Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 314/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. A. A., K., prechodne K., J. B., Š., J. H., P.,

Ing. D. A., K., prechodne K., a Ing. D. H., P., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K.,

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. A. A., J. B., J. H., Ing. D. A. a Ing. D. H. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. A. A., J. B., J. H., Ing. D. A. a Ing. D. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

každému v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý

vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť Ing. A. A., J. B., J. H., Ing. D. A. a Ing.

D. H. trovy konania v sume 1 230 € (slovom tisícdvestotridsať eur) do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne JUDr. I. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k.

-25 z 1. júla 2010 na ďalšie konanie sťažnosť Ing. A. A., J. B., J. H., Ing. D.

A. a Ing. D. H. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), v ktorej tvrdili, že postupom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. bolo

porušené ich právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“).

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo veci vedenej

na okresnom súde pod sp. zn. v postavení odporcov.

Z dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu podľa názoru sťažovateľov vyplýva, že

v konaní vedenom na okresnom súde dochádza k neodôvodneným prieťahom.

O tom, že dochádza k prieťahom, svedčí podľa nich aj list predsedu okresného súdu

č. Spr. 2/2010 z 13. januára 2010, ktorý ich sťažnosť na prieťahy v konaní považoval za

dôvodnú.

Sťažovatelia ďalej uviedli:

„Jedine vinou Okresného súdu Košice II nebolo doteraz právoplatne rozhodnuté.

Okresný súd nekonal plynulo a dôsledne v záujme efektívneho a rýchleho

odstránenia právnej neistoty sťažovateľov.

Z celkovej doby konania, ktorá je predmetom posúdenia, prevažnú časť tvoria

obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti

okresného súdu.

Sťažovatelia sa takto po dobu vyše troch rokov nachádzajú v stave právnej neistoty.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu,

pričom k naplneniu tohto práva dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím

(, , ).

Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota

neodstráni.

K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. ...

Ústavný súd nemôže akceptovať ani nečinnosť okresného súdu po 29. 5. 2007, keď

mu z podania právneho zástupcu žalobcov muselo byť zrejmé, že účastníci konania

nezaplatili súdne poplatky.

Podľa ustanovenia Z. č. - ak nebol zaplatený poplatok

splatný podaním návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, súd vyzve

poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek

výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia

poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.

Skutočnosť, že okresný súd nepreveril dostatočne údaje žalobcov, o ich skutočnom

pobyte (miesto zdržiavania sa žalobcov) zapríčinila, že žalobcom nebolo predvolanie

doručené a okresný súd nemohol efektívne pojednávať a ani ku dňu 13.4.2010,

pojednávanie sa odročilo na neurčito za účelom zistenia adresy pobytu navrhovateľov, teda

po mesiaci, čo mal súd o tejto skutočnosti vedomosť.

Podľa § 115 ods. 1 O. s .p.- ak tento zákon alebo osobitný predpis 13aa)

neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá

účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

Podľa ustanovenia § 29 ods. 2) O. s .p.- pokiaľ neurobí iné opatrenia, môže súd

ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo

doručiť na známu adresu v cudzine alebo ak je doručenie písomnosti v cudzine spojené

s ťažko prekonateľnými prekážkami, ktorý je postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie

je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať.

Vzhľadom na uvedené považujú sťažovatelia za potrebné, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky prihliadol na celkovú dĺžku konania. Touto dlhotrvajúcou nečinnosťou

spôsobil okresný súd zbytočné prieťahy v konaní.

Postup odporcu preto nie je ničím ospravedlniteľný a je zásahom do základných práv

sťažovateľov.

Sťažovatelia považujú za primerané, aby im v tejto veci bolo priznané finančné

zadosťučinenie.

Domnievajú sa, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, doba vyše

troch rokov, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná.

Samotné konštatovanie porušenia jej práva nie je vzhľadom na dĺžku konania pre

sťažovateľov dostatočnou satisfakciou.

Vzhľadom na tieto skutočnosti považujú sťažovatelia za primerané, aby im bolo

priznané finančné zadosťučinenie. ...“

Dňa 24. augusta 2010 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie okresného súdu,

v ktorom okrem oznámenia, že netrvá na tom, aby sa vo veci sťažnosti konalo ústne

pojednávanie, uviedol:

„V danej veci bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia podaný dňa 4.4.2007.

Sťažovatelia majú v konaní procesné postavenia žalovaných. O tomto návrhu bolo riadne

rozhodnuté dňa 4.5.2007.

Z dôvodu podaných odvolaní proti uvedenému uzneseniu bol spis dňa 6.6.2007

predložený na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach.

Dňa 26.6.2007 bol spis vrátený bez rozhodnutia z odvolacieho súdu ako predčasne

predložený a tomuto súdu po vykonaní potrebných úkonov opäť predložený dňa 5.10.2007.

Dňa 7.11.2007 bol spis vrátený so zrušujúcim uznesením.

Dňa 8.4.2008 bolo o podanom návrhu znova rozhodnuté. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 5.5.2008.

Konanie o nariadenie predbežného opatrenia bolo teda právoplatne skončené

a zákonný sudca dal nedopatrením pokyn pre archivovanie spisu, hoci žalobcovia podali

k danej spisovej značke návrh vo veci samej, a to dňa 29.5.2007.

Táto skutočnosť bola zistená po podaní sťažnosti právnou zástupkyňou žalovaných

(sťažovateľov) dňa 7.1.2010. Bezprostredne po podaní tejto sťažnosti začal zákonný sudca

konať a dňa 13.1.2010 vyzval žalobcov na zaplatenia súdneho poplatku za podaný návrh

a určil termín pojednávania na deň 16.2.2010.

Na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľov bolo pojednávanie odročené zo

16.2.2010 na deň 12.3.2010. Uvedeného pojednávania sa zúčastnila jedine právna

zástupkyňa sťažovateľov, preto bolo opakovane odročené, a to na deň 13.4.2010. Na toto

pojednávanie sa opäť nedostavil žiaden z účastníkov, len splnomocnená zástupkyňa právnej

zástupkyne žalovaných (sťažovateľov). Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom

zistenia adries aktuálneho pobytu žalobcov, doručenia výzvy na doplatenie súdneho

poplatku a zabezpečenia listinných dôkazov.

Žiadané listiny boli z Katastrálneho úradu v K. predložené dňa 16.4.2010, doklad

o zaplatení doplatku súdneho poplatku bol súdu predložený dňa 18.5.2010.

Následne sa spis, v čase od 26.5.2010 do 24.6.2010, nachádzal na Vašom súde.

Po jeho vrátení bol dňa 2.8.2010 určený termín pojednávania na deň 19.10.2010.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné

pripustiť pochybenie súdu, keď po právoplatnom rozhodnutí o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia dňa 5.5.2008 došlo k archivácii predmetného spisu.

Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že bezprostredne po zistení tohto pochybenia

v januári 2010 začal zákonný sudca konať a ihneď určil termín pojednávania na deň

16.2.2010. Toto pojednávanie bolo pritom odročené práve na žiadosť právnej zástupkyne

sťažovateľov. Ani ďalších dvoch pojednávaní sa nezúčastnil ani jeden zo sťažovateľov, nie

je teda zrejmé, či oni sami majú naliehavý záujem na odstránení stavu právnej neistoty,

v ktorej sa neukončením daného sporu nachádzajú.

Pri rozhodovaní ústavného súdu žiadam zohľadniť mnou uvádzané argumenty.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v občianskom právnom konaní a porušenia

základného práva podľa (i práva podľa dohovoru) ústavný

súd skúmal vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím najmä na skutkovú

a právnu zložitosť veci (1), správanie sťažovateľov (2) a postup okresného súdu (3).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom

konania je rozhodovanie o návrhu na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu relatívne

neplatného v zmysle a , teda po právnej stránke

ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do bežnej rozhodovacej agendy

všeobecného súdnictva. Zložitou sa môže javiť z hľadiska skutkového, čo vyplýva z potreby

vykonania listinných dôkazov a dokazovania výsluchmi účastníkov. Tieto skutočnosti síce

spôsobili určitú faktickú zložitosť veci a z toho vyplývajúci stupeň časovej náročnosti, to

však nemôže byť samo osebe v posudzovanej veci akceptované ako dôvod ospravedlňujúci

doterajšiu dĺžku konania z hľadiska jeho predmetu. Žiaden z účastníkov konania vo svojom

vyjadrení k sťažnosti nepoukázal na právnu alebo skutkovú zložitosť veci.

2. Pri hodnotení preskúmavanej veci podľa ďalšieho kritéria, teda správania

sťažovateľov, ústavný súd zo sťažnosti a spisu zistil, že na celkovej dĺžke konania mali

určitý podiel aj sťažovatelia tým, že sa viackrát nezúčastnili na pojednávaniach. V danom

prípade však podiel sťažovateľov na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného súdu

neospravedlňuje neúmerne dlhé konanie okresného súdu zapríčinené najmä pokynom na

archivovanie spisu od 5. mája 2008, ktoré bolo zistené až na základe sťažnosti podanej

právnou zástupkyňou sťažovateľov na prieťahy v konaní 7. januára 2010, hoci žalobcovia

podali k danej spisovej značke návrh vo veci samej už 29. mája 2007.

Na podiel sťažovateľov, ich nesúčinnostné správanie, ústavný súd prihliadol pri

určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci

a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci dlhodobo nečinný, a to konkrétne od 5. mája

2008 do 13. januára 2010 (1 rok a 8 mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je

ničím ospravedlniteľná, pretože počas viac ako jedného roka (spis sa dostal na pokyn

zákonného sudcu do archívu) súd nevykonával vo veci žiadne úkony, ktoré mali smerovať

k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako odporcovia v predmetnej veci

počas súdneho konania nachádzajú. Ústavný súd ďalej zo spisu zistil, že aj tie procesné

úkony, ktoré okresný súd vykonal, sú poznačené neefektívnosťou, ako aj procesnými

pochybeniami, teda postupom konajúceho súdu neboli vytvárané podmienky na odstránenie

právnej neistoty sťažovateľov ako odporcov v danej veci. Vzhľadom na uvedenú nečinnosť

okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli

spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu

okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd prikázal okresnému súdu vo veci

ďalej konať.

III.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd preto prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia pre

každého v sume 1 800 €, ktoré vo svojej sťažnosti odôvodnili tým, že „... doba, ktorá

uplynula od podania návrhu až doposiaľ, doba vyše troch rokov, je neprimerane dlhá

a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, keď

priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného

finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch,

v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho

stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez

porušovania základného práva. Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa

takým spôsobom, aký bol zistený v predmetnej veci, nerešpektovali a porušovali základné

práva sťažovateľov.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za

dôvodné priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona

o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä vzhľadom na dlhodobú bezdôvodnú

nečinnosť okresného súdu, s prihliadnutím aj na nesúčinnostné správanie sťažovateľov

v určitom štádiu napadnutého konania považuje za primerané vo výške 1 000 € pre každého

zo sťažovateľov.

Ústavný súd napokon podľa rozhodol aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,

podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 96,19 € (základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená

o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j.

zo sumy 120,23 € za jeden úkon právnej služby na sumu 96,19 €), t. j. spolu za dva úkony

192,38 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

206,80 €. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená

suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 %, t. j. 39,28 €, podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Trovy právneho zastúpenia piatich sťažovateľov vrátane započítania DPH a režijného

paušálu boli priznané v celkovej sume 1 230 €.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010