Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 384/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť D. F., D., J. J., D., J. J., D., E. K., D., V. J., D., I. U., D.,

O. J., D., a J. J., D., zastúpených advokátom JUDr. M. B., G., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v konaniach vedených Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. ,

Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. F., J. J., J. J., E. K., V. J., I. U., O. J. a J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2010

doručená sťažnosť D. F., D., J. J., D., J. J., D., E. K., D., V. J., D., I. U., D., O. J., D.,

a J. J., D. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

v konaniach vedených Okresným súdom Rožňava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod

sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. júla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľov nebohý S. J. podal žalobu

o náhradu za stratu na zárobku z dôvodu, že mu vyplácanie tejto náhrady zastavili. Následne

v konaní pokračovali sťažovatelia ako jeho dedičia. Išlo o náhradu za stratu na zárobku

z titulu pracovného úrazu za dobu od 10. mája 2002 do 26. septembra 2002 v celkovej

výške 16 255 Sk. Rozsudkom okresného súdu č. k. -161 z 19. apríla 2007

bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k.

194 z 10. februára 2010 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že do dedičstva po S. J.

patrí suma 539,57 € s úrokmi z omeškania, ktorú má zaplatiť žalovaný a ktorému sa ukladá,

aby túto sumu zložil v prospech sťažovateľov ako dedičov po S. J. do úschovy okresného

súdu. Zároveň sťažovateľom nepriznal náhradu trov celého konania. Uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júna 2010 bolo dovolanie sťažovateľov proti

rozsudku krajského súdu odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu označeného článku , a to tým, že

úspešným sťažovateľom nebola priznaná náhrada trov konania. Pokiaľ krajský súd vo

svojom rozsudku uviedol, že sťažovatelia náhradu trov konania nepožadovali, nezodpovedá

to skutočnosti. Sťažovatelia totiž vo svojom odvolaní z 24. mája 2007 doručenom

okresnému súdu 25. mája 2007 navrhli v prvej alternatíve (ak bude konanie zastavené a vec

by následne riešila S. p.), aby v takomto prípade účastníkom nebola všeobecným súdom

priznaná náhrada trov konania. Naproti tomu však v druhej alternatíve (ak vec bude ďalej

riešiť súd) požadovali, aby o náhrade trov rozhodol opätovne okresný súd. Sťažovatelia sa

preto nikdy nevzdali nároku na náhradu trov konania.

Sťažovatelia navrhujú vydať nález, podľa ktorého by ústavný súd takto rozhodol:

„I/ V danej veci Ústavný súd SR vyslovuje nález, že sťažovatelia boli v súdnych

konaniach poškodení tak, že i keď podľa skutkového stavu veci a platnej právnej úpravy

mali nárok na náhradu trov konaní, táto náhrada im súdmi nebola priznaná a celkom takto

boli poškodení vo výške 860,05 Eur.

II/ Za škodu, ktorú sťažovatelia v súdnych konaniach utrpeli zodpovedajú všetky

súdy, pretože neplnili svoju povinnosť tak ako mali.

III/ Ústavný súd SR vyslovuje, že Najvyšší súd SR je povinný/alebo sú povinné všetky

tri súdy spoločne a nerozdielne:

- poskytnúť sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie a to zaplatiť na účet

spoločného právneho zástupcu sťažovateľov(...) sumu 860,00 Eur v lehote do 15 dní od

právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.

- sťažovatelia, v konaní žalobcovia, nie sú povinní zaplatiť žalovanému 1/ náhradu

trov dovolacieho konania - do rúk JUDr. P. H., advokáta v R. vo výške 30,31 Eur, ako je to

uvedené v uznesení NS SR.“

Z rozsudku okresného súdu č. k. -161 z 19. apríla 2007 vyplýva, že

ním bola žaloba sťažovateľov zamietnutá v celom rozsahu. Podľa rukou písanej poznámky

právny zástupca sťažovateľov rozsudok prevzal 22. mája 2007.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -194 z 10. februára 2010 vyplýva, že

ním bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že sa určilo, že do dedičstva po S. J. patrí

suma 539,57 € s úrokmi z omeškania, ktorú má zaplatiť žalovaný a ktorému sa ukladá zložiť

túto sumu v prospech sťažovateľov do úschovy okresného súdu. Sťažovateľom nepriznal

náhradu trov celého konania s odôvodnením, že úspešní sťažovatelia navrhli, aby

účastníkom náhrada trov konania nebola priznaná. Podľa rukou písanej poznámky bol

rozsudok doručený právnemu zástupcovi sťažovateľov 16. februára 2010.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júna 2010 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 10. februára 2010. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia

dovolanie, v ktorom namietali nesprávnosť záveru krajského súdu, podľa ktorého navrhli

nepriznanie náhrady trov konania. V skutočnosti totiž uviedli, že iba v prípade postúpenia

veci S. p. a zastavenia konania na všeobecnom súde požadovali, aby účastníci znášali trovy

konania sami. Ako druhú alternatívu však navrhli, aby krajský súd zrušil rozsudok

okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že potom okresný súd rozhodne aj

o trovách celého konania. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na ustanovenie § 239

ods. 3 , podľa ktorého v prípadoch uznesenia o trovách

konania nie je dovolanie v zmysle a

prípustné, bolo potrebné dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Dovolanie by bolo v prípade

uznesenia o trovách prípustné iba z niektorého z dôvodov zmätočnosti v zmysle § 237

. Takéto dôvody však sťažovatelia v dovolaní netvrdili

a najvyšší súd ich ani nezistil. Podľa rukou písanej poznámky bolo uznesenie doručené

právnemu zástupcovi sťažovateľov 19. júla 2010.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd musel v prvom rade vyriešiť otázku rozsahu svojej prieskumnej

právomoci, a to v závislosti od toho, ako túto vymedzili sťažovatelia v podanej sťažnosti.

Hoci sťažovatelia boli zastúpení v konaní advokátom ako kvalifikovaným právnym

zástupcom, napriek tomu z podanej sťažnosti nie je úplne jednoznačné a jasné, koho

označujú za porušovateľa základného práva. Na titulnej strane sťažnosti je totiž ako

porušovateľ práva označený iba najvyšší súd. V rozpore s tým však z požadovaného návrhu

nálezu (petitu) možno vyvodiť, že v skutočnosti sťažnosť smeruje aj proti rozsudkom

okresného súdu a krajského súdu, keďže ani tieto nerozhodli podľa názoru sťažovateľov

v otázke náhrady trov konania v súlade so zákonom.

Ústavný súd dal prednosť petitu sťažnosti, a preto vychádzal z toho, že sťažnosť

smeruje proti konaniam vedeným tak okresným súdom a krajským súdom, ako aj najvyšším

súdom.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. treba považovať za zjavne

neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Vo vzťahu ku konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn.

ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že záver najvyššieho súdu, podľa

ktorého treba dovolanie proti trovám konania považovať za neprípustné, sťažovatelia nijako

nenapádajú a v ničom nespochybňujú. Zdôrazňujú totiž iba to, že rozsudky okresného súdu

a krajského súdu boli v tomto smere v rozpore so zákonom. Za uvedeného stavu nemôžu

byť žiadne pochybnosti o tom, že najvyšší súd právom odmietol ich dovolanie ako

neprípustné. Niet teda dôvodu, aby ústavný súd do tohto nesporného záveru zasiahol.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. možno

rovnako konštatovať, že sa závery krajského súdu nejavia ani ako arbitrárne, ale ani ako

zjavne neodôvodnené. Kým krajský súd vyhodnotil prejav vôle sťažovateľov tak, že sa títo

náhrady trov konania nedomáhali, sťažovatelia tvrdia opak a odvolávajú sa na svoje

odvolanie z 24. mája 2007 doručené okresnému súdu 25. mája 2007. Odhliadnuc od

skutočnosti, že sťažovatelia toto podanie ústavnému súdu vôbec nepredložili, bolo ich

procesnou zodpovednosťou sformulovať svoje stanovisko týkajúce sa náhrady trov konania

tak, aby bolo jasné a jednoznačné. Pokiaľ sa tak nestalo, nie je to dôvod na to, aby ústavný

súd do výroku o náhrade trov konania zasiahol.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému okresným súdom pod sp. zn. . Na rozhodnutie o tejto časti

sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Podľa už citovaného , právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak túto

ochranu neposkytujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu z 22. mája 2007 bolo prípustné odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov

mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Navyše treba dodať, že sťažovatelia možnosť podať odvolanie využili, a preto ich námietky

posudzoval krajský súd.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010