Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 380/2010
PDF · 138.66 KB
No categories available
I. ÚS 380/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. H., Z., zastúpeného JUDr. M. R. I., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1,
čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 132/2007 zo 17. decembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Š. H. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla
2009 doručená sťažnosť Ing. Š. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. M. R. I., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na uskutočňovanie inej
zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) ústavy, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3
a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 132/2007 zo 17. decembra 2008 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ uzatvoril so svojím
zamestnávateľom I., s. r. o., Z. (ďalej len „zamestnávateľ“), manažérsku zmluvu podľa § 51
Občianskeho zákonníka, ktorou mu bola priznaná základná mesačná mzda a za v
zmluve ustanovených podmienok pri skončení pracovného pomeru aj cieľová odmena,
ktorá predstavovala 10-násobok mesačnej mzdy. Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením sp. zn. 4 Cdo 132/2007 zo 17. decembra 2008 zrušil rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 32/2007 z 8. marca 2007, ktorým
bola sťažovateľovi priznaná cieľová odmena z manažérskej zmluvy v sume 550 000 Sk.
Najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu zrušil na základe právneho záveru, že relevantné
ustanovenia manažérskej zmluvy sú neplatné. Podľa názoru sťažovateľa tak došlo
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto žiadal, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví
porušenie označených práv, zruší uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 132/2007 zo
17. decembra 2008, vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.
3. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis
Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 81/2004, z ktorého zistil tieto
skutočnosti:
3.1 Sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu proti
zamestnávateľovi o zaplatenie sumy 686 798 Sk s príslušenstvom. Okresný súd
rozsudkom č. k. 6 C 81/2004-131 zo 6. novembra 2006 návrh sťažovateľa, aby
zamestnávateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť 550 000 Sk istiny s úrokom z omeškania
vo výške 17,6 % od 1. septembra 2001, zamietol (vo zvyšnej časti v dôsledku uznania
a splnenia nárokov sťažovateľa zamestnávateľom konanie zastavil). Proti tomuto
rozhodnutiu podali odvolania obaja účastníci.
3.2 Krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 32/07 z 8. marca 2007 zmenil rozsudok
okresného súdu tak, že zamestnávateľ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 550 000 Sk
s úrokom z omeškania a trovy konania. Proti tomuto rozsudku podal zamestnávateľ 2. mája
2007 dovolanie.
3.3 Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 132/2007 zo 17. decembra 2008 (ktoré
obsahuje aj odlišné stanovisko sudcu JUDr. R. Č. pozn.) rozsudok krajského súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi
doručené 20. februára 2009.
3.4 Krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 12 Co 46/09 z 19. marca 2009
(sťažovateľovi doručený 21. apríla 2009), ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu
a zaviazal sťažovateľa uhradiť aj trovy konania zamestnávateľa.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podstatou námietok sťažovateľa je to, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí
porušuje princíp priority výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pri možnosti
viacerých výkladov; princíp skutočnej vôle zmluvných strán; jeho rozhodnutie je v rozpore
s princípom právnej istoty a právneho štátu, ako aj princípmi súkromného práva, kam patrí
aj autonómia zmluvných strán a zásada pacta sunt servanda. Sťažovateľ namietol aj
nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon
o ústavnom súde“ (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)].
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
6. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním
vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom
sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok,
mimoriadny opravný prostriedok, vyjmúc návrhu na obnovu konania a iný právny
prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.
V danom prípade je ústavná sťažnosť neprípustná, pretože smeruje proti zrušujúcemu
rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré treba považovať za procesné rozhodnutie, nemajúce
charakter rozhodnutia „konečného“. Po tomto rozhodnutí konanie vo veci samej
pokračovalo na krajskom súde. Po jeho ukončení a vydaní rozhodnutia krajským súdom
vo veci samej mohol sťažovateľ proti inému podať sťažnosť ústavnému súdu.
Ústavný súd poznamenáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu v čase rozhodovania
ústavného súdu už nebolo aktuálne, lebo po ňom vo veci rozhodoval opäť krajský súd, ktorý
rozsudkom sp. zn. 12 Co 46/09 z 19. marca 2009 (sťažovateľovi doručené 21. apríla 2009)
rozhodol s konečnou platnosťou; toto rozhodnutie však už nebolo napadnuté sťažnosťou na
ústavnom súde, resp. rozšírením pôvodnej ústavnému súdu 17. apríla 2009 podanej
sťažnosti.
7. Pri existencii platnej zásady vigilantibus iura si mal sťažovateľ ako nositeľ
určitého práva byť vedomý toho, že tieto svoje práva si má hájiť a starať sa o ne len on sám.
Ak sa však postavil k ústavnej ochrane s určitou neospravedlniteľnou ľahostajnosťou,
nemôže s úspechom požadovať ochranu týchto práv v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd pripomína, že konanie pred ústavným súdom je ovládané zásadou
dispozičnou (prejednacou), a nie zásadou oficiality (vyhľadávacou), či podliehajúcou
prieskumu v intenciách revízneho princípu. Sťažovateľovi nič nebránilo v tom, aby sa
s ústavnou sťažnosťou proti rozhodnutiu krajského súdu obrátil na ústavný súd.
8. Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
9. Vzhľadom na uvedené sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2010