Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 380/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. H., Z., zastúpeného JUDr. M. R. I., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1,

), v spojení s , a 3 a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. H. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla

2009 doručená sťažnosť Ing. Š. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. R. I., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na uskutočňovanie inej

zárobkovej činnosti podľa (ďalej len „“),

základného práva na odmenu za vykonanú prácu podľa ) , základného

práva na súdnu ochranu podľa v spojení s , a 3

a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2008 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ uzatvoril so svojím

zamestnávateľom I., s. r. o., Z. (ďalej len „zamestnávateľ“), manažérsku zmluvu podľa § 51

, ktorou mu bola priznaná základná mesačná mzda a za v

zmluve ustanovených podmienok pri skončení pracovného pomeru aj cieľová odmena,

ktorá predstavovala 10-násobok mesačnej mzdy. Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2008 zrušil rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. marca 2007, ktorým

bola sťažovateľovi priznaná cieľová odmena z manažérskej zmluvy v sume 550 000 Sk.

Najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu zrušil na základe právneho záveru, že relevantné

ustanovenia manažérskej zmluvy sú neplatné. Podľa názoru sťažovateľa tak došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1

v spojení s , a 3 a a práva podľa

dohovoru, a preto žiadal, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví

porušenie označených práv, zruší uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo

17. decembra 2008, vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.

3. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis

Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , z ktorého zistil tieto

skutočnosti:

3.1 Sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu proti

zamestnávateľovi o zaplatenie sumy 686 798 Sk s príslušenstvom. Okresný súd

rozsudkom č. k. -131 zo 6. novembra 2006 návrh sťažovateľa, aby

zamestnávateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť 550 000 Sk istiny s úrokom z omeškania

vo výške 17,6 % od 1. septembra 2001, zamietol (vo zvyšnej časti v dôsledku uznania

a splnenia nárokov sťažovateľa zamestnávateľom konanie zastavil). Proti tomuto

rozhodnutiu podali odvolania obaja účastníci.

3.2 Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 8. marca 2007 zmenil rozsudok

okresného súdu tak, že zamestnávateľ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 550 000 Sk

s úrokom z omeškania a trovy konania. Proti tomuto rozsudku podal zamestnávateľ 2. mája

2007 dovolanie.

3.3 Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2008 (ktoré

obsahuje aj odlišné stanovisko sudcu JUDr. R. Č. pozn.) rozsudok krajského súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi

doručené 20. februára 2009.

3.4 Krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 19. marca 2009

(sťažovateľovi doručený 21. apríla 2009), ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu

a zaviazal sťažovateľa uhradiť aj trovy konania zamestnávateľa.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstatou námietok sťažovateľa je to, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

porušuje princíp priority výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pri možnosti

viacerých výkladov; princíp skutočnej vôle zmluvných strán; jeho rozhodnutie je v rozpore

s princípom právnej istoty a právneho štátu, ako aj princípmi súkromného práva, kam patrí

aj autonómia zmluvných strán a zásada pacta sunt servanda. Sťažovateľ namietol aj

nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

5. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon

o ústavnom súde“ (, )].

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

6. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním

vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom

sa podľa ustanovenia rozumie riadny opravný prostriedok,

mimoriadny opravný prostriedok, vyjmúc návrhu na obnovu konania a iný právny

prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.

V danom prípade je ústavná sťažnosť neprípustná, pretože smeruje proti zrušujúcemu

rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré treba považovať za procesné rozhodnutie, nemajúce

charakter rozhodnutia „konečného“. Po tomto rozhodnutí konanie vo veci samej

pokračovalo na krajskom súde. Po jeho ukončení a vydaní rozhodnutia krajským súdom

vo veci samej mohol sťažovateľ proti inému podať sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu v čase rozhodovania

ústavného súdu už nebolo aktuálne, lebo po ňom vo veci rozhodoval opäť krajský súd, ktorý

rozsudkom sp. zn. z 19. marca 2009 (sťažovateľovi doručené 21. apríla 2009)

rozhodol s konečnou platnosťou; toto rozhodnutie však už nebolo napadnuté sťažnosťou na

ústavnom súde, resp. rozšírením pôvodnej ústavnému súdu 17. apríla 2009 podanej

sťažnosti.

7. Pri existencii platnej zásady vigilantibus iura si mal sťažovateľ ako nositeľ

určitého práva byť vedomý toho, že tieto svoje práva si má hájiť a starať sa o ne len on sám.

Ak sa však postavil k ústavnej ochrane s určitou neospravedlniteľnou ľahostajnosťou,

nemôže s úspechom požadovať ochranu týchto práv v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd pripomína, že konanie pred ústavným súdom je ovládané zásadou

dispozičnou (prejednacou), a nie zásadou oficiality (vyhľadávacou), či podliehajúcou

prieskumu v intenciách revízneho princípu. Sťažovateľovi nič nebránilo v tom, aby sa

s ústavnou sťažnosťou proti rozhodnutiu krajského súdu obrátil na ústavný súd.

8. Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia ( ).

9. Vzhľadom na uvedené sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010