Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 321/2010
PDF · 150.48 KB
No categories available
IV. ÚS 321/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 6, čl. 7 ods. 5, čl. 8, čl. 10, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16 ods. 1,
čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3, čl. 51 ods. 1, čl. 149,
čl. 150, čl. 151, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 10
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky a jej rozhodnutím č. k. IV/2 Gn 58/10-6 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2010
doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 6, čl. 7 ods. 5, čl. 8, čl. 10, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16
ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3, čl. 51 ods. 1,
čl. 149, čl. 150, čl. 151, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) konaním Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej rozhodnutím
č. k. IV/2 Gn 58/10-6.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je vo výkone trestu odňatia slobody.
V odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:
„Som toho názoru, že postupom generálnej prokuratúry SR v napadnutom konaní
boli porušené moje základné a ľudské práva špecifikované v navrhovanom petite a to najmä
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci s následkom vecnej nesprávnosti vybavenia
podnetov ako aj z dôvodu protiústavného a nezákonného postupu nerešpektujúc princíp
kontradiktórneho konania a rovnosť zbraní v konaní o podnete GP SR, nedostatočného
neúplného a nepresvedčivého odôvodnenia upovedomenia nevysporiadaného s námietkami
podávateľa podnetu.“
Sťažovateľ namieta, že «Zbor väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej
len „ZVJS“) vôbec nesprístupňuje obvineným a odsúdeným v ústavoch na výkon trestu
a ústavoch na výkon väzby on – line informácie zo siete internet napriek tomu, že vydalo
Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže interné predpisy umožňujúce tento
typ prístupu k informáciám, čím je väzňom znemožnená elektronická komunikácia. Namieta,
že ani jediný ústav nevydal prevádzkový poriadok pre používateľov a používaniu k sieti
internet, čo je dôkazom, že tento spôsob prístupu k informáciám a vzdelávaniu je
nedostupný vo všetkých väzniciach v Slovenskej republike pre odsúdených a obvinených...».
Ďalej uvádza, že „vo väzenských knižniciach sa nachádza vždy iba jeden osobný
počítač, čo s prihliadnutím na počet väzňov v jednotlivých ústavoch, časový rozvrh dňa,
prístup do väzenskej knižnice...“ je nereálny dostatočný prístup.
Z toho dôvodu sa obrátil s podnetom na generálnu prokuratúru, s vybavením svojho
podnetu nie je spokojný a namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv.
Sťažovateľ tvrdí, že mu konaním generálnej prokuratúry nebolo umožnené reagovať
na argumenty dotknutého orgánu. Rovnako namieta aj postup generálnej prokuratúry,
pretože podľa jeho názoru opakovaný podnet mal byť vybavený samotným generálnym
prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý je
nadriadeným vybavujúceho prokurátora. Sťažovateľ má dôvodné pochybnosti o právnom
názore generálnej prokuratúry a o jej argumentoch. Tieto považuje za neobjektívne,
nepresvedčivé, s prvkami absencie nezávislosti a nestrannosti prokuratúry, ktorá obhajuje
„nie to čo je správne, ale to čo je vyhovujúce pre Zbor väzenskej a justičnej stráže“.
Sťažovateľ je toho názoru, že «Prokuratúra ani ZVJS nemajú záujem riešiť danú
problematiku, nechápu obsah pojmu ,,informácie zo siete internet,, absolútne neumožňujú
väzňom prístup efektívne získavať informácie najmä tie dynamické ako i napr. právne
normy iných štátov.»
Sťažovateľ sa v už uvedených súvislostiach obrátil s podnetom na generálnu
prokuratúru, ale táto mu nevyhovela. Podal preto opakovaný podnet, ktorý bol prípisom
generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 58/10-6 z 9. júna 2010 odložený ako nedôvodný.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu s tým, aby sa generálnej
prokuratúre zakázalo pokračovať v porušovaní uvedených ustanovení a prikázalo sa jej
obnoviť stav pred porušením jeho práv a aby upovedomenie generálnej prokuratúry
z 9. júna 2010 bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež, aby mu
ústavný súd ustanovil právneho zástupcu v konaní.
Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 58/10-6 z 9. júna 2010 vyplýva, že na
základe opakovaného podnetu sťažovateľa týkajúceho sa prístupu do siete internetu
z 27. apríla 2010 bolo opätovne preskúmané vybavenie pôvodného podnetu sťažovateľa
z 11. januára 2010 listom generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 15/10-7 z 15. marca 2010.
Po opätovnom preskúmaní spisového materiálu, písomného stanoviska Generálneho
riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a po preskúmaní
napádaného rozkazu č. 4 o postavení a činnosti knižníc v Zbore väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu
stanoviska prokurátora generálnej prokuratúry obsiahnutého v upovedomení o vybavení
podnetu sťažovateľa z 11. januára 2010 a ktoré by odôvodňovali prijatie opatrení vedúcich
k zmene stanoviska a záverov oznámených už listom generálnej prokuratúry
č. k. IV/2 Gn 15/10-7 z 15. marca 2010. Preto bol opakovaný podnet bez vykonania ďalších
opatrení ako nedôvodný odložený. Prípis je podpísaný riaditeľom trestného odboru
generálnej prokuratúry. Podľa odtlačku poštovej pečiatky na priloženej obálke bol prípis
odovzdaný na poštovú prepravu 15. júna 2010.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory orgánov verejnej moci, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Posúdenie
veci orgánom verejnej moci sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba
v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu orgánom verejnej moci by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Sťažovateľ namieta predovšetkým vecnú nesprávnosť stanoviska generálnej
prokuratúry, keďže si neosvojila jeho právne závery a nepostupovala v ich zmysle.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že generálna prokuratúra má na predmetnú
problematiku odlišný právny názor ako sťažovateľ, nemôže zakladať porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru. Bolo vecou uváženia generálnej prokuratúry, či podnetu
sťažovateľa vyhovie, alebo nie. Podľa názoru ústavného súdu sa generálna prokuratúra
opakovaným podnetom sťažovateľa riadne zaoberala, čo podporuje záver, že jej postup bol
v súlade so zákonom č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.
Z listu generálnej prokuratúry z 9. júna 2010 vyplýva, že prokurátor generálnej
prokuratúry sa plne stotožňuje so stanoviskom, ktoré bolo generálnou prokuratúrou vo veci
prijaté 15. marca 2010 a v ktorom prokurátor generálnej prokuratúry uviedol, že „.. .nezistil
žiadne také skutočnosti, ktoré by prípadne odôvodňovali prijatie príslušných
prokurátorských opatrení. Týmto rozkazom je v súlade s osobitnými všeobecne záväznými
právnymi predpismi podrobne okrem iného upravený režim a postup pri manipulácii,
prijímaní, vydávaní a odosielaní balíkov obvineným a odsúdeným v podmienkach Zboru
väzenskej a justičnej stráže.
S poukazom na doteraz uvedené a poukázané považujem Váš podnet v danej veci bez
prijatia ďalších opatrení za vybavený, a ako nedôvodný ho odkladám.“
Z uvedeného vyplýva, že namietané negatívne stanovisko generálnej prokuratúry
vo vzťahu k sťažnosti je z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Neobstojí ani ďalšia námietka sťažovateľa, podľa ktorej opakovaný podnet mal byť
vybavený osobne generálnym prokurátorom, keďže podľa sťažovateľa treba považovať za
zákonného nadriadeného prokurátora generálnej prokuratúry, ktorý pôvodný podnet
sťažovateľa vybavoval. Z organizačného usporiadania generálnej prokuratúry možno
vyvodiť, že za nadriadeného prokurátorovi treba považovať riaditeľa príslušného odboru
generálnej prokuratúry. V danom prípade opakovaný podnet podpísal riaditeľ trestného
odboru generálnej prokuratúry.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú
a o ďalších požiadavkách sťažovateľa z tohto dôvodu už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2010