Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 347/2010
PDF · 163.67 KB
No categories available
I. ÚS 347/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., P., zastúpeného opatrovníčkou M. Š., P., právne
zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 27. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 7/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca
2010 doručená sťažnosť D. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej
vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
z 27. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 7/2010.
2. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým sa vysloví porušenie uvedených práv
s tým, aby sa najvyššiemu súdu zakázalo pokračovať v ich porušovaní. Sťažovateľ zároveň
navrhol, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Napokon požiadal o priznanie náhrady trov konania.
II.
3. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo
veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
5. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
6. Podstatou sťažnosti je posúdenie, či v prípade, ak bolo sťažovateľom ako
účastníkom konania podané proti rozsudku odvolanie ešte pred účinnosťou novely
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zákonom č. 384/2008 Z. z. ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 384/2008 Z. z.“),
teda pred 15. októbrom 2008, bol odvolací súd oprávnený postupovať už podľa
novelizovaného ustanovenia § 214 ods. 2 OSP a rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia
pojednávania. Táto úprava ukladá súdom primárne rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia
pojednávania, čím bola sťažovateľovi podľa jeho názoru odňatá možnosť konať pred
súdom, pretože on podal odvolanie ešte pred účinnosťou tejto novely Občianskeho súdneho
poriadku.
7. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol v procesnom
postavení žalovaného účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Prešov
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 129/1998. Okresný súd rozhodol vo veci
rozsudkom zo 17. januára 2008. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie
8. júla 2008. Na výzvu prvostupňového súdu z 11. júla 2008, či súhlasí s rozhodnutím
odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, odpovedal listom z 28. júla 2008 tak, že
s takýmto postupom nesúhlasí. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Co 204/08 z 19. novembra 2008
bez nariadenia pojednávania, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti tomuto
rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal vady konania podľa § 237
písm. c), f) a g) OSP. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením
z 27. januára 2010 pod sp. zn. 6 Cdo 7/2010, ktorým dovolanie odmietol. Spolu s uznesením
bolo sťažovateľovi doručené odlišné stanovisko predsedu senátu najvyššieho súdu
JUDr. R. Č. z 27. januára 2010.
8. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného
súdu pred účinnosťou novely Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z. z.,
teda pred 15. októbrom 2008. S ohľadom na uvedené odlišné stanovisko mal podľa názoru
sťažovateľa krajský súd ako súd odvolací na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie
a postupovať podľa právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku pred účinnosťou
uvedenej novely. Podľa názoru sťažovateľa, aj keď dovolanie podal z dôvodu vád konania
podľa § 237 písm. f) OSP, ktoré však odôvodnil odlišnými okolnosťami a konkrétne
nenamietal absenciu nariadenia pojednávania na prejednanie jeho odvolania, bolo jeho
dovolanie prípustné a aj dôvodné, a preto mal najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľa pri skúmaní
prípustnosti dovolania obmedzil len na okolnosti uvedené sťažovateľom a neprihliadol na
existenciu takejto ďalšej vady, ktorou bolo konanie na krajskom súde postihnuté.
Sťažovateľ vyjadril preto názor, že: „Dovolací súd teda nie je viazaný tým, či takéto vady
boli uplatnené ako dovolací dôvod a ak boli uplatnené, nie je viazaný okolnosťami
uvedenými dovolateľom, ktoré podľa neho tieto vady zakladajú.“ Preto podľa názoru
sťažovateľa: „Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že odmietol dovolanie sťažovateľa
napriek existencii vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. so zreteľom na to,
že odvolací súd v rozpore s platným a účinným znením O. s. p. v rozhodnom čase nenariadil
v odvolacom konaní pojednávanie, čím sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom,
sám sa stal porušovateľom vyššie v sťažnosti označených práv sťažovateľa.“
9. Podľa § 214 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) v ostatných
prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 2 OSP (v znení účinnom do 14. októbra 2008) pojednávanie netreba
nariaďovať, ak
a) sa odmieta odvolanie podľa § 218;
b) sa zastavuje alebo prerušuje konanie;
c) odvolanie smeruje proti uzneseniu;
d) ide o rozhodnutie o spôsobilosti na právne úkony, o vyslovení prípustnosti
prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti alebo o vyhlásení za mŕtveho;
e) sa zrušuje rozhodnutie podľa § 221 ods. 1;
f) odvolanie sa týka len trov konania, príslušenstva pohľadávky alebo jej zročnosti
alebo predbežnej vykonateľnosti rozsudku;
g) odvolanie smeruje proti rozsudku, ktorý rozhodol len o výžive maloletého dieťaťa;
Podľa § 372p ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na konania začaté
pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej
ustanovené inak.
10. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné považovať za zjavne
neopodstatnenú v celom rozsahu, z týchto dôvodov:
Novelizácia Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 384/2008 Z. z.
s účinnosťou od 15. októbra 2008 krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci sťažovateľa
aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je daný žiaden
z dôvodov, ktorý ukladá povinnosť odvolaciemu súdu nariadiť na prejednanie odvolania
pojednávanie [§ 214 ods. 2 v spojení s § 214 ods. 1 písm. a), b), a c) a § 372p ods. 1 OSP].
Keďže existencia žiadneho z týchto dôvodov nebola zistená, krajský súd nenariadil na
prejednanie odvolania pojednávanie. Takýto postup krajského súdu je navyše v súlade so
stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 19. apríla 2010 pod sp. zn. Cpj
7/2010 k zjednoteniu výkladu § 372p ods. 1 OSP, podľa ktorého sa ustanovenie § 214 OSP
v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním
odvolania pred 15. októbrom 2008. Ústavný súd navyše vo svojej konštantnej judikatúre
uvádza, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej
zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných
práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). V prípade sťažovateľa totiž ústavný súd koná
a rozhoduje o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v ktorom type konania vychádza z prezumpcie
ústavnosti príslušných právnych noriem (m. m. napr. I. ÚS 259/07 alebo IV. ÚS 122/08).
Súlad zákonov alebo ich častí s ústavou môže preskúmavať ústavný súd len v konaní
o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, pričom návrh na začatie tohto konania
môžu podať len subjekty uvedené v čl. 130 ods. 1 ústavy, resp. § 18 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (m. m. napr. PL. ÚS 1/94, PL. ÚS 6/99, PL. ÚS 7/99 atď.).
11. Z obsahu napadnutého uznesenia navyše vyplýva, že najvyšší súd sa neobmedzil
na skúmanie prípustnosti dovolania iba z hľadiska sťažovateľom namietaných okolností, ale
ho komplexne posúdil z hľadiska možných vád podľa § 237 OSP. Najvyšší súd potom
dospel k názoru, že prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z § 238 a ani § 237 OSP,
a preto dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd preto považuje postup najvyššieho
súdu pri preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu za legitímny a vylučujúci možné
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety
dohovoru.
12. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v celom rozsahu ako
zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd
sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (zákaz pokračovať v porušovaní práv
sťažovateľa, zrušenie a vrátenie napadnutého uznesenia a náhrada trov konania), keďže tieto
sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010