Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 250/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť I. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Brezno v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. decembra 1997 a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 1. apríla 1998,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. marca 2010

doručené podanie I. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

označené ako „Žiadosť o nápravu pochybení pri súdnom konaní č. “. Na základe

obsahu podania sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že jeho zámerom je podať

sťažnosť podľa (ďalej len „“) proti

porušovaniu jeho základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov

v jeho trestnej veci.

Keďže podanie sťažovateľa nebolo v predloženom znení dostatočne zrozumiteľné

a navyše neobsahovalo náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd v prípise z 26. marca 2010 sťažovateľa poučil, aké náležitosti má

obsahovať sťažnosť podľa , a vyzval ho, aby v určenej lehote svoje

podanie doplnil. Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval podaním z 8. mája 2010.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. decembra 1997 (ďalej aj „namietaný

rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 1. apríla 1998 (ďalej aj

„namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti, ako aj spisovej dokumentácie vyžiadanej od okresného súdu

a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) ústavný

súd zistil, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 3. decembra

1997 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom podľa

a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a ako obzvlášť nebezpečný recidivista (

) odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov. Proti označenému

rozsudku sa sťažovateľ odvolal. Odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn.

z 1. apríla 1998 zamietol. Namietaný rozsudok okresného súdu v spojení

s namietaným uznesením krajského súdu nadobudol právoplatnosť 1. apríla 1998.

Sťažovateľ namieta, že bol odsúdený nespravodlivo, keďže skutok, za ktorý bol

odsúdený, nespáchal on, ale jeho menovec „I. A. zo S. bol známy od prvých momentov

vyšetrovania, no zámerne bol z neho vynechaný a vyšetrovanie sa viedlo predom určeným

smerom“, čo mala potvrdzovať výpoveď svedka J. B., a v tejto súvislosti poukazuje na

ďalšie nedostatky vo vyšetrovaní a v priebehu dokazovania v súdnom konaní.

Sťažovateľ tvrdí, že odsudzujúci rozsudok okresného súdu a ani namietané uznesenie

krajského súdu mu dosiaľ neboli doručené, a ďalej vo svojej sťažnosti uvádza: „Trest

vykonávam podnes deň bez rozsudku, ktorý som dodnes neobdržal a tým som sa proti nemu

nemohol ani brániť.“ V tejto súvislosti konštatuje, že nedoručením namietaných rozhodnutí

„... mi vznikol prieťah v odvolávacom konaní až v dĺžke 9 rokov“.

Zo sťažnosti a spisovej dokumentácie generálnej prokuratúry vyplýva, že podaním

zo 4. mája 1998 adresovaným generálnej prokuratúre a následne podaním z 23. novembra

1998 adresovaným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré bolo odstúpené

na vybavenie generálnej prokuratúre, sa sťažovateľ dožadoval obnovy konania vo svojej

trestnej veci. Generálna prokuratúra vyhodnotila podania sťažovateľa ako podnet

a opakovaný podnet a po preskúmaní ich prípismi č. k. -17 z 24. júna 1998

a č. k. -15 zo 17. marca 1999 ako nedôvodné odložila. Ďalšiu žiadosť

o obnovu konania zo 14. augusta 2000 adresoval sťažovateľ okresnému súdu, ktorá podľa

neho „... trvala do 29. 1. 2009 no nápravy som nedosiahol“. Sťažovateľ tiež tvrdí, že

v predmetnej veci „som sa v zúfalstve obrátil až na Súdny dvor pre ľudské práva

do Strasbourgu, kde bola moja žiadosť prijatá 05. 02. 2009 s tým že vo veci budú konať

a dávajú ma do poradovníka...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti a jej doplnení sa sťažovateľ domáha,

aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 3. decembra 1997 a postupom krajského súdu v konaní

vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 1. apríla 1998 bolo porušené jeho základné

právo podľa a právo podľa dohovoru, ďalej žiada „o plné

sprostenie viny v danom prípade (), ako aj prepustenie z výkonu trestu slobody“

a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 250 000 €.

Súčasťou doplnenia sťažnosti je aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu na

konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. decembra 1997 a postupom krajského súdu

v konaní vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 1. apríla 1998.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo súdneho spisu vyplýva, že namietaný rozsudok okresného súdu v spojení

s namietaným uznesením krajského súdu nadobudol právoplatnosť 1. apríla 1998.

Sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu 23. marca 2010, t. j. zjavne po uplynutí

lehoty uvedenej v , čo zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd pripomína, že sťažovateľ nenamieta

porušenie svojich garantovaných práv v konaní o obnove konania v jeho trestnej

veci, a preto sa týmto konaním ústavný súd v tomto rozhodnutí nezaoberal. Napriek tomu

ústavný súd uvádza, že aj v prípade, ak by sťažovateľ namietal porušenie svojich práv

v konaní o obnove konania v jeho trestnej veci, bolo by potrebné odmietnuť jeho sťažnosť

z dôvodu oneskorenosti, keďže sám v sťažnosti uvádza, že konanie o obnove „trvalo do

29. 1. 2009“.

Napriek zisteniu, že sťažnosť bola podaná oneskorene, sa ústavný súd zaoberal aj

s opodstatnenosťou tvrdenia sťažovateľa, že odsudzujúci rozsudok okresného súdu

a namietané uznesenie krajského súdu mu dosiaľ neboli doručené.

Ústavný súd v tejto súvislosti požiadal o vyjadrenie predsedu okresného súdu, ktorý

v prípise sp. zn. Spr. 4006/2010 z 12. mája 2010 okrem iného uviedol:

„... Rozsudok Okresného súdu Brezno zo dňa 3. 12. 1997 bol podľa

úpravy trestnej kancelárie a sudcu doručovaný obidvom obžalovaným, obidvom obhajcom,

Okresnej prokuratúre Brezno a poškodenému, o čom svedčí úprava sudcu nachádzajúca sa

za rozsudkom, že dňa 20. 1. 1998 bolo z tunajšieho súdu expedovaných 6 rozsudkov. Dávam

do pozornosti, že po doručenke Okresnej prokuratúry Brezno je spis poškodený a medzi

pripojenými doručenkami chýba doručenka I. A., zasielaná na adresu V. Dňa 2. 2. 1998

bolo okresnému súdu doručené odvolanie obžalovaného I. A. zo dňa 27. 1. 1998,

prostredníctvom jeho obhajcu JUDr. Š. L. a dňa 13. 2. 1998 bola Okresným súdom Brezno

vypracovaná predkladacia správa Krajskému súdu v Banskej Bystrici vo veci odvolania

obžalovaného I. A. v zast. JUDr. Š. L. a celý spis s predkladacou správou bol Krajskému

súdu v Banskej Bystrici doručený dňa 26. 2. 1998, čo je vyznačené na č. l. 113 súdneho

spisu. Uznesením 2/98 zo dňa 24. 1. 1998, bol I. A. vzatý do väzby UVV B. Na deň 11. 3.

1998 bolo vytýčené na Krajskom súde v Banskej Bystrici verejné zasadnutie na rozhodnutie

o odvolaní obžalovaného I. A., ktoré bolo odročené na deň 25. 3. 1998, uvedený termín

pojednávania bol zrušený a určený nový termín verejného zasadnutia na deň 1. 4. 1998, na

ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že odvolanie obžalovaného I. A. sa zamieta. Písomné

vyhotovenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici -126 zo dňa 1. 4.

1998 spolu s celým spisom bolo doručené Okresnému súdu Brezno dňa 15. 4.

1998. Zákonný sudca JUDr. M. Š. úpravou dňa 16. 4. 1998 dal príkaz doručiť uznesenie

Krajského súdu v Banskej Bystrici obžalovanému, Okresnej prokuratúre v Brezne,

obhajcovi a poškodenému. Z pečiatky a prípisu za uznesením krajského súdu je jednoznačne

preukázateľné, že trestná kancelária vypravila dňa 17. 4. 1998 štyrikrát uznesenie

krajského súdu, a to pre spomínané osoby, teda aj obžalovanému A. Za úpravou je

pripojená doručenka uznesenia krajského súdu Okresnej prokuratúre v Brezne,

poškodenému V. G. a obhajcovi obžalovaného A. JUDr. Š. L., pričom opätovne chýba

doručenka od obžalovaného A.“

Vo vzťahu ku skutočnosti, že v súdnom spise sa nenachádzajú doručenky

sťažovateľa, predseda okresného súdu v uvedenom prípise ďalej uvádza:

„Dávam do pozornosti Ústavného súdu SR, že ak by sa v čase vyhotovenia

predkladacej správy zákonným sudcom JUDr. M. Š. pre Krajský súd v Banskej Bystrici,

ktorý mal v odvolacom konaní rozhodovať o odvolaní odsúdeného I. A., nebola bývala

nachádzala doručenka potvrdzujúca prevzatie rozsudku Okresného súdu v Brezne A., tak by

predseda senátu Okresného súdu Brezno M. Š. nebol býval túto predkladaciu správu

vyhotovoval, pretože by mu odvolací súd – Krajského súdu v Banskej Bystrici vrátil spis s

odvolaním ako predčasne predložený, čo sa však nestalo. Ďalej poukazujem na skutočnosť,

že v písomnom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Brezno obžalovaný I. A. a ani jeho

obhajca JUDr. Š. L. sa vôbec nezmieňujú, že by I. A. prvostupňový súd – Okresný súd

Brezno nebol býval rozsudok doručil. Ďalej dávam do pozornosti Ústavného súdu, že

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte 8 To, ktorému predsedal ako predseda senátu A. P.,

by nerozhodoval o odvolaní A. a nebol by býval na verejnom zasadnutí dňa 1. 4. 1998 o

tomto odvolaní rozhodol, keby bola absentovala doručenka o doručení rozsudku OS Brezno

od A. Podotýkam, že na verejnom zasadnutí o odvolaní pred Krajským súdom v Banskej

Bystrici v konaní bol výslovne prítomný samotný obžalovaný I. A., ako aj jeho

obhajca, kde Dr. L. zastupoval obhajca JUDr. M. A., pričom ani jeden z nich pred krajským

súdom nenamietali údajné procesné pochybenie, ani porušenie práva na súdnu ochranu a

spravodlivé súdne konanie, že nemal A. doručený rozsudok OS Brezno, pretože jednoznačne

tvrdíme, že tento A. bol doručený. Je nanajvýš zaujímavé a pre Okresný súd Brezno

nepochopiteľné, prečo opäť v spise chýba doručenka o doručení uznesenia Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 1. 4. 1998 od sťažovateľa odsúdeného I. A.

Jednoznačne uvádzam, čo je z predloženého trestného spisu I. A. preukázateľné, že ani v

písomnom vyhotovení odvolania proti rozsudku Okresného súdu Brezno zo dňa

3. 12. 1997, ani na verejnom zasadnutí pred Krajským súdom v Banskej Bystrici, kde bol

odsúdený I. A. prítomný so svojim obhajcom a ani v písomnom vyhotovení obnovy konania

zo dňa 14. 8. 2000, ktoré bolo Okresnému súdu Brezno doručené 18. 8. 2000, I. A. žiadnym

spôsobom ani len nespomína a ani nenamieta, že by mu neboli bývali doručené

rozhodnutia, a to rozsudok Okresného súdu Brezno zo dňa 3. 12. 1997 a ani

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 1. 4. 1998, pričom toto

uvádza vo svojej sťažnosti Ústavnému súdu SR až po 10-tich rokoch. Mám za to, že po

právoplatne skončenej trestnej veci odsúdeného I. A. boli doručenky z trestného spisu

Okresného súdu Brezno v presne nezistenom čase a nezisteným spôsobom

odcudzené, resp. odstránené.

Tvrdenia uvádzané sťažovateľom I. A. v jeho žiadosti adresovanej Ústavnému súdu

SR zo dňa 21. 3. 2010, ktorými namieta porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

a na spravodlivé súdne konanie, sú nepravdivé a zavádzajúce.“

Zo skutočností uvedených vo vyjadrení predsedu okresného súdu vyplýva, že

prostredníctvom spisovej dokumentácie nemožno overiť pravdivosť tvrdenia sťažovateľa,

že mu dosiaľ nebol doručený namietaný rozsudok okresného súdu a namietané uznesenie

krajského súdu. Za tejto situácie ústavný súd, zohľadňujúc aj argumentáciu predsedu

okresného súdu, ktorá značne spochybňuje tvrdenia sťažovateľa, považoval za potrebné

zaujať postoj k otázke, či mal sťažovateľ k dispozícii právne prostriedky na to, aby sa

účinne domáhal toho, aby mu namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu boli

doručené, na účely ochrany jeho a zákonom garantovaných práv. Ústavný súd túto

otázku posudzoval v kontexte s , podľa ktorého

sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne

prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa o sídlach

a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností

a voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov [ďalej

len „“ (tento zákon bol platný a účinný do 31. marca 2005)] mali

fyzické osoby a právnické osoby (a teda aj sťažovateľ) právo obracať sa na orgány štátnej

správy súdov, t. j. predsedov príslušných súdov so sťažnosťami na postup súdu, pokiaľ išlo

o prieťahy v konaní, o nevhodné správanie alebo narušovanie dôstojnosti súdneho konania

súdnymi osobami. Postup pri vybavovaní takýchto sťažností upravoval

Zb. v ustanoveniach § 18 a nasl. V súčasnosti právo podávať sťažnosti na prieťahy v konaní

upravuje o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „zákon č. 757/2005 Z. z.“) v § 62 a nasl.

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd považuje podanie sťažnosti na prieťahy

v konaní podľa a nasl. a od 1. apríla 2005 podľa a nasl.

zákona č. 757/2005 Z. z. za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré

súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie

bez zbytočných prieťahov (napr. , ), a preto v prípadoch, ak

sťažovatelia namietajú porušenie uvedených základných práv, ústavný súd vyžaduje, aby

preukázali, že takúto sťažnosť podali ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Nedoručenie rozhodnutia príslušného súdu niektorej zo strán trestného konania, t. j.

najmä osobe, proti ktorej sa vedie trestné konanie, nepochybne možno považovať za prieťah

v konaní (sám sťažovateľ v sťažnosti nedoručenie namietaných rozhodnutí okresného súdu

a krajského súdu tak označuje, pozn.), a preto možno konštatovať, že sťažovateľ mal

v danom prípade možnosť podať sťažnosť podľa , v ktorej

by poukázal na skutočnosť, že predmetné rozhodnutia mu neboli doručené, a žiadať orgán

štátnej správy o nápravu. Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ takúto sťažnosť

nepodal, čo zakladá dôvod na odmietnutie jeho sťažnosti v časti, ktorou namieta

nedoručenie namietaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu aj z dôvodu

neprípustnosti.

Navyše ústavný súd z dokumentácie získanej z okresného súdu a generálnej

prokuratúry zistil, že nedoručenie namietaného rozsudku okresného súdu sťažovateľ

nenamietal v priebehu odvolacieho konania, hoci bol na verejnom zasadnutí krajského súdu

prítomný (odvolanie sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu) a v jeho priebehu aj

vystúpil. Rovnako tak sťažovateľ nenamietal nedoručenie namietaného rozsudku okresného

súdu a tiež namietaného uznesenia krajského súdu vo svojich podaniach smerujúcich

k obnove konania v jeho trestnej veci zo 4. mája 1998, z 23. novembra 1998 a zo

14. augusta 2000, t. j. zo spisovej dokumentácie vyplýva, že prvýkrát uplatnil túto námietku

až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, čo naznačuje jej účelovosť. Nepriamo

potvrdzuje účelovosť a nepravdivosť tvrdenia sťažovateľa o tom, že mu dosiaľ neboli

doručené namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, aj jeho sťažnosť

adresovaná ústavnému súdu, v ktorej okrem iného uvádza: „čo sa týka právoplatných

rozhodnutí tieto som odoslal so sťažnosťou do Strasbourgu.“ Z citovaného totiž logicky

vyplýva, že sťažovateľ v čase, keď podával sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva, už

mal namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu k dispozícii, čo tiež

spochybňuje jeho tvrdenia uvedené v sťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu, že bola podaná

oneskorene, ako aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010