Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 433/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr.

J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -34 zo 7. mája 2010 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2010

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-34 zo 7. mája 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 27. novembra

2003 sťažovateľka v postavení veriteľa poskytla dlžníkovi úver v sume 398,33 €, pričom

súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie dlžníka, že v prípade omeškania sa

so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už uvedenú osobu

(Mgr. T. K.), aby v jeho mene spísal notársku zápisnicu o uznaní dlhu s tým, že táto

zápisnica bude spôsobilým exekučným titulom. Keďže dlžník sa omeškal so zaplatením

dvoch splátok, Mgr. T. K. (ďalej len „splnomocnenec“) na základe dlžníkom udeleného mu

splnomocnenia v zmluve o úvere spísal na notárskom úrade JUDr. J. K. notársku zápisnicu

o uznaní dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul predložila sťažovateľka exekútorovi,

ktorý na základe toho požiadal Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo

„exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi. Na základe

okresným súdom udeleného poverenia súdny exekútor začal exekučné konanie, pričom

podaním z 28. októbra 2009 sťažovateľka bez udania dôvodu žiadala o zmenu v osobe

povereného súdneho exekútora. Na podklade tejto žiadosti okresný súd preskúmal

opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením č. k.

-15 z 8. januára 2010 exekučné konanie vyhlásil za neprípustné, a preto ho

zastavil, súčasne zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a uložil jej

zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy konania. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na

konštatovaní o neplatnosti splnomocnenia udeleného dlžníčkou splnomocnencovi priamo v

úverovej zmluve, a to z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov bolo, že toto splnomocnenie

na uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď jeho dlh z

omeškania ešte neexistoval, t. j. dlžník sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase,

keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto

splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Okrem uvedeného okresný súd poukázal na to, že

splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám bez splnomocnenia dlžníka (t. j. nad

rámec splnomocnenia) určil lehotu, dokedy má byť uznaný dlh dlžníka zaplatený, pričom v

tejto súvislosti sa okresný súd zaoberal aj splnením zákonnej podmienky uvedenej v § 22

ods. 2 , podľa ktorej zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého

sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Vzhľadom na uvedené okresný súd poukázal na

skutočnosť, že splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy dlžníka, ktorý ho na uznanie

dlhu splnomocnil, ale hájil skôr záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon okresný súd

konštatoval, že ak je neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska

zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná, a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul, preto

exekučné konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -34 zo 7. mája 2010 tak, že rozhodnutie

okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Podľa tvrdení sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu rozhodnutím

krajského súdu bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného

konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý mala legitímny nárok, čím malo byť

porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho

vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už

prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie v

prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok.

Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1

Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.

predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do vlastníckeho práva musí spĺňať,

v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný

sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna

z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,

v posudzovanom prípade, kedy súdy zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že

zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandardného obchodno-

právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru

sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je

totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky,

ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy. ...

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému

cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že

zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa

názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom

sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že

prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť

to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky

vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,

že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,

podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.

Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako

veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,

ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1

Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci

rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho

zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -34 zo dňa

07. 05. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -34 zo dňa

07. 05. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 1 387,60 Eur (41 802,84 Sk), ktoré mu zaplatí

krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 150,42 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za

75,21 EUR s DPH) na účet jeho právneho zástupcu J. H. ... do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť

s uznesením krajského súdu č. k. -34 zo 7. mája 2010, ktorým podľa nej

malo byť zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, keďže týmto rozhodnutím krajský súd

potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania v prospech oprávnenej

sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinnej (dlžníčky), ktorý jej

sťažovateľka poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady

na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru

o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa

namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im

predchádzal.

Krajský súd odôvodnil uznesenie č. k. -34 zo 7. mája 2010 takto:

«Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom bez

nariadenia pojednávania podľa a uznesenie okresného súdu potvrdil

podľa ako vo výroku vecne správny.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov ( ).

Nemožno prisvedčiť návrhu odvolateľa, podľa ktorého súd mal preskúmať

spôsobilosť exekučného titulu už pri vydávaní poverenia. Následné preskúmanie

spôsobilosti exekučného titulu už preto nie je možné.

Pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie sa v podstate skúmajú

iba procesné podmienky možnosti exekučného konania, čo je v podstate obdoba skúmania

podmienok začatia konania v občianskom sporovom súdnom konaní. Prakticky pri

rozhodovaní o vydaní poverenia nemožno skúmať možnosti vykonať exekúciu ale skúmajú

sa možnosti viesť exekučné konanie.

Je to odpoveď na otázku, prečo súd nerozhodoval o neprípustnosti exekúcie už pri

udeľovaní poverenia, ale „až po takej dlhej dobe“.

Rozhodovanie „až po takej dlhej dobe“ nie je pochybením súdu, pretože v priebehu

exekučného konania má súd síce dohľad nad exekúciou, tento však vykonáva zväčša na

priame návrhy účastníkov. Súd nemá možnosti ani prostriedky sledovať celú činnosť

exekútora od začatie exekúcie až do jej skončenia a prípadne prieťahy v jeho konaní

odstraňovať z vlastnej iniciatívy.

Možno ešte azda zdôrazniť, že je vecou každého, aby si ošetroval svoje práva

a nároky sám (aj v priebehu zdĺhavého vedenia exekúcie) a nespoliehal na intervenciu štátu

ktorýmkoľvek z jeho orgánov.»

Z citovanej časti uznesenia krajského súdu vyplýva stotožnenie sa krajského súdu

s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu (okresného súdu), ktorý svoje rozhodnutie

o zastavení exekučného konania založil podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len

„Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu

z dôvodu zistenia, že odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučného súdu totiž exekučný titul,

ktorým bola v tomto prípade notárska zápisnica, nebol spôsobilým exekučným titulom

v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení, a to

z viacerých dôvodov.

Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný

titul bola síce spísaná v mene povinného splnomocnenom na podklade splnomocnenia

udeleného mu povinným, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa

(podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho

záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec

nielenže uznal záväzok povinnej, ale bez splnomocnenia, resp. nad jeho rámec určil

povinnej aj lehotu na jeho splnenie, čím konal bez splnomocnenia a v rozpore so záujmami

povinnej), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinnou uzavretá podľa

, tak splnomocnenie udelené povinným nespĺňalo ani požiadavku

podľa (podľa ktorej môže byť uznaný iba v čase

uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia

povinným, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani nemohlo byť

zrejmé, či v budúcnosti povinnej z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).

Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní

proti tomuto rozhodnutiu bola založená predovšetkým na tvrdení, že preskúmaním

exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení

daných mu Exekučným poriadkom, a tiež na tvrdení, že exekučný súd preskúmaval

exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že

exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného

titulu.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu,

s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením

poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného

konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno závery exekučného súdu ani závery

krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení

Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv

sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (pred krajským súdom, ako aj pred ústavným

súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania,

odvádza zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku

v rozhodnom znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo

exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný

poriadok v rozhodnom znení na inom mieste ako v citovanom § 41 ods. 2 vyslovene

neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu

so zákonom, sťažovateľka zrejme dospela k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť

exekučného titulu, na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé

ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda

v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení

exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom

zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 41

ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného

poriadku v rozhodnom znení vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už

začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od

preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne

zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný

titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení],

alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je

podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo

neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak

v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne

zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú

exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento

zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa

exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3

exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im

exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom

exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1

Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával

o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom

hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa

názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska

príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako

to namieta sťažovateľka.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu

nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými

ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila

sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne

znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla

povinnej, ústavný súd na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne

prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho

majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010