Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 302/2010
PDF · 139.57 KB
No categories available
III. ÚS 302/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť S. S., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B., pre
namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 Co 256/2009 a Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici v konaní
vedenom pod sp. zn. Kc 256/09 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2010
doručená sťažnosť S. S. (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 256/2009 a Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 256/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred začatím súdneho
konania proti spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „odporkyňa“). Vo svojom návrhu
sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že ak odporkyňa zriadi záložné právo k bytu, ktorý
užíva, nebude môcť voči odporkyni uplatniť svoje predkupné právo v zmysle zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), čím sa
dlhodobo ocitne v stave právnej neistoty.
Okresný súd o návrhu sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. 14 C 121/09
z 19. augusta 2009 tak, že jej návrhu vyhovel a zakázal odporkyni nakladať
s nehnuteľnosťou, ktorú užíva sťažovateľka, a sťažovateľke uložil, aby do 30 dní odo dňa
tohto uznesenia podala návrh na súd na začatie konania vo veci samej.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podala odporkyňa odvolanie, v ktorom
uznala, že je obchodnou spoločnosťou s účasťou obce, avšak napriek tomu sa na ňu
nevzťahuje povinnosť previesť do vlastníctva nájomcu byt za regulovanú cenu podľa § 18
ods. 1 až 4 zákona o vlastníctve bytov, pretože podľa jej názoru byt, ktorý užíva
sťažovateľka, nadobudla v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona o vlastníctve bytov.
O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 256/2009
z 19. októbra 2009, ktorý zmenil rozhodnutie okresného súdu a návrh na vydanie
predbežného opatrenia zamietol, z toho dôvodu sťažovateľka podala 19. novembra 2009
podľa § 243e zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania.
Krajská prokuratúra oznámením č. k. Kc 256/09-6 z 1. februára 2010 uvedený podnet
odložila z dôvodu, že nebolo zistené porušenie zákona spôsobom, ktorý predpokladá
ustanovenie § 243e a nasl. OSP.
Sťažovateľka je toho názoru, že uvedeným postupom krajského súdu a krajskej
prokuratúry bolo porušené jej „základné právo upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky“, a preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie označeného práva
a aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 319 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 245,70 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa pri prerokovaní sťažnosti v prvom rade vysporiadal s nedostatočným
označením základného práva v sťažnosti a v samotnom jej petite, v ktorom ho sťažovateľka
bližšie nešpecifikovala, pričom vychádzajúc z obsahu celej sťažnosti ustálil, že
sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Zo spisu okresného súdu, z podanej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že
uznesenie okresného súdu sp. zn. 14 C/121/2009 z 19. augusta 2009 spolu s uznesením
krajského súdu sp. zn. 14 Co 256/2009 z 19. októbra 2009 nadobudlo právoplatnosť
16. novembra 2009 a sťažnosť bola ústavnému súdu podaná 9. apríla 2010, z čoho teda
jednoznačne vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bola ústavnému súdu podaná
po uplynutí dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo dôjsť k porušeniu
základných práv sťažovateľky.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04,
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom odmietnutia sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z uvedeného vyplýva, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným
súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako podala túto sťažnosť,
a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy oznámením krajskej prokuratúry č. k. Kc
256/09-6 z 1. februára 2010 o odložení jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.
Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené
v ustanoveniach § 243e a nasl. OSP. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide
o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého ako procesného inštitútu patrí výlučne
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). To
znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46
ods. 1 ústavy.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne
dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06).
Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím práva
generálneho prokurátora podať proti uvedenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne
dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľky, keďže
platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľke právo (právny nárok) na vyhovenie jej
podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu (sťažnosti) hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti
označenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd jej sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010