Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 422/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na zákonného sudcu

podľa a v konaní vedenom Krajským

súdom v Košiciach pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2010 doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa

a (ďalej len „“) v konaní

vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. septembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalovaná v konaní vedenom Okresným

súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. o určenie platnosti

poistnej zmluvy podala návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1

písm. b) a na postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie

stanoviska. Ústavný súd sa mal vyjadriť k súladu niektorých ustanovení zákona

č. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov s a Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva. Uznesením okresného

súdu č. k. -228 z 18. januára 2010 bol návrh sťažovateľky na prerušenie

konania zamietnutý. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Uznesením krajského súdu č. k. -250 z 29. apríla 2010 bolo uznesenie

okresného súdu potvrdené.

Podľa názoru sťažovateľky uvedeným postupom všeobecných súdov došlo

k porušeniu označených článkov . Sťažovateľka ako neprivilegovaný subjekt nie je

oprávnená sama predložiť ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych

predpisov, a preto jej návrh na prerušenie konania a na postúpenie návrhu ústavnému súdu

všeobecným súdom je v danom prípade jediným zákonom ustanoveným postupom, ktorým

sa sťažovateľka môže v súlade s domáhať svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, teda v danom prípade na ústavnom súde. Možno dospieť k záveru, že

postupom všeobecných súdov, ktoré zamietli návrh sťažovateľky na prerušenie konania,

bola jej odňatá možnosť konať pred súdom. Toto odňatie možnosti konať pred súdom

vyplynulo aj z nesprávnej ústavnoprávne nekonformnej aplikácie ustanovenia § 109 ods. 1

písm. b) . Ústavný súd v druhom funkčnom období medzi

podmienky typu conditio sine qua non zaradil aj v ústave a zákone neustanovenú

podmienku, podľa ktorej ústavnou a zákonnou náležitosťou návrhu na začatie konania

o súlade právnych predpisov podaného všeobecným súdom je aj jeho presvedčenie

o nesúlade namietnutých ustanovení právneho predpisu s právnym predpisom vyššej

právnej sily (). Slová „ak sa súd domnieva“ použité na uvedenie prvej vety

zdanlivo možno naozaj legitímne interpretovať a aplikovať ako

ústavný základ pre vyvodenie podmienky o „presvedčení súdu“. Toto ustanovenie však bez

pochybností patrí k ústavným normám, ktoré nemožno interpretovať doslovne. Doslovným

výkladom by sa totiž nastolil ústave odporujúci právny stav, v ktorom by všeobecný súd bol

povinný prerušiť konanie pre nesúlad platnej právnej úpravy s medzinárodnými zmluvami

podľa , ale nemal by takú povinnosť na zabezpečenie súladu

vnútroštátneho prameňa práva s medzinárodnými dohovormi podľa c . Tento

stav hroziaci konaním proti Slovenskej republike pred príslušnou medzinárodnou inštitúciou

nadväzuje na zlú úpravu , podľa ktorej sa sudcovia pri rozhodovaní

podriaďujú medzinárodným zmluvám podľa , ale nie medzinárodným

dohovorom podľa c . To, že nemožno vysvetľovať a uplatňovať

doslovne, samo osebe nepreukazuje, že aj slovné spojenie „ak sa súd domnieva“ treba

interpretovať s využitím extenzívneho výkladu. Istotne však stačí na vyvolanie relevantnej

pochybnosti. Téza ústavného súdu, podľa ktorej ústavné normy možno vysvetľovať

samostatne, bez vzájomnej väzby s inými ústavnými normami, má za tohto stavu

mimoriadny význam. Ústavný súd ju celkom zanedbal, hoci taká väzba existuje. Ústavný

súd v treťom funkčnom období namiesto toho, aby si uvedomil problém a zmenou

judikatúry vytvoril priestor pre posilnenie prvkov demokracie v Slovenskej republike a pre

dostupnosť základného práva podľa pri zabezpečovaní ústavnosti

právneho poriadku, nadviazal na už citovaný právny názor v druhom funkčnom období

(). V materiálnom právnom štáte orgán verejnej moci nemá právne postavenie,

ktoré by mu vždy ponechávalo právo úvahy, či svoju právomoc uplatní, alebo nie.

Postavenie orgánov verejnej moci je súborom práv a povinností a podľa toho má buď právo

úvahy, či právomoc uplatní, alebo má povinnosť konať, uplatniť právomoc. Ak navrhovateľ

predloží argumentáciu o nesúlade právneho predpisu s , zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, všeobecný súd by uplatnil kompetenciu rozhodnúť o merite

ústavného sporu, ktorú nemá, ak by rozhodoval o tom, či uplatnené argumenty obstoja.

V takom prípade by súd mal návrhu účastníka konania vyhovieť a splniť svoju povinnosť

ustanovenú v .

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 29. apríla 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie

konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -250 z 29. apríla 2010 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -228 z 18. januára 2010.

Podľa rukou písanej poznámky bolo uznesenie doručené 1. júla 2010. Podľa názoru

krajského súdu sťažovateľka sama v podanom odvolaní poukázala na konštantnú judikatúru

ústavného súdu, v zmysle ktorej môže všeobecný súd podať návrh ústavnému súdu na

vyslovenie nesúladu právneho predpisu iba vtedy, ak pochybnosť o tom, že všeobecne

záväzný právny predpis týkajúci sa veci je v rozpore s právnym predpisom vyššej právnej

sily, má samotný konajúci súd, nie účastník konania. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu,

a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu „robil poštára“

s ústavným súdom. Všeobecné súdy relevantnú judikatúru ústavného súdu rešpektujú

a v praxi aplikujú. Očakávanie účastníka, že svojimi návrhmi podanými všeobecnému súdu

dosiahne prelomenie rozhodovacej praxe ústavného súdu, s ktorou on nie je spokojný, je

nereálne. Mylný je výklad zo strany sťažovateľky,

pretože v prípadoch podľa je súd

povinný konanie prerušiť a podať návrh ústavnému súdu vždy, ak sú splnené zákonné

podmienky. Prerušenie konania a podanie návrhu ústavného súdu závisí od vnútorného

presvedčenia sudcu o potrebe takéhoto kroku.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavnou a zákonnou náležitosťou návrhu na začatie konania o súlade právnych

predpisov podaného všeobecným súdom je aj jeho presvedčenie o nesúlade namietnutých

ustanovení právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily ().

Predloženie návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu s alebo

medzinárodnými dohovormi je činnosťou súdu, ktorý návrh podáva, a predseda senátu,

ktorý návrh predložil, musel prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je nutné takýto návrh

predložiť ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu, a nie presvedčenie

účastníka konania, ktorému by predseda senátu „robil poštára“ s ústavným súdom

().

Jadrom sťažnosti je presvedčenie sťažovateľky, že doterajšia judikatúra ústavného

súdu, podľa ktorej postup všeobecného súdu v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku je viazaný na vnútorné presvedčenie konajúceho súdu (sudcu) o nesúlade

aplikovať sa majúceho ustanovenia právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej

sily, je ústavne nekonformná. Podľa názoru sťažovateľky totiž trvanie na podmienke

vnútorného presvedčenia súdu o nesúlade právnych predpisov znamená vlastne vo svojej

podstate prisvojenie si právomoci meritórne rozhodnúť o otázke namietaného nesúladu

predpisov nerovnakej právnej sily.

Ústavný súd považuje argumentáciu krajského súdu za úplnú a presvedčivú, ktorú

v nijakom prípade nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Preto ani

nevidí potrebu do uznesenia krajského súdu zasiahnuť.

Z pohľadu ústavného súdu námietky sťažovateľky smerujúce proti doterajšej

ustálenej rozhodovacej praxi ústavného súdu sa v skutočnosti dotýkajú ustanovenia čl. 130

ods. 1 , v ktorom sú vymedzené subjekty výlučne oprávnené podať návrh na začatie

konania o súlade právnych predpisov. Zo sťažnosti je evidentné, že podľa presvedčenia

sťažovateľky je táto úprava nedostatočná, lebo medzi „privilegované subjekty“ nie je

zaradený účastník konania pred všeobecným súdom, a preto nemôže priamo požiadať

ústavný súd o skúmanie súladu právnych predpisov nerovnakej právnej sily. To podľa

názoru sťažovateľky vedie k situácii, keď účastník konania nemá zaručenú súdnu ochranu

vo vzťahu k ním namietanému nesúladu právnych predpisov nerovnakej právnej sily. Tento

ňou tvrdený nedostatok ústavnej úpravy chce sťažovateľka eliminovať takým výkladom

ustanovenia , ktorý by znamenal

povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a podať návrh ústavnému súdu na skúmanie

súladu právnych predpisov vždy, keď niektorý z účastníkov konania kvalifikovaným

spôsobom takýto postup navrhne. V konečnom dôsledku by sa takýmto postupom dosiahla

korekcia v tom zmysle, že de facto by sa stal „privilegovaným subjektom“ aj

účastník konania vedeného všeobecným súdom, pričom všeobecný súd by mu iba „robil

poštára“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010