Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 266/2010
PDF · 195.31 KB
No categories available
III. ÚS 266/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. septembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť Ing. A. S., Veľká Británia, zastúpenej advokátom JUDr. J. K., K., pre
namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6
Er/2726/07 z 29. októbra 2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. A. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6 Er/2726/07
z 29. októbra 2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009
z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť Ing. A. S. trovy konania v sume
240,50 € (slovom dvestoštyridsať eur a päťdesiat centov) do dvoch mesiacov od doručenia
tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. K., K.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 266/2010-13
zo 7. júla 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. A. S., Veľká Británia (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. K., K., pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
«... Prostredníctvom svojho právneho zástupcu podávam týmto sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo veci porušenia môjho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 29. 10. 2009, č. k. 6 Er 2726/07-22, v exekučnej
veci oprávneného V., a. s., IČO:..., so sídlom B., proti mne ako povinnej, Ing. A. S., nar... -
sťažovateľke, o vymoženie 5 461,10 EUR s príslušenstvom, súdnym exekútorom Mgr. I. V., ,
na základe exekučného titulu na peňažné plnenie Platobný výmer: č. k. 2302/2004, Platobný
výmer: č. k. 2302/2004/b a Platobný výmer: č. k. 2302/2004/c vydané oprávneným dňa 4. 6.
2004, ktoré podľa návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie nadobudli právoplatnosť dňa
2. 7. 2004 a vykonateľnosť dňa 12. 7. 2004.
Dňa 28. 07. 2009 som podala prostredníctvom môjho právneho zástupcu v uvedenej
exekučnej veci námietky proti exekúcii na Okresný súd Prešov, a to z dôvodu, že som voči
právu oprávneného vymáhať pohľadávku vzniesla námietku premlčania, nakoľko toto právo
bolo u exekútora uplatnené až po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Zároveň som
zdôraznila, že upovedomenie o začatí exekúcie podľa § 47 Exekučného poriadku mi ako
povinnej nebolo doručené, pričom náhradné doručenie upovedomenia o začatí exekúcie
povinnému, ktorý je fyzickou osobou je podľa § 49 ods. 1 Exekučného poriadku vylúčené.
Okresný súd Prešov napadnutým uznesením č. k. 6Er 2726/07-22 z 29. 10. 2009 moje
námietky proti exekúcii ako oneskorene podané zamietol s odôvodnením, že tieto boli
podané po uplynutí zákonom stanovenej 14-dňovej lehote, ktorá podľa súdu uplynula dňa
8. 9. 2008, keďže upovedomenie o začatí exekúcie podľa súdu mi bolo doručené 25. 8. 2008.
V uvedenom uznesení sa ďalej neuvádza, akým spôsobom bolo vykázané doručenie
predmetného upovedomenia o začatí exekúcie.
Dňa 31. 3. 2010 môj právny zástupca nazrel do súdneho spisu, sp. zn. 6 Er 2726/07
a zistil, že v uvedenom spise sa nenachádza žiadna listina preukazujúca, že som dňa 25. 8.
2008 predmetné upovedomenie o začatí exekúcie prevzala.
K veci uvádzam, že od roku 1996 žijem a pracujem vo Veľkej Británii, kde sa mi
12. 1. 2000 narodil syn L. I., a kde som sa 2. 9. 2001 vydala za otca môjho syna I. I. K veci
ďalej uvádzam, že v čase doručovania platobných rozkazov č. k. 2302/2004, 2302/2004/b a
č. k. 2302/2004/c vydaných oprávneným a dňa 25. 8. 2008, t. j. deň kedy mi podľa súdu
malo byť doručené predmetné upovedomenie o začatí exekúcie som bývala vo Veľkej
Británii, a nie na adrese P., kde mi mali byť doručované uvedené písomností. Navyše v čase
doručovania písomností som bola na svojom pracovisku u môjho zamestnávateľa banky N.,
na pobočke Veľká Británia, ktorú skutočnosť dokazujú priložené potvrdenia od
zamestnávateľa. Z uvedeného vyplýva, že dňa 25. 08. 2008 som nemohla prevziať
upovedomenie o začatí exekúcie na adrese P. ani osobne u súdneho exekútora.
Je pravdou, že na exekútorský úrad povereného súdneho exekútora sa dňa 25. 8.
2008 dostavila moja matka M. S., nar. ..., bytom P., aby exekútorovi podala vysvetlenie
ohľadom môjho trvalého pobytu. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že jediná osoba, ktorá ma
mohla zastupovať v uvedenom exekučnom konaní, a teda preberať za mňa písomností je môj
právny zástupca JUDr. J. K., ktorému som dňa 24. 2. 2009 udelila plnú moc.
Navyše ani platobné výmery vydané oprávneným dňa 4. 6. 2004 neboli riadne
doručené a preto nemohli nadobudnúť právoplatnosť dňa 2. 7. 2004 a vykonateľnosť dňa
12. 7. 2004. Platobné výmery nemohli byť doručené ani náhradným spôsobom podľa § 24
ods. 2 Správneho poriadku, lebo počas odbernej lehoty na poštovom úrade, som sa v mieste
doručenia nezdržiavala. Zdržiavala som sa tak ako je vyššie uvedené v cudzine. Podotýkam,
že len vykonateľné rozhodnutie je materiálnym predpokladom každej exekúcie. Len také
rozhodnutie pripúšťa vykonávanie exekúcie. V tomto prípade však došlo k tomu, že
exekučný titul vôbec nebol vykonateľný. Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku,
exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Som toho názoru, že v uvedenom exekučnom konaní bolo vecou súdu, preveriť
doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, najmä ak povinná v námietkach proti exekúcií
uvádzala, že upovedomenie o začatí exekúcie jej nebolo doručené, aj keď môže ísť
o technické, resp. administratívne nedopatrenie povereného súdneho exekútora, ktoré
nemôže ísť na ťarchu sťažovateľky a mať za následok odoprenie jej prístupu k súdu.
Závery súdu o doručení upovedomenia o začatí exekúcie bez uvedenia spôsobu
doručenia, resp. bez označenia listiny o doručení, najmä ak sa v súdnom spise uvedená
listina nenachádza, považujeme za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné.
Vzhľadom na vyššie uvedené ako aj na skutočnosť, že súd v konaní rozhodol tak, že
námietky proti exekúcii ako oneskorene podané zamietol, porušil sťažovateľkine základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Za porušenie základného práva považujem to, že námietky
sťažovateľky proti exekúcii boli súdom ako oneskorene podané zamietnuté, hoci boli podané
v čas (lehota na podanie námietok začína plynúť doručením upovedomenia o začatí
exekúcie, ktoré sťažovateľke nebolo riadne v súlade so zákonom doručené), teda konanie
má vadu, ktorá spočíva v odňatí možnosti účastníkovi konania konať pred súdom. ...»
Sťažovateľka je toho názoru, že namietané uznesenie okresného súdu sp. zn.
6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009 porušuje jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie
svojich práv vidí v tom, že v uvedenom rozhodnutí sa okresný súd nevysporiadal s jej
námietkou o premlčaní práva oprávneného vymáhať pohľadávku a s námietkou
o nedoručení upovedomenia o začatí exekúcie.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
uznesením okresného súdu č. k. 6 Er 2726/07-22 z 29. októbra 2009 bolo porušené jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, toto uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. 1 Spr0 808/2010
z 10. júna 2010 vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla:
„... K námietkam uvedených sťažovateľkou ohľadne vznesenej námietke premlčania
uvádzam, že nie je dôvodná. Podľa § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka (asi § 110 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pozn.) sa právo na vymáhanie premlčuje v lehote 10 rokov. Pri
rozhodovaní o námietkach sťažovateľky z 27. 7. 2009 súd vychádzal z doručenky na čl. 16
exekútorského spisu, z ktorých vyplynulo, že dňa 25. 8. 2008 bolo doručené uznesenie
o upovedomení o začatí exekúcie zásielkou určenou do vlastných rúk príslušnou poštou.
Preto súd rozhodol o zamietnutí námietok proti prebiehajúcemu exekučnému konaniu.
Naviac z obsahu spisu Exekútorského úradu Mgr. V. vyplynulo, že matka povinnej z
vlastnej iniciatívy navštívila exekútorský úrad, následne u oprávneného dohodla odpustenie
úrokov z omeškania, zníženie odmeny exekútora.
Z vyššie uvedených dôvodov považujem sťažnosť za nedôvodnú.“
Okresný súd v podaní z 27. júla 2010 a právny zástupca sťažovateľky v podaní
zo 4. augusta 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy
sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá musí mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na
dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02,
III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému
súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že
všeobecné súdy vychádzajú pri prejednávaní a rozhodovaní veci patriacich do ich
právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu
ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi
názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie
základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak
tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň
zasahovať (II. ÚS 172/05).
Podľa § 49 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
upovedomenie o začatí exekúcie sa doručí oprávnenému a povinnému do vlastných rúk.
Náhradné doručenie upovedomenia o začatí exekúcie povinnému, ktorý je fyzickou osobou,
je vylúčené.
Základnou námietkou sťažovateľky bolo tvrdenie, že právo oprávneného vymáhať
poistné bolo premlčané a sťažovateľke nebolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie.
V odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009 sa okrem
iného uvádza: „... Povinná dňa 30. 7. 2009 podala námietky podľa ust. § 50 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z. z., ktoré odôvodnila tým, že právo bolo u exekútora uplatnené až po uplynutí
trojročnej premlčacej doby.
Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, povinný môže vzniesť u exekútora
povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie
námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili
zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo ak sú tu iné dôvody, pre
ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie
sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť
odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok
exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.
Lehota na podanie námietok proti exekúcií je štrnásťdňová a začína plynúť odo
doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Táto lehota je zákonnou lehotou a nemožno ju
predlžovať ani skracovať. Nakoľko táto lehota je zároveň aj lehotou procesnou, stačí ak sú
námietky podané na pošte, prípadne na inom orgáne, ktorý je povinný procesný úkon
doručiť v posledný deň lehoty. Na zachovanie lehoty sa vyžaduje, aby námietky boli podané
u exekútora. V danom prípade posledným dňom lehoty u povinnej na podanie námietok bol
dátum 8. 9. 2008, keďže upovedomenie o začatí exekúcie bolo povinnej doručené
25. 8. 2008.
V tomto prípade povinná podala námietky proti exekúcii po uplynutí zákonom
stanovenej 14-dňovej lehoty, ktorá jej uplynula dňa 8. 9. 2008, súd preto námietky povinnej
proti exekúcii ako oneskorene podané zamietol.“
Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009
vyplýva, že okresný súd sa vôbec nevysporiadal s uvedenými námietkami sťažovateľky.
Okresný súd iba konštatoval, že námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie boli
podané oneskorene, bez toho, aby sa zaoberal so skutočnosťou, či upovedomenie o začatí
exekúcie bolo vôbec sťažovateľke doručené do vlastných rúk. Okresný súd je povinný
skúmať, či sa sťažovateľka v čase doručovania upovedomenia o začatí exekúcie zdržiavala
v mieste bydliska, alebo nie, vzhľadom na to, že upovedomenie o začatí exekúcie sa musí
povinnému, ktorý je fyzickou osobou, doručiť do vlastných rúk. Iba vtedy, ak je
upovedomenie o začatí exekúcie doručené povinnému v súlade s Exekučným poriadkom,
začína plynúť povinnému lehota na podanie námietok. V exekútorskom spise sp. zn.
Ex 426/07 súdneho exekútora Mgr. I. V. sa nachádza úradný záznam z 25. augusta 2008,
kde sa výslovne uvádza: „Dňa 25. 8. 2008 navštívila Ex. úrad matka povinnej Ing. S. vo
veci podĺžnosti voči V. Prevzala upovedomenie o začatí exekúcie (pretože dcéra žije už vyše
12 rokov v zahraničí). ...“ Okresný súd bol povinný zisťovať, či upovedomenie o začatí
exekúcie prevzala sťažovateľka alebo jej matka. Ak upovedomenie o začatí exekúcie
prevzala matka, takéto doručenie nevyvoláva žiadne právne následky. Zákonná úprava pre
nadobudnutie právnych účinkov vyžaduje doručenie do vlastných rúk (§ 49 ods. 1
Exekučného poriadku).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesením okresného súdu
sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľky na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Dôvodom tohto porušenia je skutočnosť, že okresný súd neposkytol
sťažovateľke účinnú ochranu. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra
2009 má arbitrárny charakter (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn.
6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. K.
Právny zástupca sťažovateľky si v sťažnosti z 3. mája 2010 uplatnil trovy konania v sume
240,50 €. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná
mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume
721,40 €. Právnemu zástupcovi sťažovateľky vznikol podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v hodnote po 120,23 € (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) a dvakrát náhradu režijného paušálu po
7,21 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov konania v sume uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľky vo výške 240,50 €
vzhľadom na to, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný
návrhom na začatie konania a priznanie trov právneho zastúpenia v tejto výške nie je
v rozpore s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho
zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2010