Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 422/2010
PDF · 144.71 KB
No categories available
II. ÚS 422/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na zákonného sudcu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským
súdom v Košiciach pod sp. zn. 3 Co 112/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra
2010 doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní
vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 112/2010.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. septembra 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalovaná v konaní vedenom Okresným
súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 35 C 82/2009 o určenie platnosti
poistnej zmluvy podala návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a na postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska. Ústavný súd sa mal vyjadriť k súladu niektorých ustanovení zákona
č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov s ústavou a Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva. Uznesením okresného
súdu č. k. 35 C 82/2009-228 z 18. januára 2010 bol návrh sťažovateľky na prerušenie
konania zamietnutý. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.
Uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 112/2010-250 z 29. apríla 2010 bolo uznesenie
okresného súdu potvrdené.
Podľa názoru sťažovateľky uvedeným postupom všeobecných súdov došlo
k porušeniu označených článkov ústavy. Sťažovateľka ako neprivilegovaný subjekt nie je
oprávnená sama predložiť ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych
predpisov, a preto jej návrh na prerušenie konania a na postúpenie návrhu ústavnému súdu
všeobecným súdom je v danom prípade jediným zákonom ustanoveným postupom, ktorým
sa sťažovateľka môže v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy domáhať svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, teda v danom prípade na ústavnom súde. Možno dospieť k záveru, že
postupom všeobecných súdov, ktoré zamietli návrh sťažovateľky na prerušenie konania,
bola jej odňatá možnosť konať pred súdom. Toto odňatie možnosti konať pred súdom
vyplynulo aj z nesprávnej ústavnoprávne nekonformnej aplikácie ustanovenia § 109 ods. 1
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd v druhom funkčnom období medzi
podmienky typu conditio sine qua non zaradil aj v ústave a zákone neustanovenú
podmienku, podľa ktorej ústavnou a zákonnou náležitosťou návrhu na začatie konania
o súlade právnych predpisov podaného všeobecným súdom je aj jeho presvedčenie
o nesúlade namietnutých ustanovení právneho predpisu s právnym predpisom vyššej
právnej sily (PL. ÚS 20/06). Slová „ak sa súd domnieva“ použité na uvedenie prvej vety
čl. 144 ods. 2 ústavy zdanlivo možno naozaj legitímne interpretovať a aplikovať ako
ústavný základ pre vyvodenie podmienky o „presvedčení súdu“. Toto ustanovenie však bez
pochybností patrí k ústavným normám, ktoré nemožno interpretovať doslovne. Doslovným
výkladom by sa totiž nastolil ústave odporujúci právny stav, v ktorom by všeobecný súd bol
povinný prerušiť konanie pre nesúlad platnej právnej úpravy s medzinárodnými zmluvami
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ale nemal by takú povinnosť na zabezpečenie súladu
vnútroštátneho prameňa práva s medzinárodnými dohovormi podľa čl. 154c ústavy. Tento
stav hroziaci konaním proti Slovenskej republike pred príslušnou medzinárodnou inštitúciou
nadväzuje na zlú úpravu čl. 144 ods. 1 ústavy, podľa ktorej sa sudcovia pri rozhodovaní
podriaďujú medzinárodným zmluvám podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ale nie medzinárodným
dohovorom podľa čl. 154c ústavy. To, že čl. 144 ústavy nemožno vysvetľovať a uplatňovať
doslovne, samo osebe nepreukazuje, že aj slovné spojenie „ak sa súd domnieva“ treba
interpretovať s využitím extenzívneho výkladu. Istotne však stačí na vyvolanie relevantnej
pochybnosti. Téza ústavného súdu, podľa ktorej ústavné normy možno vysvetľovať
samostatne, bez vzájomnej väzby s inými ústavnými normami, má za tohto stavu
mimoriadny význam. Ústavný súd ju celkom zanedbal, hoci taká väzba existuje. Ústavný
súd v treťom funkčnom období namiesto toho, aby si uvedomil problém a zmenou
judikatúry vytvoril priestor pre posilnenie prvkov demokracie v Slovenskej republike a pre
dostupnosť základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy pri zabezpečovaní ústavnosti
právneho poriadku, nadviazal na už citovaný právny názor v druhom funkčnom období
(III. ÚS 99/08). V materiálnom právnom štáte orgán verejnej moci nemá právne postavenie,
ktoré by mu vždy ponechávalo právo úvahy, či svoju právomoc uplatní, alebo nie.
Postavenie orgánov verejnej moci je súborom práv a povinností a podľa toho má buď právo
úvahy, či právomoc uplatní, alebo má povinnosť konať, uplatniť právomoc. Ak navrhovateľ
predloží argumentáciu o nesúlade právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, všeobecný súd by uplatnil kompetenciu rozhodnúť o merite
ústavného sporu, ktorú nemá, ak by rozhodoval o tom, či uplatnené argumenty obstoja.
V takom prípade by súd mal návrhu účastníka konania vyhovieť a splniť svoju povinnosť
ustanovenú v § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 112/2010
s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 29. apríla 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie
konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Co 112/2010-250 z 29. apríla 2010 vyplýva, že
ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 35 C 82/2009-228 z 18. januára 2010.
Podľa rukou písanej poznámky bolo uznesenie doručené 1. júla 2010. Podľa názoru
krajského súdu sťažovateľka sama v podanom odvolaní poukázala na konštantnú judikatúru
ústavného súdu, v zmysle ktorej môže všeobecný súd podať návrh ústavnému súdu na
vyslovenie nesúladu právneho predpisu iba vtedy, ak pochybnosť o tom, že všeobecne
záväzný právny predpis týkajúci sa veci je v rozpore s právnym predpisom vyššej právnej
sily, má samotný konajúci súd, nie účastník konania. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu,
a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu „robil poštára“
s ústavným súdom. Všeobecné súdy relevantnú judikatúru ústavného súdu rešpektujú
a v praxi aplikujú. Očakávanie účastníka, že svojimi návrhmi podanými všeobecnému súdu
dosiahne prelomenie rozhodovacej praxe ústavného súdu, s ktorou on nie je spokojný, je
nereálne. Mylný je výklad § 109 Občianskeho súdneho poriadku zo strany sťažovateľky,
pretože v prípadoch podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku je súd
povinný konanie prerušiť a podať návrh ústavnému súdu vždy, ak sú splnené zákonné
podmienky. Prerušenie konania a podanie návrhu ústavného súdu závisí od vnútorného
presvedčenia sudcu o potrebe takéhoto kroku.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Ústavnou a zákonnou náležitosťou návrhu na začatie konania o súlade právnych
predpisov podaného všeobecným súdom je aj jeho presvedčenie o nesúlade namietnutých
ustanovení právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily (PL. ÚS 20/06).
Predloženie návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu s ústavou alebo
medzinárodnými dohovormi je činnosťou súdu, ktorý návrh podáva, a predseda senátu,
ktorý návrh predložil, musel prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je nutné takýto návrh
predložiť ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu, a nie presvedčenie
účastníka konania, ktorému by predseda senátu „robil poštára“ s ústavným súdom
Jadrom sťažnosti je presvedčenie sťažovateľky, že doterajšia judikatúra ústavného
súdu, podľa ktorej postup všeobecného súdu v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku je viazaný na vnútorné presvedčenie konajúceho súdu (sudcu) o nesúlade
aplikovať sa majúceho ustanovenia právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej
sily, je ústavne nekonformná. Podľa názoru sťažovateľky totiž trvanie na podmienke
vnútorného presvedčenia súdu o nesúlade právnych predpisov znamená vlastne vo svojej
podstate prisvojenie si právomoci meritórne rozhodnúť o otázke namietaného nesúladu
predpisov nerovnakej právnej sily.
Ústavný súd považuje argumentáciu krajského súdu za úplnú a presvedčivú, ktorú
v nijakom prípade nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Preto ani
nevidí potrebu do uznesenia krajského súdu zasiahnuť.
Z pohľadu ústavného súdu námietky sťažovateľky smerujúce proti doterajšej
ustálenej rozhodovacej praxi ústavného súdu sa v skutočnosti dotýkajú ustanovenia čl. 130
ods. 1 ústavy, v ktorom sú vymedzené subjekty výlučne oprávnené podať návrh na začatie
konania o súlade právnych predpisov. Zo sťažnosti je evidentné, že podľa presvedčenia
sťažovateľky je táto úprava nedostatočná, lebo medzi „privilegované subjekty“ nie je
zaradený účastník konania pred všeobecným súdom, a preto nemôže priamo požiadať
ústavný súd o skúmanie súladu právnych predpisov nerovnakej právnej sily. To podľa
názoru sťažovateľky vedie k situácii, keď účastník konania nemá zaručenú súdnu ochranu
vo vzťahu k ním namietanému nesúladu právnych predpisov nerovnakej právnej sily. Tento
ňou tvrdený nedostatok ústavnej úpravy chce sťažovateľka eliminovať takým výkladom
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, ktorý by znamenal
povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a podať návrh ústavnému súdu na skúmanie
súladu právnych predpisov vždy, keď niektorý z účastníkov konania kvalifikovaným
spôsobom takýto postup navrhne. V konečnom dôsledku by sa takýmto postupom dosiahla
korekcia ústavy v tom zmysle, že de facto by sa stal „privilegovaným subjektom“ aj
účastník konania vedeného všeobecným súdom, pričom všeobecný súd by mu iba „robil
poštára“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2010