Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 442/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. L. Z., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., B.,

vo veci namietaného porušenia a v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. L. Z. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom

28. septembra 2010 a poštou 4. októbra 2010 doručená sťažnosť RNDr. L. Z., T. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie a (ďalej

len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

30. septembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Krajskému súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania odvolacieho rozhodnutia Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny T. (ďalej len „úrad práce“) č. j. , č. z.

A/2007/036168 z 23. apríla 2007, ako aj prvostupňového rozhodnutia úradu práce č. j.

A/2006/20585, č. z. A/2007/013430 zo 6. februára 2007, ktorými sa rozhodlo o opätovnom

zaradení sťažovateľa do činnej štátnej služby. Rozsudkom krajského súdu č. k.

-99 z 27. januára 2009 bolo zrušené odvolacie rozhodnutie úradu práce č. j.

A/2006/20585, č. z. A/2007/036168 z 23. apríla 2007 a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Podaním z 12. marca 2009 požadoval sťažovateľ vydanie doplňujúceho rozsudku, ktorým

by krajský súd doplnil rozsudok z 27. januára 2009 o výrok zrušujúci aj prvostupňové

rozhodnutie úradu práce č. j. , č. z. A/2007/013430 zo 6. februára 2007.

Uznesením krajského súdu č. k. -112 z 1. apríla 2009 bol návrh sťažovateľa na

doplnenie rozsudku zamietnutý. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája 2009 bolo uznesenie

krajského súdu potvrdené. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené až po

vyše roku, a to 27. júla 2010.

Sťažovateľ namieta, že podal návrh na doplnenie rozsudku z dôvodu, že krajský súd

nerozhodol o celom predmete konania, keď vo výrokovej časti opomenul rozhodnúť aj

o zrušení prvostupňového rozhodnutia úradu práce o opätovnom zaradení sťažovateľa do

činnej štátnej služby. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. -99

z 27. januára 2009 vyplýva, že k zrušeniu odvolacieho rozhodnutia úradu práce č. j.

A/2006/20585, č. z. A/2007/036168 z 23. apríla 2007 došlo preto, že „bol súdu doručený

spis týkajúci sa predmetnej veci, ktorý však nie je kompletný a na základe tých listín, ktoré

sa v ňom nachádzajú, nie je možné v potrebnom rozsahu preskúmať zákonnosť rozhodnutia

žalovaného ani prvostupňového správneho orgánu“. Ďalej dospel k záveru, že „napadnuté

rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné z dôvodu, že žalovaný nepredložil úplný

administratívny spis; ... nebolo možné zistiť na základe čoho a kedy sa začalo správne

konanie vo veci opätovného zaradenia do činnej štátnej služby, či žalobcovi (pokiaľ sa toto

konanie nezačalo z jeho podnetu) bolo doručené oznámenie o začatí konania, či mu bola

daná možnosť, aby sa v primeranej lehote k začatiu konania vyjadril, či a aké procesné

úkony boli vykonané.“ Ďalej krajský súd uviedol, že „v spise sa nenachádzajú žiadne

listinné doklady ohľadne trestného stíhania žalobcu a jeho ukončenia, pritom na tieto listiny

sa žalovaný odvoláva v odôvodnení svojho rozhodnutia zo 6. februára 2007“. Krajský súd

v odôvodnení zamietavého uznesenia týkajúceho sa návrhu na doplnenie rozsudku uviedol

len, že „bolo teda na úvahe a posúdení súdu, či v konkrétnom prípade existovali okolnosti

i na zrušenie napadnutého prvostupňového rozhodnutia tak, ako mu to umožňuje

ustanovenie “. Najvyšší súd v potvrdzujúcom uznesení uviedol, že

„v je taxatívne vymedzené, v ktorých prípadoch je možné doplniť rozsudok,

pričom v danom prípade nešlo o takéto dôvody“. Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôrazňuje,

že predmetom konania pred krajským súdom bolo od samého počiatku preskúmanie

odvolacieho, ale aj prvostupňového rozhodnutia úradu práce. Potvrdzuje to aj krajský súd,

ktorý sa v odôvodnení rozsudku touto časťou predmetu konania zaoberal, keď uviedol, že

„bolo teda na úvahe a posúdení súdu, či v konkrétnom prípade existovali okolnosti i na

zrušenie napadnutého prvostupňového rozhodnutia zo dňa 6. 2. 2007 tak, ako mu to

umožňuje ustanovenie “. Najvyšší súd sa teda stotožnil s názorom

krajského súdu a len úsečne pripomína, že toto ustanovenie dáva súdu iba možnosť, a nie

povinnosť zrušiť prvostupňové rozhodnutie. Úvahu dopĺňa právnym názorom, podľa

ktorého „Súd nie je povinný samostatne odôvodňovať, prečo dospel k záveru zrušiť, resp.

nezrušiť aj rozhodnutie prvostupňového orgánu, nakoľko táto skutočnosť vždy vyplýva zo

skutkových okolností konkrétneho prípadu.“. Podľa sťažovateľa sa však najvyšší súd vôbec

nezaoberal a dostatočne nevysporiadal s jeho právnymi názormi uvedenými v odvolaní, ale

ani s ustálenou judikatúrou v otázke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre jeho zmätočnosť,

na ktorú sťažovateľ poukázal. Sťažovateľ je preto presvedčený, že pokiaľ najvyšší súd

v odôvodnení uznesenia vôbec neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, že nie sú

splnené zákonom ustanovené podmienky na doplnenie rozsudku, ak vyslovil názor, že súd

nie je povinný samostatne odôvodňovať, a ani vôbec neodôvodnil, na základe akých

skutkových a právnych záverov bolo uznesenie krajského súdu správne, a dokonca, že ho

nebolo potrebné náležite odôvodniť v predmetnej časti, potom vážne pochybil. Sťažovateľ

je presvedčený, že treba venovať rozhodnutiam dostatočnú a výraznú pozornosť

a v dostatočnej miere a presvedčivým spôsobom ich odôvodniť. Uznesenie najvyššieho

súdu je preto vzhľadom na absenciu náležitého odôvodnenia arbitrárne. Právny názor

najvyššieho súdu, podľa ktorého „súd nie je povinný samostatne odôvodňovať prečo dospel

k záveru...“, je nesprávny a arbitrárny, a to najmä v súvislosti s preukázanou skutočnosťou,

že vo veci samej nebolo možné preskúmať rozhodnutie úradu práce, pretože zo spisu vôbec

nie je zrejmé dodržanie základných postupov správneho konania, a to od samého jeho

začiatku.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

základného práva na nezávislý a nestranný súd podľa a základného

práva na právnu istotu a na súdnu ochranu podľa a s tým, aby bol

rozsudok (správne má byť zrejme uznesenie, pozn.) z 19. mája 2009 zrušený a vec vrátená

na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -112 z 1. apríla 2009 vyplýva, že ním

bol okrem iného zamietnutý návrh sťažovateľa na doplnenie rozsudku krajského súdu č. k.

-99 z 27. januára 2009. Podľa názoru krajského súdu predpokladom doplnenia

rozsudku je, že súd v rozsudku nerozhodol o niektorej časti predmetu konania, o trovách

konania alebo o predbežnej vykonateľnosti. Tento výpočet dôvodov doplnenia rozsudku

podľa je taxatívny. Predmetom konania bolo

preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Jeho predpokladom bolo predloženie úplného

administratívneho spisu zo strany úradu práce. Takýto spis úrad práce nepredložil, čo bolo

dôvodom na postup podľa spočívajúci

v zrušení odvolacieho rozhodnutia úradu práce. Z ustanovenia § 250j ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku vyplýva, že súd môže podľa okolností zrušiť i prvostupňové rozhodnutie

správneho orgánu, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia v odvolacom konaní. Bolo teda

na úvahe a posúdení súdu, či v konkrétnom prípade existovali okolnosti aj na zrušenie

prvostupňového rozhodnutia, a to aj v prípade, ak sa sťažovateľ domáhal zrušenia oboch

rozhodnutí. Nemožno sa potom stotožniť s názorom sťažovateľa, že súd nerozhodol o celom

predmete konania, ak nezrušil aj prvostupňové rozhodnutie úradu práce. Je potrebné

dôsledne rozlišovať medzi návrhom na začatie konania (žalobou) podľa § 80 Občianskeho

súdneho poriadku, keď je súd viazaný petitom a tento musí svojím rozhodnutím celkom

vyčerpať, a žalobou o preskúmanie rozhodnutia podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho

súdneho poriadku. Ustanovenie ponecháva na

úvahe súdu, či zruší len rozhodnutie správneho orgánu vydané v odvolacom konaní alebo aj

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája 2009 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. -112 z 1. apríla 2009.

Krajský súd zamietol návrh sťažovateľa na doplnenie svojho rozsudku o výrok, ktorým by

zrušil aj prvostupňové rozhodnutie úradu práce. Sťažovateľ v podanom odvolaní opakovane

žiadal, aby bol výrok rozsudku krajského súdu doplnený aj o zrušenie prvostupňového

rozhodnutia, keďže krajský súd vôbec neuviedol, akými právnymi názormi sa riadil a na

základe čoho dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na zrušenie prvostupňového

rozhodnutia úradu práce. Podľa jeho názoru ak je rozhodnutie správneho orgánu zmätočné

a pre nezrozumiteľnosť nepreskúmateľné, potom je to dôvod na jeho zrušenie, a to tak

pokiaľ ide o prvostupňové, ako aj druhostupňové rozhodnutie. Podľa názoru najvyššieho

súdu treba vychádzať z ustanovenia § 250j ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa

okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému

správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného

právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre

nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho

orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že

tento zrušil odvolacie rozhodnutie úradu práce podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku z dôvodu, že úrad práce nepredložil kompletný administratívny spis. Najvyšší súd

sa v celom rozsahu stotožnil s názorom krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti

považuje za vhodné doplniť len to, že v je taxatívne

vymedzené, v ktorých prípadoch je možné rozsudok doplniť, pričom v danom prípade nešlo

o takéto dôvody. Z ustanovenia jednoznačne

vyplýva možnosť, nie však povinnosť súdu zrušiť aj rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu v prípade, ak súd podľa okolností dospeje k záveru, že je takýto postup vhodný,

pričom v danom prípade nie je viazaný dôvodmi žaloby. Súd nie je povinný samostatne

odôvodňovať, prečo dospel k záveru zrušiť, resp. nezrušiť aj rozhodnutie prvostupňového

orgánu, keďže táto skutočnosť vždy vyplýva zo skutkových okolností konkrétneho prípadu.

Z dátumovej pečiatky krajského súdu vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu mu

bolo spolu aj so spisom zaslané z najvyššieho súdu 16. júla 2010.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa so skutočnosťou, že krajský súd

zrušil svojím rozsudkom iba odvolacie rozhodnutie úradu práce, hoci podľa presvedčenia

sťažovateľa existovali dôvody aj na zrušenie prvostupňového rozhodnutia, pričom

sťažovateľ sa domáhal v podanom návrhu zrušenia oboch rozhodnutí. Napriek tomu však

všeobecné súdy nevyhoveli jeho návrhu na doplnenie rozsudku o výrok, ktorým by bolo

zrušené aj prvostupňové rozhodnutie.

Z argumentácie sťažovateľa je zrejmé, že primárne nie je spokojný so skutočnosťou,

že bolo zrušené iba odvolacie rozhodnutie. Sťažovateľ teda nekoncentruje svoju

argumentáciu o porušení označených práv na to, že o jeho návrhu na zrušenie (aj)

prvostupňového rozhodnutia nebolo rozhodnuté (či kladne, či záporne) vo výrokovej časti

rozsudku krajského súdu, ale iba v jeho odôvodnení. Z tohto dôvodu aj ústavný súd

považuje za správne zaoberať sa vecou iba z pohľadu primárne uplatňovanej námietky.

Z predložených listinných dôkazov je nepochybné, že krajský súd zrušil odvolacie

rozhodnutie úradu práce z dôvodu, že mu tento nepredložil úplný administratívny spis.

Takáto skutočnosť je bez ďalšieho dôvodom na zrušenie právoplatného rozhodnutia podľa

. Krajský súd bližšie vymedzil viaceré sporné otázky,

ktoré nebolo možné zodpovedať práve s poukazom na neúplnosť administratívneho spisu.

Ústavný súd je presvedčený, že hoci ustanovenie § 250j ods. 3 prvej vety

dáva súdu priestor na uváženie, či podľa okolností zruší

popri odvolacom rozhodnutí aj prvostupňové rozhodnutie, neznamená to, že by mohol

všeobecný súd postupovať v tomto smere svojvoľne, ba dokonca bez konkrétneho

zdôvodnenia. Tým viac to platí v prípade, ak sa účastník konania výslovne domáha toho,

aby bolo zrušené aj prvostupňové rozhodnutie.

V daných súvislostiach treba uviesť, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu

dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo vyplýva, že v danom prípade podľa okolností

neprichádzalo do úvahy zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Za situácie, keď bolo

odvolacie rozhodnutie zrušené pre neúplnosť spisov úradu práce, sa krajský súd meritom

veci v podstate vôbec nezaoberal. V hypotetickej rovine to znamená, že prvostupňové

rozhodnutie úradu práce môže byť v merite veci v súlade so zákonom za predpokladu, že

určité rozhodujúce skutočnosti budú po predložení úplného administratívneho spisu

potvrdené. Takéto zdôvodnenie pre nezrušenie prvostupňového rozhodnutia sa nejaví

ústavnému súdu ani ako arbitrárne, ale ani ako zjavne neodôvodnené. Preto ani nie je daná

potreba do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zasiahnuť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010