Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 363/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia

v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2010

doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 19

ods. 1 (ďalej len „“) rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Sťažovateľ v podstatnej časti sťažnosti uviedol:

„... podávam týmto sťažnosť podľa vo veci

porušenia môjho základného práva na osobnú slobodu, upraveného v

Slovenskej republiky postupom senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súvislosti

s jeho rozhodnutím sp. zn. o mojom dovolaní proti rozsudku Okresného súdu

v Trenčíne pod sp. zn. zo dňa 29.05. 2008, ktorým som bol uznaný vinným zo

spáchania zločinu znásilnenia podľa , za ktorý mi bol uložený

trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia a v nadväznosti na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne

pod sp. zn. -181 zo dňa 26.11. 2009, ktorým bolo moje odvolanie proti

prvostupňovému rozsudku podľa zamietnuté.

Z výroku rozsudku Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. zo dňa 29.05.

2008, ktorým som bol uznaný vinným zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1

, za ktorý mi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov...

Senát Okresného súdu v Trenčíne a ani odvolací súd a ani senát Najvyššieho súdu sa

vôbec nezaoberali skutočnosťou, že poškodená v rámci prípravného konania a aj v konaní

pred súdom menila svoju pôvodnú výpoveď...“

Podľa sťažovateľa vyšetrovateľ, prokurátor a ani konajúce súdy sa dostatočným

spôsobom nezaoberali jeho návrhom opätovne vykonať výsluch poškodenej, pričom

poukazoval aj na lekársku správu psychiatra – psychoterapeutky MUDr. M. H. Poukázal na

to, že rozpory vo výpovedi poškodenej jednoznačne smerovali k tomu, že konajúci súd mal

pribrať znalca na účely zistenia vierohodnosti jej výpovede.

Ďalej uviedol:

„Aj z uvedených dôvodov vyplýva, že súd pri odsudzujúcom rozsudku a aj odvolací

súd a v konečnom dôsledku aj dovolací súd vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového

stavu, keď jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností uveril poškodenej aj napriek

preukázaným rozporom a keď moje konanie kvalifikoval ako násilné a posúdil ho ako zločin

znásilnenia...

Dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je podstatnou náležitosťou každého

súdneho rozhodnutia. Súdne konanie má byť transparentné, jeho úlohou je nastoliť právnu

istotu ohľadne otázky, ktorá je predmetom konania. Súdne rozhodnutie musí byť skutočným

výsledkom predchádzajúceho konania, nesmie byť iba formálnym a bezvýznamným

sprievodným procesom vopred prijatého a pripraveného rozhodnutia. Podstatou

odôvodnenia nie je dať podrobnú odpoveď na každý argument, avšak odôvodnenie musí

obsahovať dostatočnú odpoveď na tie právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom

konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce. Obsah odôvodnenia je

určovaný individuálnymi okolnosťami daného prípadu. Odôvodnenie je výsledkom

myšlienkovej práce súdu a je obrazom toho, ako starostlivo sa vecou zaoberal a ako bola

spravodlivosť v konkrétnom prípade vykonaná. Medzi jednotlivými zložkami odôvodnenia

rozhodnutia musí existovať vzťah založený na logickom usudzovaní a pravidlách logiky.

V opačnom prípade nie je zrejmé, či rozhodnutie je výsledkom právom upraveného procesu

za dodržania princípov spravodlivosti, alebo výsledkom svojvôle realizovanej verejnou

mocou. Iba povrchné, frázovito a všeobecné odôvodnenie, je znakom toho, že súd sa vecou

zaoberal nedostatočne, bez potrebnej starostlivosti a preto ani nemohol správne

rozhodnúť.“

Sťažovateľ zastáva názor, že „postupom senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v súvislosti s jeho rozhodnutím sp. zn. o mojom dovolaní proti

rozsudku Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. zo dňa 29.05. 2008, ktorým

som bol uznaný vinným zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného

zákona, za ktorý mi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na jeho

výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a v nadväznosti na

uznesenie Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. -181 zo dňa 26.11. 2009,

ktorým bolo moje odvolanie proti prvostupňovému rozsudku podľa § 319 Trestného

poriadku zamietnuté bolo porušené moje základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Od Ústavného sudu Slovenskej republiky

nepožadujem žiadne primerané finančné zadosťučinenie a ani náhradu trov právneho

zastupovania, nakoľko chcem len preukázať, že pochybením súdnej moci som t. č.

neoprávnene vo výkone trestu odňatia slobody za skutok, ktorý som vôbec nespáchal.“

Navrhol, aby ústavný súd po prerokovaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena M. H. upravené v 61. 19 ods. 1 postupom

postupom senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súvislosti s jeho rozhodnutím

sp. zn. z 31.03. 2010 o mojom dovolaní proti rozsudku Okresného súdu

v Trenčíne pod sp. zn. zo dňa 29.05. 2008, .ktorým som bol uznaný vinným zo

spáchania zločinu znásilnenia podľa , za ktorý mi bol uložený

trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia a v nadväznosti na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne

pod sp. zn. -181 zo dňa 26.11. 2009, ktorým bolo moje odvolanie proti

prvostupňovému rozsudku podľa porušené bolo.

2. Právoplatný rozsudok Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. zo dňa

29.05. 2008, uznesenie senátu Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. -181 zo

dňa 26.11. 2009 a uznesenie senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

z31.03.2010 sa zrušuje.

3. Okresnému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol

a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena M. H., a aby súčasne rozhodol o

prerušení jeho výkonu trestu až do nového rozhodnutia.“

Súčasne požiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosť prerokoval prednostne, pretože ide

o naliehavú vec.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. marca 2010, ktorým odmietol sťažovateľovo dovolanie proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že „Obvinený v princípe namietal,

že súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci, nakoľko mal za nepreukázané spáchanie

skutku tak, ako sa mu kládol za vinu.

Vykonávanie dôkazov a ich hodnotenie sa v plnom rozsahu vykonáva v rámci

konania pred súdom, a to príslušnými procesnými súdmi ako v prvom stupni, tak aj v konaní

o riadnom opravnom prostriedku. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu

zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.

por. Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže skúmať a meniť správnosť a úplnosť

zisteného skutku; dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok môže viesť len

k skúmaniu, či boli splnené dôvody vyjadrené v ustanovení

Nevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie

dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možnej uplatniť ako

dôvod dovolania podľa (nesprávne právne posúdenie zisteného

skutku), ale ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy

(zistený skutkový stav) v jeho prospech.

Najvyšší súd na tomto základe, bez meritórneho preskúmania veci, na neverejnom

zasadnutí konštatoval, že je zrejmé nenaplnenie dôvodov dovolania uplatnených

obvineným, a preto tento mimoriadny opravný prostriedok podľa

odmietol.“.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti toho názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto

bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010