Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 384/2010
PDF · 167.64 KB
No categories available
II. ÚS 384/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť D. F., D., J. J., D., J. J., D., E. K., D., V. J., D., I. U., D.,
O. J., D., a J. J., D., zastúpených advokátom JUDr. M. B., G., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v konaniach vedených Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. 12 C 139/2004,
Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 5 Co 213/2007 a Najvyšším súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. 5 Cdo 88/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. F., J. J., J. J., E. K., V. J., I. U., O. J. a J. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2010
doručená sťažnosť D. F., D., J. J., D., J. J., D., E. K., D., V. J., D., I. U., D., O. J., D.,
a J. J., D. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v konaniach vedených Okresným súdom Rožňava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
12 C 139/2004, Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
5 Co 213/2007 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod
sp. zn. 5 Cdo 88/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. júla 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľov nebohý S. J. podal žalobu
o náhradu za stratu na zárobku z dôvodu, že mu vyplácanie tejto náhrady zastavili. Následne
v konaní pokračovali sťažovatelia ako jeho dedičia. Išlo o náhradu za stratu na zárobku
z titulu pracovného úrazu za dobu od 10. mája 2002 do 26. septembra 2002 v celkovej
výške 16 255 Sk. Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 139/2004-161 z 19. apríla 2007
bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 213/2007-
194 z 10. februára 2010 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že do dedičstva po S. J.
patrí suma 539,57 € s úrokmi z omeškania, ktorú má zaplatiť žalovaný a ktorému sa ukladá,
aby túto sumu zložil v prospech sťažovateľov ako dedičov po S. J. do úschovy okresného
súdu. Zároveň sťažovateľom nepriznal náhradu trov celého konania. Uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 88/2010 zo 16. júna 2010 bolo dovolanie sťažovateľov proti
rozsudku krajského súdu odmietnuté.
Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu označeného článku ústavy, a to tým, že
úspešným sťažovateľom nebola priznaná náhrada trov konania. Pokiaľ krajský súd vo
svojom rozsudku uviedol, že sťažovatelia náhradu trov konania nepožadovali, nezodpovedá
to skutočnosti. Sťažovatelia totiž vo svojom odvolaní z 24. mája 2007 doručenom
okresnému súdu 25. mája 2007 navrhli v prvej alternatíve (ak bude konanie zastavené a vec
by následne riešila S. p.), aby v takomto prípade účastníkom nebola všeobecným súdom
priznaná náhrada trov konania. Naproti tomu však v druhej alternatíve (ak vec bude ďalej
riešiť súd) požadovali, aby o náhrade trov rozhodol opätovne okresný súd. Sťažovatelia sa
preto nikdy nevzdali nároku na náhradu trov konania.
Sťažovatelia navrhujú vydať nález, podľa ktorého by ústavný súd takto rozhodol:
„I/ V danej veci Ústavný súd SR vyslovuje nález, že sťažovatelia boli v súdnych
konaniach poškodení tak, že i keď podľa skutkového stavu veci a platnej právnej úpravy
mali nárok na náhradu trov konaní, táto náhrada im súdmi nebola priznaná a celkom takto
boli poškodení vo výške 860,05 Eur.
II/ Za škodu, ktorú sťažovatelia v súdnych konaniach utrpeli zodpovedajú všetky
súdy, pretože neplnili svoju povinnosť tak ako mali.
III/ Ústavný súd SR vyslovuje, že Najvyšší súd SR je povinný/alebo sú povinné všetky
tri súdy spoločne a nerozdielne:
- poskytnúť sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie a to zaplatiť na účet
spoločného právneho zástupcu sťažovateľov(...) sumu 860,00 Eur v lehote do 15 dní od
právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.
- sťažovatelia, v konaní žalobcovia, nie sú povinní zaplatiť žalovanému 1/ náhradu
trov dovolacieho konania - do rúk JUDr. P. H., advokáta v R. vo výške 30,31 Eur, ako je to
uvedené v uznesení NS SR.“
Z rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 139/2004-161 z 19. apríla 2007 vyplýva, že
ním bola žaloba sťažovateľov zamietnutá v celom rozsahu. Podľa rukou písanej poznámky
právny zástupca sťažovateľov rozsudok prevzal 22. mája 2007.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 213/2007-194 z 10. februára 2010 vyplýva, že
ním bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že sa určilo, že do dedičstva po S. J. patrí
suma 539,57 € s úrokmi z omeškania, ktorú má zaplatiť žalovaný a ktorému sa ukladá zložiť
túto sumu v prospech sťažovateľov do úschovy okresného súdu. Sťažovateľom nepriznal
náhradu trov celého konania s odôvodnením, že úspešní sťažovatelia navrhli, aby
účastníkom náhrada trov konania nebola priznaná. Podľa rukou písanej poznámky bol
rozsudok doručený právnemu zástupcovi sťažovateľov 16. februára 2010.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 88/2010 zo 16. júna 2010 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
5 Co 213/2007 z 10. februára 2010. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia
dovolanie, v ktorom namietali nesprávnosť záveru krajského súdu, podľa ktorého navrhli
nepriznanie náhrady trov konania. V skutočnosti totiž uviedli, že iba v prípade postúpenia
veci S. p. a zastavenia konania na všeobecnom súde požadovali, aby účastníci znášali trovy
konania sami. Ako druhú alternatívu však navrhli, aby krajský súd zrušil rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že potom okresný súd rozhodne aj
o trovách celého konania. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na ustanovenie § 239
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v prípadoch uznesenia o trovách
konania nie je dovolanie v zmysle § 239 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku
prípustné, bolo potrebné dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Dovolanie by bolo v prípade
uznesenia o trovách prípustné iba z niektorého z dôvodov zmätočnosti v zmysle § 237
Občianskeho súdneho poriadku. Takéto dôvody však sťažovatelia v dovolaní netvrdili
a najvyšší súd ich ani nezistil. Podľa rukou písanej poznámky bolo uznesenie doručené
právnemu zástupcovi sťažovateľov 19. júla 2010.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd musel v prvom rade vyriešiť otázku rozsahu svojej prieskumnej
právomoci, a to v závislosti od toho, ako túto vymedzili sťažovatelia v podanej sťažnosti.
Hoci sťažovatelia boli zastúpení v konaní advokátom ako kvalifikovaným právnym
zástupcom, napriek tomu z podanej sťažnosti nie je úplne jednoznačné a jasné, koho
označujú za porušovateľa základného práva. Na titulnej strane sťažnosti je totiž ako
porušovateľ práva označený iba najvyšší súd. V rozpore s tým však z požadovaného návrhu
nálezu (petitu) možno vyvodiť, že v skutočnosti sťažnosť smeruje aj proti rozsudkom
okresného súdu a krajského súdu, keďže ani tieto nerozhodli podľa názoru sťažovateľov
v otázke náhrady trov konania v súlade so zákonom.
Ústavný súd dal prednosť petitu sťažnosti, a preto vychádzal z toho, že sťažnosť
smeruje proti konaniam vedeným tak okresným súdom a krajským súdom, ako aj najvyšším
súdom.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn.
5 Cdo 88/2010 a krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 213/2007 treba považovať za zjavne
neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Vo vzťahu ku konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Cdo 88/2010
ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že záver najvyššieho súdu, podľa
ktorého treba dovolanie proti trovám konania považovať za neprípustné, sťažovatelia nijako
nenapádajú a v ničom nespochybňujú. Zdôrazňujú totiž iba to, že rozsudky okresného súdu
a krajského súdu boli v tomto smere v rozpore so zákonom. Za uvedeného stavu nemôžu
byť žiadne pochybnosti o tom, že najvyšší súd právom odmietol ich dovolanie ako
neprípustné. Niet teda dôvodu, aby ústavný súd do tohto nesporného záveru zasiahol.
Vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 213/2007 možno
rovnako konštatovať, že sa závery krajského súdu nejavia ani ako arbitrárne, ale ani ako
zjavne neodôvodnené. Kým krajský súd vyhodnotil prejav vôle sťažovateľov tak, že sa títo
náhrady trov konania nedomáhali, sťažovatelia tvrdia opak a odvolávajú sa na svoje
odvolanie z 24. mája 2007 doručené okresnému súdu 25. mája 2007. Odhliadnuc od
skutočnosti, že sťažovatelia toto podanie ústavnému súdu vôbec nepredložili, bolo ich
procesnou zodpovednosťou sformulovať svoje stanovisko týkajúce sa náhrady trov konania
tak, aby bolo jasné a jednoznačné. Pokiaľ sa tak nestalo, nie je to dôvod na to, aby ústavný
súd do výroku o náhrade trov konania zasiahol.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému okresným súdom pod sp. zn. 12 C 139/2004. Na rozhodnutie o tejto časti
sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Podľa už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak túto
ochranu neposkytujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu z 22. mája 2007 bolo prípustné odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov
mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Navyše treba dodať, že sťažovatelia možnosť podať odvolanie využili, a preto ich námietky
posudzoval krajský súd.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2010