Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 384/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť I. L., N., toho času vo výkone trestu odňatia slobody

v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L., zastúpeného advokátom JUDr. V. B.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra

2010 doručená sťažnosť I. L., N., toho času vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave

na výkon trestu odňatia slobody L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa , a

(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. februára 2008 uznaný

vinným z trestného činu lúpeže podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a odsúdený na základe aplikácie

ustanovení a k trestu odňatia slobody v trvaní 25

rokov. Výrok týkajúci sa uloženého trestu okresný súd odôvodnil skutočnosťou, že

sťažovateľ bol už v minulosti dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody,

a síce v prvom prípade za pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 221

ods. 1 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a v druhom prípade za trestný čin lúpeže podľa ustanovenia

ods. 1 citovaného zákona. Rozsudok okresného súdu sp. zn. z 21. februára 2008

bol potvrdený uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 6. mája 2008, proti ktorému podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil

dovolacími dôvodmi v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), a síce, že mu bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a že

rozhodnutie krajského súdu je založené na nesprávnom použití ustanovenia § 47 ods. 2

. Najvyšší súd podané dovolanie uznesením sp. zn.

z 24. júna 2010 odmietol podľa .

Sťažovateľ citujúc obsah ustanovení a

a poukazuje na to, že ustanovenie Trestného

zákona upravuje podmienky ukladania trestu odňatia slobody pre páchateľa, ktorého súd

odsudzuje za dokonaný trestný čin z kategórie tu taxatívne vymedzených trestných činov,

za ktorý už bol v minulosti, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným

trestom odňatia slobody. V nadväznosti na to sťažovateľ uvádza znenie prechodného

ustanovenia , podľa ktorého sa ustanovenie

citovaného zákona vzťahuje aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov

uvedených v ustanovení , ak táto osoba spáchala ďalší

trestný čin uvedený v ustanovení po nadobudnutí účinnosti

tohto zákona. V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že obsah ustanovenia § 43 ods. 1

ustanovuje podmienky ukladania trestu páchateľovi, ktorého súd

odsudzuje za niektorý z tu taxatívne stanoveného okruhu trestných činov, ak bol už

za takéto trestné činy dvakrát potrestaný a trest aspoň sčasti vykonal.

Sťažovateľ argumentuje, že systematickým výkladom dotknutých ustanovení

možno dospieť k záveru, že jedným

z predpokladov aplikácie tzv. zásady „trikrát a dosť“ je buď predchádzajúce dvojnásobné

potrestanie nepodmienečným trestom odňatia slobody za niektorý z trestných činov

vymedzených v ustanovení spáchaných hoci aj v štádiu

pokusu, alebo predchádzajúce dvojnásobné potrestanie, avšak za dokonaný trestný čin

z palety trestných činov vymedzených ustanovením

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že v jeho prípade išlo o predchádzajúce dve

potrestania za trestné činy, ktoré sú síce vymedzené v spomínanom ustanovení § 43 ods. 1

, avšak jedným z nich bolo potrestanie len za pokus takéhoto

trestného činu. Z toho vyvodzuje sťažovateľ záver, že v jeho veci neboli podmienky

na aplikáciu zásady „trikrát a dosť“ splnené a všeobecný súd pri rozhodovaní o treste použil

v jeho prípade v trestnom práve neprípustnú metódu analógie.

Podľa sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu, ktorým jeho dovolanie odmietol,

bolo v jeho prípade porušené „základné práva nebyť stíhaný ani pozbavený slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, podľa , „základné

právo, aby len zákon ustanovil, aký trest možno uložiť za spáchanie trestného činu“, podľa

a „základné právo, aby sa trestnosť činu posudzovala a trest sa ukladal podľa

zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný s tým, že neskorší zákon sa použije, ak je to

pre páchateľa priaznivejšie“, podľa .

Na základe uvedeného sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd

vo veci nálezom vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júna

2010 bolo porušené jeho základné právo „nebyť stíhaný ani pozbavený slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, zaručené , a

ods. 6 , zrušil toto uznesenie a vrátil vec najvyššiemu súd na ďalšie konanie

a zaviazal najvyšší súd na úhradu trov právneho zastúpenie sťažovateľa.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie , a .

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným rozhodnutím (postupom) orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Článok 17 ods. 2 obsahuje garancie pre rôzne formy pozbavenia osobnej

slobody vrátane trestného konania (napr. výkon trestu odňatia slobody, ochranného liečenia

a ochrannej výchovy).

Článok 49 je ústavným princípom hmotnoprávneho charakteru, ktorý

ustanovuje, že iba zákon, teda zákonodarca môže definovať trestné činy a tresty za ich

spáchanie (nullum crimen, nulla poena sine lege), a ktorý zároveň vylučuje extenzívny

výklad alebo použitie analógie v neprospech obvineného.

Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne postihnutá

spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba

zákonodarca, a to len uložením trestu, ktorý takisto vymedzí zákonodarca (pozri

).

Článok 50 ods. 6 zakotvuje korelát princípu zákonnosti trestných činov

a trestov, a to zásadu zákazu spätného pôsobenia .

Článok 49 a predstavujú hmotnoprávne garancie v oblasti trestného

práva. Sekundárnym dôsledkom ich porušenia v trestnom konaní pri rozhodovaní o treste je

porušenie garancií poskytovaných týkajúcich sa pozbavenia osobnej

slobody v podobe uloženého trestu odňatia slobody.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že v rámci trestného konania

vedeného proti jeho osobe došlo pri ukladaní trestu k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 47

ods. 2 . Sťažovateľ pri podaní dovolania túto námietku subsumoval pod

dovolací dôvod podľa . O uvedenú argumentáciu

opiera aj námietku porušenia v sťažnosti označených článkov uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. júna 2010.

Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , IV. ÚS

301/07, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že orgán verejnej moci zásadne

nemôže byť porušovateľom základných práv, práv a princípov hmotného charakteru,

ku ktorým patria aj sťažovateľom označené články , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z [resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“)]. O prípadnom porušení označených článkov by bolo možné

uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany (v tomto prípade) najvyššieho súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého zo základných práv alebo ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v .

Predpokladom vykonania kontroly ústavnej konformnosti rozhodnutia najvyššieho

súdu je uplatnenie námietky porušenia garancií spravodlivého súdneho procesu zaručených

, resp. dohovoru. Takúto námietku však sťažovateľ v podanej

sťažnosti ani formálne, avšak ani obsahovo vôbec neuplatnil.

Bez konštatovania porušenia je vylúčený záver o porušení

a a následne . Preto pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom článkov

, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010