Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 407/2010
PDF · 246.19 KB
No categories available
II. ÚS 407/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. R., Z., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., K,
vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Úradom práce, sociálnych vecí
a rodiny Zvolen pod bližšie neuvedenou spisovou značkou, Obvodným oddelením
Policajného zboru Zvolen pod sp. zn. ORP-OBV-ZV-16-211/2010, Okresným súdom
Zvolen pod sp. zn. 12 C 137/2007 a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn.
12 Co 164/2010 a sp. zn. 17 Co 52/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010
doručená sťažnosť Ing. I. R., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12
ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen
(ďalej len „úrad práce“) pod bližšie neuvedenou spisovou značkou, Obvodným oddelením
Policajného zboru Zvolen (ďalej len „obvodné oddelenie“) pod sp. zn. ORP-OBV-ZV-16-
211/2010, Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 137/2007
a Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 12 Co 164/2010
a sp. zn. 17 Co 52/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. júla 2010.
Na výzvu ústavného súdu bola sťažnosť doplnená podaním z 2. septembra 2010 doručeným
ústavnému súdu 6. septembra 2010, ako aj ďalším podaním z 22. septembra 2010
doručeným 23. septembra 2010 (bez vyzvania ústavného súdu).
Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplýva, že sťažovateľ 6. apríla 2010 osobne oznámil
obvodnému oddeleniu a úradu práce, že jeho vtedajšia manželka odviedla bez jeho vedomia
31. marca 2010 zo Z. ich dve maloleté deti, tají miesto ich pobytu a znemožňuje mu s nimi
akýkoľvek kontakt. Dňa 8. apríla 2010 podal okresnému súdu návrh na predbežné opatrenie,
ktorým by sa mu deti zverili do opatery. Obvodné oddelenie a úrad práce zostali nečinné,
čím nechránili jeho právo a povinnosť opatrovať deti, ako aj právo detí na opateru zo strany
sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 ústavy v spojení s ustanovením § 28 ods. 1 písm. a) a ods. 2
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Podľa sťažovateľa došlo tým aj
k spáchaniu trestného činu únosu. Okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na vydanie
predbežného opatrenia, rovnako ako ani krajský súd na základe podaného odvolania.
Krajský súd rozsudkom z 10. júna 2010 vyhovel návrhu manželky na rozvod manželstva
a zverenie detí do jej opatery. Sťažovateľ zdôrazňuje, že od podania návrhu na vydanie
predbežného opatrenia uplynuli viac ako dva mesiace, čo treba považovať za nečinnosť
krajského súdu aj napriek tomu, že zároveň prebiehalo rozvodové konanie. Krajský súd
zostal absolútne ľahostajný k „doslova úpenlivým apelom“ sťažovateľa zo začiatku mája
2010 a na odvolacom pojednávaní 27. mája 2010, aby ukončil vtedy už jeden, resp. dva
mesiace trvajúce svojvoľné, neodôvodnené, neuveriteľne bezohľadné porušovanie práva na
vzájomný styk s deťmi. Niekoľko dní po únose detí syn sťažovateľovi potvrdil, že manželka
deti trvalo presťahovala do B. Syn sa asi po troch týždňoch vrátil domov a spolu aj so
staršou dcérou žijú aj so sťažovateľom vo Z. Napriek enormnej snahe sťažovateľa manželka
naďalej znemožňovala jeho kontakt s mladšou dcérou. Sťažovateľ informoval o situácii
18. mája 2010 úrad práce a 1. júna 2010 obvodné oddelenie s tým, že ide o trestný čin
týrania blízkej a zverenej osoby. Obvodné oddelenie vec odstúpilo Úradu justičnej
a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen. Úrad práce zostal
naďalej úplne nečinný. Návrh manželky na rozvod manželstva okresný súd v januári 2008
zamietol, avšak krajský súd tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Novým
rozsudkom okresného súdu z októbra 2009 bolo manželstvo rozvedené, na základe posudku
znalkyne boli deti zverené manželke a styk sťažovateľa s nimi bol určený na každú sobotu
a nedeľu. Na základe odvolania sťažovateľa a manželky rozsudkom krajského súdu
z 10. júna 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený, pokiaľ ide o rozvod, zverenie detí
a určenie výživného. Rozsah styku sťažovateľa s deťmi bol obmedzený. Sťažovateľ
považuje rozsudok za nespravodlivý a diskriminačný. Rozsudok je postavený na
subjektívnom uznaní dôveryhodnosti vyjadrení manželky, cieľavedomej účelovej
kriminalizácii sťažovateľa, preceňovaní významu SMS správ posielaných sťažovateľom
manželke a znaleckom posudku. V rozsudku sú zámerne v neprospech sťažovateľa uvedené
viaceré nepravdivé a nepodložené skutočnosti. Podľa okresného súdu totiž za všetko zlé
môže sťažovateľ. V správaní manželky nenašiel ani jeden nedostatok. Nezodpovedá
skutočnosti, že by syn potvrdil pred súdom zlé správanie sťažovateľa voči manželke, ide
o výmysel.
Sťažovateľ zhrňuje svoje námietky porušenia čl. 41 a čl. 46 ods. 1 ústavy
v doplňujúcom podaní z 22. septembra 2010. Ide o štyri okruhy otázok, ktoré formuluje
takto:
«Ad1)
Na viacerých miestach svojich odôvodnení rozhodnutí sa ako prvostupňový súd tak
aj odvolací súd explicitne vyjadrujú, že výpoveď odporkyne bola v konečnom dôsledku viac
presvedčivejšia ako argumentácia predložená sťažovateľom. Ak berieme do úvahy
skutočnosť, že súd hodnotí v zmysle Občianskeho súdneho poriadku dôkazy vo vzájomnom
kontexte, dopracujeme sa k zisteniu, že nedostatky vykázané v rámci znaleckých posudkov
(viď nižšie Ad 2) sa stali z kontextuálneho dôvodu základom pre priznanie vyššej miery
pravdivostnej hodnoty výpovedi odporkyne. Pri akceptovaní záveru znalca PhDr. C. resp.
pri vykonaní kontrolného znaleckého posudku na návrh sťažovateľa, by súd nebol mohol
prikladať takú váhu tejto výpovedi odporkyne ako v skutočnosti urobil. Predmetnú výpoveď
by musel hodnotiť rovnako. Viackrát súdom prízvukované „osobnostné nedostatky“
sťažovateľa by sa tak dostali do rovnakého pomeru s „nedostatkami osobnosti“, ktorými
disponovala odporkyňa, a ktoré boli rovnako zachytené v znaleckých posudkoch. Tak
napríklad zo znaleckého posudku PhDr. H. vyplývajú negatívne osobnostné vlastnosti
odporkyne a síce (cit.): „Snaží sa vyhnúť riešeniu nepríjemných vecí, dochádza
k hromadeniu problémov, ľahko robí chyby, nekontroluje správanie. Pôvodne ľahkovážna,
nedôsledná, ľahostajná, rozladená, mrzutá...“ V posudku je spomenuté aj priznanie
odporkyne k mimomanželskému vzťahu. Ak si teda postavíme takto negatívne vykreslený
charakter osobnosti odporkyne do kontrastu s pozitívnymi hodnotiacimi úsudkami znalca
o sťažovateľovi (cit.): „Právne povedomie dostatočné, Spektrum sociálnokultúrnych a
morálne etických zábran je dostatočne vytvorené. Sféra záujmov a hodnôt je bohatá a
kultivovaná. Nezisťujeme patologicky podmienenú agresivitu. Základné črty disociality,
asociality a antisociality nie sú prítomné. Nezisťujeme ilúziu, pseudoilúzie ani senzitívnu
vzťahovačnosť zisťujeme slabú udržateľnosť záveru prijatého súdmi, ktoré sa priklonili
k názoru odporkyne ako osobe psychologicky a emotívne vyspelejšej osobe. Nehovoriac
o skutočnosti podčiarkujúcej takto negatívne vyobrazenú osobnosť odporkyne a síce
vyšetrovanie v súvislosti s napadnutím a vyhrážaním sa zabitím sťažovateľa odporkyňou
podloženej aj lekárskym posudkom.
Týmto sťažovateľ nemá na mysli záver o jednoznačnom splnení podmienok na
zverení detí do jeho opatery (i keď vhodnosť sťažovateľa na výchovu potvrdil samotný
Krajský súd) ale mieni upriamiť pozornosť na relatívnosť preukázaného skutkového
zistenia, o ktoré súd oprel svoju právnu argumentáciu. Teda že všeobecné súdy
nepostupovali konformne s ústavnými princípmi Slovenskej republiky (princípom
dôkladného a náležitého objasnenia skutkových okolností prípadu). Výpovedná hodnota
sťažovateľa v komparácii s výpovednou hodnotou odporkyne sa dostáva v tejto relácii do
quasi ekvivalencie a ťažko je za takýchto okolností prijať stanovisko na koho strane je
pravda.
Ad 2)
Znalecké posudky (Mgr. O. D., MUDr. V., MUDr. Ď. a PhDr. H.) zohľadnené
všeobecnými súdmi pri rozhodovaní v konaní o rozvode a zverení deti do starostlivosti
jednému z rodičov nemôžu z pohľadu sťažovateľa viesť súd k názoru o ich pravdivosti
z dôvodu podmienok za akých došlo v priebehu celého procesu k ich hodnoteniu. Sťažovateľ
opakovane namietal objektívnosť znaleckých posudkov, ktoré spoločne smerovali proti jeho
osobe, a ktoré ho vykreslili ako osobu menej vhodnú pre zverenie detí do starostlivosti
v porovnaní s ich matkou. V rámci rozvodového konania, posúdenie predpokladov rodičov
opatrovať deti riešil len posudok Mgr. D. Ostatné posudky, H., V. a Ď., C., boli v rámci
trestného konania proti osobe sťažovateľa po účelovom oznámení odporkyne. Na ňu
vypracovala posudok len H., kontrolné a obdobné posudky ktoré sťažovateľ žiadal urobiť aj
na ňu, neboli nariadené a teda je neproporcionálna posudková báza na porovnávanie
oboch osobností. O objektivizáciu názoru súdu ku svojej osobe sa sťažovateľ pokúšal
častejšie s odkazom na znalecký posudok PhDr. C. (ako kontrolný posudok k posudku
PhDr. H.) konkrétne na pojednávaní 15. 04. 2009, ktorý by vniesol do rozhodovania súdu
objektívnejší obraz s následkami opísanými v predošlom odseku. Negatívnemu obrazu
o osobe sťažovateľa nahráva predovšetkým spôsob, akým súdy dôvodili nevhodnosť
osobnostných znakov sťažovateľa na zverenie detí do osobnej starostlivosti. Svojvoľná
interpretácia výsledkov znaleckých posudkov vo forme účelového prispôsobovania zmyslu
v ňom použitých viet (odôvodnenie rozsudku OS Zvolen 12C 137/2007, na ktoré sťažovateľ
upozornil v odvolaní) napomáha spolu s ostatnými zisteniami ku diskreditácii osoby
sťažovateľa. Nevykonanie dôkazu kontrolného znaleckého posudku resp. nezohľadnenie
posudku PhDr. C. vytvára spolu so svojvoľným výkladom existujúcich znaleckých posudkov
nedostatočné objasnenie skutkového stavu s následkami a legitimuje tak rozhodnutie
o porušení práva na súdnu ochranu.
Ad 3)
Sťažovateľ naďalej považuje svoje vyjadrenia materiálne zachytené v SMS správach
ku osobe odporkyne za preceňované, ktorým sa prikladá v celkovom kontexte nadpriemerná
výpovedná a dôkazná kvalita. Je si však vedomý eticky nesprávneho riešenia tejto veci, čo
ako na pojednávaniach tak aj v pôvodne ústavnej sťažnosti potvrdil svojím stanoviskom
o tom, že nepovažuje to za najvhodnejšiu reakciu na danú situáciu. Svoju chybu si v tomto
prípade priznal a nesprávnosť tohto konania náležite aj reflektoval a oľutoval. Nie sú
preto pravdou tvrdenia súdov (ako dôvod priklonenia sa k tvrdeniam odporkyne) o tom, že
v priebehu procesu si sťažovateľ chybu nepriznal ako ani tú skutočnosť, že svojou mierou
prispel k rozvráteniu manželských a rodinných vzťahov. Ešte raz však sťažovateľ prízvukuje,
že tieto vyjadrenia boli výsledkom dlhodobých fyzických a vulgárnych verbálnych výpadov
odporkyne voči jeho osobe, jej úsilia o rozpad rodiny akýmikoľvek prostriedkami,
podvádzania v intímnej oblasti, zabránenia aj telefonickej komunikácie s milovanými deťmi,
dlhotrvajúceho žiaľu z odlúčenia detí od neho, ako aj frustrácie z neprimeraného konania
kompetentných orgánov pri riešení takto bytostných otázok. Týka sa to predovšetkým
odvlečenia najmladšej dcéry Adriany matkou, ku ktorej tak vrúcny a plnohodnotný
rodičovský vzťah bol týmto odvlečením pošliapaný. Súdy mu ani v tomto prípade, kedy
matka dieťaťa bránila sťažovateľovi v styku s dieťaťom neposkytli účinnú právnu ochranu.
Na konanie matky dieťaťa sťažovateľ súdy upozorňoval, pričom konanie matky ho
podnietilo aj k podaniu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Trápenie a citové
traumy, ktoré zažíval sťažovateľ v priebehu celého procesu (a ktoré sťažovateľ detailne
opisoval vo svojich podaniach) nemôžu byť nezohľadnené pri vyhodnocovaní obsahu
textových správ.
Ad 4)
V neposlednom rade na podporu tvrdenia o neudržateľnom skutkovom stave zistenom
všeobecnými súdmi sťažovateľ uvádza aj mechanizmus vyhodnocovania výpovede syna
Ondreja. Na jednej strane sa Krajský súd pri dôvodení prijatého rozhodnutia odvoláva na
jeho výpoveď (cit.) „... Jeho neuvážené kroky vedúce k trestnému stíhaniu, vulgárne
správanie, čo potvrdila nielen navrhovateľka, ale aj obsah SMS správ, a túto skutočnosť
dokonca uviedol vo výpovedi maloletý Ondrej, tieto vzťahy nielenže neutužujú, ale práve
naopak rozvracajú.“ no hneď vzápätí v ďalšom texte jeho tvrdenia o iných skutočnostiach
súd spochybňuje. Ako Krajský súd uvádza (cit.) „Odvolací súd vyhodnotil odpoveď,
maloletého Ondreja ako takú, ktorá ho nepresvedčila o tom, že vy navrhovateľka vo
výchove urobila také závažné pochybenia, ktoré by boli podkladom pre to aby maloletý bol
zverený do výchovy a starostlivosti otca“. Týmto súd nepovažoval hodnovernosť tvrdení
maloletého Ondreja za každých okolností pravdivú ale za často podľa okolností prípadu sa
meniacu.
Preto aj tento dôkaz má podľa názoru sťažovateľa slabú uchopiteľnosť a v kontexte
s ostatnými „slabými“ dôkazmi nevytvára spoľahlivé objasnenie skutkových otázok.
Záverom tohto podania si sťažovateľ opätovne dovoľuje namietať stabilitu
sudcovského zisťovania skutkových okolností v príslušných konaniach. Ak závery, o ktoré sa
opierajú všeobecné súdy pri formulovaní rozhodnutia vychádzajú z takýchto „deravých“
základov tak ani judicíálna výstavba práv a povinností regulujúca starostlivosť o deti
v tomto prípade nie je z pohľadu ústavného poriadku Slovenskej republiky obhájiteľná.
Súdy hodnotili dôkazy selektívne, pričom tento postup v odôvodnení dostatočne
nevyargumentovali. Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že súdne
rozhodnutia sú arbitrárne. Pochybenia v procese realizácie práva každého účastníka
konania na spravodlivé konanie sa tak ďalej prenášajú a zasahujú do iných ústavných práv
a povinností, v tomto prípade rodičovských práv a práv detí zhmotnených v čl. 41 Ústavy.
Práve zásah do tejto citlivej sféry, prejavujúci sa predovšetkým odvlečením maloletej dcéry
Adriany matkou, jej zverenie matke napriek tomu, že Krajský súd uvádza, že ideálnym
riešením by bola striedavá výchova detí rodičmi a v prípade Adrianky tomu nič nebráni,
zverenie Radky a Ondrejka matke, napriek tomu že bývali po odsťahovaní sa matky zo
Zvolena s otcom je to, čo najviac trápi sťažovateľa v celej tejto kauze. V nadväznosti na to
sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd rozhodol v intenciách pôvodnej ústavnej sťažnosti v
znení jej doplnkov.»
Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaniach vedených úradom práce, obvodným oddelením,
okresným súdom a krajským súdom s tým, aby rozsudok krajského súdu sp. zn.
17 Co 52/2010 z 10. júna 2010 bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Z úradného záznamu zo 6. apríla 2010 spísaného na úrade práce vyplýva, že
sťažovateľ sa osobne dostavil a uviedol, že jeho manželka 31. marca 2010 svojvoľne
zobrala deti mimo miesta bydliska bez jeho vedomia a odmietla povedať, kde sa
nachádzajú.
Z potvrdenia obvodného oddelenia sp. zn. ORP-OBV-ZV-16-211/2010 zo 6. apríla
2010 vyplýva, že uvedeného dňa sťažovateľ osobne oznámil, že jeho manželka mu odmieta
umožniť stretnutie s deťmi, s ktorými odišla do B.
Z uznesenia Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného
zboru Zvolen sp. zn. ČVS: ORP-1009/1-OSV-ZV-2010 z 23. júla 2010 vyplýva, že trestné
oznámenie sťažovateľa bolo odmietnuté. Uznesenie bolo potvrdené uznesením Okresnej
prokuratúry Zvolen č. k. 1 Pn 493/10-5 z 25. augusta 2010.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 12 C 137/2007 z 19. apríla 2009 vyplýva, že ním
bol zamietnutý návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia. Uznesenie bolo
potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 12 Co 164/2010 z 3. júna 2010.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 52/2010 z 10. júna 2010 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 137/2007-317 z 23. októbra 2009
vo výroku o rozvode, zverení detí na čas po rozvode a vyživovacej povinnosti sťažovateľa
a zmenený vo výroku o úprave styku sťažovateľa s deťmi tak, že sa s týmito môže stretávať
každý párny týždeň od piatku 16.00 h do nedele 16.00 h, počas jarných prázdnin,
veľkonočných sviatkov, vianočných sviatkov a vianočných prázdnin. Podľa názoru
krajského súdu niet dôvodu spochybňovať závery znaleckého posudku, ktoré v kontexte
s inými vykonanými dôkazmi vedú k záveru, že najlepším riešením je, aby boli deti zverené
matke. Pritom však nemožno nebrať do úvahy tú skutočnosť, že sťažovateľ má všetky
predpoklady na to, aby výchovu detí zvládol. Dokázal to nielen niekoľkomesačnou
výlučnou starostlivosťou o dcéru, ale aj ďalším konaním. Na druhej strane však treba
zdôrazniť, že správanie sťažovateľa voči manželke je takého charakteru, ktorý nezaručuje,
aby sa vývoj detí uberal správnym smerom. Neuvážené kroky sťažovateľa vedúce
k trestnému stíhaniu, vulgárne správanie, ale aj obsah SMS správ vzájomné vzťahy nielenže
neutužujú, ale práve naopak rozvracajú. Jediným možným riešením je, aby deti vyrastali
spolu u jedného z rodičov, ktorý má najlepšie predpoklady, aby túto situáciu zvládol.
Krajský súd pripúšťa, že najideálnejším riešením by bolo, aby deti vyrastali v striedavej
osobnej starostlivosti oboch rodičov, s ktorou počíta novela zákona o rodine od 1. júla 2010.
V tejto súvislosti treba uviesť, že predovšetkým vinou sťažovateľa bola manželka nútená
odsťahovať sa zo Z. do B., a táto skutočnosť vylučuje vzhľadom na značnú vzdialenosť
a plnenie školských povinností detí možnosť striedavej starostlivosti. Krajský súd uveril
tvrdeniu manželky, že jej odchod zo Z. do B. bol motivovaný konaním a správaním
sťažovateľa. Vyhodnotením výpovede syna nebolo možné dospieť k záveru, že by manželka
vo výchove urobila také závažné pochybenia, ktoré by odôvodňovali zverenie syna
sťažovateľovi. Hlavným motívom túžby syna vrátiť sa do Z. nie je totiž iba to, aby býval
výlučne so sťažovateľom, s ktorým vo voľnom čase chytá ryby a hrá futbal, ale najmä to, že
v novej škole sa nepresadil podľa svojich predstáv. Skôr sa krajskému súdu javí to, že tým,
že deti spolu nežijú a nevyrastajú, začali sa od seba citovo vzďaľovať. Svedčí o tom
správanie dcéry a obsah jej SMS správy z 3. mája 2010. Táto nasvedčuje tomu, že
sťažovateľ vyvíja malú, resp. žiadnu snahu o to, aby si dcéra svoju matku vážila, ctila
a prechovávala k nej úctu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného úradom práce
pod bližšie neuvedenou spisovou značkou, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy.
Predmetom tejto časti sťažnosti je sťažovateľovo podanie úradu práce zo 6. apríla
2010, v ktorom mu vytýka, že zostal vo veci nečinný. Odhliadnuc od skutočnosti, že tejto
námietke zodpovedajúce porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy (podľa ktorého každý má právo, aby
sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov) sťažovateľ nenamieta, právomoc
poskytnúť ochranu proti nečinnosti orgánu verejnej správy má všeobecný súd v konaní
podľa piatej časti štvrtej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, teda v rámci správneho
súdnictva v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho
súdneho poriadku. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti
konaniu vedenému obvodným oddelením pod sp. zn. ORP-OBV-ZV-16-211/2010.
Podstatou tejto časti sťažnosti je skutočnosť, že sťažovateľ 6. apríla 2010 osobne
oznámil obvodnému oddeleniu, že jeho manželka odviedla ich dve deti bez jeho vedomia
31. marca 2010 zo Z., pričom tají miesto ich pobytu a znemožňuje mu akýkoľvek kontakt
s nimi.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa názoru ústavného súdu obvodnému oddeleniu nemožno vytýkať žiadne
pochybenie vo veci za situácie, keď zrejme z dôvodu vecnej príslušnosti muselo podanie
sťažovateľa postúpiť Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Zvolen, ktorý sa potom podaním sťažovateľa meritórne zaoberal
a uznesením z 23. júla 2010 ho odmietol. Následne potom bolo uznesenie potvrdené
Okresnou prokuratúrou Zvolen 25. augusta 2010. Ak bol sťažovateľ so spôsobom
vybavenia podania nespokojný, mal napadnúť konečné uznesenie o odmietnutí jeho
trestného oznámenia.
Nie je v právomoci ústavného súdu rozhodnúť ani o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje
proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 12 C 137/2007. Popri všeobecných
úvahách o subsidiárnej povahe právomoci ústavného súdu už uvedených v súvislosti s tou
časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti konaniu vedenému úradom práce, treba konkrétne
uviesť, že tak proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 12 C 137/2007 z 19. apríla 2009, ako
aj proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 137/2007-317 z 23. októbra 2009 bolo prípustné
odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň
vylúčená právomoc ústavného súdu. K dosiaľ uvedenému treba dodať, že sťažovateľ podal
proti obom rozhodnutiam okresného súdu odvolanie, čím využil zákonom danú možnosť
ochrany označených práv vo vzťahu voči okresnému súdu.
Napokon za zjavne neopodstatnenú treba považovať sťažnosť aj v časti smerujúcej
proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 12 Co 164/2010 a sp. zn.
17 Co 52/2010, a to tak s ohľadom na uznesenie krajského súdu z 3. júna 2010, ako aj
s ohľadom na jeho rozsudok z 10. júna 2010.
Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti vyjadruje v podstate nespokojnosť s konečným
rozhodnutím krajského súdu, ktorý podľa neho deti nesprávne zveril manželke a v dôsledku
toho nebolo ani správne upravené výživné a rozsah styku s deťmi. Výslovne pritom žiada
zrušiť iba konečný rozsudok sp. zn. 17 Co 52/2010 z 10. júna 2010, teda nie aj uznesenie
sp. zn. 12 Co 164/2010 z 3. júna 2010, ktorým bolo potvrdené zamietnutie jeho návrhu na
predbežnú úpravu práv a povinností k deťom.
Vzhľadom na skutočnosť, že medzi uznesením z 3. júna 2010 a konečným
rozsudkom z 10. júna 2010 je minimálny časový rozdiel, možno námietky sťažovateľa proti
obom týmto rozhodnutiam skúmať z rovnakého uhla pohľadu, teda z hľadiska toho, či je
konečný verdikt o úprave práv k deťom v súlade s označenými článkami ústavy.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Treba konštatovať, že sťažovateľ vlastne pokračuje v polemike so všeobecnými
súdmi pred ústavným súdom uplatňovaním podstatnej časti argumentácie, na ktorú sa
odvolával už pred všeobecnými súdmi. Domáha sa odlišného skutkového a právneho
posúdenia podstaty veci. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ ide o medze
možností jeho zasahovania do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, tak mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom, ale ani
ochrancom zákonnosti. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie
zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách.
Krajský súd svoje závery veľmi podrobne, teda dostatočne a presvedčivo zdôvodnil,
a to predovšetkým z hľadiska rozhodujúcich skutkových okolností, ktoré považoval za
základ svojho rozhodnutia. Skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa nie sú tieto skutkové
závery správne, nie je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúca. Závery krajského súdu totiž
nemožno v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.
Preto niet ani dôvodu, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010