Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 347/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., P., zastúpeného opatrovníčkou M. Š., P., právne

zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 27. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca

2010 doručená sťažnosť D. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej

vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 27. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým sa vysloví porušenie uvedených práv

s tým, aby sa najvyššiemu súdu zakázalo pokračovať v ich porušovaní. Sťažovateľ zároveň

navrhol, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Napokon požiadal o priznanie náhrady trov konania.

II.

3. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

4. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo

veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

6. Podstatou sťažnosti je posúdenie, či v prípade, ak bolo sťažovateľom ako

účastníkom konania podané proti rozsudku odvolanie ešte pred účinnosťou novely

(ďalej aj „OSP“) ktorým sa

mení a dopĺňa v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“),

teda pred 15. októbrom 2008, bol odvolací súd oprávnený postupovať už podľa

novelizovaného ustanovenia a rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia

pojednávania. Táto úprava ukladá súdom primárne rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia

pojednávania, čím bola sťažovateľovi podľa jeho názoru odňatá možnosť konať pred

súdom, pretože on podal odvolanie ešte pred účinnosťou tejto novely Občianskeho súdneho

poriadku.

7. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení žalovaného účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Prešov

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozhodol vo veci

rozsudkom zo 17. januára 2008. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie

8. júla 2008. Na výzvu prvostupňového súdu z 11. júla 2008, či súhlasí s rozhodnutím

odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, odpovedal listom z 28. júla 2008 tak, že

s takýmto postupom nesúhlasí. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 19. novembra 2008

bez nariadenia pojednávania, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti tomuto

rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal vady konania podľa § 237

písm. c), f) a g) . Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením

z 27. januára 2010 pod sp. zn. , ktorým dovolanie odmietol. Spolu s uznesením

bolo sťažovateľovi doručené odlišné stanovisko predsedu senátu najvyššieho súdu

JUDr. R. Č. z 27. januára 2010.

8. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného

súdu pred účinnosťou novely ,

teda pred 15. októbrom 2008. S ohľadom na uvedené odlišné stanovisko mal podľa názoru

sťažovateľa krajský súd ako súd odvolací na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie

a postupovať podľa právnej úpravy pred účinnosťou

uvedenej novely. Podľa názoru sťažovateľa, aj keď dovolanie podal z dôvodu vád konania

podľa , ktoré však odôvodnil odlišnými okolnosťami a konkrétne

nenamietal absenciu nariadenia pojednávania na prejednanie jeho odvolania, bolo jeho

dovolanie prípustné a aj dôvodné, a preto mal najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľa pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzil len na okolnosti uvedené sťažovateľom a neprihliadol na

existenciu takejto ďalšej vady, ktorou bolo konanie na krajskom súde postihnuté.

Sťažovateľ vyjadril preto názor, že: „Dovolací súd teda nie je viazaný tým, či takéto vady

boli uplatnené ako dovolací dôvod a ak boli uplatnené, nie je viazaný okolnosťami

uvedenými dovolateľom, ktoré podľa neho tieto vady zakladajú.“ Preto podľa názoru

sťažovateľa: „Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že odmietol dovolanie sťažovateľa

napriek existencii vady konania podľa ustanovenia so zreteľom na to,

že odvolací súd v rozpore s platným a účinným znením v rozhodnom čase nenariadil

v odvolacom konaní pojednávanie, čím sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom,

sám sa stal porušovateľom vyššie v sťažnosti označených práv sťažovateľa.“

9. Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) v ostatných

prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa (v znení účinnom do 14. októbra 2008) pojednávanie netreba

nariaďovať, ak

a) sa odmieta odvolanie podľa § 218;

b) sa zastavuje alebo prerušuje konanie;

c) odvolanie smeruje proti uzneseniu;

d) ide o rozhodnutie o spôsobilosti na právne úkony, o vyslovení prípustnosti

prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti alebo o vyhlásení za mŕtveho;

e) sa zrušuje rozhodnutie podľa § 221 ods. 1;

f) odvolanie sa týka len trov konania, príslušenstva pohľadávky alebo jej zročnosti

alebo predbežnej vykonateľnosti rozsudku;

g) odvolanie smeruje proti rozsudku, ktorý rozhodol len o výžive maloletého dieťaťa;

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na konania začaté

pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej

ustanovené inak.

10. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné považovať za zjavne

neopodstatnenú v celom rozsahu, z týchto dôvodov:

Novelizácia vykonaná

s účinnosťou od 15. októbra 2008 krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci sťažovateľa

aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je daný žiaden

z dôvodov, ktorý ukladá povinnosť odvolaciemu súdu nariadiť na prejednanie odvolania

pojednávanie [ v spojení s , , a a ].

Keďže existencia žiadneho z týchto dôvodov nebola zistená, krajský súd nenariadil na

prejednanie odvolania pojednávanie. Takýto postup krajského súdu je navyše v súlade so

stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 19. apríla 2010 pod sp. zn. Cpj

7/2010 k zjednoteniu výkladu , podľa ktorého sa ustanovenie

v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním

odvolania pred 15. októbrom 2008. Ústavný súd navyše vo svojej konštantnej judikatúre

uvádza, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej

zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných

práv a slobôd (napr. , ). V prípade sťažovateľa totiž ústavný súd koná

a rozhoduje o sťažnosti podľa , v ktorom type konania vychádza z prezumpcie

ústavnosti príslušných právnych noriem (m. m. napr. alebo ).

Súlad zákonov alebo ich častí s môže preskúmavať ústavný súd len v konaní

o súlade právnych predpisov podľa , pričom návrh na začatie tohto konania

môžu podať len subjekty uvedené v , resp. zákona

o ústavnom súde (m. m. napr. , , atď.).

11. Z obsahu napadnutého uznesenia navyše vyplýva, že najvyšší súd sa neobmedzil

na skúmanie prípustnosti dovolania iba z hľadiska sťažovateľom namietaných okolností, ale

ho komplexne posúdil z hľadiska možných vád podľa . Najvyšší súd potom

dospel k názoru, že prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z a ani ,

a preto dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd preto považuje postup najvyššieho

súdu pri preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu za legitímny a vylučujúci možné

porušenie základného práva podľa a práva podľa prvej vety

dohovoru.

12. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v celom rozsahu ako

zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd

sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (zákaz pokračovať v porušovaní práv

sťažovateľa, zrušenie a vrátenie napadnutého uznesenia a náhrada trov konania), keďže tieto

sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010