Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 384/2010
PDF · 140.07 KB
No categories available
III. ÚS 384/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť I. L., N., toho času vo výkone trestu odňatia slobody
v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L., zastúpeného advokátom JUDr. V. B.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 17 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 20/2010 z 24. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra
2010 doručená sťažnosť I. L., N., toho času vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 Tdo 20/2010 z 24. júna 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 141/07 z 21. februára 2008 uznaný
vinným z trestného činu lúpeže podľa § 188 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a odsúdený na základe aplikácie
ustanovení § 47 ods. 2 a § 39 ods. 2 Trestného zákona k trestu odňatia slobody v trvaní 25
rokov. Výrok týkajúci sa uloženého trestu okresný súd odôvodnil skutočnosťou, že
sťažovateľ bol už v minulosti dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody,
a síce v prvom prípade za pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 221
ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 140/1961 Zb.“) a v druhom prípade za trestný čin lúpeže podľa ustanovenia § 234
ods. 1 citovaného zákona. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 141/07 z 21. februára 2008
bol potvrdený uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 To 20/2008 zo 6. mája 2008, proti ktorému podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil
dovolacími dôvodmi v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), a síce, že mu bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a že
rozhodnutie krajského súdu je založené na nesprávnom použití ustanovenia § 47 ods. 2
Trestného zákona. Najvyšší súd podané dovolanie uznesením sp. zn. 4 Tdo 20/2010
z 24. júna 2010 odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ citujúc obsah ustanovení § 47 ods. 2 a § 437 ods. 5 Trestného zákona
a § 43 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. poukazuje na to, že ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného
zákona upravuje podmienky ukladania trestu odňatia slobody pre páchateľa, ktorého súd
odsudzuje za dokonaný trestný čin z kategórie tu taxatívne vymedzených trestných činov,
za ktorý už bol v minulosti, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným
trestom odňatia slobody. V nadväznosti na to sťažovateľ uvádza znenie prechodného
ustanovenia § 437 ods. 5 Trestného zákona, podľa ktorého sa ustanovenie § 47 ods. 2
citovaného zákona vzťahuje aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov
uvedených v ustanovení § 43 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb., ak táto osoba spáchala ďalší
trestný čin uvedený v ustanovení § 47 ods. 2 Trestného zákona po nadobudnutí účinnosti
tohto zákona. V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že obsah ustanovenia § 43 ods. 1
zákona č. 140/1961 Zb. ustanovuje podmienky ukladania trestu páchateľovi, ktorého súd
odsudzuje za niektorý z tu taxatívne stanoveného okruhu trestných činov, ak bol už
za takéto trestné činy dvakrát potrestaný a trest aspoň sčasti vykonal.
Sťažovateľ argumentuje, že systematickým výkladom dotknutých ustanovení
Trestného zákona a zákona č. 140/1961 Zb. možno dospieť k záveru, že jedným
z predpokladov aplikácie tzv. zásady „trikrát a dosť“ je buď predchádzajúce dvojnásobné
potrestanie nepodmienečným trestom odňatia slobody za niektorý z trestných činov
vymedzených v ustanovení § 47 ods. 2 Trestného zákona spáchaných hoci aj v štádiu
pokusu, alebo predchádzajúce dvojnásobné potrestanie, avšak za dokonaný trestný čin
z palety trestných činov vymedzených ustanovením § 43 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že v jeho prípade išlo o predchádzajúce dve
potrestania za trestné činy, ktoré sú síce vymedzené v spomínanom ustanovení § 43 ods. 1
zákona č. 140/1961 Zb., avšak jedným z nich bolo potrestanie len za pokus takéhoto
trestného činu. Z toho vyvodzuje sťažovateľ záver, že v jeho veci neboli podmienky
na aplikáciu zásady „trikrát a dosť“ splnené a všeobecný súd pri rozhodovaní o treste použil
v jeho prípade v trestnom práve neprípustnú metódu analógie.
Podľa sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu, ktorým jeho dovolanie odmietol,
bolo v jeho prípade porušené „základné práva nebyť stíhaný ani pozbavený slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, „základné
právo, aby len zákon ustanovil, aký trest možno uložiť za spáchanie trestného činu“, podľa
čl. 49 ústavy a „základné právo, aby sa trestnosť činu posudzovala a trest sa ukladal podľa
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný s tým, že neskorší zákon sa použije, ak je to
pre páchateľa priaznivejšie“, podľa čl. 50 ods. 6 ústavy.
Na základe uvedeného sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd
vo veci nálezom vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 20/2010 z 24. júna
2010 bolo porušené jeho základné právo „nebyť stíhaný ani pozbavený slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, zaručené čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 19 a čl. 50
ods. 6 ústavy, zrušil toto uznesenie a vrátil vec najvyššiemu súd na ďalšie konanie
a zaviazal najvyšší súd na úhradu trov právneho zastúpenie sťažovateľa.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným rozhodnutím (postupom) orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,
Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje garancie pre rôzne formy pozbavenia osobnej
slobody vrátane trestného konania (napr. výkon trestu odňatia slobody, ochranného liečenia
a ochrannej výchovy).
Článok 49 ústavy je ústavným princípom hmotnoprávneho charakteru, ktorý
ustanovuje, že iba zákon, teda zákonodarca môže definovať trestné činy a tresty za ich
spáchanie (nullum crimen, nulla poena sine lege), a ktorý zároveň vylučuje extenzívny
výklad trestného zákona alebo použitie analógie v neprospech obvineného.
Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne postihnutá
spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba
zákonodarca, a to len uložením trestu, ktorý takisto vymedzí zákonodarca (pozri
Článok 50 ods. 6 ústavy zakotvuje korelát princípu zákonnosti trestných činov
a trestov, a to zásadu zákazu spätného pôsobenia trestného zákona.
Článok 49 a článok 50 ústavy predstavujú hmotnoprávne garancie v oblasti trestného
práva. Sekundárnym dôsledkom ich porušenia v trestnom konaní pri rozhodovaní o treste je
porušenie garancií poskytovaných čl. 17 ods. 2 ústavy týkajúcich sa pozbavenia osobnej
slobody v podobe uloženého trestu odňatia slobody.
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že v rámci trestného konania
vedeného proti jeho osobe došlo pri ukladaní trestu k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 47
ods. 2 Trestného zákona. Sťažovateľ pri podaní dovolania túto námietku subsumoval pod
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. O uvedenú argumentáciu
opiera aj námietku porušenia v sťažnosti označených článkov ústavy uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Tdo 20/2010 z 24. júna 2010.
Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS
301/07, IV. ÚS 273/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že orgán verejnej moci zásadne
nemôže byť porušovateľom základných práv, práv a princípov hmotného charakteru,
ku ktorým patria aj sťažovateľom označené články ústavy, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 ústavy [resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“)]. O prípadnom porušení označených článkov ústavy by bolo možné
uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany (v tomto prípade) najvyššieho súdu primárne
došlo k porušeniu niektorého zo základných práv alebo ústavnoprocesných princípov
Predpokladom vykonania kontroly ústavnej konformnosti rozhodnutia najvyššieho
súdu je uplatnenie námietky porušenia garancií spravodlivého súdneho procesu zaručených
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takúto námietku však sťažovateľ v podanej
sťažnosti ani formálne, avšak ani obsahovo vôbec neuplatnil.
Bez konštatovania porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy je vylúčený záver o porušení čl. 49
a čl. 50 ods. 6 ústavy a následne čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom článkov
ústavy, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2010