Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 201 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (208)II. ÚS 358/2010
PDF · 228.1 KB
No categories available
II. ÚS 358/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,
B., vo veci namietaného porušenia práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE 49/2010 z 12. marca 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2010
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
14 CoE 49/2010 z 12. marca 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 8. októbra 2004
sťažovateľka v postavení veriteľa poskytla dlžníčke (ďalej aj „povinná“) úver v sume
663,88 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie dlžníčky, že v prípade jej
omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už uvedenú
osobu (Mgr. T. K.), aby v jej mene spísal notársku zápisnicu o uznaní jej dlhu s tým, že táto
zápisnica bude spôsobilým exekučným titulom. Keďže dlžníčka sa omeškala so zaplatením
dvoch splátok, Mgr. T. K. (ďalej len „splnomocnenec“) na základe dlžníčkou udeleného
splnomocnenia v zmluve o úvere spísal na notárskom úrade JUDr. O. Ď. notársku zápisnicu
o uznaní jej dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul predložila sťažovateľka
exekútorovi, ktorý na základe toho požiadal Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“
alebo „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti dlžníčke. Na
základe okresným súdom udeleného poverenia súdny exekútor začal exekučné konanie,
pričom podaním z 28. októbra 2009 sťažovateľka bez udania dôvodu žiadala o zmenu v
osobe povereného súdneho exekútora. Na podklade tejto žiadosti okresný súd preskúmal
opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením sp. zn.
14 Er 1065/05 z 23. decembra 2009 okresný súd exekučné konanie vyhlásil za neprípustné,
a preto ho zastavil, pričom súčasne zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho
exekútora a uložil jej zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy konania. Okresný súd založil
svoje rozhodnutie na konštatovaní o neplatnosti splnomocnenia udeleného dlžníčkou
splnomocnencovi priamo v úverovej zmluve, a to z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov
bolo, že toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníčkou udelené splnomocnencovi v
čase, keď jej dlh z omeškania ešte neexistoval, t. j. dlžníčka sa vopred vzdala svojho práva
na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemala vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho
výške, takže toto splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Okrem uvedeného okresný súd
poukázal na to, že splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám bez
splnomocnenia dlžníčkou (t. j. nad rámec splnomocnenia) určil lehotu, dokedy má byť
uznaný dlh dlžníčkou zaplatený, pričom v tejto súvislosti sa okresný súd zaoberal aj
splnením zákonnej podmienky uvedenej v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej
zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Vzhľadom na uvedené okresný súd poukázal na skutočnosť, že splnomocnenec v
skutočnosti nehájil záujmy dlžníčky, ktorá ho k uznaniu dlhu splnomocnila, ale hájil skôr
záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon okresný súd konštatoval, že ak je neplatné
splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť
platná, a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul, preto exekučné konanie vyhlásil za
neprípustné a zastavil ho.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd, ktorý uznesením sp. zn.
14 CoE 49/2010 z 12. marca 2010 rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného
konania a o zamietnutí návrhu na zmenu súdneho exekútora ako vecne správne potvrdil.
Podľa tvrdení sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu rozhodnutím
krajského súdu bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného
konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý mala legitímny nárok, čím malo byť
porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho
vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už
prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie
v prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok.
Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1
Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.
predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do vlastníckeho práva musí spĺňať,
v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný
sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.
Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna
z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,
v posudzovanom prípade, kedy súdy zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že
zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandardného obchodno-
právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru
sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je
totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky,
ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy. ...
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému
cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že
zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa
názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom
sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že
prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť
to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky
vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,
že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,
podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.
Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako
veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,
ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1
Dohovoru.
Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci
rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho
zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/49/2010-31 zo dňa
12. 03. 2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/49/2010-31 zo dňa
12. 03. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s.r.o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 3137,13 Eur (94509,18 Sk), ktoré mu zaplatí
krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 275 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 137,50
EUR s DPH) na účet jeho právneho zástupcu J. H. ... do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť
s uznesením krajského súdu sp. zn. 14 CoE 49/2010 z 12. marca 2010, ktorým podľa nej
malo byť zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, keďže týmto rozhodnutím krajský súd
potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania v prospech oprávnenej
sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinnej (dlžníčky), ktorý jej
sťažovateľka poskytla.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
«Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania, po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.
Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou
skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované
široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,
ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva
uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému
bolo už vtom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval,
odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok
v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či
vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec
v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený
zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote,
o ktorej nemohol mať vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované lak, ako je obsiahnuté
v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca,
správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na rozpor
záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Okrem
už konštatovaných vád „udeleného" plnomocenstva na dôvažok je potrebné spomenúť
i zásadnú skutočnosť, že povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného
zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena
zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej
zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôle pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým
je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec
bude hájiť záujem povinného ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Už
len všetky tieto skutočnosti, konštatované jednak v napadnutom uznesení, ako aj
konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie
absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené
platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným
zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej
„konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky
vykonaného právneho úkone v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže
byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Už len okrajovo potom možno skonštatovať, že spísaná notárska zápisnica, aj v
hypotetickom prípade platne udeleného plnomocenstva by nebola spôsobilým exekučným
titulom. V zmluve o úvere sa zmluvné strany dohodli, že zmluvný vzťah sa bude spravovať
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Odvolací súd konštatuje nezákonnosť uplatneného
nároku oprávneného aj z dôvodu, že predmetná notárska zápisnica, ktorá je (má byť)
exekučným titulom, je v rozpore s ustanovením § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka,
pretože, ako je zo znenia tohto zákonného ustanovenia zrejmé, písomne možno uznať len
určitý záväzok. V čase spísania zmluvy o úvere, v ktorej bolo udelené plnomocenstvo ktorým
sa mal v budúcnosti uznať záväzok z úveru, ešte nemohlo byť účastníkom známe právo
(záväzok), ktorého sa vyhlásenie dlžníka malo dotýkať. Predovšetkým, uznanie dlhu je
právom dlžníka, nie jeho povinnosťou. Povinnosťou dlžníka vyplývajúcou mu v platne
uzavretej zmluvy o úvere je predovšetkým platiť dohodnuté splátky úveru určené v zmluve
riadne a včas, nesplnením ktorej povinnosti sa dostáva do omeškania, a v dôsledku ktorej
skutočnosti polom dochádza k zmene v obsahu záväzku. Pokiaľ teda dlžník už v čase
uzavretia zmluvy o úvere uznal svoj dlh, ktorý do budúcna mal (mohol) vzniknúť za
predpokladu, ak by sa dostal do omeškania so splácaním úveru, s tým, že v čase uznania
nemohla byť dlžníkovi známa výška „dlhu", teda rozsah jeho omeškania, ako ani to či vôbec
k omeškaniu dôjde; je nesporné, že takýmto úkonom dlžník uznal záväzok (resp. jeho časť),
ktorý však v čase uznania neexistoval. Uvedená klauzula v takom znení, ako je v notárskej
zápisnici, ktorá ma byť exekučným titulom obsiahnutá, je v rozpore s ustanovením § 323
ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 574 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, pretože dlžník písomne uznal svoj peňažný záväzok, ktorý nebol (ešte nemohol
byť) v čase uznania určitý, teda známa jeho výška. Podľa citovaného ustanovenia, ktoré má
kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v
budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Právo ktoré
môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia zmluvy nie je ešte známe
a nemožno s nim disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh
a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh
uznať a logicky potom nemohol platne ani splnomocniť Mgr. T. K. na takéto právo.
Ani námietku oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného
titulu – notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania
exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd uznal exekučný titul
za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, neobstojí.
Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či existujú
formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Nevyhnutným predpokladom na
vedenie exekúcie voči povinnému je existencia spôsobilého exekučného titulu (§ 41
Exekučného poriadku). Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti (či je
exekučný titul vydaný organom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne
a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní) skúma exekučný
titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§
44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh
povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh
účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí nezákonne vedenú exekúciu aj bez návrhu
zastaviť. Formálna stránka vykonateľností notárskej zápisnice ako exekučného titulu
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho
poriadku a materiálna stránka vykonateľnosti spočíva v dodržaní tých obsahových
náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Podobne ako v prípade
vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade obsahových náležitostí exekučnej
notárskej zápisnice je nevyhnutné, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť určené
presným a nepochybným spôsobom, teda v tomto zmysle notárska zápisnica musí obsahovať
presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na
plnenie, presný rozsah a obsah plnenia. Pokiaľ však exekučný súd zistí formálne či
materiálne nedostatky vykonateľnosti exekučného titulu (zistený nedostatok týkajúci sa plnej
moci), majúci za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť
postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie
je spôsobilým exekučným titulom a následne vysloviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku neprípustnosť exekúcie, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno viesť. Potom je nevyhnutné aj návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora
zamietnuť ako bezpredmetný, keďže je tu zákonný dôvod brániaci vedeniu exekúcie a majúci
za následok jej zastavenie.
Odvolací súd preto uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a následne ju zastavil a vo výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na
zmenu súdneho exekútora podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 0.s.p. ako vecne správne
potvrdil.»
Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu vyplýva stotožnenie sa
krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie
o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len
„Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu
z dôvodu zistenia, že tento odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučného súdu totiž
exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade notárka zápisnica, nebol spôsobilým
exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku
v rozhodnom znení, a to z viacerých dôvodov.
Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný
titul bola síce spísaná v mene povinnej splnomocnenom na podklade splnomocnenia
udeleného mu povinnou, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho
záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec
nielenže uznal záväzok povinnej, ale bez splnomocnenia, resp. nad jeho rámec určil
povinnej aj lehotu na jeho splnenie, čím konal bez splnomocnenia a v rozpore so záujmami
povinnej), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinnou uzavretá podľa
Obchodného zákonníka, tak splnomocnenie udelené povinnou nespĺňalo ani požiadavku
podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorej môže byť uznaný iba v čase
uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia
povinnou, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani nemohlo byť
zrejmé, či v budúcnosti povinnej z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).
Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní
proti tomuto rozhodnutiu bola založená predovšetkým na tvrdení, že preskúmaním
exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení
daných mu Exekučným poriadkom, a tiež na tvrdení, že exekučný súd preskúmaval
exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že
exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného
titulu.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu,
s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného
konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučného súdu, ako ani závery
krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení
Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv
sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným
súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania,
odvádza zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
v rozhodnom znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný
poriadok v rozhodnom znení na inom mieste ako v citovanom § 41 ods. 2 vyslovene
neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu
so zákonom, sťažovateľka zrejme dospela k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť
exekučného titulu, na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.
Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp, jeho jednotlivé
ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda
v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom
zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 41
ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už
začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od
preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne
zastaví napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení],
alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak
v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne
zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú
exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento
zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa
exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3
Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im
exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).
Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1
Exekučného poriadku v rozhodnom znení).
Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával
o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom
hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa
názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska
príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako
to namieta sťažovateľka.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu,
nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými
ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila
sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne
znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla
povinnej, ústavný súd na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne
prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho
majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2010