Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 308/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. P. a Ing. F. P., obaja bytom T., zastúpených advokátkou

JUDr. R. J., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným

súdom Trenčín pod sp. zn. , Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn.

, a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. a Ing. F. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2010

doručená a 28. júna 2010 doplnená sťažnosť M. P. a Ing. F. P., obaja bytom T. (ďalej len

„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. , Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

, a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

12. júna 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. -57

zo 17. februára 2009 bolo vyhovené žalobe spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“),

proti sťažovateľom o zaplatenie sumy 5 914,99 € s prísl. Rozsudkom krajského súdu č. k.

-85, z 1. júla 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodili

z ustanovenia , teda zo skutočnosti, že

postupom krajského súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Krajskému súdu

konkrétne vytýkali, že rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez doplnenia dokazovania.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. marca 2010 bolo dovolanie

odmietnuté ako neprípustné, keďže najvyšší súd nezistil žiadnu procesnú vadu spočívajúcu

v odňatí možnosti sťažovateľov konať pred súdom.

Podľa názoru sťažovateľov citovanými rozhodnutiami všeobecných súdov došlo

k porušeniu označených práv podľa a dohovoru. Najvyšší súd svojím uznesením

fakticky potvrdil nezákonnosť postupu a rozhodnutia krajského súdu a napriek zjavným

procesným pochybeniam a vytýkaným vadám konania pred krajským súdom sa celkom

odmietol vecou zaoberať.

Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

, krajským súdom pod sp. zn. , a najvyšším

súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudok okresného súdu zo 17. februára

2009, rozsudok krajského súdu z 1. júla 2009 a uznesenie najvyššieho súdu z 18. marca

2010 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Napokon sa domáhajú aj

náhrady trov konania.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -57 zo 17. februára 2009 vyplýva, že

sťažovatelia boli zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 5 914,99 €

s úrokom z omeškania a trovami konania. Uplatnený nárok sa týkal nedoplatku kúpnej ceny

podľa kúpnej zmluvy, ktorou sťažovatelia nadobudli od žalobkyne do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov byt.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -85, z 1. júla 2009

vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -57

zo 17. februára 2009. Odvolacie námietky sťažovateľov, podľa ktorých okresný súd

nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, a z tohto dôvodu dospel k predčasným

záverom, neuznal za dôvodné.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 18. marca 2010 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

, z 1. júla 2009. Sťažovatelia podanie dovolania odôvodnili

tým, že im postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237

písm. f) ] a že všeobecné súdy vec nesprávne právne

posúdili [ ]. K procesnej vade podľa

, z ktorej vyvodzujú aj prípustnosť dovolania,

došlo tým, že krajský súd vo svojom rozhodovacom postupe využil ustanovenie § 212

ods. 1 , čím sťažovateľom odobral možnosť, aby boli

prekvalifikované právne názory okresného súdu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 3

ods. 1 . Okrem toho krajský súd rozhodol bez pojednávania a bez

zisťovania skutkového stavu veci, pričom neboli akceptované návrhy na dokazovanie.

Podľa sťažovateľov nevykonanie nimi navrhovaného dokazovania malo za následok

nesprávne právne posúdenie veci. Vzhľadom na to, že krajský súd rozhodol potvrdzujúcim

rozsudkom, prípustnosť dovolania možno vyvodiť iba z ustanovenia § 237 Občianskeho

súdneho poriadku. Najvyšší súd dospel k záveru, že ani jeden z dôvodov prípustnosti

dovolania podľa tohto ustanovenia nie je daný vrátane sťažovateľmi akcentovaného dôvodu

podľa . K odňatiu možnosti konať pred súdom

malo podľa sťažovateľov dôjsť najprv tým, že krajský súd im vo svojom rozhodovacom

postupe využitím ustanovenia odobral

možnosť, aby boli prekvalifikované právne názory okresného súdu. Podľa § 212 ods. 1

odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Výnimky z tohto pravidla sú vymenované v ustanovení § 212 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku. Zákaz reformationis in peius (zákaz zmeny k horšiemu), ktorý sa uplatňuje

v občianskom súdnom konaní a ktorý možno vyvodiť z ustanovenia § 212 ods. 1

, spočíva v tom, že odvolací súd je rozhodnutím súdu prvého

stupňa, ktorým bolo určitým spôsobom založené procesné postavenie účastníka konania,

viazaný, a preto toto rozhodnutie nemôže zmeniť v neprospech účastníka, ktorý odvolanie

podal, a v prospech účastníka, ktorý odvolanie nepodal. Tento zákaz je v širšom zmysle

uplatnením dispozičnej zásady, na základe ktorej účastník určuje rozsah svojho záujmu

o súdnu ochranu, pričom tento rozsah je súdom zásadne neprekročiteľný a platí i pre

konanie na odvolacom súde. Rozsah preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu teda závisí

od odvolacieho návrhu účastníka, predovšetkým čo do kvantity. Výnimkou z tejto

viazanosti sú prípady uvedené v a . Keďže

v prerokovávanej veci neboli dané okolnosti, za ktorých je prípustná výnimka zo zásady

viazanosti súdu rozsahom a dôvodmi odvolania podaného účastníkom konania, krajský súd

o odvolaní sťažovateľov rozhodol s použitím tejto zásady a rozhodnutie okresného súdu

preskúmal v napadnutom rozsahu. Keďže krajský súd preskúmal všetky skutočnosti,

ktorými sťažovatelia ako odvolatelia dôvodili, je námietka sťažovateľov o odňatí možnosti

konať pred krajským súdom celkom neopodstatnená. Za neopodstatnenú treba považovať aj

ďalšiu námietku sťažovateľov o odňatí možnosti konať pred súdom, podľa ktorej krajský

súd vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania. Podľa ustanovenia

a v znení účinnom od 15. októbra 2008, ak

nejde o prípad, keď je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo o prípad, keď

súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, alebo ak to vyžaduje

dôležitý verejný záujem, môže odvolací súd o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania. Keďže odvolanie sťažovateľov bolo podané 30. marca 2009 a nešlo ani

o žiaden z uvedených prípadov vrátane dôležitého verejného záujmu, možno uzavrieť, že

krajský súd bol v tejto veci oprávnený rozhodnúť bez nariadenia ústneho pojednávania.

V súvislosti s námietkou sťažovateľov, podľa ktorej neboli vykonané nimi navrhované

dôkazy, treba uviesť, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhom účastníkov

a nie je ani povinný všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Posúdenie dôkazných návrhov

a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú vykonané, je vždy na úvahe súdu, a nie účastníka

konania. Ak súd v priebehu konania všetky navrhované dôkazy nevykoná, nezakladá to

vadu konania v zmysle , lebo to nemožno

považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Pokiaľ ide o dôvod dovolania

sťažovateľov spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c)

, tento by bolo možné preskúmať len v prípade, že dovolanie

je prípustné, keďže tento, ak by aj bol daný, sám osebe nezakladá prípustnosť dovolania.

Preto sa ním najvyšší súd viac nezaoberal. Uznesenie najvyššieho súdu bolo spolu

so spisom vrátené okresnému súdu 22. apríla 2010.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn. ,

, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov mal

krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Rovnako proti rozsudku krajského súdu z niektorých dôvodov uvádzaných

sťažovateľmi bolo možné podať dovolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd. Aj táto

skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal

s námietkami uvedenými v dovolaní podanom sťažovateľmi. Jeho závery sú presvedčivé

a v plnom rozsahu zodpovedajú ustálenej praxi najvyššieho súdu pri posudzovaní

prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa . Ústavný

súd preto nevidí žiaden dôvod, aby do týchto záverov zasiahol. Treba tiež poznamenať, že

sťažovatelia v podanej sťažnosti so závermi najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

vlastne nijako konkrétne nepolemizujú, pretože iba trvajú na tom, že v konečnom dôsledku

mali byť v spore úspešní.

Napokon ústavný súd konštatuje, že podstatou nespokojnosti sťažovateľov je ich

presvedčenie o tom, že výsledok súdneho konania vedeného všeobecnými súdmi nebol z ich

pohľadu priaznivý. Podľa názoru sťažovateľov všeobecné súdy jednak nedostatočne zistili

skutkový stav, ale aj nesprávne vec posúdili po právnej stránke. Z týchto pohľadov by

mohol najvyšší súd vec preskúmať iba na základe mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora Slovenskej republiky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010