Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 363/2010
PDF · 158.75 KB
No categories available
II. ÚS 363/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom
JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Tdo 8/2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2010
doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 19
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovateľ v podstatnej časti sťažnosti uviedol:
„... podávam týmto sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo veci
porušenia môjho základného práva na osobnú slobodu, upraveného v čl. 19ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súvislosti
s jeho rozhodnutím sp. zn. 3 Tdo 8/2010 o mojom dovolaní proti rozsudku Okresného súdu
v Trenčíne pod sp. zn. 8 T 27/2008 zo dňa 29.05. 2008, ktorým som bol uznaný vinným zo
spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý mi bol uložený
trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia a v nadväznosti na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
pod sp. zn. 2 To/95/2008-181 zo dňa 26.11. 2009, ktorým bolo moje odvolanie proti
prvostupňovému rozsudku podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuté.
Z výroku rozsudku Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 8 T 27/2008 zo dňa 29.05.
2008, ktorým som bol uznaný vinným zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1
Trestného zákona, za ktorý mi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov...
Senát Okresného súdu v Trenčíne a ani odvolací súd a ani senát Najvyššieho súdu sa
vôbec nezaoberali skutočnosťou, že poškodená v rámci prípravného konania a aj v konaní
pred súdom menila svoju pôvodnú výpoveď...“
Podľa sťažovateľa vyšetrovateľ, prokurátor a ani konajúce súdy sa dostatočným
spôsobom nezaoberali jeho návrhom opätovne vykonať výsluch poškodenej, pričom
poukazoval aj na lekársku správu psychiatra – psychoterapeutky MUDr. M. H. Poukázal na
to, že rozpory vo výpovedi poškodenej jednoznačne smerovali k tomu, že konajúci súd mal
pribrať znalca na účely zistenia vierohodnosti jej výpovede.
Ďalej uviedol:
„Aj z uvedených dôvodov vyplýva, že súd pri odsudzujúcom rozsudku a aj odvolací
súd a v konečnom dôsledku aj dovolací súd vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového
stavu, keď jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností uveril poškodenej aj napriek
preukázaným rozporom a keď moje konanie kvalifikoval ako násilné a posúdil ho ako zločin
znásilnenia...
Dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je podstatnou náležitosťou každého
súdneho rozhodnutia. Súdne konanie má byť transparentné, jeho úlohou je nastoliť právnu
istotu ohľadne otázky, ktorá je predmetom konania. Súdne rozhodnutie musí byť skutočným
výsledkom predchádzajúceho konania, nesmie byť iba formálnym a bezvýznamným
sprievodným procesom vopred prijatého a pripraveného rozhodnutia. Podstatou
odôvodnenia nie je dať podrobnú odpoveď na každý argument, avšak odôvodnenie musí
obsahovať dostatočnú odpoveď na tie právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom
konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce. Obsah odôvodnenia je
určovaný individuálnymi okolnosťami daného prípadu. Odôvodnenie je výsledkom
myšlienkovej práce súdu a je obrazom toho, ako starostlivo sa vecou zaoberal a ako bola
spravodlivosť v konkrétnom prípade vykonaná. Medzi jednotlivými zložkami odôvodnenia
rozhodnutia musí existovať vzťah založený na logickom usudzovaní a pravidlách logiky.
V opačnom prípade nie je zrejmé, či rozhodnutie je výsledkom právom upraveného procesu
za dodržania princípov spravodlivosti, alebo výsledkom svojvôle realizovanej verejnou
mocou. Iba povrchné, frázovito a všeobecné odôvodnenie, je znakom toho, že súd sa vecou
zaoberal nedostatočne, bez potrebnej starostlivosti a preto ani nemohol správne
rozhodnúť.“
Sťažovateľ zastáva názor, že „postupom senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v súvislosti s jeho rozhodnutím sp. zn. 3 Tdo 8/2010 o mojom dovolaní proti
rozsudku Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 8 T 27/2008 zo dňa 29.05. 2008, ktorým
som bol uznaný vinným zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného
zákona, za ktorý mi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na jeho
výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a v nadväznosti na
uznesenie Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2 To/95/2008-181 zo dňa 26.11. 2009,
ktorým bolo moje odvolanie proti prvostupňovému rozsudku podľa § 319 Trestného
poriadku zamietnuté bolo porušené moje základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Od Ústavného sudu Slovenskej republiky
nepožadujem žiadne primerané finančné zadosťučinenie a ani náhradu trov právneho
zastupovania, nakoľko chcem len preukázať, že pochybením súdnej moci som t. č.
neoprávnene vo výkone trestu odňatia slobody za skutok, ktorý som vôbec nespáchal.“
Navrhol, aby ústavný súd po prerokovaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol týmto
nálezom:
„1. Základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti
a na ochranu mena M. H. upravené v 61. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
postupom senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súvislosti s jeho rozhodnutím
sp. zn. 3 Tdo 8/2010 z 31.03. 2010 o mojom dovolaní proti rozsudku Okresného súdu
v Trenčíne pod sp. zn. 8 T 27/2008 zo dňa 29.05. 2008, .ktorým som bol uznaný vinným zo
spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý mi bol uložený
trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia a v nadväznosti na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
pod sp. zn. 2 To/95/2008-181 zo dňa 26.11. 2009, ktorým bolo moje odvolanie proti
prvostupňovému rozsudku podľa § 319 Trestného poriadku porušené bolo.
2. Právoplatný rozsudok Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 8 T 27/2008 zo dňa
29.05. 2008, uznesenie senátu Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2 To/95/2008-181 zo
dňa 26.11. 2009 a uznesenie senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.
3 Tdo 8/2010 z31.03.2010 sa zrušuje.
3. Okresnému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol
a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena M. H., a aby súčasne rozhodol o
prerušení jeho výkonu trestu až do nového rozhodnutia.“
Súčasne požiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosť prerokoval prednostne, pretože ide
o naliehavú vec.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Tdo 8/2010 z 31. marca 2010, ktorým odmietol sťažovateľovo dovolanie proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 95/2008, treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že „Obvinený v princípe namietal,
že súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci, nakoľko mal za nepreukázané spáchanie
skutku tak, ako sa mu kládol za vinu.
Vykonávanie dôkazov a ich hodnotenie sa v plnom rozsahu vykonáva v rámci
konania pred súdom, a to príslušnými procesnými súdmi ako v prvom stupni, tak aj v konaní
o riadnom opravnom prostriedku. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu
zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.
por. Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže skúmať a meniť správnosť a úplnosť
zisteného skutku; dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok môže viesť len
k skúmaniu, či boli splnené dôvody vyjadrené v ustanovení § 371 Tr. por.
Nevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie
dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možnej uplatniť ako
dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (nesprávne právne posúdenie zisteného
skutku), ale ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy
(zistený skutkový stav) v jeho prospech.
Najvyšší súd na tomto základe, bez meritórneho preskúmania veci, na neverejnom
zasadnutí konštatoval, že je zrejmé nenaplnenie dôvodov dovolania uplatnených
obvineným, a preto tento mimoriadny opravný prostriedok podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
odmietol.“.
Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti toho názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych názorov najvyššieho súdu.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú
„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto
bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2010