Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 369/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -79 z 29. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2010 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -79 z 29. apríla 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Okresný súd Košice-okolie rozhodol v právnej

starostlivosti súdu o maloleté deti(...) rozsudkom zo dňa 3. 9. 2009 č. k. -61

o mojej vyživovacej povinnosti ako otca voči maloletým deťom tak, že zvýšil výživné(...)

počnúc dňom 2. 12. 2008 do budúca a dlžné výživné za obdobie december 2008 až august

2009 v celkovej výške 782,08 € mi povolil splácať v splátkach. S navrhovanou výškou

výživného tak, ako ju predniesla matka, som nesúhlasil z dôvodu mojich osobných a

finančných pomerov a očakával som, že súd zváži zárobkové možnosti a schopnosti ako aj

majetkové pomery oboch rodičov a vo veci rozhodne.

Po vyhlásení rozsudku som prejavil nespokojnosť uviedol som sudcovi, že moja

finančná situácia mi nedovoľuje splácať súdom určené výživné, uviedol som, že sa odvolám,

pamätám si, že mi sudkyňa poradila, aby som požiadal banku o zníženie splátok

hypotekárneho úveru. Až prevzatím písomného vyhotovenia rozsudku som zistil z obsahu

poučenia, že som sa vzdal odvolania. Pretože žiaden takýto právny úkon z mojej strany na

pojednávaní nebol urobený, podal som dňa 29. 9. 2009 proti vyššie uvedenému rozsudku

odvolanie.

V odvolaní som odvolaciemu súdu vysvetlil, že po vyhlásení rozsudku som prehlásil,

že sa odvolám a na zastupovanie si zvolím právneho zástupcu. Keď mi bola podaná

zápisnica o pojednávaní, ja som ju podpísal, bol som v domnienke, že podpisujem zápisnicu

o priebehu pojednávania, a nie vzdanie sa odvolania. Pripustil som to, že som si možno

nevšimol text o vzdaní sa práva odvolania a podpísal som takýto text v domnienke, že

podpisujem zápisnicu o priebehu pojednávania. (...)

Porušovateľ odmietol odvolanie, ktoré som podal proti rozsudku Okresného súdu

Košice-okolie č. k. -61, ako odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nieje

oprávnený v zmysle .

Tvrdím, že porušovateľ vychádzal z nesprávneho názoru, že boli splnené predpoklady

ust. , ktoré hovoria o tom, že vzdať sa odvolania možno len voči

súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia. (...)

Súd sa nezaoberal vzdaním sa odvolania ako jednostranným procesným úkonom

adresovaným súdu, ktorým účastník konania dáva najavo svoju vôľu vzdať sa práva

odvolania. Tento procesný úkon účastníka súd nevykladal v zmysle , podľa ktorého

má každý právo na súdnu ochranu v medziach zákona a ďalej nezisťoval skutočnú vôľu

konajúceho pri použití výkladových pravidiel podľa ust. .

Použitie výkladových pravidiel môže smerovať len k tomu, aby obsah právneho úkonu

vyjadrený slovami bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe urobenia

právneho úkonu a či ja som vôbec bol jednostranný právny úkon ako je vzdanie sa práva

odvolania účastníka konania vyjadrený mnou slovami. Som toho názoru, že súd sa mal

oboznámiť so stanoviskami a prednesmi, ktoré som vykonal v súdenom prípade, a zistiť tak

celkový môj postoj k návrhu matky na zvýšenie výživného(...)

To, že som podpísal text vzdania sa práva odvolania dobrovoľne, a že som mal

možnosť sa s ním vopred oboznámiť, neznamená, že z mojej strany došlo k účinnému

vzdaniu sa odvolania. Odvolania som sa nevzdal písomne ani ústne do protokolu, pretože

podľa záveru súdu ja som podpísal text, s ktorým som mal možnosť sa vopred oboznámiť. Ja

som nespochybňoval svoj podpis, pripúšťal som, že tento text tam možno bol, ale ja som bol

v domnienke, že podpisujem zápisnicu o pojednávaní tak, ako keď som pred iným štátnymi

orgánmi a z rokovania sa dáva podpísať účastníkom zápisnica o priebehu rokovania. Keď

som podpísal obsah zápisnice z pojednávania a s jej obsahom som sa stotožnil, neznamená

to, ako uzatvára krajský súd, že som sa účinne vzdal práva odvolania.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní návrhu rozhodol uznesením, ktorým by prijal sťažnosť na ďalšie konanie

a následne vydal tento nález:

„Napadnutým uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 4. 2010 č. k.

-79 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa SR a právo podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -79 zo dňa 29. 4. 2010

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 300,- €, ktoré je

porušovateľ povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od nadobudnutia

právoplatnosti nálezu.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy tohto konania do dvoch mesiacov

od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.“

Z uznesenia krajského súdu č. k. -79 vyplýva, že odvolanie sťažovateľa

proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie č. k. -61 z 3. septembra 2009 bolo

odmietnuté podľa z dôvodu podania

niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po oboznámení sa so súdnym

spisom zo zápisnice o pojednávaní z 3. septembra 2009 zistil, že po vyhlásení rozsudku,

jeho zdôvodnení a poučení o opravnom prostriedku prítomní účastníci (navrhovateľ –

matka, odporca – otec a kolízny opatrovník) sa vzdali práva na odvolanie proti všetkým

výrokom vyhláseného rozsudku, čo potvrdili svojimi podpismi v prílohe zápisnice

o pojednávaní. V odvolaní odporca uviedol, že od začiatku konania nesúhlasil so zvýšením

výživného z dôvodu, že mu to neumožňujú jeho osobné a finančné pomery, a žiaden právny

úkon z jeho strany na pojednávaní, ktorým by sa vzdal odvolania, urobený nebol. Tvrdil, že

podpisoval zápisnicu o pojednávaní v domnienke, že podpisuje zápisnicu o priebehu

pojednávania, avšak text o tom, že sa vzdáva odvolania, tam podľa neho nebol.

Z prílohy zápisnice o pojednávaní z 3. septembra 2009, ktorej výlučným obsahom je

text o tom, že sa účastníci vzdávajú práva podať odvolanie proti vyhlásenému rozsudku,

krajský súd vyvodil, že odporca sa vzdal práva podať odvolanie, čo potvrdil svojím

podpisom. Tento dispozičný úkon urobil po vyhlásení rozsudku a bol vykonaný voči súdu,

preto bol urobený platne. Krajský súd nemal dôvod spochybňovať postup súdu prvého

stupňa na pojednávaní, pretože účastníci sa mali možnosť vopred oboznámiť s obsahom

prílohy zápisnice o pojednávaní a svojimi podpismi dali dobrovoľne najavo, že sa s jej

obsahom stotožňujú.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno úvahy krajského súdu týkajúce sa podania

odvolania neoprávnenou osobou v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani za

zjavne neodôvodnené. Krajský súd dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetlil svoj

právny názor, podľa ktorého došlo v konaní pred prvostupňovým súdom zo strany

sťažovateľa k vzdaniu sa práva podať odvolanie proti vyhlásenému rozsudku.

Akokoľvek to môže znieť prísne, ani v danom prípade nie je možné neuplatniť

zásadu neznalosť práva neospravedlňuje. Aj právnemu laikovi musí byť zrejmé, aké

následky bude mať skutočnosť, ak niečo podpisuje, keď sa niečoho „vzdá“

a ospravedlňovanie sa tým, že „som si možno nevšimol text o vzdaní sa práva odvolania“,

nie je na mieste. Ústavný súd nemôže byť orgánom, ktorý by skúmal okolnosti a motiváciu

sťažovateľa, za ktorých sa svojho práva na podanie odvolania vzdal. Pokiaľ krajský súd

uvedeným spôsobom interpretoval príslušné ustanovenia

a odmietol sťažovateľovo odvolanie, žiadnym spôsobom nezasiahol do jeho ústavne

zaručeného práva na spravodlivý proces.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010