Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 440/2010
PDF · 275.58 KB
No categories available
II. ÚS 440/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. J., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave
pod sp. zn. 9 Co 285/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. J. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra
2010 doručená sťažnosť J. J., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 285/2009 Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
17. septembra 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 17 C 92/92 z 24. apríla 2009 bola zamietnutá žaloba pôvodnej žalobkyne
M. P., do ktorej práv a povinností v odvolacom konaní ako jediná zákonná dedička vstúpila
sťažovateľka, na uloženie povinnosti uzavrieť s ňou dohodu o vydaní označených
nehnuteľností v rámci reštitučného konania. Žaloba smerovala proti piatim žalovaným
(ďalej len „žalovaní“), a to O. ú. (ďalej aj „žalovaný 1“), G. M. (ďalej aj „žalovaná 2“),
T. W. (ďalej aj „žalovaný 3“), M. ú. (ďalej aj „žalovaný 4“), ako aj M. T. (ďalej aj
„žalovaný 5“). Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 285/2009-502 z 27. júla 2010 bol
rozsudok okresného súdu potvrdený v zamietajúcej časti voči žalovanej 2 a žalovanému 3.
Odvolací súd žalovaným v 2. a 3. rade nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ
ide o zamietajúcu časť voči žalovanému 1 a žalovanému 5 rozsudok bol zrušený a vec
vrátená na ďalšie konanie.
Sťažovateľka so závermi krajského súdu nesúhlasí, pričom argumentuje takto:
«Sťažovateľka sa domnieva, že závery Krajského súdu v Trnave ako odvolacieho
súdu nemôžu obstáť. Uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Trnave je arbitrárne založené
na právnych záveroch popierajúcich najzákladnejšie procesnoprávne pravidlá, a preto je
podľa sťažovateľky v takom rozpore so zákonom, že ho možno označiť za arbitrárne a
porušujúce ústavou garantované základné práva sťažovateľky.
Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, právna predchodkyňa
odporcov v 2. a 3. rade, nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na
základe rozhodnutia súdu. Zároveň súd dokazovaním zistil, že toto rozhodnutie súdu nikdy
nebolo riadne doručené všetkým účastníkom konania. Napriek tejto skutočnosti súd dovodil,
že toto rozhodnutie je právoplatné.
Podľa § 159 ods. 1 O. s. p., ktorého znenie sa za celé obdobie platnosti zák.
č. 99/1963 Zb. nezmenilo, možno za právoplatný rozsudok považovať iba „doručený
rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním“. Sťažovateľka má za nesporné, že
doručeným rozsudkom je iba taký rozsudok, ktorý bol riadne (v súlade so zákonnou úpravou
doručovania rozsudku) doručený všetkým účastníkom konania. To napokon vyplýva aj z tej
skutočnosti, že právoplatným je iba taký rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním.
Odvolacia lehota však začína plynúť až riadnym doručením rozsudku. Pokiaľ nebol
rozsudok riadne doručený, nemožno preto hovoriť o uplynutí lehoty na odvolanie a proti
rozsudku sa možno naďalej odvolať. Skutočnosť, že tak môže urobiť iba jeden z účastníkov,
t. j. ten, ktorému rozsudok nebol riadne doručený, nemení nič na tom, že rozsudok
nenadobúda právoplatnosť ani voči ostatným účastníkom konania. Odvolací súd sa mýli,
keď tvrdí, že vo vzťahu medzi právnou predchodkyňou odporcov v 2. a 3. rade, M. B.
a štátom rozsudok nadobudol právoplatnosť. Hoci odvolacia lehota plynie pre každého
účastníka zvlášť, právoplatnosť rozsudku nastáva pre všetkých účastníkov v rovnaký
okamih. Ak preto jeden účastník môže stále podať odvolanie voči rozsudku, nemôže tento
nadobudnúť právoplatnosť ani voči tým účastníkom, ktorým odvolacia lehota už
uplynula. ...
Pre úplnosť sťažovateľka dodáva, že na daný prípad nemožno aplikovať ustanovenie
§ 206 ods. 2 O. s. p., nakoľko toto upravuje právoplatnosť jednotlivých výrokov, ktoré
neboli napadnuté odvolaním, ale až v čase po uplynutí odvolacej lehoty poslednému
účastníkovi. Ak by sa však aj napriek tomu ust. § 206 ods. 2 O. s. p. aplikovalo na tento
prípad, na závere o nemožnosti čiastočného nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
vo vzťahu M. B. a štát, by to nič nezmenilo. Navrhovatelia v danom spore žiadali o určenie
spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, t. j. každý sa domáhal svojho vlastníckeho
práva k určitému podielu. Ak súd potom určil M. B. ako jedinú vlastnícku nehnuteľností
v celosti, zrušenie alebo zmena výroku, ktorým súd zamietol návrh v časti vlastníctva R. W.,
by sa musela dotknúť a prejaviť aj na výroku týkajúcom sa M. B. Nie je totiž možné, aby
k jednej nehnuteľnosti, resp. k jednému spoluvlastníckemu podielu existovali dvaja rozdielni
vlastníci. Preto je zrejmé, že predmetný rozsudok by ani v zmysle § 206 ods. 2 posl. veta
O. s. p. nemohol nadobudnúť čiastočnú právoplatnosť.
Sťažovateľka ďalej upozorňuje aj na tú skutočnosť, že vyššie uvedený rozsudok z
roku 1989 nebol doručený nielen R. W., ale ani zástupcovi, ktorého si pre dané konanie
zvolili všetci odporcovia. Na túto skutočnosť upozorňovala sťažovateľka (resp. jej právna
predchodkyňa) už v súdnom konaní pred všeobecnými súdmi, ani jeden sa však k tejto
námietke nevyjadril. Sťažovateľka zasiela v prílohe kópiu splnomocnenia, ktorým všetci
traja odporcovia poverili svojím zastupovaním p. Ľ. V., ako aj kópiu titulnej strany
zápisnice z pojednávania dňa 10. 1. 1989, na ktorom bol vyhlásený predmetný rozsudok a
na ktorom bol ako zástupca účastníkov prítomný aj p. V. Zo spisu nevyplýva, že by mu
odporcovia vypovedali udelenú plnú moc, alebo že by splnomocnenie zaniklo z iného
dôvodu. V zmysle § 49 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom v rozhodnom období), malo byť
rozhodnutie doručované práve aj p. V. ako právnemu zástupcovi účastníkov s plnou mocou
pre celé konanie. Pokiaľ rozhodnutie p. V. nebolo doručené, čomu nasvedčuje skutočnosť,
že v rozsudku nie je uvedené právne zastúpenie odporcov a v spise sa doručenka zásielky
adresovanej p. V. nenachádza, nemôže byť rozhodnutie považované za právoplatné.
Na základe nesprávnej aplikácie zákonných ustanovení odvolací súd nesprávne
zhodnotil postavenie M. B. v súvislosti s aplikáciou zák. č. 87/1991 Zb. M. B. bola zaslaná
výzva nie ako vlastnícke ale ako držiteľke nehnuteľností, čo zodpovedalo skutočnému stavu
veci. Vlastníkom nehnuteľností bol naďalej štát. ...»
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu s tým, aby bol
rozsudok krajského súdu z 27. júla 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon
požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 303,31 €.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 285/2009-502 z 27. júla 2010 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 92/92-377 z 24. apríla 2009 v napadnutej
zamietajúcej časti, a čo sa týka trov prvostupňového konania voči žalovanej 2
a žalovanému 3. Zároveň bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie
v napadnutej zamietajúcej časti voči žalovanému 1 a žalovanému 5. Predmetom žaloby je
vydanie nehnuteľností v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách
v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Skutkový stav veci ustaľuje
krajský súd takto:
„Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou
súdu prvého stupňa dňa 31. 03. 1992, domáha vydania označených nehnuteľností
s poukazom na to, že jej právny predchodca A. B. bol výlučným vlastníkom nehnuteľností
zapísaných v pozemkovej knihe v LV č. 3657 k. ú. stavebného povolenia a boli na nej
riešené urbanistické a stavebno-technické zámery.
Vo vlastníctve štátu ku dňu účinnosti zákona o mimosúdnych rehabilitáciách bola
22
parc. č. 2139/4 o výmere 377 m, vo vlastníctve M. B. parc. č. 2139/5 o výmere 394 ma vo
2
vlastníctve R. W. parc. č. 2139/6 vo výmere 338 m.
Po prijatí Zákona o mimosúdnych rehabilitáciách č. 87/1991 Zb. sa vytvoril priestor
oprávneným osobám domáhať sa vydania vlastníctva, ktoré im bolo v rozhodnom období
postupom priečiacim sa princípom demokratickej spoločnosti odňaté a medzi takéto
oprávnené osoby patrila i žalobkyňa a to ako dcéra pôvodného vlastníka A. B., ktorému
predmetné nehnuteľnosti boli znárodnené.
Výzvou zo dňa 03. 09. 1991 žalobkyňa vyzvala O. ú. o vydanie nehnuteľnosti
(porovnaj č. 1. 295 spisu). V predmetnej výzve žalobkyňa žiadala ako oprávnená osoba -
dedička po nebohom otcovi A. B. o vrátenie jemu znárodnených nehnuteľností predmetnými
2
výmermi, žiadala vydanie parc. č. 837/5 - dielňa s dvorom vo výmere 584 m, parc. č. 837/6
2 2 2
-dielňa s dvorom vo výmere 175 ma zbytok parc. č. 840/1 vo výmere 350 m(1109 m),
s tým, že ide o nehnuteľnosti nachádzajúce sa na bývalej K. ul. č. 9 a dielne na nich sa
nachádzajúce v čase znárodnenia. Uplatnený nárok zdôvodnila rozhodnutím Štátneho
notárstva T. č. k. D 256/67-8 zo dňa 24. 02. 1967, ako i výpisom z pozemkovej knihy -
vl. č. 3657. O. ú. žalobkyni odpísal listom zo dňa 09. 09. 1991 (č. l. 298), ktorým jej
oznámil, že žiadosť o vydanie nehnuteľnosti musí podať u tej povinnej osoby, ktorá
nehnuteľnosť ku dňu účinnosti zákona, t. j. k 01. 04. 1991 drží.“
Hodnotenie veci krajským súdom je takéto:
«Výzva žalobkyne zaslaná v zákonom určenej lehote žalovanému bola dostatočne
jasná, zrozumiteľná a určitá, bolo z nej plne zrejmé to, o aké nehnuteľnosti sa jedná, presné
označenie aktuálnych parcelných čísel nie je jej podstatnou náležitosťou a nemôže byť
prekážkou úplnosti, resp. zrozumiteľnosti tejto výzvy, pretože í uvedenie čísel parciel podľa
ich označenia v čase znárodnenia dáva povinnej osobe dostatočne jasnú správu o tom,
ktoré nehnuteľnosti oprávnená osoba žiada vydať.
Súd prvého stupňa uzavrel, že výzva sa minula účinku, pretože zákonom č. 138/1991
Zb. o majetku obci prešlo vlastníctvo štátu k nehnuteľnostiam v správe národných výborov
s účinnosťou od 01. 04. 1991 na obce a mestá a do ich správy, teda priamo zo zákona
prešlo vlastníctvo štátu v správe O. T. na M. T. Preto jediným povinným subjektom bolo M.
T. ako vlastník a držiteľ a nik iný.
S týmto záverom sa nie je možné stotožniť. Žalobkyňa vo svojom odvolaní, ako aj
pred odvolacím súdom dôvodne poukázala na to, že zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách nadobudol platnosť dňa 21. 3. 1991 a účinnosť dňa 01. 04. 1991, zákon
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí nadobudol platnosť 15. 04. 1991 a účinnosť 01. 05. 1991,
preto M. T. nemohlo byť ku dňu účinnosti zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách vlastníkom sporných nehnuteľností, keďže podľa zákona o majetku obcí
bolo možné posudzovať prechod vlastníctva až od 01. 05. 1991. V danom prípade je potom
potrebné vychádzať z presnej dikcie Zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, keď v zmysle
§ 4 ods. 1 zákona povinnými osobami sú štát alebo právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti
tohto zákona (01. 04. 1991) vec držia. V danom prípade potom za povinnú osobu nie je
možné označiť M. T., ale povinnou osobou je štát, zastúpený O. ú. Preto názor súdu prvého
2
stupňa o tom, že výzva o vydanie pare. č. 2139/4 o výmere 377 mnesmeruje voči povinnej
osobe, nie je správny.
Z výmerov vydaných v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 118/1948 Zb. (č. l. 313, 314 spisu)
vyplýva, že došlo k znárodneniu majetku právneho predchodcu žalobkyne. ...
Reštitučný nárok je nárok podľa osobitného zákona, ktorým sa demokratická
spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd,
spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu.
Štát a jeho orgány sú teda povinné postupovať v konaní podlá reštitučného zákona v súlade
so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách
má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Štát sa na samom začiatku rehabilitačnými a
reštitučnými zákonmi zaviazal odstrániť všetky krivdy spôsobené v minulosti štátom na
fyzických osobách a reštitúcie považoval za jednu zo základných foriem privatizácie, ktorá
mala byť hlavným princípom transformácie slovenskej ekonomiky. Účelom zákona
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov je zmierniť
následky niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948-1989
na základe občianskoprávnych a pracovných úkonov a správnych aktov, urobených
v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti a to na zásade individuálnej
spravodlivosti.
Majetková krivda je krivdou (príkorím, nespravodlivosťou) v majetkovej sfére; za ňu
možno označiť každé odňatie veci v tzv. rozhodnom období, na základe niektorej z právnych
skutočností uvedených v § 6 zákona č. 87/1991 Zb.
Podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 81/1991 2b. o mimosúdnych rehabilitáciách
povinnosť vydať vec sa vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na štát
znárodnením vykonaným v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi.
Na to, aby nastúpila povinnosť vydať vec oprávnenej osobe podľa § 6 ods. 1 písm. k)
zákona, musí byť znárodnenie vykonané v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi.
V § 6 ods. 1 zákona č. 118/1948 Zb. bola daná možnosť ministrovi vnútorného
obchodu znárodniť zoštátnením niektoré podniky prevádzkujúce veľkoobchodnú činnosť.
Žalobkyňa tvrdila, že znárodnenie bolo vykonané v rozpore s vtedy platnými zákonnými
predpismi, pretože otcovi nebola za nehnuteľnosti vyplatená žiadna náhrada. Pokiaľ by
vlastníkovi náhrada patriť mala, ale nebola mu priznaná a preto ani vyplatené, v takomto
postupe možno nepochybne vidieť rozpor s vtedy platnými zákonnými predpismi.
V predmetnom konaní sa žalovaní v 1. a 5. rade bránili vydaniu nehnuteľnosti aj tým,
že pozemok nie je možné vydať v zmysle § 8 ods. 3 zákona.
Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnvch rehabilitáciách pozemok, na
ktorom je umiestnená stavba, ktorá bola zriadená až po prevzatí pozemku štátom, sa
nevydáva.
V stavebnom konaní uskutočnenom v roku 1983 na výstavbu Domova dôchodcov a
opatrovateľskej služby do pozemkov slúžiacich stavebno-technickému riešeniu bola
zaradená i sporná parc. č. 2139/4.
Preto majú žalovaní v 1. a 5. rade za preukázané, že ide o pozemok, na ktorom je
umiestnená stavba zriadená po prevzatí pozemku štátom. Stavebné povolenie bolo vydané
na Domov dôchodcov a opatrovateľskú službu na ulici V., na ktorej ulici sa vlastne i sporná
nehnuteľnosť fakticky v prírode nachádza. Predmetná parcela je súčasťou súboru objektu,
i keď je však pravdou, že nie je zastavaná, nie je na nej umiestnený žiadny objekt, žiadna
stavba. Je zaradená do komplexu územia, ktoré je v blízkostí Domova dôchodcov a
opatrovateľskej služby. Na uvedenej ulici je vybudovaná oddychová zóna s chodníkmi.
Na budovy na V. ulici najprv nadväzuje chodník pre peších a to aj cez spornú parcelu
nachádzajúcu sa za domovom, následne sa nachádza sporná parcela a to ako v roli
chodníka, tak aj ako časť zatrávneného územia s vysadenou verejnou zeleňou ako
oddychovou zónou. Za týmto územím (už za spornou parcelou) sa opäť nachádza chodník
pre peších, ktorý je však už vedľa verejnej komunikácie určenej pre prevádzku motorových
vozidiel a dopravy. Sporná parcela je zaradená do verejného priestranstva - chodníka a
parku s výsadbou rastlín i okrasných drevín, ktorý je udržiavaný a obyvateľmi tohto
teritória užívaný. Toto verejné priestranstvo a verejná zeleň nie je len na spornej parcele,
ale i na rozsiahlej ploche tvoriacej celý uličný výhľad, celé urbanistické usporiadanie tohto
územia formou dvoch rovnobežne idúcich chodníkov s rozmedzím cca 15-20 m od seba
vzdialených, medzi ktorými je udržiavaná verejná zeleň. Celý priestor, celá zóna pôsobí
usporiadane, premyslene a plánovane na seba nadväzuje.
Predmetná nehnuteľnosť pôvodne v užívaní rodiny B. slúžila ako dielňa s dvorom,
v súčasnosti je súčasťou architektonickej úpravy na V. ulici, takáto úprava (verejná
komunikácia a verejná zeleň) sa nachádza po celej dĺžke V. ulice, je jej súčasťou, jej
súčasťou je aj sporná parcela, ktorá sa tu nachádza bezprostredne v chodníku a vo verejnej
zeleni. Uvedená architektonická úprava je súrodá, akceptovateľná, dlhodobo užívaná.
Uvedená nehnuteľnosť je súčasťou miestnej komunikácie, je užívaná ako súčasť ulice V. v T.
Chodník nachádzajúci sa na časti pozemku pare. č. 2139/4 bol vybudovaný až. po prevzatí
pozemku štátom v súvislosti s výstavbou Domova dôchodcov.
Nehnuteľnosť nemôže slúžiť svojmu pôvodnému účelu, pretože pôvodne na parc.
č. 2139/4 bola murovaná kancelária a drevený sklad, inventúrne č. 2451, drevená budova -
výkupňa, inventúrne č. 2452 a hospodárska budova (sklad), inventúrne č. 2453. Obnovenie
takéhoto využitia nehnuteľnosti zvlášť i preto, že parcela sa nachádza v strede ulice je už
aktuálne vylúčené.
Na nehnuteľnosti sa pôvodná stavba nenachádza, nenachádza sa tu ale ani nová
stavba, nie je zastavaná, nachádza sa na nej chodník a verejná zeleň v úrovni zemského
povrchu, nad touto úrovňou nie je žiadna stavba, žiaden objekt, nachádzajú sa tu zrejme
rastliny a stromy.
Preto odvolací súd považoval za potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa voči
žalovaným v 1. a 5. rade zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h)
OSP za účelom objasnenia, či je daný dôvod na vydanie veci podľa § 6 ods. 1 písm. k)
zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách a či ide o nehnuteľnosť spôsobilú na
vydanie. (...)
Žalobkyňa neb. M. P. sa ďalej domáhala voči žalovaným v 2. a 3. rade vydania parc.
2 2
č. 2139/5 o výmere 394 ma 2139/6 o výmere 338 mod matky žalobkyne M. B., rodená S.,
ktorá zomrela dňa 22. 01. 1992 a následne aj od R. W. Išlo o nehnuteľnosti, ktoré boli
znárodnené a preto sa považovala i vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam za oprávnenú osobu
a nadobúdateľku považovala za osobu povinnú. V žalobe, ktorú podala dňa 31. 03. 1992
uviedla, že nebohá matka sa v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava sp. zn.
14C/301/88 domáhala určenia vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam a súd rozsudkom zo dňa
10. 01. 1989 rozhodol, že matka je výlučným vlastníkom sporných parciel. Rozhodnutie
súdu nepovažovala za správne, podrobila ho kritike majúc za to, že súd sa mylne domnieval,
že predmetná výmera matke patrí na základe zmluvy o bezodplatnom prevode nehnuteľnosti
registrovanej na Štátnom notárstve v T. pod č. RI 721/71. Uviedla, že parcela- 2139/4
2
o výmere 1109 mbola znárodnená v rozpore s predpismi, konkrétne III. § 13 ods. 1 tým, že
otcovi nebola poskytnuté žiadna finančná ani iná náhrada. O tom, že by malo ísť
o zvýhodňovanie povinnej osoby – M. B. v priebehu konania uviedla, že predmetné súdne
konanie nie je právoplatne skončené, pretože rozsudok nebol doručený všetkým
zúčastneným osobám (R. W.), preto takéto nadobudnutie vlastníctva je v rozpore s právnymi
predpismi.
Žalobkyňa neb. M. P. listom zo dňa 24. 09. 1991 vyzvala svoju matku M. B. v zmysle
z. č. 87/1991 Zb. o vydanie nehnuteľnosti, t. j. parc. č. 2139/4 a nehnuteľnosti na nej sa
nachádzajúce, ktorý majetok bol pôvodnému vlastníkovi A. B. znárodnený. Tento majetok
bol v správe národného podniku Z. s. do septembra 1983 (č. l. 77 spisu). Žalobkyňa súčasne
dňa 03. 07. 1992 vyzvala i nebohú R. W. na vydanie nehnuteľnosti podľa z. č. 92/1992 a to
parc. č. 2139/4, ktoré nehnuteľností boli národným podnikom Z. s. vrátené späť
Československému štátu, O., T. Uvedená výzva bola zaslaná R. W. po uplynutí lehoty
stanovenej zákonom na výzvu povinnej osoby (č. l. 74 spisu).
Z obsahu spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 14C/301/88 odvolací súd zistil, že
M. B., R. W. a M. W. dňa 22. 09. 1988 podali žalobu voči O. T. o určenie vlastníctva
k sporným nehnuteľnostiam, pretože predmetné nehnuteľnosti užívajú vo vedomí, že im
patria a že sú ich výluční vlastníci. Pozemky doposiaľ nerušene užívajú od roku 1936, sú
ohradené plotom a Z. s. ich užívali len dočasne. Nebohá M. B. odvíjala svoj vlastnícky
nárok od presvedčenia, že nehnuteľnosti spolu s rodinou dlhodobo nerušene užíva, že Z. s.
nehnuteľnosť nepotrebovali, nevyužívali, nebol splnený účel, na ktorý im boli dané do
správy, naopak, užíva ich rodina B. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní
rozsudkom č. k. 14C/301/88-24 zo dňa 10. 01. 1989 určil, že žalobkyňa v 3. rade M. B. je
2 2
výlučnou vlastníckou parc. č. 2139/5 vo výmere 394 ma parc. č. 2139/6 vo výmere 338 m,
vytvorené podľa geometrického plánu č. 244-2540-0149-88 zo dňa 20. 04. 1988 z pôvodnej
22
parc. č. 2139/4 o výmere 1109 m, z ktorej zvyšok 377 mparc. č. 2139/4 zostal vo
vlastníctve Československého štátu. Tento rozsudok bol doručený účastníkom konania,
avšak za R. W. ho prevzal M. W.,, bol ale doručený O. v T. a M. B. Na rozsudku je
vyznačená právoplatnosť dňom 22. 02. 1989 a na základe tohto určovacieho výroku bolo
vlastnícke právo -zapísané v evidencii nehnuteľností na M. B., rodenú S. Na základe týchto
skutočností M. B. získala presvedčenie, že je vlastníčkou uvedených nehnuteľností. Stalo sa
tak na základe právoplatného a vykonateľného, autoritatívneho rozhodnutia súdu, ktorý
vyriešil spor medzi i domnelými vlastníkmi a štátom vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam.
Rozsudok súdu ako verejná listina slúžil na zápis vlastníctva v jej prospech v katastri
nehnuteľností.
M. B., rodená W. predmetné nehnuteľnosti získala rozhodnutím štátneho orgánu
v súdnom spore (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), na základe rozsudku súdu, na
základe autoritatívneho rozhodnutia k tomu určenej nezávislej inštitúcie určenej právnym
poriadkom na riešenie sporov. Nemala dôvod pochybovať o svojom vlastníctve
k nadobudnutému majetku, preto ako vlastnícka následne nehnuteľnosti darovacími
zmluvami darovala pôvodnej žalovanej v 2. rade R. W. (zomrelej dňa 30. 08. 1999).
Darovacou zmluvou zo dňa 30. 07. 1990 darovala M. B. R. W. parc. č. 2139/6 -
2
zastavaná plocha vo výmere 338 m(pozemok bez budovy), ktorá zmluva bola registrovaná
Štátnym notárstvom v T. dňa 31. 10. 1990 pod RI 2584/90 (č. l. 27 spisu). Ďalšia darovacia
zmluva bola uzavretá 20. 11. 1991, ktorou darkyňa M. B. darovala svojej dcére R. W.
2
okrem iných parc. č. 2139/5 zastavanú plochu vo výmere 394 m. Predmetná darovacia
zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom v T. dňa 31. 12. 1991 pod RI 2696/91. Ku
2
dňu účinnosti zákona o mimosúdnych rehabilitáciách bola parc. č. 2139/4 o výmere 377 m,
2 2
vo vlastníctve M. B. parc. č. 2139/5 o výmere 394 ma parc. č. 2139/6 vo výmere 338 m
bola vo vlastníctve R. W. ...
Nebohá M. B., rodená S. by mohla spĺňať status povinnej osoby podľa § 4 ods. 2
vtedy, ak by vec nadobudla od štátu, ktorý získal oprávnenie s ňou nakladať za okolností
uvedených v § 6 zákona, nadobudla by ju v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo na
základe protiprávneho zvýhodnenia jej osoby, rovnako tak osoby jej blízke, t. j. R. W.,
na ktorú sporné nehnuteľnosti previedla M. B. ale nehnuteľnosti nenadobudla od štátu
kúpnou, darovacou, hospodárskou či inou zmluvou, ale získala ich pre seba rozhodnutím
štátneho orgánu - súdu v dôsledku toho, že vstúpila so štátom do súdneho sporu, kde bola
úspešná. Okolnosti právoplatnosti súdneho sporu nemajú na vyriešenie uvedenej podstaty
veci podľa názoru odvolacieho súdu rozhodujúci význam, dôležité je tu presvedčenie
nadobúdateľa, t. j. subjektívny pocit M. B., ktorá nemala dôvod nedôverovať rozhodnutiu
súdu a doložke právoplatnosti vyznačenej na prvopise rozsudku Okresným súdom Trnava.
Dôležitý je tu spôsob, ako sa M. B. - stala vlastníčkou nehnuteľností, pretože to nebolo
v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia osoby
nadobúdateľa. Pokiaľ súd nedoručil rozsudok R. W. do vlastných rúk (súdu sa zásielka
s rozsudkom od R. W. nevrátila ako neprevzatá, vrátila sa mu od nej podpísaná doručenka
a to, že zásielku neprevzal adresát spôsobil poštový doručovateľ, ktorý nezabezpečil
odovzdanie zásielky adresátovi), na postavení M. B. to nič nemení. Vo vzťahu
k nadobudnutiu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam M. B. žalovaný (O.) nepodal
odvolanie, rozsudok sa stal vo vzťahu M. B. a štát - žalovaný O., právoplatný. Štát
nepokračoval v spore o vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam s M. B. a takýto postoj
nemožno považovať ani za protiprávne zvýhodnenie osoby nadobúdateľa, ani za rozpor
s vtedy platnými predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu nadobudnutie vlastníctva
fyzickou osobou rozhodnutím štátneho orgánu v súdnom konaní, v riadnom spore, ktorý sa
skončil autoritatívnym rozhodnutím súdu, aj keď len na súde prvej inštancie, vylučuje
aplikáciu § 4 ods. 2 zákona na to, aby táto osoba mala status osoby povinnej, ktorého
statusu voči svojej matke sa žalobkyňa dovolávala. Skutočnosť, že rozsudok nebol doručený
R. W. na nadobudnutí vlastníctva M. B. nemá rozhodujúci vplyv, dotklo sa to totiž práv
R. W., nie M. B.
M. B. preto nebola povinnou osobou, pretože vec od štátu nadobudla rozhodnutím
štátneho orgánu, vlastníčkou sa stala na základe autoritatívneho rozhodnutia súdu, nie na
základe právneho úkonu medzi štátom a ňou a R. W., na ktorú M. B. nehnuteľnosti
previedla darovacou zmluvou, má rovnaké postavenie ako M. B., rodená S., teda status
povinnej osoby voči nej nesvedčí.
Pretože M. B., rodená W., resp. R. W., rodená B. nespĺňali status povinnej osoby,
nenadobudli vec od štátu buď v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe
protiprávneho zvýhodnenia osoby nadobúdateľa, ale M. B. ju „vysúdila“ v rámci sporového
konania pred súdom (riadne sporové konanie, výsledkom ktorého procesného postupu bol
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť a na základe neho boli nehnuteľnosti zapísané do
vlastníctva úspešnej účastníčky sporu).
Preto M. B., resp. jej právnu nástupkyňu R. W. nemožno považovať za povinné
osoby podľa Zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a preto pokiaľ súd prvého stupňa
žalobu voči nim žalovaným v 2. a 3. rade zamietol, odvolací súd tento rozsudok ako vecne
správny z hore uvedených dôvodov potvrdil.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Sťažovateľka podanou sťažnosťou napáda iba tú časť rozsudku krajského súdu,
ktorou bolo potvrdené zamietnutie žaloby voči žalovanej 2 a žalovanému 3. Správnosť
ostatných výrokov nespochybňuje.
Hlavným argumentom sťažovateľky je, že rozsudok okresného súdu sp. zn.
14 C 301/88 z 10. januára 1989, ktorým bolo určené, že M. B. je výlučnou vlastníčkou
sporných nehnuteľností, v skutočnosti nenadobudol dosiaľ právoplatnosť, pretože nebol
doručený všetkým tým osobám, ktorým v zmysle zákona mal byť doručený, a to či už ako
účastníkom konania alebo ako právnym zástupcom účastníkov konania. Z tohto dôvodu
treba podľa názoru sťažovateľky považovať právnych predchodcov žalovanej 2
a žalovaného 3 za povinné osoby, ktoré mali v zmysle reštitučného zákona povinnosť
sporné nehnuteľnosti vydať, a to v zmysle § 4 ods. 2. Podľa tohto ustanovenia povinnými
osobami sú tiež fyzické osoby, ktoré nadobudli vec od štátu, ktorý získal oprávnenie s ňou
nakladať za okolností uvedených v § 6, a to v prípadoch, keď tieto osoby nadobudli vec buď
v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia osoby
nadobúdateľa, ďalej aj osoby blízke týmto osobám, pokiaľ na ne tieto osoby vec previedli.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že hoci krajský súd vyslovuje určité
závery týkajúce sa otázky, či rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 301/88 z 10. januára
1989 nadobudol právoplatnosť a či vzhľadom na záujmy účastníkov konania dotknutých
týmto rozsudkom by bolo možné ešte vyvolať vo veci odvolacie konanie a v akom rozsahu,
v podstate sa krajský súd prikláňa k tomu zásadnému záveru, že otázka právoplatnosti
označeného rozsudku nehrá rozhodujúcu úlohu, pretože podľa jeho názoru právni
predchodcovia žalovanej 2 a žalovaného 3 nenadobudli sporné nehnuteľnosti ani v rozpore
s vtedy platnými predpismi, ale ani na základe protiprávneho zvýhodnenia osoby
nadobúdateľa.
Sťažovateľka sa s týmito rozhodujúcimi závermi krajského súdu v podanej sťažnosti
vlastne nezaoberá, pretože dôraz kladie iba na to, či sa stal označený rozsudok okresného
súdu právoplatným.
Podľa názoru ústavného súdu treba podotknúť, že aj keď by sa označený rozsudok
okresného súdu nemal považovať za právoplatný, bol krajský súd oprávnený sám
prejudiciálne posúdiť, či M. B. sporné nehnuteľnosti nadobudla od štátu nerušenou držbou
(§ 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). V danom prípade totiž nešlo o rozsudok
s konštitutívnymi, ale iba s deklaratórnymi účinkami. M. B. vlastnícke právo nadobudla zo
zákona uplynutím zákonom predpísanej lehoty nerušenej dobromyseľnej držby, a nie
výrokom súdu, ktorý nadobudnutie vlastníctva nekonštituoval, ale iba deklaroval. Za týchto
okolností záver o tom, že M. B. sporné nehnuteľnosti nenadobudla ani v rozpore
s predpismi, ale ani na základe protiprávneho zvýhodnenia, nemožno považovať za
arbitrárny, či zjavne neodôvodnený. Ústavný súd preto nemal dôvod do rozsudku krajského
súdu zasiahnuť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2010