Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 457/2010
PDF · 187.85 KB
No categories available
II. ÚS 457/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T, s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. F. P.,
B., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Sžf 59/2009 a jeho rozhodnutím z 18. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2010
doručená (a podaním doručeným ústavnému súdu 27. mája 2010 doplnená) sťažnosť
spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Sžf 59/2009 a jeho rozhodnutím z 18. februára 2010 (ďalej aj „namietaný
rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala 12. októbra 2008
žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia D. (ďalej len „žalovaný“) č. I/221/11114-
62440/2008/991909-r z 23. júla 2008 na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“), ktorý rozsudkom č. k. 23 S/172/2008-45 z 28. januára 2009 jej žalobu
zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 23. marca 2009 odvolanie.
Najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 59/2009 z 18. februára 2010
rozsudok krajského súdu potvrdil. Podľa sťažovateľky týmto rozhodnutím sa najvyšší súd
stotožnil s tým, že krajský súd prisvedčil správnosti právneho názoru žalovaného v tom, že
spoločnosť T., s. r. o., nebola vraj vlastníkom pohľadávky v celkovej nominálnej hodnote
vyše 37 000 000 Sk prihlásenej konkurznou prihláškou na Krajskom súde v Bratislave
25. januára 2002 (v konkurznej veci vedenej pod sp. zn. 3 K 246/01) voči úpadcovi Z.
v Slovenskej republike (ďalej len „Z. v SR“), ktoré prevzalo tento dlh od S. v Slovenskej
republike (ďalej len „S. v SR“) „Zmluvou o prevzatí dlhu“ zo 14. februára 2001, pretože
úkon „Uznania dlhu“ z 10. januára 2001 (ako vraj vyplýva z rozsudku Okresného súdu
Bratislava V č. k. 11 C 184/04-168 zo 16. októbra 2006) bol od počiatku neplatný, a teda
pohľadávka neexistovala. Keďže spoločnosť T., s. r. o., nebola vlastníkom predmetnej
pohľadávky nemohla postúpiť sťažovateľke časť tejto pohľadávky v zmysle „Zmluvy
o postúpení pohľadávky“ z 31. decembra 2006, a teda vraj možno jednoznačne konštatovať,
že sťažovateľka nenadobudla túto pohľadávku od spoločnosti T., s. r. o., a fakturované
služby (sprostredkovateľské a poradenské), ktoré bezprostredne súviseli s deklarovaným
odkúpením časti predmetnej pohľadávky, nepoužila a nepoužije na účely svojho podnikania
ako platiteľ, a teda zo strany sťažovateľky nebola splnená podmienka na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Z týchto skutočností
krajský súd vyvodil záver, že sťažovateľke nevznikol nárok na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty na základe dodávateľskej faktúry č. 310307/TA z 31. marca 2007 od dodávateľa
V., s. r. o., za sprostredkovateľské služby pri nákupe pohľadávok v obchodnom prípade
„Hotel...“ na základe „Zmluvy o dielo (o sprostredkovaní č. 310307/TA)“ z 31. marca 2007.
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd vo veci rozhodol v „diametrálnom rozpore
s platnou judikatúrou ESD“ a za porušenie jej základných práv považuje to, že
«a/ zo záverov uvedených v konaní NS SR č. k. 3 Sžf 59/2009 a z platnej judikatúry
ESD je zrejmý rozpor a nesprávne podaný výklad smernice a judikatúry. Napriek tomu, že
v konaní pred Najvyšším súdom, ako súdom poslednej inštancie vznikli otázky aktov
komunitárneho práva a Najvyšší súd /povinný predložiť otázky ESD/ ich nepredložil ESD
porušil tak právo účastníka konania na prístup k súdu, ktorým je ESD, a zmaril takto
možnosť zaujať stanovisko /podať zjednocujúci výklad/ jediným súdom, ktorý je oprávnený
vo veci rozhodnúť. Podľa nášho názoru došlo k porušeniu čl. 46, ods. 1, Ústavy SR, lebo
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a podľa čl. 6, ods. 1, Dohovoru má každý právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo , verejne a v primeranej dobe prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
b/ postupom Najvyššieho súdu SR /nepredložením prejudiciálnych otázok ESD/ došlo
aj k porušeniu nášho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, nakoľko v tomto
prípade mal byť zákonným sudcom pri splnení podmienok k daňovému súdu sudca ESD,
ktorý jediný je oprávnený rozhodovať o prejudiciálnych otázkach vo veci. Ústava SR
zaručuje prístup k ESD na základe „Zmluvy o založení ES“, ktorá má povahu prameňa
práva podľa čl. 7, ods. 2, 4 a 5, resp. čl. 154 c Ústavy SR,. Tým, že súd neprerušil konanie
napriek vzniku povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku ESD došlo k porušeniu čl. 48,
ods. 1 Ústavy SR, t.j. porušeniu nášho základného práva „nebyť odňatý zákonnému
sudcovi“.
c/ nerešpektovaním spoločnosti T. s. r. o. B., ako právoplatného veriteľa, resp.
vlastníka pohľadávky v konkurznom konaní č. k. 3 K 246/01, vedenom na Krajskom súde
Bratislava, ktorá je zdokumentovaná notárskou zápisnicou /stále platnou/ ako exekučným
a vykonateľným titulom a následným ignorovaním postúpenia časti tejto pohľadávky pre
spoločnosť T. s. r. o., B. dochádza k popieraniu vlastníctva majetku našej spoločnosti, čím
došlo k porušeniu nášho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20, ods. 1, Ústavy
SR.».
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom v konaní a rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Sžf 59/2009 z 18. februára 2010 došlo k porušeniu označených článkov
ústavy, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, prikázal
najvyššiemu súdu konať vo veci, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume
10 305,70 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 150 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je
povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané.
Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že sťažovateľka je toho názoru, že po
splnení zákonných podmienok si oprávnene mohla odpočítať daň z pridanej hodnoty
z faktúry za sprostredkovateľské a poradenské služby od spoločnosti V., s. r. o.,
č. 310307/TA z 31. marca 2007. Neuznaním tohto nároku z dôvodu, že sťažovateľka
nenadobudla časť pohľadávky od spoločnosti T., s. r. o., došlo podľa sťažovateľky
k porušeniu jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Z odôvodnenia namietaného rozsudku okrem iného vyplýva, že najvyšší súd po
oboznámení sa so samotnými odvolacími dôvodmi sťažovateľky (žalobcu) vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
a právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu a obmedzil sa len
na právne vyhodnotenie a posúdenie veci.
V tomto smere najvyšší súd musel jednoznačne prisvedčiť správnosti právneho
záveru žalovaného, že spoločnosť T., s. r. o., nebola vlastníkom pohľadávky v celkovej
nominálnej hodnote vyše 37 000 000 Sk prihlásenej konkurznou prihláškou na Krajskom
súde v Bratislave 25. januára 2002 voči Z. v SR, ktoré prevzalo tento dlh od S. v SR
„Zmluvou o prevzatí dlhu“ zo 14. februára 2001, pretože úkon „Uznania dlhu“
z 10. januára 2001, ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 11 C 184/04-
168 zo 16. októbra 2006, bol od počiatku neplatný, a teda pohľadávka neexistovala.
Spoločnosť T., s. r. o., nebola vlastníkom predmetnej pohľadávky, nemohla postúpiť
žalobcovi (sťažovateľke) časť tejto pohľadávky v zmysle „Zmluvy o postúpení
pohľadávky“ z 31. decembra 2006, na základe ktorej dodávateľ T., s. r. o., vystavil pre
sťažovateľku uvedené faktúry za dohodnutú cenu 1 Sk. Teda najvyšší súd jednoznačne
konštatoval, že sťažovateľka (žalobca) nenadobudla túto pohľadávku od spoločnosti T., s. r.
o., a fakturované služby – sprostredkovateľské a poradenské činnosti, ktoré bezprostredne
súviseli s deklarovaným odkúpením časti predmetnej pohľadávky, nepoužila a nepoužije na
účely svojho podnikania ako platiteľ, a teda zo strany sťažovateľky (žalobcu) nebola
splnená podmienka na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona
o DPH.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke (žalobcovi) tak nevznikol nárok na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe citovanej dodávateľskej faktúry za
kontrolované obdobie roku 2007 vystavené dodávateľom V., s. r. o., za sprostredkovateľské
a poradenské služby v zmysle „Zmluvy o dielo (o sprostredkovaní č. 310307/TA)“
z 31. marca 2007.
Keďže sťažovateľka nenadobudla časť predmetnej pohľadávky od uvedenej
spoločnosti, potom fakturované sprostredkovateľské služby od spoločnosti V., s. r. o., ktoré
mali bezprostredne súvisieť s deklaráciou odkúpenia časti predmetnej pohľadávky v zmysle
zmluvy o sprostredkovaní z 31. marca 2007, sťažovateľka (žalobca) nemohla použiť na
účely svojho podnikania ako platiteľ dane z pridanej hodnoty, a preto nebola z jej strany ako
daňovníka splnená podmienka na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a)
zákona o DPH. Z tohto dôvodu najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného,
ako aj správcu dane sú zákonné, preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdil.
V odôvodnení namietaného rozsudku najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom vysvetlil svoj právny názor, podľa ktorého sťažovateľka nenadobudla spornú
pohľadávku, čím nebola splnená podmienka na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
v zmysle zákona o DPH. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na
ktorom je založený namietaný rozsudok najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska
akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy.
K namietanému rozporu napadnutého rozhodnutia s označenou smernicou v spojení
s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (sťažovateľka uviedla prípady: 1. Ghent Coal Terminal –
C 37/95, 2. Breitsohl – C 400/98, 3. Gabalfrisa a ďalší – C 110/98, C 147/98, 4.
Rompelman – C 268/93, 4. Inzo – C 110/94 a 5. Enkler – C 230/94) ústavný súd po
oboznámení sa s obsahom uvedených judikátov a so skutkovým stavom danej veci,
z ktorého napadnuté rozhodnutie vychádzalo, konštatuje, že v okolnostiach danej veci
nepripadala do úvahy aplikácia uvedenej smernice v spojení s označenou judikatúrou
z dôvodu odlišného skutkového stavu, a preto aj v tejto časti bolo treba sťažnosť odmietnuť
pre zjavnú neopodstatnenosť.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010