Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 440/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. J., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2010 doručená sťažnosť J. J., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

17. septembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 24. apríla 2009 bola zamietnutá žaloba pôvodnej žalobkyne

M. P., do ktorej práv a povinností v odvolacom konaní ako jediná zákonná dedička vstúpila

sťažovateľka, na uloženie povinnosti uzavrieť s ňou dohodu o vydaní označených

nehnuteľností v rámci reštitučného konania. Žaloba smerovala proti piatim žalovaným

(ďalej len „žalovaní“), a to O. ú. (ďalej aj „žalovaný 1“), G. M. (ďalej aj „žalovaná 2“),

T. W. (ďalej aj „žalovaný 3“), M. ú. (ďalej aj „žalovaný 4“), ako aj M. T. (ďalej aj

„žalovaný 5“). Rozsudkom krajského súdu č. k. -502 z 27. júla 2010 bol

rozsudok okresného súdu potvrdený v zamietajúcej časti voči žalovanej 2 a žalovanému 3.

Odvolací súd žalovaným v 2. a 3. rade nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ

ide o zamietajúcu časť voči žalovanému 1 a žalovanému 5 rozsudok bol zrušený a vec

vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľka so závermi krajského súdu nesúhlasí, pričom argumentuje takto:

«Sťažovateľka sa domnieva, že závery Krajského súdu v Trnave ako odvolacieho

súdu nemôžu obstáť. Uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Trnave je arbitrárne založené

na právnych záveroch popierajúcich najzákladnejšie procesnoprávne pravidlá, a preto je

podľa sťažovateľky v takom rozpore so zákonom, že ho možno označiť za arbitrárne a

porušujúce garantované základné práva sťažovateľky.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, právna predchodkyňa

odporcov v 2. a 3. rade, nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na

základe rozhodnutia súdu. Zároveň súd dokazovaním zistil, že toto rozhodnutie súdu nikdy

nebolo riadne doručené všetkým účastníkom konania. Napriek tejto skutočnosti súd dovodil,

že toto rozhodnutie je právoplatné.

Podľa , ktorého znenie sa za celé obdobie platnosti zák.

č. nezmenilo, možno za právoplatný rozsudok považovať iba „doručený

rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním“. Sťažovateľka má za nesporné, že

doručeným rozsudkom je iba taký rozsudok, ktorý bol riadne (v súlade so zákonnou úpravou

doručovania rozsudku) doručený všetkým účastníkom konania. To napokon vyplýva aj z tej

skutočnosti, že právoplatným je iba taký rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním.

Odvolacia lehota však začína plynúť až riadnym doručením rozsudku. Pokiaľ nebol

rozsudok riadne doručený, nemožno preto hovoriť o uplynutí lehoty na odvolanie a proti

rozsudku sa možno naďalej odvolať. Skutočnosť, že tak môže urobiť iba jeden z účastníkov,

t. j. ten, ktorému rozsudok nebol riadne doručený, nemení nič na tom, že rozsudok

nenadobúda právoplatnosť ani voči ostatným účastníkom konania. Odvolací súd sa mýli,

keď tvrdí, že vo vzťahu medzi právnou predchodkyňou odporcov v 2. a 3. rade, M. B.

a štátom rozsudok nadobudol právoplatnosť. Hoci odvolacia lehota plynie pre každého

účastníka zvlášť, právoplatnosť rozsudku nastáva pre všetkých účastníkov v rovnaký

okamih. Ak preto jeden účastník môže stále podať odvolanie voči rozsudku, nemôže tento

nadobudnúť právoplatnosť ani voči tým účastníkom, ktorým odvolacia lehota už

uplynula. ...

Pre úplnosť sťažovateľka dodáva, že na daný prípad nemožno aplikovať ustanovenie

, nakoľko toto upravuje právoplatnosť jednotlivých výrokov, ktoré

neboli napadnuté odvolaním, ale až v čase po uplynutí odvolacej lehoty poslednému

účastníkovi. Ak by sa však aj napriek tomu ust. aplikovalo na tento

prípad, na závere o nemožnosti čiastočného nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

vo vzťahu M. B. a štát, by to nič nezmenilo. Navrhovatelia v danom spore žiadali o určenie

spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, t. j. každý sa domáhal svojho vlastníckeho

práva k určitému podielu. Ak súd potom určil M. B. ako jedinú vlastnícku nehnuteľností

v celosti, zrušenie alebo zmena výroku, ktorým súd zamietol návrh v časti vlastníctva R. W.,

by sa musela dotknúť a prejaviť aj na výroku týkajúcom sa M. B. Nie je totiž možné, aby

k jednej nehnuteľnosti, resp. k jednému spoluvlastníckemu podielu existovali dvaja rozdielni

vlastníci. Preto je zrejmé, že predmetný rozsudok by ani v zmysle § 206 ods. 2 posl. veta

nemohol nadobudnúť čiastočnú právoplatnosť.

Sťažovateľka ďalej upozorňuje aj na tú skutočnosť, že vyššie uvedený rozsudok z

roku 1989 nebol doručený nielen R. W., ale ani zástupcovi, ktorého si pre dané konanie

zvolili všetci odporcovia. Na túto skutočnosť upozorňovala sťažovateľka (resp. jej právna

predchodkyňa) už v súdnom konaní pred všeobecnými súdmi, ani jeden sa však k tejto

námietke nevyjadril. Sťažovateľka zasiela v prílohe kópiu splnomocnenia, ktorým všetci

traja odporcovia poverili svojím zastupovaním p. Ľ. V., ako aj kópiu titulnej strany

zápisnice z pojednávania dňa 10. 1. 1989, na ktorom bol vyhlásený predmetný rozsudok a

na ktorom bol ako zástupca účastníkov prítomný aj p. V. Zo spisu nevyplýva, že by mu

odporcovia vypovedali udelenú plnú moc, alebo že by splnomocnenie zaniklo z iného

dôvodu. V zmysle (v znení účinnom v rozhodnom období), malo byť

rozhodnutie doručované práve aj p. V. ako právnemu zástupcovi účastníkov s plnou mocou

pre celé konanie. Pokiaľ rozhodnutie p. V. nebolo doručené, čomu nasvedčuje skutočnosť,

že v rozsudku nie je uvedené právne zastúpenie odporcov a v spise sa doručenka zásielky

adresovanej p. V. nenachádza, nemôže byť rozhodnutie považované za právoplatné.

Na základe nesprávnej aplikácie zákonných ustanovení odvolací súd nesprávne

zhodnotil postavenie M. B. v súvislosti s aplikáciou M. B. bola zaslaná

výzva nie ako vlastnícke ale ako držiteľke nehnuteľností, čo zodpovedalo skutočnému stavu

veci. Vlastníkom nehnuteľností bol naďalej štát. ...»

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu s tým, aby bol

rozsudok krajského súdu z 27. júla 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon

požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 303,31 €.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -502 z 27. júla 2010 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -377 z 24. apríla 2009 v napadnutej

zamietajúcej časti, a čo sa týka trov prvostupňového konania voči žalovanej 2

a žalovanému 3. Zároveň bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie

v napadnutej zamietajúcej časti voči žalovanému 1 a žalovanému 5. Predmetom žaloby je

vydanie nehnuteľností v zmysle o mimosúdnych rehabilitáciách

v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Skutkový stav veci ustaľuje

krajský súd takto:

„Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou

súdu prvého stupňa dňa 31. 03. 1992, domáha vydania označených nehnuteľností

s poukazom na to, že jej právny predchodca A. B. bol výlučným vlastníkom nehnuteľností

zapísaných v pozemkovej knihe v LV č. 3657 k. ú. stavebného povolenia a boli na nej

riešené urbanistické a stavebno-technické zámery.

Vo vlastníctve štátu ku dňu účinnosti zákona o mimosúdnych rehabilitáciách bola

22

parc. č. 2139/4 o výmere 377 m, vo vlastníctve M. B. parc. č. 2139/5 o výmere 394 ma vo

2

vlastníctve R. W. parc. č. 2139/6 vo výmere 338 m.

Po prijatí sa vytvoril priestor

oprávneným osobám domáhať sa vydania vlastníctva, ktoré im bolo v rozhodnom období

postupom priečiacim sa princípom demokratickej spoločnosti odňaté a medzi takéto

oprávnené osoby patrila i žalobkyňa a to ako dcéra pôvodného vlastníka A. B., ktorému

predmetné nehnuteľnosti boli znárodnené.

Výzvou zo dňa 03. 09. 1991 žalobkyňa vyzvala O. ú. o vydanie nehnuteľnosti

(porovnaj č. 1. 295 spisu). V predmetnej výzve žalobkyňa žiadala ako oprávnená osoba -

dedička po nebohom otcovi A. B. o vrátenie jemu znárodnených nehnuteľností predmetnými

2

výmermi, žiadala vydanie parc. č. 837/5 - dielňa s dvorom vo výmere 584 m, parc. č. 837/6

2 2 2

-dielňa s dvorom vo výmere 175 ma zbytok parc. č. 840/1 vo výmere 350 m(1109 m),

s tým, že ide o nehnuteľnosti nachádzajúce sa na bývalej K. ul. č. 9 a dielne na nich sa

nachádzajúce v čase znárodnenia. Uplatnený nárok zdôvodnila rozhodnutím Štátneho

notárstva T. č. k. D 256/67-8 zo dňa 24. 02. 1967, ako i výpisom z pozemkovej knihy -

vl. č. 3657. O. ú. žalobkyni odpísal listom zo dňa 09. 09. 1991 (č. l. 298), ktorým jej

oznámil, že žiadosť o vydanie nehnuteľnosti musí podať u tej povinnej osoby, ktorá

nehnuteľnosť ku dňu účinnosti zákona, t. j. k 01. 04. 1991 drží.“

Hodnotenie veci krajským súdom je takéto:

«Výzva žalobkyne zaslaná v zákonom určenej lehote žalovanému bola dostatočne

jasná, zrozumiteľná a určitá, bolo z nej plne zrejmé to, o aké nehnuteľnosti sa jedná, presné

označenie aktuálnych parcelných čísel nie je jej podstatnou náležitosťou a nemôže byť

prekážkou úplnosti, resp. zrozumiteľnosti tejto výzvy, pretože í uvedenie čísel parciel podľa

ich označenia v čase znárodnenia dáva povinnej osobe dostatočne jasnú správu o tom,

ktoré nehnuteľnosti oprávnená osoba žiada vydať.

Súd prvého stupňa uzavrel, že výzva sa minula účinku, pretože

Zb. o majetku obci prešlo vlastníctvo štátu k nehnuteľnostiam v správe národných výborov

s účinnosťou od 01. 04. 1991 na obce a mestá a do ich správy, teda priamo zo zákona

prešlo vlastníctvo štátu v správe O. T. na M. T. Preto jediným povinným subjektom bolo M.

T. ako vlastník a držiteľ a nik iný.

S týmto záverom sa nie je možné stotožniť. Žalobkyňa vo svojom odvolaní, ako aj

pred odvolacím súdom dôvodne poukázala na to, že o mimosúdnych

rehabilitáciách nadobudol platnosť dňa 21. 3. 1991 a účinnosť dňa 01. 04. 1991, zákon

č. o majetku obcí nadobudol platnosť 15. 04. 1991 a účinnosť 01. 05. 1991,

preto M. T. nemohlo byť ku dňu účinnosti o mimosúdnych

rehabilitáciách vlastníkom sporných nehnuteľností, keďže podľa zákona o majetku obcí

bolo možné posudzovať prechod vlastníctva až od 01. 05. 1991. V danom prípade je potom

potrebné vychádzať z presnej dikcie Zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, keď v zmysle

§ 4 ods. 1 zákona povinnými osobami sú štát alebo právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti

tohto zákona (01. 04. 1991) vec držia. V danom prípade potom za povinnú osobu nie je

možné označiť M. T., ale povinnou osobou je štát, zastúpený O. ú. Preto názor súdu prvého

2

stupňa o tom, že výzva o vydanie pare. č. 2139/4 o výmere 377 mnesmeruje voči povinnej

osobe, nie je správny.

Z výmerov vydaných v zmysle (č. l. 313, 314 spisu)

vyplýva, že došlo k znárodneniu majetku právneho predchodcu žalobkyne. ...

Reštitučný nárok je nárok podľa osobitného zákona, ktorým sa demokratická

spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd,

spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu.

Štát a jeho orgány sú teda povinné postupovať v konaní podlá reštitučného zákona v súlade

so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách

má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Štát sa na samom začiatku rehabilitačnými a

reštitučnými zákonmi zaviazal odstrániť všetky krivdy spôsobené v minulosti štátom na

fyzických osobách a reštitúcie považoval za jednu zo základných foriem privatizácie, ktorá

mala byť hlavným princípom transformácie slovenskej ekonomiky. Účelom zákona

č. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov je zmierniť

následky niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948-1989

na základe občianskoprávnych a pracovných úkonov a správnych aktov, urobených

v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti a to na zásade individuálnej

spravodlivosti.

Majetková krivda je krivdou (príkorím, nespravodlivosťou) v majetkovej sfére; za ňu

možno označiť každé odňatie veci v tzv. rozhodnom období, na základe niektorej z právnych

skutočností uvedených v

Podľa 2b. o mimosúdnych rehabilitáciách

povinnosť vydať vec sa vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na štát

znárodnením vykonaným v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi.

Na to, aby nastúpila povinnosť vydať vec oprávnenej osobe podľa § 6 ods. 1 písm. k)

zákona, musí byť znárodnenie vykonané v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi.

V bola daná možnosť ministrovi vnútorného

obchodu znárodniť zoštátnením niektoré podniky prevádzkujúce veľkoobchodnú činnosť.

Žalobkyňa tvrdila, že znárodnenie bolo vykonané v rozpore s vtedy platnými zákonnými

predpismi, pretože otcovi nebola za nehnuteľnosti vyplatená žiadna náhrada. Pokiaľ by

vlastníkovi náhrada patriť mala, ale nebola mu priznaná a preto ani vyplatené, v takomto

postupe možno nepochybne vidieť rozpor s vtedy platnými zákonnými predpismi.

V predmetnom konaní sa žalovaní v 1. a 5. rade bránili vydaniu nehnuteľnosti aj tým,

že pozemok nie je možné vydať v zmysle § 8 ods. 3 zákona.

Podľa o mimosúdnvch rehabilitáciách pozemok, na

ktorom je umiestnená stavba, ktorá bola zriadená až po prevzatí pozemku štátom, sa

nevydáva.

V stavebnom konaní uskutočnenom v roku 1983 na výstavbu Domova dôchodcov a

opatrovateľskej služby do pozemkov slúžiacich stavebno-technickému riešeniu bola

zaradená i sporná parc. č. 2139/4.

Preto majú žalovaní v 1. a 5. rade za preukázané, že ide o pozemok, na ktorom je

umiestnená stavba zriadená po prevzatí pozemku štátom. Stavebné povolenie bolo vydané

na Domov dôchodcov a opatrovateľskú službu na ulici V., na ktorej ulici sa vlastne i sporná

nehnuteľnosť fakticky v prírode nachádza. Predmetná parcela je súčasťou súboru objektu,

i keď je však pravdou, že nie je zastavaná, nie je na nej umiestnený žiadny objekt, žiadna

stavba. Je zaradená do komplexu územia, ktoré je v blízkostí Domova dôchodcov a

opatrovateľskej služby. Na uvedenej ulici je vybudovaná oddychová zóna s chodníkmi.

Na budovy na V. ulici najprv nadväzuje chodník pre peších a to aj cez spornú parcelu

nachádzajúcu sa za domovom, následne sa nachádza sporná parcela a to ako v roli

chodníka, tak aj ako časť zatrávneného územia s vysadenou verejnou zeleňou ako

oddychovou zónou. Za týmto územím (už za spornou parcelou) sa opäť nachádza chodník

pre peších, ktorý je však už vedľa verejnej komunikácie určenej pre prevádzku motorových

vozidiel a dopravy. Sporná parcela je zaradená do verejného priestranstva - chodníka a

parku s výsadbou rastlín i okrasných drevín, ktorý je udržiavaný a obyvateľmi tohto

teritória užívaný. Toto verejné priestranstvo a verejná zeleň nie je len na spornej parcele,

ale i na rozsiahlej ploche tvoriacej celý uličný výhľad, celé urbanistické usporiadanie tohto

územia formou dvoch rovnobežne idúcich chodníkov s rozmedzím cca 15-20 m od seba

vzdialených, medzi ktorými je udržiavaná verejná zeleň. Celý priestor, celá zóna pôsobí

usporiadane, premyslene a plánovane na seba nadväzuje.

Predmetná nehnuteľnosť pôvodne v užívaní rodiny B. slúžila ako dielňa s dvorom,

v súčasnosti je súčasťou architektonickej úpravy na V. ulici, takáto úprava (verejná

komunikácia a verejná zeleň) sa nachádza po celej dĺžke V. ulice, je jej súčasťou, jej

súčasťou je aj sporná parcela, ktorá sa tu nachádza bezprostredne v chodníku a vo verejnej

zeleni. Uvedená architektonická úprava je súrodá, akceptovateľná, dlhodobo užívaná.

Uvedená nehnuteľnosť je súčasťou miestnej komunikácie, je užívaná ako súčasť ulice V. v T.

Chodník nachádzajúci sa na časti pozemku pare. č. 2139/4 bol vybudovaný až. po prevzatí

pozemku štátom v súvislosti s výstavbou Domova dôchodcov.

Nehnuteľnosť nemôže slúžiť svojmu pôvodnému účelu, pretože pôvodne na parc.

č. 2139/4 bola murovaná kancelária a drevený sklad, inventúrne č. 2451, drevená budova -

výkupňa, inventúrne č. 2452 a hospodárska budova (sklad), inventúrne č. 2453. Obnovenie

takéhoto využitia nehnuteľnosti zvlášť i preto, že parcela sa nachádza v strede ulice je už

aktuálne vylúčené.

Na nehnuteľnosti sa pôvodná stavba nenachádza, nenachádza sa tu ale ani nová

stavba, nie je zastavaná, nachádza sa na nej chodník a verejná zeleň v úrovni zemského

povrchu, nad touto úrovňou nie je žiadna stavba, žiaden objekt, nachádzajú sa tu zrejme

rastliny a stromy.

Preto odvolací súd považoval za potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa voči

žalovaným v 1. a 5. rade zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h)

za účelom objasnenia, či je daný dôvod na vydanie veci podľa

o mimosúdnych rehabilitáciách a či ide o nehnuteľnosť spôsobilú na

vydanie. (...)

Žalobkyňa neb. M. P. sa ďalej domáhala voči žalovaným v 2. a 3. rade vydania parc.

2 2

č. 2139/5 o výmere 394 ma 2139/6 o výmere 338 mod matky žalobkyne M. B., rodená S.,

ktorá zomrela dňa 22. 01. 1992 a následne aj od R. W. Išlo o nehnuteľnosti, ktoré boli

znárodnené a preto sa považovala i vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam za oprávnenú osobu

a nadobúdateľku považovala za osobu povinnú. V žalobe, ktorú podala dňa 31. 03. 1992

uviedla, že nebohá matka sa v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava sp. zn.

domáhala určenia vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam a súd rozsudkom zo dňa

10. 01. 1989 rozhodol, že matka je výlučným vlastníkom sporných parciel. Rozhodnutie

súdu nepovažovala za správne, podrobila ho kritike majúc za to, že súd sa mylne domnieval,

že predmetná výmera matke patrí na základe zmluvy o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti

registrovanej na Štátnom notárstve v T. pod č. RI 721/71. Uviedla, že parcela- 2139/4

2

o výmere 1109 mbola znárodnená v rozpore s predpismi, konkrétne III. § 13 ods. 1 tým, že

otcovi nebola poskytnuté žiadna finančná ani iná náhrada. O tom, že by malo ísť

o zvýhodňovanie povinnej osoby – M. B. v priebehu konania uviedla, že predmetné súdne

konanie nie je právoplatne skončené, pretože rozsudok nebol doručený všetkým

zúčastneným osobám (R. W.), preto takéto nadobudnutie vlastníctva je v rozpore s právnymi

predpismi.

Žalobkyňa neb. M. P. listom zo dňa 24. 09. 1991 vyzvala svoju matku M. B. v zmysle

z. č. o vydanie nehnuteľnosti, t. j. parc. č. 2139/4 a nehnuteľnosti na nej sa

nachádzajúce, ktorý majetok bol pôvodnému vlastníkovi A. B. znárodnený. Tento majetok

bol v správe národného podniku Z. s. do septembra 1983 (č. l. 77 spisu). Žalobkyňa súčasne

dňa 03. 07. 1992 vyzvala i nebohú R. W. na vydanie nehnuteľnosti podľa z. č. 92/1992 a to

parc. č. 2139/4, ktoré nehnuteľností boli národným podnikom Z. s. vrátené späť

Československému štátu, O., T. Uvedená výzva bola zaslaná R. W. po uplynutí lehoty

stanovenej zákonom na výzvu povinnej osoby (č. l. 74 spisu).

Z obsahu spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. odvolací súd zistil, že

M. B., R. W. a M. W. dňa 22. 09. 1988 podali žalobu voči O. T. o určenie vlastníctva

k sporným nehnuteľnostiam, pretože predmetné nehnuteľnosti užívajú vo vedomí, že im

patria a že sú ich výluční vlastníci. Pozemky doposiaľ nerušene užívajú od roku 1936, sú

ohradené plotom a Z. s. ich užívali len dočasne. Nebohá M. B. odvíjala svoj vlastnícky

nárok od presvedčenia, že nehnuteľnosti spolu s rodinou dlhodobo nerušene užíva, že Z. s.

nehnuteľnosť nepotrebovali, nevyužívali, nebol splnený účel, na ktorý im boli dané do

správy, naopak, užíva ich rodina B. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní

rozsudkom č. k. -24 zo dňa 10. 01. 1989 určil, že žalobkyňa v 3. rade M. B. je

2 2

výlučnou vlastníckou parc. č. 2139/5 vo výmere 394 ma parc. č. 2139/6 vo výmere 338 m,

vytvorené podľa geometrického plánu č. 244-2540-0149-88 zo dňa 20. 04. 1988 z pôvodnej

22

parc. č. 2139/4 o výmere 1109 m, z ktorej zvyšok 377 mparc. č. 2139/4 zostal vo

vlastníctve Československého štátu. Tento rozsudok bol doručený účastníkom konania,

avšak za R. W. ho prevzal M. W.,, bol ale doručený O. v T. a M. B. Na rozsudku je

vyznačená právoplatnosť dňom 22. 02. 1989 a na základe tohto určovacieho výroku bolo

vlastnícke právo -zapísané v evidencii nehnuteľností na M. B., rodenú S. Na základe týchto

skutočností M. B. získala presvedčenie, že je vlastníčkou uvedených nehnuteľností. Stalo sa

tak na základe právoplatného a vykonateľného, autoritatívneho rozhodnutia súdu, ktorý

vyriešil spor medzi i domnelými vlastníkmi a štátom vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam.

Rozsudok súdu ako verejná listina slúžil na zápis vlastníctva v jej prospech v katastri

nehnuteľností.

M. B., rodená W. predmetné nehnuteľnosti získala rozhodnutím štátneho orgánu

v súdnom spore ( ), na základe rozsudku súdu, na

základe autoritatívneho rozhodnutia k tomu určenej nezávislej inštitúcie určenej právnym

poriadkom na riešenie sporov. Nemala dôvod pochybovať o svojom vlastníctve

k nadobudnutému majetku, preto ako vlastnícka následne nehnuteľnosti darovacími

zmluvami darovala pôvodnej žalovanej v 2. rade R. W. (zomrelej dňa 30. 08. 1999).

Darovacou zmluvou zo dňa 30. 07. 1990 darovala M. B. R. W. parc. č. 2139/6 -

2

zastavaná plocha vo výmere 338 m(pozemok bez budovy), ktorá zmluva bola registrovaná

Štátnym notárstvom v T. dňa 31. 10. 1990 pod RI 2584/90 (č. l. 27 spisu). Ďalšia darovacia

zmluva bola uzavretá 20. 11. 1991, ktorou darkyňa M. B. darovala svojej dcére R. W.

2

okrem iných parc. č. 2139/5 zastavanú plochu vo výmere 394 m. Predmetná darovacia

zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom v T. dňa 31. 12. 1991 pod RI 2696/91. Ku

2

dňu účinnosti zákona o mimosúdnych rehabilitáciách bola parc. č. 2139/4 o výmere 377 m,

2 2

vo vlastníctve M. B. parc. č. 2139/5 o výmere 394 ma parc. č. 2139/6 vo výmere 338 m

bola vo vlastníctve R. W. ...

Nebohá M. B., rodená S. by mohla spĺňať status povinnej osoby podľa § 4 ods. 2

vtedy, ak by vec nadobudla od štátu, ktorý získal oprávnenie s ňou nakladať za okolností

uvedených v § 6 zákona, nadobudla by ju v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo na

základe protiprávneho zvýhodnenia jej osoby, rovnako tak osoby jej blízke, t. j. R. W.,

na ktorú sporné nehnuteľnosti previedla M. B. ale nehnuteľnosti nenadobudla od štátu

kúpnou, darovacou, hospodárskou či inou zmluvou, ale získala ich pre seba rozhodnutím

štátneho orgánu - súdu v dôsledku toho, že vstúpila so štátom do súdneho sporu, kde bola

úspešná. Okolnosti právoplatnosti súdneho sporu nemajú na vyriešenie uvedenej podstaty

veci podľa názoru odvolacieho súdu rozhodujúci význam, dôležité je tu presvedčenie

nadobúdateľa, t. j. subjektívny pocit M. B., ktorá nemala dôvod nedôverovať rozhodnutiu

súdu a doložke právoplatnosti vyznačenej na prvopise rozsudku Okresným súdom Trnava.

Dôležitý je tu spôsob, ako sa M. B. - stala vlastníčkou nehnuteľností, pretože to nebolo

v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia osoby

nadobúdateľa. Pokiaľ súd nedoručil rozsudok R. W. do vlastných rúk (súdu sa zásielka

s rozsudkom od R. W. nevrátila ako neprevzatá, vrátila sa mu od nej podpísaná doručenka

a to, že zásielku neprevzal adresát spôsobil poštový doručovateľ, ktorý nezabezpečil

odovzdanie zásielky adresátovi), na postavení M. B. to nič nemení. Vo vzťahu

k nadobudnutiu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam M. B. žalovaný (O.) nepodal

odvolanie, rozsudok sa stal vo vzťahu M. B. a štát - žalovaný O., právoplatný. Štát

nepokračoval v spore o vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam s M. B. a takýto postoj

nemožno považovať ani za protiprávne zvýhodnenie osoby nadobúdateľa, ani za rozpor

s vtedy platnými predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu nadobudnutie vlastníctva

fyzickou osobou rozhodnutím štátneho orgánu v súdnom konaní, v riadnom spore, ktorý sa

skončil autoritatívnym rozhodnutím súdu, aj keď len na súde prvej inštancie, vylučuje

aplikáciu § 4 ods. 2 zákona na to, aby táto osoba mala status osoby povinnej, ktorého

statusu voči svojej matke sa žalobkyňa dovolávala. Skutočnosť, že rozsudok nebol doručený

R. W. na nadobudnutí vlastníctva M. B. nemá rozhodujúci vplyv, dotklo sa to totiž práv

R. W., nie M. B.

M. B. preto nebola povinnou osobou, pretože vec od štátu nadobudla rozhodnutím

štátneho orgánu, vlastníčkou sa stala na základe autoritatívneho rozhodnutia súdu, nie na

základe právneho úkonu medzi štátom a ňou a R. W., na ktorú M. B. nehnuteľnosti

previedla darovacou zmluvou, má rovnaké postavenie ako M. B., rodená S., teda status

povinnej osoby voči nej nesvedčí.

Pretože M. B., rodená W., resp. R. W., rodená B. nespĺňali status povinnej osoby,

nenadobudli vec od štátu buď v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe

protiprávneho zvýhodnenia osoby nadobúdateľa, ale M. B. ju „vysúdila“ v rámci sporového

konania pred súdom (riadne sporové konanie, výsledkom ktorého procesného postupu bol

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť a na základe neho boli nehnuteľnosti zapísané do

vlastníctva úspešnej účastníčky sporu).

Preto M. B., resp. jej právnu nástupkyňu R. W. nemožno považovať za povinné

osoby podľa Zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a preto pokiaľ súd prvého stupňa

žalobu voči nim žalovaným v 2. a 3. rade zamietol, odvolací súd tento rozsudok ako vecne

správny z hore uvedených dôvodov potvrdil.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľka podanou sťažnosťou napáda iba tú časť rozsudku krajského súdu,

ktorou bolo potvrdené zamietnutie žaloby voči žalovanej 2 a žalovanému 3. Správnosť

ostatných výrokov nespochybňuje.

Hlavným argumentom sťažovateľky je, že rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 10. januára 1989, ktorým bolo určené, že M. B. je výlučnou vlastníčkou

sporných nehnuteľností, v skutočnosti nenadobudol dosiaľ právoplatnosť, pretože nebol

doručený všetkým tým osobám, ktorým v zmysle zákona mal byť doručený, a to či už ako

účastníkom konania alebo ako právnym zástupcom účastníkov konania. Z tohto dôvodu

treba podľa názoru sťažovateľky považovať právnych predchodcov žalovanej 2

a žalovaného 3 za povinné osoby, ktoré mali v zmysle reštitučného zákona povinnosť

sporné nehnuteľnosti vydať, a to v zmysle § 4 ods. 2. Podľa tohto ustanovenia povinnými

osobami sú tiež fyzické osoby, ktoré nadobudli vec od štátu, ktorý získal oprávnenie s ňou

nakladať za okolností uvedených v § 6, a to v prípadoch, keď tieto osoby nadobudli vec buď

v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia osoby

nadobúdateľa, ďalej aj osoby blízke týmto osobám, pokiaľ na ne tieto osoby vec previedli.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že hoci krajský súd vyslovuje určité

závery týkajúce sa otázky, či rozsudok okresného súdu sp. zn. z 10. januára

1989 nadobudol právoplatnosť a či vzhľadom na záujmy účastníkov konania dotknutých

týmto rozsudkom by bolo možné ešte vyvolať vo veci odvolacie konanie a v akom rozsahu,

v podstate sa krajský súd prikláňa k tomu zásadnému záveru, že otázka právoplatnosti

označeného rozsudku nehrá rozhodujúcu úlohu, pretože podľa jeho názoru právni

predchodcovia žalovanej 2 a žalovaného 3 nenadobudli sporné nehnuteľnosti ani v rozpore

s vtedy platnými predpismi, ale ani na základe protiprávneho zvýhodnenia osoby

nadobúdateľa.

Sťažovateľka sa s týmito rozhodujúcimi závermi krajského súdu v podanej sťažnosti

vlastne nezaoberá, pretože dôraz kladie iba na to, či sa stal označený rozsudok okresného

súdu právoplatným.

Podľa názoru ústavného súdu treba podotknúť, že aj keď by sa označený rozsudok

okresného súdu nemal považovať za právoplatný, bol krajský súd oprávnený sám

prejudiciálne posúdiť, či M. B. sporné nehnuteľnosti nadobudla od štátu nerušenou držbou

( ). V danom prípade totiž nešlo o rozsudok

s konštitutívnymi, ale iba s deklaratórnymi účinkami. M. B. vlastnícke právo nadobudla zo

zákona uplynutím zákonom predpísanej lehoty nerušenej dobromyseľnej držby, a nie

výrokom súdu, ktorý nadobudnutie vlastníctva nekonštituoval, ale iba deklaroval. Za týchto

okolností záver o tom, že M. B. sporné nehnuteľnosti nenadobudla ani v rozpore

s predpismi, ale ani na základe protiprávneho zvýhodnenia, nemožno považovať za

arbitrárny, či zjavne neodôvodnený. Ústavný súd preto nemal dôvod do rozsudku krajského

súdu zasiahnuť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010