a riešiť nebol ani povinný, pretože

vecná správnosť skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu v tomto smere bola

právoplatne potvrdená predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu (z 26. mája 2005).

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. Sťažovateľ okrem

tvrdenia, že konajúce súdy „nadržiavali žalobcom- podvodníkom“ a „nezabudli

prenasledovať odporcu“, nepreukázal žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by signalizovali

porušenie uvedeného antidiskriminačného princípu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010