Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 431/2010
PDF · 225.77 KB
No categories available
II. ÚS 431/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,
B., vo veci namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoE 48/2010-30 z 31. marca 2010 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16
CoE 48/2010-30 z 31. marca 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 25. novembra
2003 sťažovateľka v postavení veriteľa poskytla dlžníkovi (ďalej aj „povinný“) úver v sume
165,97 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie povinného, že v prípade
omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už uvedenú
osobu, aby v jej mene spísal notársku zápisnicu o oznaní jej dlhu s tým, že táto zápisnica
bude spôsobilým exekučným titulom. Keďže povinný sa omeškal so zaplatením dvoch
splátok, na základe ním udeleného splnomocnenia splnomocnenému zástupcovi povinného
v zmluve o úvere bola na notárskom úrade 12. septembra 2004 spísaná notárska zápisnica
o uznaní dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul sťažovateľka predložila exekútorovi,
ktorý na základe toho požiadal Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo
„exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému. Na základe
okresným súdom udeleného poverenia súdny exekútor začal exekučné konanie, pričom
podaním z 28. októbra 2009 sťažovateľka bez udania dôvodu žiadala o zmenu v osobe
povereného súdneho exekútora. Na podklade tejto žiadosti okresný súd preskúmal
opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením č. k.
14 Er 1015/2004-16 z 28. decembra 2009 exekučné konanie vyhlásil za neprípustné, a preto
ho zastavil, súčasne zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a zároveň ju
zaviazal nahradiť trovy súdnemu exekútorovi v sume 25,71 €. Okresný súd založil svoje
rozhodnutie na konštatovaní o neplatnosti splnomocnenia udeleného povinným
splnomocnencovi priamo v úverovej zmluve, a to z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov
bolo, že toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo povinným udelené splnomocnencovi ešte
v čase, keď jej dlh z omeškania ešte neexistoval, t. j. povinný sa vopred vzdal svojho práva
na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho
výške, takže toto splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Okrem uvedeného okresný súd
poukázal na to, že splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám bez
splnomocnenia povinným (t. j. nad rámec splnomocnenia) určil lehotu, dokedy má byť
uznaný dlh povinným zaplatený, pričom v tejto súvislosti sa okresný súd zaoberal aj
splnením zákonnej podmienky uvedenej v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej
zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Vzhľadom na uvedené okresný súd poukázal na skutočnosť, že splnomocnenec
v skutočnosti nehájil záujmy povinného, ktorý ho na uznanie dlhu splnomocnil, ale hájil
skôr záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon okresný súd konštatoval, že ak je neplatné
splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť
platná, a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul, preto exekučné konanie vyhlásil za
neprípustné a zastavil ho.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 14 Er 1015/2004-16
z 28. decembra 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.
16 CoE 48/2010-30 z 31. marca 2010 tak, že uznesenie okresného súdu o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú, o zastavení exekučného konania a o zamietnutí návrhu na zmenu
súdneho exekútora ako vecne správne potvrdil.
Podľa tvrdení sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu uznesením
krajského súdu bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného
konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý mala legitímny nárok, čím malo byť
porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho
vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už
prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie
v prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok.
Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1
Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.
predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do vlastníckeho práva musí spĺňať,
v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný
sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.
Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna
z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,
v posudzovanom prípade, kedy súdy zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že
zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandardného obchodno-
právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru
sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je
totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky,
ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy. ...
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému
cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že
zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa
názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom
sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že
prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť
to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky
vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,
že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,
podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.
Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako
veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,
ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1
Dohovoru.
Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci
rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho
zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/48/2010-30 zo dňa
31. 03. 2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/48/2010-30 zo dňa
31. 03. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 1 184,55 Eur (35 685,76 Sk), ktoré mu zaplatí
krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 135,92 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za
67,96 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H. ... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť
s uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 48/2010-30 z 31. marca 2010, ktorým podľa nej
malo byť zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, keďže týmto rozhodnutím krajský súd
potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania v prospech oprávnenej
sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinného (dlžníka), ktorý
mu sťažovateľka poskytla.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Krajský súd uznesenie č. k. 16 CoE 48/2010-30 z 31. marca 2010 odôvodnil takto:
«V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s
ustanovením § 214 ods. 1, 2 OSP napadnuté uznesenie v časti výroku o zastavení exekúcie
podľa ust. § 219 ods. 2 OSP potvrdil ako vecne správne a v časti výroku o trovách exekúcie
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu, na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, Ak súd zisti rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd predovšetkým skúmal, či notárska zápisnica N 2552/2004,
NZ 69513/2004 zo dňa 12. 09. 2004 je spôsobilým exekučným titulom najmä, či nie je v
rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). Keďže notárska zápisnica nebola spísaná samotným
povinným, ale advokátom Mgr. T. K., odvolací súd preskúmal i plnomocenstvo obsiahnuté v
Zmluve o úvere č. 6260098.
Podľa ust. § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) pri právnom úkone sa
možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom
plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho
oprávnenia.
Pretože si účastníci v predmetnej zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť
Obchodným zákonníkom, potom podľa § 323 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne
uzná svoj určitý záväzok predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase
uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania
už premlčaná.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom
uznania, je charakteristická jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že
nevyhnutnými zložkami uznania záväzku sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu).
Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho existenciu a
platnosť v čase uznania. Zákon na účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórne
písomnú formu.
V danom prípade v čase udelenia splnomocnenia, ktoré bolo súčasťou zmluvy
o úvere, bol predmet záväzku špecifikovaný ako „úver v sume 5. 000,- Sk“ a „príslušný
poplatok v sume 3.120,- Sk“. Uvedené mala povinný plniť „v siedmich, mesačných
splátkach po 1.160,- Sk“. Splnomocnením povinný M. C., poveril tretiu osobu – advokáta
Mgr. T. K., aby v budúcnosti v jej mene uznal záväzok, ktorého výška v tom čase nebola
určená a určiteľná bola len sčasti. Obom zmluvným stranám bola známa výška
„poskytnutého úveru“, avšak povinný nemohol mať vedomosť, akú sumu budú predstavovať
napr. trovy právneho zastúpenia, poplatky zo spísanie notárskej zápisnice, úroky z
omeškania, atď., ktoré taktiež predstavovali súčasť záväzku, ktorý mala v jej mene uznať
tretia osoba.
Podľa ust. § 574 ods. 2 OZ dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu
vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.
Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať
môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle
citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal
práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 OZ.
Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je
ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola
známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom
ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon.
Keďže povinný nemal možnosť slobodnej vôle pri výbere osoby, ktorá ju bude ďalej
zostupovať, takéto zastúpenie bolo v rozpore so záujmami zastúpeného. Odvolací súd
dospel, tak ako súd prvého stupňa, k rovnakému záveru o neplatnosti udeleného
plnomocenstva, čoho nezvratným následkom je i neplatnosť na základe neplatného
splnomocnenia spísanej samotnej notárskej zápisnice. Neprávo totiž nemožno zhojiť
právom.
Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je daný.
pričom na podmienku existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze
exekučného konania, súd prvého stupňu postupoval správne, keď exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemožno považovať za
trvalú procesnú prekážku veci rozhodnutej (res iudicata), tak ako to vo svojom odvolaní
namietal oprávnený, pretože súd by tak v priebehu ďalšieho konania nemohol rozhodovať o
zastavení exekúcie, čo by bolo v rozpore so zmyslom právnej úpravy. Odvolací súd preto
uznesenie okresného súdu v tejto časti potvrdil ako vecne správne.
Vzhľadom na rozhodnutie o neprípustnosti exekúcie a jej zastavenie nebol dôvod
zaoberať sa návrhom oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Odvolací súd preto
uznesenie okresného súdu potvrdil i v tejto výrokovej časti,
K námietke týkajúcej sa náhrady trov exekúcie, odvolací súd poukazuje na
rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 MCdo 7/2006 zo dňa 28. 05. 2007, v ktorom bola
riešenú otázka, priznávania odmeny (podľa poctu hodín) súdneho exekútora podľa ust. § 14
ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 o odmenách n náhradách súdnych exekútorov. V tomto
rozhodnutí najvyšší súd prijal právne stanovisko, že vyhláška o odmenách a náhradách
exekútorov ukladá exekútorovi vyhotoviť časovú a nie hodinovú špecifikáciu úkonov. Za
účelne vynaložené hodiny sa pokladajú potom tie, ktoré exekútor skutočne a účelne
vynaložil, a ktoré boli nevyhnutné na to, aby získal poznatky potrebné pre výkon exekúcie a
jej realizáciu. Počet účelne vynaložených hodín, ktoré exekútor potreboval na uskutočnenie
exekúcie, predstavuje potom súčet časov, a nie hodín.
Preto ak súdny exekútor predložil vyúčtovanie a časovú špecifikáciu za úkony 1/
spracovanie návrhu na vykonanie exekúcie – 30 minút a 2/ spracovanie vyúčtovania trov
exekúcie – 30 minút, je možné priznať mu časovú odmenu len za 1 hodinu. Uvedene úkony
nie je možné považovať za administratívne práce, tak ako to v odvolaní uviedol oprávnený,
nakoľko v rámci úkonu spracovania návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor posúdi
opodstatnenosť a správnosť návrhu na vykonanie exekúcie a tiež súlad návrhu ako i
exekučného titulu so zákonom. Tento úkon si vyžaduje určité odborné znalosti pre
posúdenie dôvodnosti vedenia exekúcie, preto nemôže byť považovaný za úkon
administratívnych prác. Ostatné trovy exekúcie odvolací súd považoval za primerané a
priznané v správnej výške. Uznesenie súdu prvého stupňa preto v tejto časti zmenil podľa §
220 OSP a súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie v sume 15,84 eur.»
Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu vyplýva stotožnenie sa
krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie
o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len
„Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu
z dôvodu zistenia, že odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučného súdu totiž exekučný titul,
ktorým bola v tomto prípade notárska zápisnica, nebol spôsobilým exekučným titulom
v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení, a to
z viacerých dôvodov.
Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný
titul bola síce spísaná v mene povinného splnomocnenom na podklade splnomocnenia
udeleného mu povinným, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho
záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec
nielenže uznal záväzok povinného, ale bez splnomocnenia, resp. nad jeho rámec určil
povinnému aj lehotu na jeho splnenie, čím konal bez splnomocnenia a v rozpore so
záujmami povinného), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinným
uzavretá podľa Obchodného zákonníka, tak splnomocnenie udelené povinným nespĺňalo ani
požiadavku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorej môže byť uznaný iba
v čase uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia
splnomocnenia povinným, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani
nemohlo byť zrejmé, či v budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).
Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní
proti tomuto rozhodnutiu bola založená predovšetkým na tvrdení, že preskúmaním
exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení
daných mu Exekučným poriadkom, a tiež na tvrdení, že exekučný súd preskúmaval
exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že
exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného
titulu.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu,
s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného
konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno závery exekučného súdu ani závery
krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení
Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv
sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným
súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a nie aj v priebehu celého exekučného konania,
odvádza zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
v rozhodnom znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný
poriadok v rozhodnom znení na inom mieste ako v citovanom § 41 ods. 2 vyslovene
neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu
so zákonom, sťažovateľka zrejme dospela k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť
exekučného titulu, na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.
Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé
ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda
v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom
zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 41
ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku v rozhodnom znení vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už
začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od
preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne
zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení],
alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak
v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne
zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú
exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento
zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa
exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3
Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im
exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).
Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1
Exekučného poriadku v rozhodnom znení).
Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával
o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom
hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa
názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska
príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako
to namieta sťažovateľka.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu
nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými
ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila
sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne
znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla
povinnému, ústavný súd na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne
prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho
majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2010