Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 309/2010
PDF · 126.78 KB
No categories available
I. ÚS 309/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť R. B. a B. B., obaja bytom D., zastúpených advokátkou
JUDr. L. B., P., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod
sp. zn. 4 Co 153/06 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2007 a v konaní vedenom na
Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 18/08 a jeho rozsudkom
z 31. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. B. a B. B. v celosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
23. novembra 2009 doručená sťažnosť R. B. a B. B. (ďalej len ,,sťažovatelia“), ktorou
namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“) pod
sp. zn. 4 Co 153/06 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2007 (ďalej len ,,rozsudok krajského
súdu“) a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší
súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 18/08 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009 (ďalej len ,,rozsudok
najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia ako žalovaní boli účastníkmi
konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti pôvodne vedeného na Okresnom súde
Považská Bystrica (ďalej len ,,okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 237/04. Okresný súd
rozsudkom zo 7. marca 2006 žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcov o veci rozhodoval
krajský súd, ktorý napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu tak, že určil, že
sporný pozemok patrí do dedičstva po nebohej pôvodnej žalobkyni. Keďže išlo o zmeňujúci
rozsudok odvolacieho súdu, sťažovatelia zastúpení advokátom podali proti nemu dovolanie,
o ktorom najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že ho zamietol. Sťažovatelia
vytýkajú postupu a rozsudku krajského súdu spôsob vedenia dokazovania, hodnotenie
dôkazov a súčasne tvrdia, že nebol nestranný a neposkytol im spravodlivú súdnu ochranu.
Najvyššiemu súdu vytýkajú, že sa odmietol zaoberať skutkovými okolnosťami a nenapravil
vady konania a rozsudku krajského súdu, ktorý bol podľa ich názoru zjavne nesprávny.
3. V petite sťažnosti sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd vyslovil, že nimi označené
práva boli porušené krajským súdom aj najvyšším súdom, aby zrušil rozsudok krajského
súdu, vrátil mu vec na ďalšie konanie, prikázal mu, aby vo veci konal a obnovil stav pred
porušením. Taktiež žiadali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie
každému v sume po 2 000 € a náhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo
veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku
krajského súdu
6. Ústavný súd s ohľadom na princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) poskytuje
ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd len v prípade, ak
neexistuje iný (všeobecný) súd, ktorý je v rámci svojej ústavnej a zákonnej právomoci
oprávnený a zároveň povinný túto ochranu poskytnúť. Keďže krajský súd zmenil rozsudok
okresného súdu vo veci sťažovateľov, ex lege (§ 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku)
bola založená prípustnosť dovolania a zároveň právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho
súdu o dovolaní rozhodnúť a v prípade zistenia porušenia označených práv zjednať nápravu
zákonom predpokladaným procesným postupom (§ 243b Občianskeho súdneho poriadku).
Preto ústavný súd nemal právomoc preskúmať postup a rozsudok krajského súdu, pretože
na ich preskúmanie mal právomoc v rámci riadneho inštančného postupu (dovolanie)
najvyšší súd. Táto skutočnosť bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti v časti smerujúcej
proti postupu a rozsudku krajského súdu.
K odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku
najvyššieho súdu
7. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sťažnosť nemožno považovať za
časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti (napr. I. ÚS 22/02), pričom
ústavný súd rovnako vyslovil, že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je
zákonom ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej
(IV. ÚS 28/02), a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani
nemožno odpustiť jej zmeškanie (I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03).
Z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že rozsudok
najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 27. mája 2009 potom, ako bol doručený
advokátke žalobcov (26. mája 2009) a advokátovi žalovaných – sťažovateľov (27. mája
2009). Ak teda sťažovatelia podali sťažnosť na ústavnom súde 18. novembra 2009
(na poštovú prepravu), teda nesporne po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty, táto ako
oneskorená musela byť vo vzťahu k najvyššiemu súdu odmietnutá už pri jej predbežnom
prerokovaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na jednu zo základných zásad
práva, ktorou je ,,vigilantibus iuris“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži
svoje práva vrátane zachovania lehoty na podanie sťažnosti pred ústavným súdom.
8. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní neprichádzalo
do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na to, že
sťažnosti by bolo vyhovené (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na
ďalšie konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010