Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 398/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., N., zastúpenej advokátom JUDr. J. W., N., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2010 doručená sťažnosť M. P., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 6. februára 2003 začalo na Okresnom

súde Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) na návrh sťažovateľky konanie vedené pod

sp. zn. o neplatnosť dohody o vyporiadaní dedičstva. Sťažovateľka v žalobnom

návrhu okrem iného uviedla, že naliehavý právny záujem pre účely § 80 písm. c)

(ďalej len „OSP“) vidí v tom, že v prípade vyslovenia

neplatnosti dohody o vyporiadaní dedičstva si môže dodatočne uplatniť právo na jej

dedičský podiel známym spôsobom. Po dvoch pojednávaniach konaných 17. januára 2005

a 6. júna 2005, na ktorých sa vykonalo dokazovanie vo veci, okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 13. júna 2005 žalobu zamietol z vecných dôvodov a z dôvodu, že sťažovateľka

nepreukázala dostatočným spôsobom naliehavý právny záujem na určení neplatnosti

dohody. Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka 1. augusta 2005 odvolanie.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -228 zo 7. júla

2006 rozsudok okresného súdu potvrdil. Dňa 23. októbra 2006 podala sťažovateľka

proti rozsudku krajského súdu dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn.

z 29. apríla 2010 dovolanie odmietol.

Podľa sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla

2010, ktorým odmietol dovolanie proti rozsudku krajského súdu, bolo porušené jej základné

právo na súdnu ochranu zaručené v z dôvodu meritórneho

neprerokovania rozsudku odvolacieho súdu.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 4. 2010, sp. zn. 16 C

28/2003 (), bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu

podľa .

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 29. 4. 2010 sp. zn. () zrušuje.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo

výške 500 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. apríla 2010.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie

označeného základného práva napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol

jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. -228 zo 7. júla 2006,

ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. z 13. júna 2005, je

zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2010

okrem iného vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle a nasl. možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu v prípadoch uvedených v ustanovení až g/ a proti rozsudku

odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý

potvrdil jediný rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania

a nešlo ani o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu

nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v , a , je zrejmé, že ide o

prípad, v ktorom dovolanie podľa citovaného zákonného

ustanovenia nepripúšťa.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti

potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nieje prípustné

podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo

vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/

až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným

súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia pritom nie je založená

už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou

uvedenou v , ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou

uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.

So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že v

prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/

).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Žalobkyňa v podanom dovolaní v skutočnosti však nenamietala relevantné procesné

vady (tzv. zmätočnosti) v zmysle ustanovenia Jej námietky, že

odvolací súd vidí nedostatok naliehavého právneho záujmu v tom, že žalobkyňa nevyužila

opravné prostriedky, tvrdenie odvolacieho súdu o zjavnej účelovosti dodatočného tvrdenia

žalobkyne ojej konaní pod nátlakom, že v prípade vyhovenia žalobe by sa právne postavenie

žalobkyne nezmenilo, možno považovať len za tzv. inú vadu konania v zmysle ustanovenia §

241 ods. 2 písm. b/ , alebo nesprávne právne posúdenie v zmysle ustanovenia

ods. 2 písm. c/ , ku ktorým však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky

prípustnosti dovolania; nejde ale o postup, ktorým by bola žalobkyni odňatá možnosť konať

pred súdom.

Neobstojí ani námietka žalobkyne, že ak súd dospel k záveru, že nieje na žalobe daný

naliehavý právny záujem, polom vlastne vyslovil nedostatok svojej právomoci na prejednaní

a rozhodnutí právnej veci. a potom z toho vyplývajú závery, že nemohol rozhodnúť

rozsudkom, ale mal zastaviť konanie. Z námietky žalobkyne je zrejmé, že nespochybňuje

právomoc všeobecných súdov na rozhodovanie o predmetnej veci, avšak prekrúca

konštrukciu zákona vtom zmysle, že ak súd dospeje k záveru, že na žalobe nie je daný

naliehavý právny záujem, potom vysloví nedostatok svojej právomoci. Takéto závery

nemajú oporu v , v žiadnom prípade nejde o zmätočnosť v

zmysle tak, ako sa mylne domnieva žalobkyňa.

Tvrdenia žalobkyne, že o nedostatku naliehavého právneho záujmu sa dozvedela až

ex post na základe napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, a že ide o tzv. prekvapivé

rozhodnutie, neobstojí, keď z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé „súd

má za to, že žalobkyňa nepreukázala dostatočne naliehavý právny zavijem na určení

neplatnosti dohody o vyporiadaní dedičstva“, teda nejde o zmätočnosť v zmysle ustanovenia

, ktorou by bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom.

Taktiež námietka žalobkyne, že ak sa odvolací súd domnieval, že nie je daný

naliehavý právny záujem a pre tento nedostatok nie je možné vec meritórne prejednať

a rozhodnúť, bol povinný uznesením vyzvať Žalobkyňu, aby nesprávne, neúplné alebo

nezrozumiteľné podanie doplnila alebo opravila, k takejto námietke však dovolací súd môže

prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania; nejde ale o postup, ktorým by bola

žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom.

Nakoľko prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238

, ani z , odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v súlade

s ustanovením v spojení s , ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok dovolaleľky.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol rozsiahle dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľky

proti rozsudku krajského súdu odmietol. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu

pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za

zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil

označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom

práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom

takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010