Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 268/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť Š. Č., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2010

osobne do podateľne doručená sťažnosť Š. Č., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sa

pod sp. zn. vedie súdny spor žalobkyne A. G. (ďalej len „žalobkyňa“) proti

sťažovateľovi ako žalovanému o neplatnosť právnych úkonov a o nariadenie predbežného

opatrenia. Sťažovateľ 1. decembra 2009 podal námietku zaujatosti proti konajúcemu

sudcovi JUDr. M. J. (ďalej len „zákonný sudca“), ako aj proti všetkým sudcom okresného

súdu. V námietke uviedol, že už v minulosti veci prerokovávané okresným súdom boli

nesprávne posúdené, keď sťažovateľovi bolo napríklad pojednávajúcim sudcom neprávom

zabránené nakladať so svojím majetkom, pričom pojednávajúci sudca nebral na vedomie

sťažovateľove návrhy, čím mu bola spôsobená škoda. Zákonný sudca je známy a príbuzný

pánovi O., ktorého matka je rodená J. To znamená, že zákonný sudca je známy a príbuzný

aj Š. O., ktorá je sestrou žalobkyne. V námietke ďalej uvádzal, že zapisovateľka zákonného

sudcu je sesternicou M. K., ktorý sťažovateľa roky „ťahá po súdoch“. Medzi okresným

súdom, zákonným sudcom a žalobkyňou je rodinný a kamarátsky vzťah a zjavná

náklonnosť, čo bráni objektívnemu postupu a posúdeniu veci. Podľa sťažovateľa okresný

súd už v minulosti nebol nestranný a jeho návrhy ignoroval. Preto navrhol, aby bola vec

prerokovaná Okresným súdom Žilina. Zákonný sudca sa k vznesenej námietke zaujatosti

vyjadril tak, že sťažovateľa nepozná, neprišiel s ním do kontaktu, a to aj napriek tomu, že

v senáte 2 C sa vedú viaceré konania, v ktorých je sťažovateľ účastníkom. Ako právnik bol

zamestnaný vo viacerých organizáciách, resp. úradoch a prichádzal do styku s rôznymi

ľuďmi, s ktorými sa pozná či zdraví. Táto skutočnosť však nemôže podľa neho automaticky

zakladať zaujatosť v prerokovávaných veciach. Je však pravdou, že sa osobne pozná

s pánom O. z činnosti v A. N., pričom matka pána O. bola vzdialenou príbuznou jeho otca.

V konaní vedenom pod sp. zn. sa proti účastníkom konania necíti byť

zaujatý, ale súhlasí, aby bol vylúčený z prerokovávania veci, keďže sťažovateľ má

pochybnosť o jeho nezávislom rozhodovaní. Ostatní sudcovia okresného súdu zhodne

uviedli, že sa vo veci necítia byť zaujatí, účastníkov konania osobne nepoznajú a nemajú

žiaden pomer k prerokovávanej veci.

Uznesením krajského súdu č. k. -265 z 23. februára 2010 sa rozhodlo,

že žiaden zo sudcov okresného súdu nie je vylúčený z prerokovávania a rozhodovania veci

vedenej pod sp. zn. . Krajský súd sa obmedzil na všeobecné a strohé

skonštatovanie, že nezistil zákonné dôvody na vylúčenie, či už zákonného sudcu, ale ani

ostatných sudcov okresného súdu. Nezaoberal sa skutočnosťou, že zákonný sudca výslovne

súhlasil, aby bol vylúčený z prerokovávania veci, keďže sťažovateľ má pochybnosť o jeho

nezávislom rozhodovaní. Uznesenie krajského súdu je tak navyše aj nepreskúmateľné, lebo

nie je náležite a dostatočne odôvodnené.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených

článkov a dohovoru. Krajský súd nijako neodôvodnil, prečo považoval tvrdenia

zákonného sudcu a ostatných sudcov za hodnovernejšie ako vyjadrenie sťažovateľa, čo

zakladá nepreskúmateľnosť uznesenia. Krajský súd posudzoval námietku zaujatosti výlučne

zo subjektívneho hľadiska, teda skúmal iba okolnosť, či existuje presvedčenie zákonného

sudcu, že je vo vzťahu k účastníkovi konania zaujatý. Nevzal do úvahy skutočnosti

vyplývajúce z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu z objektívneho hľadiska.

Dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle objektívneho hľadiska nestrannosti je totiž už

samotná pochybnosť o tom, že status sudcu v určitej pozícii môže vyvolať pochybnosť

niektorého z účastníkov konania. Skutočnosť, že sa samotný zákonný sudca vyjadril

o (ne)zaujatosti, ešte neznamená, že aj objektívne je garantom nestranného sudcu.

Skutočnosť, či je zákonný sudca nestranný, bol krajský súd povinný skúmať z hľadiska

ústavného princípu nestrannosti sudcu z objektívneho hľadiska. Tento princíp však

nezohľadnil. Podstatou námietky sťažovateľa bola skutočnosť, že existuje dôvodné

podozrenie, že zákonný sudca je v rodinnom či priateľskom vzťahu k žalobkyni, resp. k jej

blízkym príbuzným. Zákonný sudca svojím správaním, ako aj výslovným súhlasom

s vylúčením z rozhodovania dal najavo svoje rozhodnutie vec nepojednávať

a nerozhodovať. Urobil tak preto, aby sa zachovalo právo účastníka konania na nezávislý

a nestranný súd. Krajský súd rozhodujúci o námietke zjavne porušil princíp nestrannosti

sudcu, lebo vopred daný súhlas a postoj zákonného sudcu nerešpektoval, dokonca ho ani

nereflektoval. Z uvedených dôvodov uznesenie krajského súdu nepresvedčilo sťažovateľa

o tom, že došlo k spravodlivému a náležite odôvodnenému rozhodnutiu o jeho námietke

zaujatosti. Práve naopak, uznesenie len zvýšilo jeho nedôveru a neistotu v schopnosť

všeobecného súdu zabezpečiť spravodlivý a nestranný súdny proces.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 23. februára 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie

konanie. Požaduje tiež, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní

označených práv sťažovateľa. Domáha sa priznania finančného zadosťučinenia vo výške

2 000 €, ako aj náhrady trov konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -265 z 23. februára 2010 vyplýva, že

ním bolo vyslovené, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prerokovávania

a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. . Zákonný sudca sa

po vznesenej námietke zaujatosti vyjadril tak, že sťažovateľa nepozná, neprišiel s ním do

kontaktu, a to aj napriek tomu, že v senáte 2 C sa vedú viaceré konania, v ktorých

sťažovateľ vystupuje, či na strane navrhovateľa alebo odporcu. Nevie, kto je jeho príbuzný

a v akom príbuzenskom vzťahu. O týchto skutočnostiach sa dozvedel až zo súdnych spisov

a z nespočetných vyjadrení a námietok sťažovateľa, v ktorých tento popisuje svoje

príbuzenstvo, jeho vzťahy k rodine, k orgánom obce a následne spojenie zákonného sudcu

s týmito osobami v snahe sťažovateľa poškodiť. Zákonný sudca ďalej uviedol, že ako

právnik pracoval vo viacerých organizáciách, resp. úradoch a prichádzal do styku s rôznymi

ľuďmi, s ktorými sa pozná, resp. s ktorými sa zdraví. Táto skutočnosť nemôže automaticky

zakladať jeho zaujatosť. Je pravdou, že sa osobne pozná s pánom O. z činnosti v A. N., kde

robil majstra, a jeho matka bola vzdialenou príbuznou otca zákonného sudcu. Necíti sa voči

účastníkom konania zaujatý. Súhlasí s tým, aby bol vylúčený z prerokovávania

a rozhodovania veci, keďže sťažovateľ má pochybnosť o jeho nezávislom rozhodovaní.

Ostatní sudcovia okresného súdu zhodne uviedli, že sa necítia byť zaujatí, účastníkov

konania osobne nepoznajú a nemajú žiaden pomer k veci. Podľa názoru krajského súdu

zákonná úprava uvedená v vychádza

z predpokladu, že len nezaujatý sudca, ktorý nie je v žiadnom osobnom vzťahu

k účastníkom alebo k ich zástupcom a ktorý nie je nijako osobne zainteresovaný na

výsledku konania, poskytuje potrebné záruky spravodlivého rozhodovania. V danej veci

sťažovateľ navrhuje vylúčiť všetkých sudcov okresného súdu. Súdna judikatúra vyžaduje,

že ak účastník občianskeho súdneho konania navrhuje vylúčiť všetkých sudcov, musí

o každom z nich uviesť konkrétne skutočnosti, pre ktoré má byť ten-ktorý sudca vylúčený.

Hodnotiac tvrdenie sťažovateľa a vyjadrenia jednotlivých sudcov okresného súdu krajský

súd nezistil zákonné dôvody ani na vylúčenie zákonného sudcu, ale ani ostatných sudcov

okresného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd posudzoval

námietku zaujatosti len zo subjektívneho pohľadu. Okrem toho jeho uznesenie nie je

náležite zdôvodnené.

Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z , ako aj z

dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)

a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú nadväzuje aj

judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje nestrannosť subjektívna a nestrannosť objektívna.

Subjektívne chápanie nestrannosti je posudzovaním správania súdu (sudcu). Subjektívna

nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak, čo je však zriedkavý prípad.

Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne dostatok subjektívnej nezaujatosti,

o ktorej svedčí správanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže

subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť

vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci

vykonáva. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je

subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán (mutatis mutandis napr.

, ).

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že sťažovateľ namietol

jednak zaujatosť zákonného sudcu, ale aj zaujatosť všetkých ostatných sudcov okresného

súdu, a preto sa domáhal nielen vylúčenia zákonného sudcu z konania a rozhodovania

v jeho právnej veci, ale celého vecne a miestne príslušného okresného súdu. Ďalej sa javí

ako podstatné, že kým námietku zaujatosti zákonného sudcu konkrétne odôvodnil, zatiaľ

v súvislosti s námietkou zaujatosti ostatných sudcov okresného súdu uviedol iba celkom

všeobecné, nekonkrétne tvrdenia bez uvedenia mena toho-ktorého sudcu, ktorého sa majú

namietané nedostatky týkať.

Konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého súdna judikatúra v prípade návrhu na

vylúčenie všetkých sudcov vyžaduje uvedenie konkrétnych skutočností týkajúcich sa

všetkých sudcov, pre ktoré by títo mali byť z prerokovávania a rozhodovania veci vylúčení,

je správne. Rovnako správny je aj záver, že s výnimkou zákonného sudcu vo vzťahu voči

ostatným sudcom takéto konkrétne tvrdenia absentovali.

Sťažovateľ nijako nenapáda uvedené závery krajského súdu vzťahujúce sa na

ostatných namietaných sudcov okresného súdu, a teda ich ani nijako nespochybňuje.

V rozpore s tým, resp. napriek tomu považuje za porušenie označených článkov a

dohovoru celé uznesenie krajského súdu a požaduje, aby ho ústavný súd zrušil v celom jeho

rozsahu, teda nielen vo vzťahu k záveru o nevylúčení zákonného sudcu.

Na základe dosiaľ uvedeného možno uzavrieť, že sťažnosť v časti namietajúcej

porušenie označených práv nevylúčením ostatných sudcov okresného súdu je zjavne

neopodstatnená už len z dôvodu, že neobsahuje žiadne relevantné argumenty spochybňujúce

prijatý záver krajského súdu.

Do určitej miery odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti uznesenia krajského súdu,

ktorou nebol vylúčený z prerokovania a rozhodovania právnej veci sťažovateľa zákonný

sudca, i keď aj túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Dôvody uvádzané sťažovateľom, pre ktoré považuje zákonného sudcu za zaujatého,

možno hodnotiť skôr tak, že nimi namieta zaujatosť zákonného sudcu z objektívneho

hľadiska. Vychádza totiž z toho, že existuje bližšie nešpecifikovaný príbuzenský vzťah

medzi zákonným sudcom a žalobkyňou. Existenciu tohto vzťahu uznáva aj zákonný sudca,

avšak ani on nevedel definovať presne tento vzťah, keďže je iba veľmi vzdialený. Zákonný

sudca tiež uviedol, že sa necíti byť voči účastníkom konania zaujatý, avšak aj napriek tomu

súhlasí s tým, aby bol vylúčený z prerokovávania a rozhodovania veci vzhľadom na

pochybnosti sťažovateľa o jeho nezávislom rozhodovaní.

Podľa názoru ústavného súdu za daného stavu nemožno považovať uznesenie

krajského súdu ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Hoci odôvodnenie

záverov krajského súdu týkajúcich sa zákonného sudcu je iba veľmi stručné, je z neho

napriek tomu zrejmé, že námietku zaujatosti zákonného sudcu nepovažoval za dôvodnú ani

zo subjektívneho, ale ani z objektívneho pohľadu. Vzhľadom na bližšie nedefinovaný

vzdialený príbuzenský vzťah medzi zákonným sudcom a žalobkyňou nemožno dospieť

k záveru o pochybnostiach o nestrannosti zákonného sudcu so zreteľom na túto skutočnosť.

Napokon treba uviesť, že na uvedených záveroch nič nemení okolnosť, že zákonný

sudca prejavil ochotu veci sa vzdať, resp. súhlasil s tým, aby bol z jej prerokovávania

a rozhodovania krajským súdom vylúčený. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ pochybuje

o jeho nezaujatosti, totiž ešte neznamená, že by aj z objektívneho hľadiska (teda nielen na

základe subjektívneho presvedčenia sťažovateľa) mohla byť jeho nezaujatosť vystavená

oprávneným pochybnostiam.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010