Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 357/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. B., V., t. č. vo výkone trestu B., vo veci namietaného

porušenia , a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký

Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti

uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu v spojení s

rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 10. decembra 2009

a sp. zn. z 28. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2010

doručená sťažnosť P. B., V., t. č. vo výkone trestu B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia , a

(ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu o

zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu v spojení s rozhodnutiami

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10.

decembra 2009 a sp. zn. z 28. januára 2010.

Zo sťažnosti sťažovateľa síce vyplýva, že v čase jej podania (1. marec 2010) sa

nachádzal v Ústave na výkon väzby Banská Bystrica, avšak z listu okresného súdu sp. zn.

Spr. 639/2010 zo 7. júla 2010 vyplýva, že sťažovateľ bol 13. mája 2010 už právoplatne

odsúdený, pričom krajský súd v ten istý deň nariadil výkon trestu, na ktorý sťažovateľ

nastúpil v Ústave na výkon väzby Banská Bystrica a 25. mája 2010 bol premiestnený do

Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica.

Súčasne so sťažnosťou sťažovateľ žiadal, aby mu pre účely konania pred ústavným

súdom z dôvodov jeho nepriaznivých osobných, majetkových a zárobkových pomerov bol

ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal okresný súd o obžalobe proti sťažovateľovi pre prečin nebezpečného vyhrážania

podľa a a , zločin vydierania podľa

a 2 písm. b) a zločin porušovania domovej slobody podľa a

písm. a) a ods. 3 písm. a) , pričom sťažovateľ bol uznesením okresného

súdu sp. zn. 24/09 z 18. júna 2009 vzatý do väzby, ktorá začala plynúť 17. júna 2009.

Uznesením sp. zn. z 9. novembra 2009 okresný súd zamietol žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenú okresnému súdu 27. októbra 2009 a naďalej ho

ponechal vo väzbe, pričom súčasne rozhodol, že neprijíma jeho písomný sľub ako náhradu

väzby. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť priamo do zápisnice na verejnom

zasadnutí okresného súdu konanom 9. novembra 2009, ktorú písomne odôvodnil podaniami

doručenými okresnému súdu 25. novembra 2009 a 30. novembra 2009. Spis bol následne

3. decembra 2009 predložený krajskému súdu, ktorý predmetnú sťažnosť sťažovateľa

uznesením sp. zn. z 10. decembra 2009 ako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľ

v sťažnosti uviedol, že rozhodnutie krajského súdu z 10. decembra 2009 mu bolo doručené

28. decembra 2009.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ v sťažnosti namieta, že tak okresný súd, ako aj

krajský súd rozhodovali o jeho sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bola zamietnutá jeho

žiadosť o prepustenie z väzby, neprimerane dlho, pričom uvádza, že o tom, ako bolo

definitívne rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj o jeho písomnom sľube,

sa dozvedel až po viac ako 48 dňoch, pričom túto lehotu počíta od 9. novembra 2009,

keď okresný súd uznesením rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby

a o neprijatí písomného sľubu ako náhrady väzby, keď súčasne sťažovateľ proti tomuto

uzneseniu podal do zápisnice sťažnosť.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„... o výsledku konania o mojej žiadosti a aj o výsledku konania o mojej sťažnosti

som sa dozvedel na takmer až 48 (štyridsiatyôsmy) deň od dňa: 09. 11. 2009. ...

Ústavný súd judikoval v súvislosti s požiadavkami urýchlenosti rozhodovania

o väzbe, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo

urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na

mesiace sú príliš dlhé...

Pri rozhodovaní o väzbe ústavný súd skonštatoval, že konanie trvajúce 5 (päť)

týždňov je neústavné s následkom porušenia základného práva sťažovateľa podľa článku:

48 ods. 2 a práva podľa článku: 5 ods. 4 dohovoru...

... konanie spolu s opravným konaním o mojej sťažnosti na obidvoch súdoch od dňa:

9. 11. 2009 do dňa: 28. 12. 2009 trvalo až 48 dní ktorá doba predstavuje až takmer

7 (sedem) týždňov činnosti, ale aj nečinnosti súdov.“

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj to, že okresný súd rozhodol o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby, ako aj o jeho písomnom sľube spolu iba jedným uznesením, pričom

podľa jeho názoru okresný súd mal o týchto otázkach rozhodnúť samostatnými

uzneseniami. V sťažnosti okrem iného v tejto súvislosti uviedol:

„Okresný súd o ponechaní ma vo väzbe podľa a podľa §

79 ods. 3 o mojej žiadosti a neprijatí môjho sľubu,

rozhodol iba jedným spoločným uznesením. Obdobne aj krajský súd rozhodol o mojom

opravnom prostriedku jedným spoločným uznesením. ...

... okresný súd... rozhodol jedným spoločným uznesením a to aj o ponechaní ma vo

väzbe podľa , pričom mal pravdepodobne rozhodnúť 2 (dvomi

uzneseniami).“

Sťažovateľ napokon v sťažnosti uviedol, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 10. decembra 2009 o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu mu bolo

navyše doručené až potom, ako sa jeho doručenia domáhal využitím iných účinných

prostriedkov nápravy. V prvom rade sťažovateľ podal 22. decembra 2009 predsedovi

okresného súdu sťažnosť na prieťahy v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , ktorá bola vybavená listom podpredsedu okresného súdu sp. zn.

Spr. 2073/2009 z 25. januára 2010 (sťažovateľovi bol doručený 28. januára 2010), ktorým

konštatoval, že jeho sťažnosť je nedôvodná.

Medzičasom sťažovateľ podal okresnému súdu 5. januára 2010 aj sťažnosť na

nečinnosť podľa , ktorú okresný súd vybavil listom sp. zn.

z 13. januára 2010 (sťažovateľovi bol doručený 14. januára 2010) v tom zmysle,

že v trestnej veci sťažovateľa je nariadené hlavné pojednávanie na 18. január 2010 s tým, že

tak uznesenie okresného súdu z 9. novembra 2009, ako aj s ním súvisiace uznesenie

krajského súdu z 10. decembra 2009 boli už doručené sťažovateľovi a aj jeho právnemu

zástupcovi, takže sťažovateľ bol súčasne poučený v zmysle ,

podľa ktorého ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti na nečinnosť do

pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa, hľadí sa na takúto

sťažnosť na nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných

dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti na nečinnosť trvá. O tom ho

treba poučiť.

Keďže sťažovateľ trval na vybavení svojej sťažnosti podanej podľa § 55 ods. 3

, okresný súd postúpil spis na jej vybavenie krajskému súdu, ktorý

uznesením sp. zn. z 28. januára 2010 sťažnosť sťažovateľa na nečinnosť

zamietol s tým, že v postupe okresného súdu, ako ani v postupe krajského súdu v súvislosti

s vybavovaním žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj v súvislosti

s rozhodovaním o ním podanom písomnom sľube neboli zistené prieťahy, pričom navyše

krajský súd konštatoval, že sťažovateľ podal sťažnosť na nečinnosť podľa § 55 ods. 3

proti postupu okresného súdu a krajského súdu v tejto veci až 5. januára

2010, t. j. potom, ako mu bolo doručené 28. decembra 2009 už aj rozhodnutie krajského

súdu v tejto veci.

Sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 28. januára 2010

vyjadruje v sťažnosti podanej ústavnému súdu nesúhlas, pričom v súvislosti

s konštatovaním krajského súdu, že „... sťažovateľ podal sťažnosť pre nečinnosť až potom,

ako bolo o jeho žiadosti právoplatne rozhodnuté“, sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Tento

údaj nemožno zrejme považovať za celkom relevantný, preto že ja som sťažnosť pre

nečinnosť podal takmer 1 (jeden) mesiac predtým ako mi súd doručil – oznámil dňa: 28. 12.

09 jeho rozhodnutie a teda výsledok tohto.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«1. Konaním a postupom krajského súdu Banská Bystrica v sp. zn. z

10. 12. 2009 a sp. zn. z 28. 01. 2010 v spojení s konaním okresného súdu

Veľký Krtíš boli porušené základné práva obž. P. B. uvedené v článku: 17 čl. 46 ods. 1, čl.

48 ods. 2 , v článku: 5 ods. 4 dohovoru, tým, že súdy nekonali a nerozhodli o väzbe

urýchlene, bez uvedenia dostatočne významných právne relevantných dôvodov. Pritom tiež

rozhodol okresný súd „iba“ jedným uznesením o ponechaní ma vo väzbe, a aj o žiadosti. V

dôsledku čoho sa postup a spôsob namietaného konania javí ako nepreskúmateľný ale aj

právne relevantne nepostačujúci zákonne a ústavne nesúladný.

2. Krajskému súdu Banská Bystrica ukladá aby obnovil stav a obžalovaného P. B. z

väzby prepustil na slobodu pretože väzba a jej ďalšie pokračovanie nemá relevantnú oporu

v ústave ani v zákone.

3. Krajskému a okresnému súdu ukladá aby poskytol trovy právneho zastúpenia

advokátom – právnym zástupcom zastúpeného obž. P. B. v zmysle rozhodnutia o tomto,

ústavným súdom slovenskej republiky, za poskytnutie ústavnej ochrany.»

II.

Z listu okresného súdu sp. zn. Spr. 639/2010 zo 7. júla 2010, ako aj z príloh sťažnosti

ústavný súd zistil takýto priebeh procesných i neprocesných úkonov okresného súdu

a krajského súdu vykonaných v konaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 9. novembra 2009:

- 30. október 2009 – okresný súd nariadil verejné zasadnutie v trestnej veci sťažovateľa

(obžaloba bola podaná 28. októbra 2009) na 9. november 2009,

- 4. november 2009 – V. S. a Z. S. (ďalej len „poškodení“) z dôvodu nepriaznivého

zdravotného stavu ospravedlnili svoju neúčasť na verejnom zasadnutí 9. novembra 2009,

- 9. november 2009 – na verejnom zasadnutí okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa

z 27. októbra 2009 o prepustenie z väzby a o jeho písomnom sľube o nahradenie väzby,

a to tak, že uznesením rozhodol o ponechaní obvineného sťažovateľa vo väzbe, žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá a jeho sľub nebol prijatý, súčasne na

tomto verejnom zasadnutí okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 7. december 2009

a sťažovateľ hneď do zápisnice o verejnom zasadnutí nahlásil svoju sťažnosť proti

uzneseniu, ktorým sa nevyhovelo jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradenie

písomným sľubom,

- 18. november 2009 – okresný súd žiadal od obvodného lekára MUDr. M. I. správu, či

zdravotný stav poškodených dovoľuje, resp. nedovoľuje im zúčastniť sa na hlavnom

pojednávaní,

- 24. november 2009 – sťažovateľovi bolo doručené uznesenie okresného súdu

z 9. novembra 2009 a ošetrujúci lekár poškodených okresnému súdu oznámil, že zdravotný

stav poškodených im nedovoľuje zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní,

- 25. november 2009 – sťažovateľ písomne odôvodnil svoju sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu z 9. novembra 2009,

- 30. november 2009 – sťažovateľ doplnil písomné vyjadrenie k svojej sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2009,

- 1. december 2009 – okresný súd zrušil nariadené hlavné pojednávanie a nariadil ho na

18. január 2010,

- 3. december 2009 – okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2009,

- 10. december 2009 – krajský súd uznesením sp. zn. sťažnosť sťažovateľa ako

nedôvodnú zamietol,

- 18. december 2009 – spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu,

- 22. december 2009 – sťažovateľ adresoval predsedovi okresného súdu podanie označené

„ako sťažnosť podľa ustanovenia “, ktoré bolo riešené v rámci

Spr. 2073/09,

- 5. január 2010 – sťažovateľ podal zákonnej sudkyni sťažnosť na nečinnosť podľa § 55

ods. 3 , v ktorej uviedol, že „došlo k prieťahom v konaní, nakoľko od

zahlásenia jeho sťažnosti proti vyššie uvedenému rozhodnutiu okresného súdu, až do

doručenia rozhodnutia krajského súdu obžalovanému uplynula neprimerane dlhá doba,

konkrétne 48 dní“ (citácia z rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 28. januára

2010, pozn.),

- 7. január 2010 – z dôvodu nejasnosti, čoho sa sťažovateľ podaním z 22. decembra 2009

domáha, okresný súd žiadal o súhlas na výsluch obžalovaného sťažovateľa k tomuto

podaniu na 18. január 2010 o 9.00 h v budove okresného súdu, keďže na tento deň bolo

nariadené aj hlavné pojednávanie,

- 13. január 2010 – zákonná sudkyňa okresného súdu listom upovedomila sťažovateľa, že

jeho sťažnosť z 5. januára 2010 je nedôvodná, pretože bola podaná až potom, ako bolo

sťažovateľovi doručené rozhodnutie okresného súdu 9. novembra 2009, ako aj rozhodnutie

krajského súdu z 10. decembra 2009, ktoré mu bolo doručené 28. decembra 2009, pričom

sťažovateľ bol súčasne poučený, že podľa v prípade jeho

nespokojnosti s vybavením sťažnosti sa môže domáhať jej vybavenia aj okresnému súdu

nadriadeným súdom,

- 18. január 2010 – sťažovateľ trval na tom, aby jeho sťažnosť z 5. januára 2010 bola podľa

predložená na rozhodnutie nadriadenému krajskému súdu,

preto bolo hlavné pojednávanie konané v tento deň odročené na 22. február 2010 pre účely

predvolania svedkov, súčasne 18. januára 2010 okresný súd opäť žiadal ošetrujúceho lekára

poškodených o podanie správy o ich zdravotnom stave a napokon 18. januára 2010 okresný

súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa z 5. januára 2010

podľa ,

- 25. január 2010 – predseda okresného súdu (v zastúpení podpredsedom okresného súdu)

listom sp. zn. Spr. 2073/2009 vyhodnotil podanie sťažovateľa z 22. decembra 2009 ako

nedôvodné, pričom týmto podaním sa sťažovateľ v zmysle jeho upresnenia pri výsluchu na

hlavnom pojednávaní konanom 18. januára 2010 mal domáhať preskúmania rozhodnutia,

ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, a tiež mal namietať nedodržanie

zákonných lehôt, pričom toto podanie sťažovateľa bolo okresným súdom vyhodnotené ako

sťažnosť podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov,

- 28. január 2010 – krajský súd uznesením sp. zn. sťažnosť obžalovaného

sťažovateľa na nečinnosť z 5. januára 2010 zamietol,

- 9. február 2010 – spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu,

- 10. február 2010 – okresný súd doručoval uznesenie krajského súdu z 28. januára 2010

účastníkom konania a ošetrujúci lekár poškodených okresnému súdu oznámil, že ich

zdravotný stav im neumožňuje zúčastniť sa hlavného pojednávania,

- 22. február 2010 – hlavné pojednávanie bolo odročené na 8. marec 2010 na účely zistenia,

či zdravotný stav poškodených je dlhodobo nepriaznivý, lebo v opačnom prípade bolo

potrebné dať ich predviesť, pričom MUDr. M. K. bol súčasne požiadaný, aby vypracoval

správu o zdravotnom stave poškodených,

- 5. marec 2010 – MUDr. K. predložil žiadanú správu, z ktorej vyplynulo, že zdravotný stav

obidvoch poškodených je dlhodobo nepriaznivý, pričom táto skutočnosť je nemenná

a nepriaznivý zdravotný stav nedovoľuje menovaným zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní,

- 8. marec 2010 – okresný súd na hlavnom pojednávaní rozhodol rozsudkom

a obžalovaného sťažovateľa uznal vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360

ods. 1 a 2 písm. a) a b) , zločinu vydierania podľa a

a zločinu porušovania domovej slobody podľa a

a ods. 3 písm. a) , sťažovateľ bol odsúdený podľa Trestného

zákona s použitím a , a a na

úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov nepodmienečne; podľa § 48 ods. 2 písm. b)

bol sťažovateľ na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody so stredným stupňom stráženia,

- 9. marec 2010 – Okresná prokuratúra Veľký Krtíš (ďalej len „okresná prokuratúra“)

podala odvolanie proti rozsudku, čo sa týka výroku o treste,

- 19. marec 2010 – rozsudok okresného súdu bol napísaný a vyexpedovaný, pričom

odsúdenému sťažovateľovi bol doručený 24. marca 2010,

- 31. marec 2010 – okresná prokuratúra žiadala o zapožičanie spisu pre účely odôvodnenia

svojho odvolania,

- 22. apríl 2010 – spis bol spolu s odôvodnením odvolania vrátený z okresnej prokuratúry

späť okresnému súdu,

- 23. apríl 2010 – spis bol predložený krajskému súdu na konanie o odvolaní okresnej

prokuratúry,

- 13. máj 2010 – krajský súd na verejnom zasadnutí rozhodnutím sp. zn.

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 8. marca 2010 zrušil a rozhodol tak, že

uznal obžalovaného sťažovateľa vinným zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2

písm. h) a zločinu porušovania domovej slobody podľa a

písm. a) a ods. 3 písm. a) a odsúdil ho na úhrnný trest odňatia slobody

v trvaní 7 rokov a na výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, súčasne krajský súd nariadil výkon trestu a

odsúdený sťažovateľ nastúpil na výkon trestu odňatia slobody v Ústave na výkon väzby

Banská Bystrica,

- 25. máj 2010 – odsúdený sťažovateľ bol na výkon trestu premiestnený z Ústavu na výkon

trestu Banská Bystrica do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu práva na urýchlene konanie podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru a v spojení s

Podstata námietok sťažovateľa týkajúcich sa ním namietaného porušenia práva na

urýchlené rozhodnutie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48

ods. 2 je založená na jeho tvrdení, že okresný súd v spojení s krajským súdom

v konaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 9. novembra

2009 o jeho neprepustení z väzby a neprijatí písomného sľubu ako náhrady za väzbu

postupovali v rozpore s požiadavkou urýchleného konania vyjadrenou v označených

článkoch dohovoru a , keďže o tejto jeho sťažnosti rozhodovali „až 48 dní“, t. j. od

9. novembra 2009, keď sťažovateľ na verejnom zasadnutí nahlásil sťažnosť do zápisnice, do

28. decembra 2009, keď sťažovateľovi bolo doručené rozhodnutie krajského súdu o jeho

sťažnosti. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „... požiadavke neodkladnosti a

urýchlenosti v zmysle článku: 17 ods. 2 a článku: 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá

lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Preto spravidla tejto požiadavke nemôže

zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu 1 (jedného) mesiaca a

ani nečinnosť trvajúca týždne.“

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že v petite sťažnosti sťažovateľ síce

nekonkretizuje, porušenie ktorého konkrétneho odseku ním označeného

namieta, avšak z odôvodnenia sťažnosti, ako aj z jej významu možno usudzovať, že

sťažovateľ namieta porušenie .

V súvislosti s námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že už aj

v minulosti (napr. ) síce odkazoval v súvislosti s preskúmavaním rýchlosti

konania aj vo väzobných veciach na nutnosť využiť ešte pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu aj iný účinný prostriedok nápravy, a to konkrétne sťažnosť na nečinnosť podľa § 55

ods. 3 , pričom využitie tohto prostriedku nápravy muselo sledovať svoj

účel a nesmelo mať len formálny charakter, ako to bolo aj v prípade sťažovateľa, ktorý síce

podal sťažnosť na nečinnosť podľa pri vybavovaní

a doručovaní mu rozhodnutia krajského súdu o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu z 9. novembra 2009, avšak túto sťažnosť podal až 5. januára 2010, t. j. v čase, keď mu

už 28. decembra 2009 bolo doručené rozhodnutie o tejto jeho sťažnosti, takže tento

prostriedok nápravy sťažovateľ nevyužil kvalifikovaným spôsobom, preto z tohto dôvodu

by sťažnosť sťažovateľa mohla byť v tejto časti odmietnutá aj pre neprípustnosť podľa § 53

ods. 1 (podobne ústavný súd v konaní sp. zn.

obdobný prípad konania o väzbe vyhodnotil tak, ako keby sťažovateľ tento účinný

prostriedok vôbec nevyužil).

Avšak v prípade, ak by sa ústavný súd stotožnil s námietkou sťažovateľa, že sťažnosť

na nečinnosť podľa podal predsedovi okresného súdu už

22. decembra 2009 (a nie až 5. januára 2010), a teda že ju podal v čase, keď mu rozhodnutie

krajského súdu o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2009 ešte

nebolo doručené [čo by ústavný súd aj uznal, pretože sťažovateľ už v podaní z 22. decembra

2009, ktoré si ústavný súd vyžiadal, uviedol: „Touto sťažnosťou namietam najmä aj

konanie resp. aj nekonanie – nečinnosť (pravdepodobne) Krajského súdu Banská Bystrica

vo vybavení – oznámení mi a doručení jeho rozhodnutia o mojej sťažnosti riadneho

zákonného opravného prostriedku ktorý som podal zákonom predpísaným postupom proti

uzneseniu sp. zn. -125 Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 09. novembra

2009. ... Od uvedeného dňa: a to 09. 11. 2009 plynie už celkove takmer 41 dňová lehota,

pričom mne doposiaľ nebolo sprístupnené – oznámené a doručené rozhodnutie odvolacieho

krajského súdu...“], a jednak pri zohľadnení citlivosti a účelu konania o väzbe, ktorého

cieľom je iba dočasne a v nevyhnutnej zákonnej miere obmedziť osobnú slobodu

obvineného, u ktorého platí prezumpcia neviny. Takéto konanie si preto vyžaduje

mimoriadne citlivý a urýchlený prístup a podľa názoru ústavného súdu bolo by príliš

formalistické a z časového hľadiska neefektívne vyžadovať aj pri tomto druhu konania vo

väzobných veciach, aby sťažovateľ ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využil ešte

aj sťažnosť na nečinnosť podľa , tak ako to je bežne

vyžadované napr. v konaní vo veci samej (t. j. v konaní o vine a treste).

Vzhľadom na uvedené teda ústavný súd riadne preskúmal aj postup, resp. rýchlosť

konania okresného súdu, ako aj krajského súdu v súvislosti s vybavovaním a rozhodovaním

o sťažnosti sťažovateľa podanej 9. novembra 2009 proti uzneseniu okresného súdu z tohto

istého dňa, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti o jeho prepustenie z väzby a nebol prijatý

ani jeho písomný sľub ako náhrada za väzbu.

Z uvedeného prehľadu procesných a neprocesných úkonov vyplýva, že sťažovateľ

nahlásil do zápisnice z verejného zasadnutia konaného okresným súdom 9. novembra 2009

sťažnosť proti uzneseniu o jeho neprepustení z väzby, okresný súd potom, ako urobil vo

veci nevyhnutné úkony súvisiace so zisťovaním zdravotného stavu poškodených v súvislosti

s ich účasťou na už v tom čase nariadenom hlavnom pojednávaní, ktoré napokon z dôvodu

sťažovateľom podanej sťažnosti 1. decembra 2009 aj zrušil, predložil spis krajskému súdu

na konanie o tejto sťažnosti sťažovateľa po 24 dňoch, a to 3. decembra 2009, pričom po

vrátení mu spisu 18. decembra 2009 po rozhodnutí krajského súdu okresný súd doručil toto

rozhodnutie sťažovateľovi po desiatich dňoch, a to 28. decembra 2009. Z uvedeného teda

vyplýva, že okresný súd konal o sťažnosti sťažovateľa z 9. novembra 2009 celkovo 34 dní.

Uvedená lehota je lehotou, ktorá na jednom stupni síce aritmeticky presahuje jeden mesiac

(o 3 dni), avšak s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto období nebol okresný súd

absolútne pasívny, ale pred rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa musel vykonávať aj iné

nevyhnutné procesné úkony súvisiace so zabezpečením ďalšieho priebehu konania, pričom

určitý čas si v rámci toho vyžiadalo aj samotné písomné vyhotovenie sťažnosťou

sťažovateľa napadnutého uznesenia, ústavný súd túto lehotu nevyhodnotil ako takú,

dôsledkom ktorej by bolo sťažovateľom namietané porušenie a

ods. 4 dohovoru.

Pokiaľ ide o posúdenie postupu krajského súdu v predmetnej veci, tak na tomto

stupni bola vec sťažovateľa celkovo 15 dní, a to od 3. decembra 2009 (predloženie spisu

krajskému súdu) do 18. decembra 2009 (vrátenie spisu z krajského súdu späť okresnému

súdu). Ani uvedenú lehotu ústavný súd nepovažuje za spôsobilú vyvolať porušenie

sťažovateľom namietaného porušenia a dohovoru.

Okrem toho ústavný súd podotýka, že dĺžka rozhodovania vo väzobných veciach

nemá a nemôže mať vplyv na sťažovateľom spochybňovanú zákonnosť a dôvodnosť väzby,

čo sťažovateľ dáva ad absurdum do príčinnej súvislosti.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Uvedené konštatovania boli základom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý

sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 17

ods. 2 a práva zaručeného v dohovoru už po jej predbežnom prerokovaní

ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( ).

Vzhľadom na skutočnosť, že právo na urýchlené rozhodovanie vo väzobných veciach

je chránené ustanovením dohovoru a ustanovením , nebolo

možné vyhovieť namietanému porušeniu , pretože toto ustanovenie sa

vzťahuje spravidla na konanie vo veci samej (konanie o vine a treste), a teda ústavný súd aj

v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (napr. ).

2. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v

K porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie malo podľa sťažovateľa

dôjsť tým, že okresný súd 9. novembra 2009 rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby,

ako aj o jeho písomnom sľube ako náhrade za väzbu iba jedným spoločným uznesením,

pričom sťažovateľ sa domnieva, že okresný súd mal o týchto nárokoch rozhodnúť dvoma

samostatnými uzneseniami.

Podľa účinného v čase rozhodovania

okresného súdu sa rozhodnutím o väzbe rozumie aj rozhodnutie o prepustení z väzby

a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby, pričom za takúto žiadosť sa

považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že charakter žiadosti

o prepustenie z väzby má aj žiadosť o nahradenie väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom,

takže žiadna zákonná prekážka nebráni tomu, aby všeobecný súd tieto žiadosti, ktoré

napokon spolu aj vecne súvisia, posúdil spoločne a aby o nich rozhodol aj jedným

spoločným rozhodnutím. totiž explicitne všeobecnému súdu neukladá

povinnosť rozhodovať o týchto žiadostiach samostatnými rozhodnutiami, a keďže okresný

súd rozhodoval v súlade s procesným poriadkom, nemohol ani porušiť základné právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené v .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prepustení

sťažovateľa na slobodu, ako aj rozhodnutie o priznaní mu úhrady trov právneho zastúpenia

je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá

veta ), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo tiež bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010