Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 164/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť V. N., K., zastúpenej JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie jej

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach č. k. -130 z 29. septembra 2009 a takto

rozhodol:

1. Základné právo V. N. vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -130 z 29. septembra 2009

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -130 z 29. septembra

2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť V. N. trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od

doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. T. Š., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -14

z 27. apríla 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. N., K. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva na

súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -130 z 29.

septembra 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľka bola účastníčkou konania ako žalovaná v spore o neplatnosť výpovede

nájmu bytu.

Vec sa na prvostupňovom súde viedla pod sp. zn. , v dôsledku

odvolania sťažovateľky konal Krajský súd pod sp. zn. .

Sťažovateľka nebola v konaní úspešná napriek tomu, že v konaní nebol profukovaný

dôkaz, ktorý by mal viesť k vyneseným rozsudkom.

Žalobcovia tvrdili, že výpoveď prevzali v čase, od ktorého do skončenia nájmu

neuplynula zákonná trojmesačná lehota.

Súdy zhodne skonštatovali, že pri doručovaní výpovedí neboli dodržané podmienky

) , na použitie ktorých (primerane) odkazuje ) Občianskeho

zákonníka.

Súdy svojvoľným výkladom jednoduchého práva v rozpore s jeho dikciou porušili

základné práva sťažovateľky jednak na riadny proces v zmysle ) SR

a v priamej väzbe na toto porušenie aj právo na ochranu majetku v zmysle čl. 20 ods. 1)

SR. Súčasne porušili koreláty týchto práv zaručené ) Dohovoru a

Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Podľa ) ak bola daná písomná výpoveď, skončí sa nájom bytu

uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je tri mesiace a začína plynúť prvým dňom

mesiaca, nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď. Na

doručovanie písomnej výpovede sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu.

Týmto predpisom je podľa poznámky k citovanému ustanoveniu (5e)

Podľa citovaného ustanovenia (jeho dôležitej časti) v čase dania výpovede – 23. 6.

2006 – sa písomnosť považuje za doručenú dňom, kedy bola uložená, i keď sa adresát

o uložení nedozvedel.

Súdy si jednak neuvedomili zmenu ods. 2) citovaného ustanovenia, platnú až po

14. 10. 2008 a jednak nepochopili, čo znamená „uložiť písomnosť na pošte“ tak, ako ho

toto ustanovenie časovo kvalifikuje: je celkom irelevantná, resp. bola irelevantná dĺžka

lehoty na vyzdvihnutie zásielky práve pre presne určenú fikciu doručenia, ku ktorej

dochádza ex lege v deň neúspešného doručenia. Je teda arbitrárnym každé od tohto

jednoznačného textu zákona odlišné rozhodnutie. Ani ani Občiansky

súdny poriadok nevyžadujú doručovanie výpovede do „vlastných rúk“, nevyžadujú

preukázať, kedy bola zásielka „... daná na poštovú prepravu“. Rovnako je bez významu,

koľko dní od odovzdania uplynulo a podobné ekvilibristiky: ak bola zásielka uložená v čase,

od ktorého sa odvíjala trojmesačná výpovedná lehota, súd nemá právo skúmať neefektívne

indície. K tejto veci však dôvody napadnutých rozsudkov mlčia, čo je v rozpore s právom na

riadne odôvodnenie rozhodnutí. Keďže ostatné povrchné a nelogické reakcie súdov na

tvrdenia sťažovateľky nemali vplyv na výsledok sporu, nepolemizujem s nimi.»

Z doplnenia sťažnosti vyplýva: «1) V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku

sťažovateľka uviedla, že doručovanie výpovede poštou nebol jediný spôsob, akým sa

výpoveď dostala do dispozície protistrane. Krajský súd nezaujal stanovisko, nevyjadril sa

k tvrdeniu, že nájomcovia (obaja) odmietli osobne prevziať výpoveď na ich byte s

odvolaním sa na svojho právneho zástupcu. Ten podľa nich bol v tomto čase poverený na

preberanie všetkých písomností, týkajúcich sa nájmu bytu. Výpovede sa nájomcom pokúsila

doručiť matka sťažovateľky. Prevziať (s uvedeným pokynom) ich odmietli po tom, čo si ich

obsah prečítali.

Odhliadnuc od možnosti, danej , matka sťažovateľky výpovede doručila

právnemu zástupcovi nájomcov. Ako vidno z pripojeného dokladu, tento ich prevzatie dňa

28. 6. 2006 potvrdil.

Odvolací súd mohol tento „nový“ dôkaz, resp. tvrdenie zahrnúť medzi nehodnotené

s poukazom na ovšem jednak v obmedzenom rozsahu, ale najmä sa k nemu

vôbec nevyjadril. Podľa môjho názoru by aj tak neobstála uvedená námietka, pretože tento

spôsob doručenia (ani použitie ) nebol predmetom konania! Naviac súdy

svojimi rozsudkami zmenili hmotnoprávny obsah § 710 ods. 3) Obč. zákonníka

neprijateľným spôsobom: deklaratórny rozsudok nemení predrozsudkové hmotnoprávne

vzťahy. Tie sa preniesli iba na úroveň procesného vzťahu bez toho, aby s tým hmotné právo

spájalo vo veci samej nejaké ďalšie alebo dosiaľ neznáme hmotnoprávne účinky. Ak bola

výpoveď akokoľvek (akýkoľvek spôsobom) doručená tak, že ku koncu výpovednej lehoty

uplynuli zákonné tri mesiace, nemôže z toho dôvodu, že jeden zo zvolených spôsobov

doručovania nebol účinný, súd vyvodiť jej neplatnosť.

Súdy boli povinné poskytnúť právnu ochranu sťažovateľkinmu právu dať výpoveď

s legálnymi parametrami. Tento právny nárok existoval už v čase, kedy odporcovia uplatnili

zasa svoje právo pred súdom. Takže deklarovať zákonné uplatnenie nároku mohli súdy iba

zamietnutím žaloby na neplatnosť výpovede.

2) Dôvody napadnutého rozsudku uvádzajú o. i. akýsi výpočet dní pracovného

pokoja. V čase medzi napísaním a prevzatím (?) výpovede v kritickom čase neboli ale

žiadne „štyri dni pracovného voľna“.

3) Súdy si vo všeobecnosti, ako uvádzam v sťažnosti, nedostatočne uvedomili obsah

zákonných pojmov „uložiť, uloženie“ a „úložná lehota“ a stotožnili ich s pojmom

poštového predpisu „odberná lehota“. Pojem „úložná lehota“ je uvedená v § 47 ods. 2) O.

s. p., účinnom do 14. 10. 2008 a je trojdňová. Ani o obyčajnom doručovaní, ani

o doručovaní do vlastných rúk neuvádzajú legálnu definíciu pojmu „uloženie“.

Je ovšem samozrejmé, že jeho obsah je rovnaký pre obidva spôsoby doručovania.

Vysvetlivky k v Komentári, vydanom Eurounionom v Bratislave 1996

uvádzajú: „Trojdňová lehota podľa ustanovenia § 47 ods. 2) in fines sa začína dňom, ktorý

nasleduje po vyrozumení adresáta o uložení písomnosti“. Neposkytuje teda žiadnu

relevanciu prevzatiu písomnosti po jej uplynutí v tzv. odbernej, 18-dňovej lehote. Ak je teda

písomnosť doručená uložením, platí o odbernej lehote to isté.

Súdy preto vyložili príslušné ustanovenia v rozpore s jeho textom.»

Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok krajského súdu č. k.

-130 z 29. septembra 2009 porušuje jej základné právo vlastniť majetok

podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa ,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo pokojne užívať

majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Porušenie svojich práv vidí v tom, že

krajský súd nesprávne posúdil otázku začiatku počítania výpovednej lehoty pri výpovedi

z nájmu bytu a v dôsledku toho nesprávne rozhodol o neplatnosti výpovede z nájmu bytu.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

krajský súd rozsudkom č. k. -130 z 29. septembra 2009 porušil jej základné

právo vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, aby zrušil

predmetné rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie krajskému súdu a prikázal krajskému

súdu zaplatiť jej náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 €.

K veci sa listom sp. zn. z 29. januára 2010 vyjadril predseda

krajského súdu, v ktorom uviedol:

«... Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 29.

septembra 2009, č. k. -130 potvrdil rozsudok (Okresného súdu Košice I zo

dňa 29. mája 2008, č. k. -99). Nepriznal účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania.

Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú

stránku ani ich zákonnosť.

Z obsahu ústavnej sťažnosti vysvitá, že sťažovateľka v nej uvádza to, čo aj v odvolaní

z 23. júna 2008 (viď č. l. 107-108 súdneho spisu) proti rozsudku okresného súdu.

S dôvodmi odvolania (aj ohľadom doručovania výpovede z nájmu - podľa § 46

) sa odvolací súd podrobne vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia (o čom svedčí

strana „6“ rozsudku odvolacieho súdu).

Žiada sa nám poznamenať, že uvedený rozsudok okresného súdu, ako aj krajského

súdu (v predmetnej veci) sú súladné s platnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky - viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

ktorý bol publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 51/1999.

Uvedenými rozhodnutiami všeobecné súdy rešpektovali právnu istotu, ktorá je

komponentom spravodlivosti.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť...»

Predseda krajského súdu v podaní zo 4. mája 2010 a právny zástupca sťažovateľky

v podaní zo 7. mája 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa domáhať sa práv uvedených v až tejto

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Podľa v znení platnom

v čase výpovede z nájmu bytu (ďalej len „“) ak bola daná písomná

výpoveď, skončí sa nájom bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je tri

mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola

nájomcovi doručená výpoveď. Prenajímateľ môže nájomcovi písomne určiť dlhšiu

výpovednú lehotu. Na doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane použijú

5a

ustanovenia osobitného predpisu. Poznámka k odkazu 5a) znie: § 46 Občianskeho súdneho

poriadku.

Podľa platného v čase

výpovede z nájmu bytu (ďalej len „OSP“) adresátovi možno doručiť písomnosť v byte,

v sídle (mieste podnikania), na pracovisku alebo kdekoľvek bude zastihnutý.

Podľa ak nebol adresát zastihnutý, hoci sa zdržuje v mieste

doručenia, doručí sa inej dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte alebo v tom istom dome

alebo zamestnanej na tom istom pracovisku, ak je ochotná obstarať odovzdanie písomnosti.

Ak nemožno ani takto doručiť, uloží sa písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresát

sa vhodným spôsobom vyzve, aby si písomnosť vyzdvihol. Písomnosť sa považuje za

doručenú dňom, keď bola uložená, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Podľa ak sa podľa odseku 2 písomnosť odovzdá účastníkovi, ktorý

má na veci protichodný záujem, je doručenie neúčinné.

Podľa obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych

oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius

disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20

ods. 1 teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne

zaručuje (podobne aj čl. 1 dodatkového protokolu) realizáciu vlastníckych oprávnení

vyplývajúcich aj z . Slovné spojenie „právo na ochranu“,

ktoré je použité aj v , imlikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií

procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto a ktorých

nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a nasl. (). Článok 20 ods. 1

zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do

vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke

právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide

o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1

nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť

majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia

práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne

aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade

s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému

súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci

zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu

neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby

bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech

v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

().

Základnou námietkou sťažovateľky bolo tvrdenie, že krajský súd nesprávne posúdil

otázku začiatku počítania výpovednej lehoty pri výpovedi z nájmu bytu a v dôsledku toho

nesprávne rozhodol o neplatnosti výpovede z nájmu bytu.

Keďže predmetom konania pred ústavným súdom je ako prvotný dôvod neústavnosti

rozhodnutia krajského súdu uvádzaná námietka porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , túto námietku možno posúdiť len podľa

, podľa ktorého práv uvedených v až sa možno domáhať len

v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenie vykonávajú. Z už uvedeného je zrejmé, že

ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti bol povinný preskúmať námietku

neústavnosti rozhodnutia krajského súdu aj preskúmaním aplikácie zákonných ustanovení,

ktoré boli výsledkom právneho hodnotenia skutkových zistení.

Ústredným právnym problémom v rozhodnutiach oboch súdov je ustanovenie § 710

ods. 3 . Ústavný súd pre potreby tohto konania musí pripomenúť

znenie ustanovenia platného do 31. augusta 2001

„V písomnej výpovedi musí byť uvedená lehota, kedy sa má nájom skončiť, a to najmenej

tri mesiace tak, aby skončila ku koncu kalendárneho mesiaca; ak lehota nie je uvedená,

skončí sa nájom bytu posledným dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom

výpoveď došla druhému účastníkovi“. Od 1. septembra 2001 je znenie ustanovenia § 710

ods. 3 takéto: „Ak bola daná písomná výpoveď, skončí sa nájom

bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je tri mesiace a začína plynúť prvým

dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď.

Prenajímateľ môže nájomcovi písomne určiť dlhšiu výpovednú lehotu. Na doručovanie

písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu.“

V čase doručenia, dokumentovaného na č. l. spisu 64, 72 a 95, bola platná a účinná

nová právna úprava ustanovenia . Výpoveď z nájmu

z 23. júna 2006 bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. júna 2006. Výpoveď prevzal

zástupca odporcov 28. júna 2006, manželka odporcu 3. júla 2006. Zásielka bola uložená na

pošte 28. júna 2006.

Všeobecný súd v rozhodnutí nedal odpoveď na skutočnosť, kedy bola výpoveď

doručená odporcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi, a kedy bola uložená na pošte, napriek

tomu, že tieto údaje boli dokumentované v konaní.

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) v rozsudku uviedol, že „Z § 710

ods. 3 vyplýva, že v písomnej výpovedí musí byť uvedená lehota,

kedy sa má nájom skončiť a to najmenej 3 mesiace, uplynutím ktorých sa nájom bytu skončí,

pričom táto výpovedná lehota začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po

mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď. Výpoveď z nájmu bytu je

jednostranným hmotnoprávnym úkonom, ktorý musí spĺňať požiadavky stanovené

všeobecnou časťou a to a nasledujúcimi Občianskeho

zákonníka vzťahujúcimi sa na právne úkony ako prejavy vôle občianskoprávnych vzťahov.

Právny úkon musí byť okrem iného určitý ( ) a nesmie

obsahom alebo účelom odporovať zákonu alebo ho obchádzať alebo sa priečiť dobrým

mravom ( ). Len pri dodržaní aj týchto vyššie uvedených

požiadaviek je právny úkon platný. okrem písomnej formy výpovede

a jej skutkového vymedzenia požaduje v ustanovení § 710 ods. 3 aj splnenie ďalších

náležitosti, pričom v druhej vete tohto ustanovenia je obsiahnutá kategorická požiadavka,

že v písomnej výpovedi musí byť uvedená lehota, kedy má nájom skončiť. Z uvedeného teda

vyplýva, že prenajímateľ musí výpovednú lehotu v zmysle § 710 ods. 3 veta druhá

vždy uviesť a neuvedenie výpovednej lehoty prenajímateľom

vo výpovedi danej nájomcovi alebo uvedenie kratšej lehoty ako stanovuje § 710 ods. 3 veta

druhá je v rozpore jednak s týmto kogentným ustanovením a jednak

je to prejav neurčitý, a preto je výpoveď podľa §, 39 neplatná.

V prejednávanej veci žalovaná ako prenajímateľka výpovednú lehotu vo výpovedi

z nájmu bytu uviedla kratšiu ako stanovuje kogentne ustanovenie § 710 ods. 3 veta druhá

a táto skutočnosť má za následok neplatnosť výpovede. (Rozsudok

NS SR sp. zn. ).

Súd vyhodnotil dokazovanie v zmysle ustanovenia § 132 Občianskeho súdneho

poriadku, svoje skutkové zistenia oprel predovšetkým o listinné dôkazy a do úvahy vzal aj

výpovede účastníkov konania, najmä vzal do úvahy ich tvrdenia, ktoré neboli sporné a na

základe takto vykonaného a zhodnoteného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcov

je dôvodná a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.“.

Z citovanej argumentácie okresného súdu vyplýva, že za základ svojho rozhodnutia

vzal právny stav pred novelou platnou do 31. augusta 2001.

Krajský súd sa s touto argumentáciou stotožnil, čím nepostupoval v súlade

so záväzkom štátu poskytnúť subjektom konania právo na súdnu ochranu.

Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 29. septembra 2009 na túto zrejmú

neústavnosť rozsudku okresného súdu reagoval len všeobecným spôsobom, keď uviedol, že

„Z uvedeného teda vyplýva, že prenajímateľ musí výpovednú lehotu v zmysle § 710 ods. 3

veta druhá Obč. zák. vždy uviesť a neuvedenie výpovednej lehoty prenajímateľom

vo výpovedi danej nájomcovi alebo uvedenie kratšej lehoty ako stanovuje § 710 ods. 3 veta

druhá Obč. zák. je v rozpore jednak s týmto kogentným ustanovením, jednak je to prejav

neurčitý, a preto je výpoveď podľa §§ 37, 39 Obč. zák. neplatná. V prejednávanej veci

žalovaná ako prcnajímateľka výpovednú lehotu vo výpovedi z nájmu bytu uviedla kratšiu

ako stanovuje kogentné ustanovenie § 710 ods. 3 veta druhá Obč. zák. a táto skutočnosť má

za následok neplatnosť výpovede, poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

.“.

Krajský súd mal konať iuxta legem, teda podľa zákona.

Spôsob aplikácie poskytnutý krajským súdom vyplývajúci zo zrušenej právnej

úpravy platnej do 31. augusta 2001, ktorá požaduje uvedenie výpovednej lehoty

vo výpovedi, hoci toto už nie je obsahom platnej právnej úpravy, je arbitrárny, a tým

porušuje aj základné práva a slobody sťažovateľky.

Spôsobom, akým krajský súd aplikoval ustanovenie , porušil

aj hmotné záruky obsiahnuté v , a tým aj dodatkového

protokolu.

Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -130 z 29. septembra 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľky

vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a právo

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Všeobecný súd bude musieť opätovne prerokovať vec a podať výklad doručenia

výpovede z nájmu súladný s , tak ako to vyplýva z nálezu ústavného súdu.

Krajský súd v opakovanom konaní má vyhodnotiť doručenie výpovede tak, aby

zodpovedalo dôkazom zhromaždeným v konaní, a to na zistené dôkazy správne aplikovať

platné ustanovenie , čo môže viesť aj k zrušeniu

rozsudku okresného súdu vo veci.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,

ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. -130 z 29. septembra 2009

a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Tiborom

Šafárikom. Právny zástupca sťažovateľky si podaním zo 7. mája 2010 uplatnil trovy

konania v sume 254,88 €.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) náhradu trov

konania v sume 254,88 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej

služby, t. j. 2-krát po 120,23 € (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti).

Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky dvakrát náhradu režijného

paušálu po 7,21 € podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy

právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010