Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 321/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 6, čl. 7 ods. 5, čl. 8, čl. 10, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16 ods. 1,

čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3, čl. 51 ods. 1, čl. 149,

, , a c , ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky a jej rozhodnutím č. k. -6 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2010

doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 6, čl. 7 ods. 5, čl. 8, čl. 10, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16

ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3, čl. 51 ods. 1,

, , , a c (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) konaním Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej rozhodnutím

č. k. -6.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je vo výkone trestu odňatia slobody.

V odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

„Som toho názoru, že postupom generálnej prokuratúry SR v napadnutom konaní

boli porušené moje základné a ľudské práva špecifikované v navrhovanom petite a to najmä

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci s následkom vecnej nesprávnosti vybavenia

podnetov ako aj z dôvodu protiústavného a nezákonného postupu nerešpektujúc princíp

kontradiktórneho konania a rovnosť zbraní v konaní o podnete GP SR, nedostatočného

neúplného a nepresvedčivého odôvodnenia upovedomenia nevysporiadaného s námietkami

podávateľa podnetu.“

Sťažovateľ namieta, že «Zbor väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej

len „ZVJS“) vôbec nesprístupňuje obvineným a odsúdeným v ústavoch na výkon trestu

a ústavoch na výkon väzby on – line informácie zo siete internet napriek tomu, že vydalo

Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže interné predpisy umožňujúce tento

typ prístupu k informáciám, čím je väzňom znemožnená elektronická komunikácia. Namieta,

že ani jediný ústav nevydal prevádzkový poriadok pre používateľov a používaniu k sieti

internet, čo je dôkazom, že tento spôsob prístupu k informáciám a vzdelávaniu je

nedostupný vo všetkých väzniciach v Slovenskej republike pre odsúdených a obvinených...».

Ďalej uvádza, že „vo väzenských knižniciach sa nachádza vždy iba jeden osobný

počítač, čo s prihliadnutím na počet väzňov v jednotlivých ústavoch, časový rozvrh dňa,

prístup do väzenskej knižnice...“ je nereálny dostatočný prístup.

Z toho dôvodu sa obrátil s podnetom na generálnu prokuratúru, s vybavením svojho

podnetu nie je spokojný a namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv.

Sťažovateľ tvrdí, že mu konaním generálnej prokuratúry nebolo umožnené reagovať

na argumenty dotknutého orgánu. Rovnako namieta aj postup generálnej prokuratúry,

pretože podľa jeho názoru opakovaný podnet mal byť vybavený samotným generálnym

prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý je

nadriadeným vybavujúceho prokurátora. Sťažovateľ má dôvodné pochybnosti o právnom

názore generálnej prokuratúry a o jej argumentoch. Tieto považuje za neobjektívne,

nepresvedčivé, s prvkami absencie nezávislosti a nestrannosti prokuratúry, ktorá obhajuje

„nie to čo je správne, ale to čo je vyhovujúce pre Zbor väzenskej a justičnej stráže“.

Sťažovateľ je toho názoru, že «Prokuratúra ani ZVJS nemajú záujem riešiť danú

problematiku, nechápu obsah pojmu ,,informácie zo siete internet,, absolútne neumožňujú

väzňom prístup efektívne získavať informácie najmä tie dynamické ako i napr. právne

normy iných štátov.»

Sťažovateľ sa v už uvedených súvislostiach obrátil s podnetom na generálnu

prokuratúru, ale táto mu nevyhovela. Podal preto opakovaný podnet, ktorý bol prípisom

generálnej prokuratúry č. k. -6 z 9. júna 2010 odložený ako nedôvodný.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu s tým, aby sa generálnej

prokuratúre zakázalo pokračovať v porušovaní uvedených ustanovení a prikázalo sa jej

obnoviť stav pred porušením jeho práv a aby upovedomenie generálnej prokuratúry

z 9. júna 2010 bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež, aby mu

ústavný súd ustanovil právneho zástupcu v konaní.

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. -6 z 9. júna 2010 vyplýva, že na

základe opakovaného podnetu sťažovateľa týkajúceho sa prístupu do siete internetu

z 27. apríla 2010 bolo opätovne preskúmané vybavenie pôvodného podnetu sťažovateľa

z 11. januára 2010 listom generálnej prokuratúry č. k. -7 z 15. marca 2010.

Po opätovnom preskúmaní spisového materiálu, písomného stanoviska Generálneho

riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a po preskúmaní

napádaného rozkazu č. 4 o postavení a činnosti knižníc v Zbore väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu

stanoviska prokurátora generálnej prokuratúry obsiahnutého v upovedomení o vybavení

podnetu sťažovateľa z 11. januára 2010 a ktoré by odôvodňovali prijatie opatrení vedúcich

k zmene stanoviska a záverov oznámených už listom generálnej prokuratúry

č. k. -7 z 15. marca 2010. Preto bol opakovaný podnet bez vykonania ďalších

opatrení ako nedôvodný odložený. Prípis je podpísaný riaditeľom trestného odboru

generálnej prokuratúry. Podľa odtlačku poštovej pečiatky na priloženej obálke bol prípis

odovzdaný na poštovú prepravu 15. júna 2010.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory orgánov verejnej moci, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Posúdenie

veci orgánom verejnej moci sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba

v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu orgánom verejnej moci by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ).

Sťažovateľ namieta predovšetkým vecnú nesprávnosť stanoviska generálnej

prokuratúry, keďže si neosvojila jeho právne závery a nepostupovala v ich zmysle.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že generálna prokuratúra má na predmetnú

problematiku odlišný právny názor ako sťažovateľ, nemôže zakladať porušenie označených

článkov a dohovoru. Bolo vecou uváženia generálnej prokuratúry, či podnetu

sťažovateľa vyhovie, alebo nie. Podľa názoru ústavného súdu sa generálna prokuratúra

opakovaným podnetom sťažovateľa riadne zaoberala, čo podporuje záver, že jej postup bol

v súlade so o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Z listu generálnej prokuratúry z 9. júna 2010 vyplýva, že prokurátor generálnej

prokuratúry sa plne stotožňuje so stanoviskom, ktoré bolo generálnou prokuratúrou vo veci

prijaté 15. marca 2010 a v ktorom prokurátor generálnej prokuratúry uviedol, že „.. .nezistil

žiadne také skutočnosti, ktoré by prípadne odôvodňovali prijatie príslušných

prokurátorských opatrení. Týmto rozkazom je v súlade s osobitnými všeobecne záväznými

právnymi predpismi podrobne okrem iného upravený režim a postup pri manipulácii,

prijímaní, vydávaní a odosielaní balíkov obvineným a odsúdeným v podmienkach Zboru

väzenskej a justičnej stráže.

S poukazom na doteraz uvedené a poukázané považujem Váš podnet v danej veci bez

prijatia ďalších opatrení za vybavený, a ako nedôvodný ho odkladám.“

Z uvedeného vyplýva, že namietané negatívne stanovisko generálnej prokuratúry

vo vzťahu k sťažnosti je z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Neobstojí ani ďalšia námietka sťažovateľa, podľa ktorej opakovaný podnet mal byť

vybavený osobne generálnym prokurátorom, keďže podľa sťažovateľa treba považovať za

zákonného nadriadeného prokurátora generálnej prokuratúry, ktorý pôvodný podnet

sťažovateľa vybavoval. Z organizačného usporiadania generálnej prokuratúry možno

vyvodiť, že za nadriadeného prokurátorovi treba považovať riaditeľa príslušného odboru

generálnej prokuratúry. V danom prípade opakovaný podnet podpísal riaditeľ trestného

odboru generálnej prokuratúry.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú

a o ďalších požiadavkách sťažovateľa z tohto dôvodu už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010