Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 429/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť U. P. – p. s., P., zastúpeného advokátom JUDr. V. S., K., vo

veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

a základného práva na ochranu vlastníctva

zaručeného v rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach č. k. -213 zo 7. apríla 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť U. P. – p. s. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2008

doručená sťažnosť U. P. – p. s., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu vlastníctva

zaručeného v rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -213 zo 7. apríla 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 2. septembra 2002

Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ domáhal určenia

neplatnosti právneho úkonu, konkrétne neplatnosti notárskej zápisnice, ktorou si žalovaní

dali osvedčiť vydržanie ich vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré mali byť

v minulosti vedené ako vlastníctvo právneho predchodcu sťažovateľa („Bývalí u. a ž. P.“).

Podaním doručeným okresnému súdu 3. novembra 2005 zobral sťažovateľ svoj návrh späť a

žiadal, aby okresný súd určil, že sťažovateľ je vlastníkom sporných nehnuteľností (t. j.

žaloba o určenie vlastníckeho práva). Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 23.

januára 2007 žalobu sťažovateľa zamietol a konanie v časti späťvzatia (o neplatnosť

právneho úkonu) zastavil. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd napádaným

rozsudkom č. k. -213 zo 7. apríla 2008 rozsudok okresného súdu potvrdil.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť

s označeným rozhodnutím krajského súdu a tvrdí, že krajský súd porušil v prvom rade jeho

základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v , a to jednak

tým, že „neaplikoval v danom prípade a a

o. o pozemkových spoločenstvách“, a jednak tým, že krajský súd sa

podľa neho náležite nevysporiadal s jeho argumentáciou a predloženými dôkazmi

týkajúcimi sa neplatnosti notárskej zápisnice, na základe ktorej si žalovaní podľa neho

„uzurpovali“ vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, čím krajský súd podľa

sťažovateľa porušil princíp rovnosti zbraní v súdnom konaní. V nadväznosti na uvedené,

sťažovateľ v sťažnosti uvádza celý rad dôvodov, kvôli ktorým je podľa jeho názoru uvedená

notárska zápisnica neplatná. Okrem tohto v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že

v dôsledku neposkytnutia mu ochrany krajským súdom došlo aj k porušeniu jeho

vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zaručeného v .

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ v odvolaní adresovanom Krajskému súdu v Košiciach opísal, prečo

nedošlo k okolnostiam podmieňujúcim vydržanie, ale Krajský súd v Košiciach sa s jeho

tvrdeniami nijako nevysporiadal, len ich do svojho rozsudku opísal z odvolania. ...

Krajský súd v Košiciach nemôže dospieť k záveru, že na sťažovateľa neprešlo

vlastnícke právo a že vlastníkmi pozemkov sú jeho členovia. Ak sa neposkytne ochrana

sťažovateľovi (pozemkovému spoločenstvu), neposkytne sa tým vlastne ochrana ani jeho

členom, keďže sťažovateľ (pozemkové spoločenstvo) koná v mene svojich členov. ...

Podľa právneho názoru sťažovateľa Krajský súd v Košiciach rozsudok Okresného

súdu Košice II potvrdil, ale nie v dôsledku konštatovania správne zisteného skutkového

stavu a správnych právnych záverov Okresného súdu Košice II. Práve naopak, Krajský súd

v Košiciach vôbec neuviedol, v čom sa vlastne stotožnil s Okresným súdom Košice II, ale

len nepodložene konštatoval nejaké vlastné závery bez skúmania veci v rámci dôvodov

uvedených v odvolaní.

Potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach nepôsobí presvedčivo a

odôvodnene, keďže vôbec neuvádza, v čom pokladá rozsudok Okresného súdu Košice II za

správny.

Krajský súd v Košiciach sa v rozsudku vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa

uvedenou v jeho odvolaní v konfrontácii s rozsudkom Okresného súdu Košice II a tým

porušil princíp zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae) a v dôsledku

uvedeného neposkytol ochranu vlastníckemu právu sťažovateľa.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom, sp. zn. -213 zo dňa 07. 04.

2008 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

sp. zn. -213 zo dňa 07. 04. 2008 a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa proti namietanému rozsudku krajského súdu č. k.

-213 zo 7. apríla 2008 je založená predovšetkým na jeho tvrdení, že krajský súd

sa vôbec nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami a dôkazmi vo vzťahu k sťažovateľom

tvrdenej neplatnosti notárskej zápisnice, čím mal byť porušený princíp rovnosti zbraní

a v končenom dôsledku tým malo byť porušené aj jeho základné právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené v . Sťažovateľ tiež tvrdí, že základné právo na

spravodlivé súdne konanie bolo porušené aj tým, že dôvody rozhodnutia krajského súdu,

v zmysle ktorých sťažovateľ dostatočne nepreukázal odôvodnenosť svojich vlastníckych

nárokov k sporným nehnuteľnostiam, ako ani právne nástupníctvo po svojom právnom

predchodcovi a v končenom dôsledku ani oprávnenie na podanie žaloby v mene svojich

členov, sa nezakladajú na pravde, pretože podľa sťažovateľa všetky tieto skutočnosti

preukázal a navyše jeho právne nástupníctvo je dané samotným zákonom Národnej rady

Slovenskej republiky č. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o pozemkových spoločenstvách“), ktorého ustanovenia však

krajský súd opomenul na daný prípad aplikovať. Podľa sťažovateľa tým, že krajský súd

nenapravil pochybenia prvostupňového súdu a jeho žalobe nevyhovel, neposkytol tým

ochranu ani jeho vlastníckemu právu k sporným nehnuteľnostiam, čím porušil aj jeho

základné právo zaručené v .

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Rozsudok vo výroku o zastavení konania v časti o určenie neplatnosti právneho

úkonu nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť..., preto v uvedenom výroku

nebol v odvolacom konaní preskúmavaný. ...

Odvolací súd po prejednaní veci v rozsahu vyplývajúcom z ,

rozsudok potvrdil podľa ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav

veci, hoci ju čiastočne nesprávne právne posúdil.

Žalobca v odvolaní, ani na odvolacom pojednávaní výslovne neuviedol odvolací

dôvod, ale skutočnosti uvedené v odvolaní sa dajú podradiť pod odvolací dôvod podľa

a , t. j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa sa týka chyby v zisťovaní

skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom

pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, ktoré je nesprávne v

tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to

vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas

konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení

dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia

dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135

Súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp.

vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov

vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, preto tento odvolací dôvod nie je

v prejednávanej veci daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú

účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú

aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne

použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný

skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu

vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Žalobca sa domáhal, aby bolo vlastníctvo predmetných nehnuteľností určené jemu

a v žalobe o. i. tvrdí, že predmetné nehnuteľnosti pochádzajú zo združenej parcely..., ktorej

pôvodným výlučným legitímnym vlastníkom boli bývalí u. a ž. obce P., ktorých je

nástupníckou organizáciou a na tom základe je relevantným právnym subjektom ako

legitímny účastník tohto konania.

Z rozhodnutia sp. zn. , Reg. č.1/99 zo 17. 2. 1999 (fotokópia na č. 1. 5-7)

OÚ Košice II, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva

(právoplatného a vykonateľného 10. 3. 1999) bolo zistené, že žalobca bol dňom 17. 2. 1999

zapísaný do registra pozemkových spoločenstiev ako pozemkové spoločenstvo s právnou

subjektivitou.

Podľa § 2 ods. 1 písm. c) zák. č. 181/95 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení

zák. č. 217/04 Z. z. a č. 549/04 Z. z. pozemkovým spoločenstvom (ďalej len spoločenstvo) sa

rozumie pozemkové spoločenstvo založené podľa tohto zákona.

Podľa ods. 2 cit. ust. členom spoločenstva podľa odseku 1 sú všetci spoluvlastníci

spoločnej nehnuteľnosti.

Podľa ods. 3 cit. ust. ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na práva

a povinnosti vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti ustanovenia Občianskeho

zákonníka.

Podľa § 4 ods. 1 cit. zák. podielové spoluvlastníctvo spoločnej nehnuteľnosti je

nedeliteľné a nemožno ho zrušiť a vyporiadať podľa osobitných predpisov.

Podľa § 5 ods. 2 cit. zák. pomer účasti spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti na

výkone práv a povinností vyplývajúcich zo spoluvlastníckeho práva spoločnej nehnuteľnosti

je vyjadrený súčtom alebo veľkosťou ich podielov na spoločnej nehnuteľnosti, ak tento

zákon neustanovuje inak. ...

Podľa § 8 ods. 1 cit. zák. nadobúdateľ vlastníctva podielu spoločnej nehnuteľnosti sa

prevodom alebo prechodom vlastníctva stáva členom spoločenstva a vstupuje do práv

a povinností člena spoločenstva v rozsahu nadobúdaného podielu.

Podľa vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo

inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností

ustanovených zákonom.

Podľa ods. l druhá veta (účinného v čase začatia konania, t. j. 2. 9. 2002

žaloba mala okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať o. i. pravdivé opísanie

rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov, ktorých sa žalobca dovolával.

Podľa ods. 2 cit. ust. žalobca bol povinný k žalobe pripojiť listinné dôkazy, na ktoré

sa odvolával.

Podľa (Dôkazná povinnosť) ods. 1 účastníci sú povinní označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd

môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V tomto ust. je upravené tzv. dôkazné bremeno, ktorého pojem teória procesného

práva i súdna prax vykladá tak, že sa ním rozumie procesná zodpovednosť účastníka

konania za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a preto muselo byť

rozhodnuté v jeho neprospech. Záver o tom, že účastník neuniesol dôkazné bremeno, možno

urobiť vtedy, ak vyhodnotenie dôkazov, ktoré boli počas konania vykonané, umožňuje súdu

urobiť záver o nepravdivosti tvrdenia účastníka.

V prejednávanej veci žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie

pravdivosti tvrdenia, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností, preto bolo povinnosťou

súdu ho vyzvať, aby pravdivo opísal rozhodujúce skutočnosti a označil dôkazy na

preukázanie pravdivosti tohto svojho tvrdenia a nemal zisťovať, či vlastníkmi predmetných

nehnuteľností sú žalovaní, lebo to nebolo predmetom konania a okrem toho, aj keby sa

zistilo, že žalovaní nie sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností neznamenalo by to bez

ďalšieho, že ich vlastníkom je žalobca.

Predovšetkým žalobca nijako nepreukázal, že je právnym nástupcom, pôvodného

pozemkového spoločenstva, keďže nepreukázal, že pôvodné pozemkové spoločenstvo bolo

vedené v pozemkovej knihe po účinnosti zák. čl. X/1913: o nedielnych spoločných

pasienkoch a že nezaniklo podľa § 3 ods. 1 zák. SNR č. 81/49 Sb. n. SNR o úprave právnych

pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných

právnych útvarov v znení zák. č. 159/71 Zb., podľa ktorého súčasne s prechodom

vlastníctva k majetku uvedenému v § 2 (teda aj k spoločným nehnuteľnostiam bývalých

urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov, ktoré upravoval zák. čl.

X/1913 a spoločným nehnuteľnostiam pasienkových spoločenstiev zriadených podľa zák. čl.

X/1913) na jednotné družstvo zanikli urbáre, komposesoráty a podobné právne útvary, na

ktoré sa vzťahoval zák. čl. X/1913.

Rovnako tak nepreukázal žiaden právny titul, na základe ktorého by sa bol stal

vlastníkom predmetných nehnuteľností a jeho vlastníctvo nemožno odvodiť ani z ust. cit.

zák. č. 181/95 Z. z., lebo aj keď sa stal právnickou osobou (nadobudol právnu subjektivitu)

neprešlo na neho vlastnícke právo k pozemkom, ktorých spoluvlastníkmi sú jeho členovia,

ani ich podiely k týmto pozemkom, ale vlastníkmi ostali aj naďalej všetci členovia

spoločenstva, teda podielnici.“

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že rozhodol podľa § 219

(ďalej aj „OSP“) v znení účinnom v čase jeho rozhodnutia,

a to tak, že rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa potvrdil, pretože

ho považoval za vecne správne. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa v rozhodnom čase

účinného znenia nebolo možné podať odvolanie len proti

dôvodom rozhodnutia ( ), t. j. odvolanie muselo v prvom rade smerovať

proti výroku rozhodnutia, k zneniu ktorého smerovalo aj rozhodnutie o odvolaní

(exekučným titulom je výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie), ako aj vzhľadom na to,

že odvolací súd nebol povinný vždy prihliadať na vady prvostupňového konania, ale iba

vtedy, ak mali vplyv na rozhodnutie ako také, t. j. ak mali vplyv na výrok rozhodnutia

( ), možno usudzovať, že podľa označeného ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku sa vecná správnosť rozhodnutia preskúmavaného v odvolacom konaní

posudzovala vo vzťahu k jeho výroku, a nie k jeho odôvodneniu, inými slovami, odvolací

súd prvostupňové rozhodnutie potvrdil, ak bolo vecne správne v jeho výroku. Uvedené

úvahy o zámere zákonodarcu vyjadrenom v účinnom v rozhodnom znení

potvrdzuje aj v súčasnej dobe spresnená právna úprava , podľa ktorého

odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Vzhľadom na uvedené je teda zrejmé, že krajský súd sa stotožnil s rozhodnutím

okresného súdu v tom, že žaloba sťažovateľa v znení, v akom bola uplatnená na okresnom

súde, mala byť zamietnutá, resp. by bola zamietnutá aj krajským súdom, aj keď nie

z dôvodov, kvôli ktorým ju zamietol okresný súd. Rozdielnosť dôvodov krajského súdu pre

zamietnutie žaloby v porovnaní s dôvodmi prvostupňového súdu však nemohla byť

dôvodom na zmenu prvostupňového rozhodnutia ( ) ani na jeho zrušenie (

ods. 1 ).

Dôvody, na základe ktorých okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa a ktoré sa

sústredili, resp. ktoré sa vzťahovali na námietky sťažovateľa spochybňujúcim vlastnícke

právo žalovaných k sporným nehnuteľnostiam, krajský súd so zreteľom na žalobný petit

(určenie vlastníckeho práva sťažovateľa k sporným nehnuteľnostiam) nepovažoval za

podstatné, a keďže odvolacie námietky sťažovateľa smerovali práve proti týmto dôvodom

okresného súdu, krajský súd sa nimi vo svojom rozhodnutí ani nezaoberal, t. j. ďalej

neskúmal spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanými k sporným nehnuteľnostiam,

pretože predmetom konania nebolo spochybniť vlastnícke právo žalovaných k sporným

nehnuteľnostiam, ale preukázať vlastnícke právo sťažovateľa k týmto nehnuteľnostiam.

V súvislosti s uvedeným preto krajský súd vo svojom rozhodnutí aj uviedol, že aj v prípade,

keby bolo úspešne spochybnené vlastnícke právo žalovaných k sporným nehnuteľnostiam,

nemôže to bez ďalšieho znamenať, že vlastníkom týchto nehnuteľností je automaticky

sťažovateľ, pretože ich vlastníkom by mohla byť aj tretia, v súdnom spore nezainteresovaná

osoba.

Skôr než by krajský súd prešiel k meritórnemu preskúmaniu rozhodnutia okresného

súdu sa totiž v prvom rade (na rozdiel od okresného súdu) zaoberal skúmaním otázky, či

okrem procesnej legitimácie účastníka konania svedčí sťažovateľovi ako žalobcovi podľa

hmotného práva aj vecná legitimácia aktívna a žalovaným vecná legitimácia pasívna.

Nedostatok vecnej legitimácie, či už aktívnej, alebo pasívnej, totiž znamená, že účastník

konania podľa hmotného práva nebol ani nemohol byť nositeľom práva, o ktoré

v konkrétnom konaní išlo. V tejto súvislosti krajský súd s poukázaním na príslušné

ustanovenia zákona o pozemkových spoločenstvách dospel k záveru, že sťažovateľ nebol

v spore aktívne vecne legitimovaný (jej nositeľmi by boli jeho členovia), pretože

nepreukázal, že by bol vlastníkom sporných nehnuteľností on, a nie jeho jednotliví členovia.

V tejto súvislosti krajský súd uviedol: „... nepreukázal žiaden právny titul, na základe

ktorého by sa bol stal vlastníkom predmetných nehnuteľností a jeho vlastníctvo nemožno

odvodiť ani z ust. cit. zák. č. 181/95 Z. z., lebo aj keď sa stal právnickou osobou (nadobudol

právnu subjektivitu) neprešlo na neho vlastnícke právo k pozemkom, ktorých

spoluvlastníkmi sú jeho členovia, ani ich podiely k týmto pozemkom, ale vlastníkmi ostali aj

naďalej všetci členovia spoločenstva, teda podielnici.“

Z uvedeného vyplýva, že námietky sťažovateľa týkajúce sa neplatnosti notárskej

zápisnice o vydržaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam sú neopodstatnené, a

to tak z hľadiska subjektu, ktorý ich uplatnil, ako aj z časového hľadiska, pretože táto otázka

môže byť predmetom samostatného konania, pretože konanie v tejto veci bolo zastavené,

takže nejde o vec už rozhodnutú (res iudicata).

Vzhľadom na uvedené sa podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu

vyjadrené v rozsudku č. k. -213 zo 7. apríla 2008 nejavia ako svojvoľné alebo

neodôvodnené a príslušné zákonné ustanovenia boli krajským súdom aplikované spôsobom,

ktorý neodporuje ich účelu a zmyslu. Z tohto hľadiska ústavný súd považuje označené

rozhodnutie krajského súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné, takže z dôvodov

uvádzaných sťažovateľom ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v . Keďže podľa záverov krajského súdu

sťažovateľovi podľa hmotného práva nesvedčalo ani vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam (nedostatok aktívnej vecnej legitimácie), rozhodnutím krajského súdu

nemohlo dôjsť ani k zásahu do „jeho“ vlastníckeho práva chráneného .

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo

rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(napr. , , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010