Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 433/2010
PDF · 204.18 KB
No categories available
II. ÚS 433/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr.
J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoE 101/2010-34 zo 7. mája 2010 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2010
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
13 CoE 101/2010-34 zo 7. mája 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 27. novembra
2003 sťažovateľka v postavení veriteľa poskytla dlžníkovi úver v sume 398,33 €, pričom
súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie dlžníka, že v prípade omeškania sa
so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už uvedenú osobu
(Mgr. T. K.), aby v jeho mene spísal notársku zápisnicu o uznaní dlhu s tým, že táto
zápisnica bude spôsobilým exekučným titulom. Keďže dlžník sa omeškal so zaplatením
dvoch splátok, Mgr. T. K. (ďalej len „splnomocnenec“) na základe dlžníkom udeleného mu
splnomocnenia v zmluve o úvere spísal na notárskom úrade JUDr. J. K. notársku zápisnicu
o uznaní dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul predložila sťažovateľka exekútorovi,
ktorý na základe toho požiadal Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo
„exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi. Na základe
okresným súdom udeleného poverenia súdny exekútor začal exekučné konanie, pričom
podaním z 28. októbra 2009 sťažovateľka bez udania dôvodu žiadala o zmenu v osobe
povereného súdneho exekútora. Na podklade tejto žiadosti okresný súd preskúmal
opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením č. k.
2 Er 1434/2004-15 z 8. januára 2010 exekučné konanie vyhlásil za neprípustné, a preto ho
zastavil, súčasne zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a uložil jej
zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy konania. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na
konštatovaní o neplatnosti splnomocnenia udeleného dlžníčkou splnomocnencovi priamo v
úverovej zmluve, a to z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov bolo, že toto splnomocnenie
na uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď jeho dlh z
omeškania ešte neexistoval, t. j. dlžník sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase,
keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto
splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Okrem uvedeného okresný súd poukázal na to, že
splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám bez splnomocnenia dlžníka (t. j. nad
rámec splnomocnenia) určil lehotu, dokedy má byť uznaný dlh dlžníka zaplatený, pričom v
tejto súvislosti sa okresný súd zaoberal aj splnením zákonnej podmienky uvedenej v § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého
sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Vzhľadom na uvedené okresný súd poukázal na
skutočnosť, že splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy dlžníka, ktorý ho na uznanie
dlhu splnomocnil, ale hájil skôr záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon okresný súd
konštatoval, že ak je neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska
zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná, a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul, preto
exekučné konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.
Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 13 CoE 101/2010-34 zo 7. mája 2010 tak, že rozhodnutie
okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Podľa tvrdení sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu rozhodnutím
krajského súdu bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného
konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý mala legitímny nárok, čím malo byť
porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho
vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už
prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie v
prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok.
Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1
Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.
predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do vlastníckeho práva musí spĺňať,
v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný
sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.
Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna
z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,
v posudzovanom prípade, kedy súdy zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že
zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandardného obchodno-
právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru
sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je
totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky,
ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy. ...
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému
cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že
zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa
názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom
sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že
prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť
to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky
vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,
že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,
podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.
Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako
veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,
ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1
Dohovoru.
Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci
rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho
zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13 CoE/101/2010-34 zo dňa
07. 05. 2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13 CoE/101/2010-34 zo dňa
07. 05. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 1 387,60 Eur (41 802,84 Sk), ktoré mu zaplatí
krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 150,42 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za
75,21 EUR s DPH) na účet jeho právneho zástupcu J. H. ... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť
s uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 101/2010-34 zo 7. mája 2010, ktorým podľa nej
malo byť zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, keďže týmto rozhodnutím krajský súd
potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania v prospech oprávnenej
sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinnej (dlžníčky), ktorý jej
sťažovateľka poskytla.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady
na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru
o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa
namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im
predchádzal.
Krajský súd odôvodnil uznesenie č. k. 13 CoE 101/2010-34 zo 7. mája 2010 takto:
«Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 OSP bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správny.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).
Nemožno prisvedčiť návrhu odvolateľa, podľa ktorého súd mal preskúmať
spôsobilosť exekučného titulu už pri vydávaní poverenia. Následné preskúmanie
spôsobilosti exekučného titulu už preto nie je možné.
Pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie sa v podstate skúmajú
iba procesné podmienky možnosti exekučného konania, čo je v podstate obdoba skúmania
podmienok začatia konania v občianskom sporovom súdnom konaní. Prakticky pri
rozhodovaní o vydaní poverenia nemožno skúmať možnosti vykonať exekúciu ale skúmajú
sa možnosti viesť exekučné konanie.
Je to odpoveď na otázku, prečo súd nerozhodoval o neprípustnosti exekúcie už pri
udeľovaní poverenia, ale „až po takej dlhej dobe“.
Rozhodovanie „až po takej dlhej dobe“ nie je pochybením súdu, pretože v priebehu
exekučného konania má súd síce dohľad nad exekúciou, tento však vykonáva zväčša na
priame návrhy účastníkov. Súd nemá možnosti ani prostriedky sledovať celú činnosť
exekútora od začatie exekúcie až do jej skončenia a prípadne prieťahy v jeho konaní
odstraňovať z vlastnej iniciatívy.
Možno ešte azda zdôrazniť, že je vecou každého, aby si ošetroval svoje práva
a nároky sám (aj v priebehu zdĺhavého vedenia exekúcie) a nespoliehal na intervenciu štátu
ktorýmkoľvek z jeho orgánov.»
Z citovanej časti uznesenia krajského súdu vyplýva stotožnenie sa krajského súdu
s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu (okresného súdu), ktorý svoje rozhodnutie
o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len
„Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu
z dôvodu zistenia, že odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučného súdu totiž exekučný titul,
ktorým bola v tomto prípade notárska zápisnica, nebol spôsobilým exekučným titulom
v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení, a to
z viacerých dôvodov.
Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný
titul bola síce spísaná v mene povinného splnomocnenom na podklade splnomocnenia
udeleného mu povinným, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho
záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec
nielenže uznal záväzok povinnej, ale bez splnomocnenia, resp. nad jeho rámec určil
povinnej aj lehotu na jeho splnenie, čím konal bez splnomocnenia a v rozpore so záujmami
povinnej), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinnou uzavretá podľa
Obchodného zákonníka, tak splnomocnenie udelené povinným nespĺňalo ani požiadavku
podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorej môže byť uznaný iba v čase
uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia
povinným, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani nemohlo byť
zrejmé, či v budúcnosti povinnej z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).
Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní
proti tomuto rozhodnutiu bola založená predovšetkým na tvrdení, že preskúmaním
exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení
daných mu Exekučným poriadkom, a tiež na tvrdení, že exekučný súd preskúmaval
exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že
exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného
titulu.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu,
s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného
konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno závery exekučného súdu ani závery
krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení
Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv
sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
Sťažovateľka svoju argumentáciu (pred krajským súdom, ako aj pred ústavným
súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania,
odvádza zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
v rozhodnom znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný
poriadok v rozhodnom znení na inom mieste ako v citovanom § 41 ods. 2 vyslovene
neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu
so zákonom, sťažovateľka zrejme dospela k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť
exekučného titulu, na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.
Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé
ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda
v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom
zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 41
ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku v rozhodnom znení vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už
začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od
preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne
zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení],
alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak
v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne
zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú
exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento
zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa
exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3
exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im
exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).
Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1
Exekučného poriadku v rozhodnom znení).
Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával
o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom
hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa
názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska
príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako
to namieta sťažovateľka.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu
nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými
ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila
sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne
znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla
povinnej, ústavný súd na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne
prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho
majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2010