Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 457/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T, s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. F. P.,

B., vo veci namietaného porušenia , a

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 18. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2010

doručená (a podaním doručeným ústavnému súdu 27. mája 2010 doplnená) sťažnosť

spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 20 ods. 1,

a (ďalej len „“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozhodnutím z 18. februára 2010 (ďalej aj „namietaný

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala 12. októbra 2008

žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia D. (ďalej len „žalovaný“) č. I/221/11114-

62440/2008/991909-r z 23. júla 2008 na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“), ktorý rozsudkom č. k. -45 z 28. januára 2009 jej žalobu

zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 23. marca 2009 odvolanie.

Najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. z 18. februára 2010

rozsudok krajského súdu potvrdil. Podľa sťažovateľky týmto rozhodnutím sa najvyšší súd

stotožnil s tým, že krajský súd prisvedčil správnosti právneho názoru žalovaného v tom, že

spoločnosť T., s. r. o., nebola vraj vlastníkom pohľadávky v celkovej nominálnej hodnote

vyše 37 000 000 Sk prihlásenej konkurznou prihláškou na Krajskom súde v Bratislave

25. januára 2002 (v konkurznej veci vedenej pod sp. zn. ) voči úpadcovi Z.

v Slovenskej republike (ďalej len „Z. v SR“), ktoré prevzalo tento dlh od S. v Slovenskej

republike (ďalej len „S. v SR“) „Zmluvou o prevzatí dlhu“ zo 14. februára 2001, pretože

úkon „Uznania dlhu“ z 10. januára 2001 (ako vraj vyplýva z rozsudku Okresného súdu

Bratislava V č. k. -168 zo 16. októbra 2006) bol od počiatku neplatný, a teda

pohľadávka neexistovala. Keďže spoločnosť T., s. r. o., nebola vlastníkom predmetnej

pohľadávky nemohla postúpiť sťažovateľke časť tejto pohľadávky v zmysle „Zmluvy

o postúpení pohľadávky“ z 31. decembra 2006, a teda vraj možno jednoznačne konštatovať,

že sťažovateľka nenadobudla túto pohľadávku od spoločnosti T., s. r. o., a fakturované

služby (sprostredkovateľské a poradenské), ktoré bezprostredne súviseli s deklarovaným

odkúpením časti predmetnej pohľadávky, nepoužila a nepoužije na účely svojho podnikania

ako platiteľ, a teda zo strany sťažovateľky nebola splnená podmienka na odpočítanie dane

z pridanej hodnoty podľa o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Z týchto skutočností

krajský súd vyvodil záver, že sťažovateľke nevznikol nárok na odpočítanie dane z pridanej

hodnoty na základe dodávateľskej faktúry č. 310307/TA z 31. marca 2007 od dodávateľa

V., s. r. o., za sprostredkovateľské služby pri nákupe pohľadávok v obchodnom prípade

„Hotel...“ na základe „Zmluvy o dielo (o sprostredkovaní č. 310307/TA)“ z 31. marca 2007.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd vo veci rozhodol v „diametrálnom rozpore

s platnou judikatúrou ESD“ a za porušenie jej základných práv považuje to, že

«a/ zo záverov uvedených v konaní NS SR č. k. a z platnej judikatúry

ESD je zrejmý rozpor a nesprávne podaný výklad smernice a judikatúry. Napriek tomu, že

v konaní pred Najvyšším súdom, ako súdom poslednej inštancie vznikli otázky aktov

komunitárneho práva a Najvyšší súd /povinný predložiť otázky ESD/ ich nepredložil ESD

porušil tak právo účastníka konania na prístup k súdu, ktorým je ESD, a zmaril takto

možnosť zaujať stanovisko /podať zjednocujúci výklad/ jediným súdom, ktorý je oprávnený

vo veci rozhodnúť. Podľa nášho názoru došlo k porušeniu , ods. 1, SR, lebo

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a podľa čl. 6, ods. 1, Dohovoru má každý právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo , verejne a v primeranej dobe prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

b/ postupom Najvyššieho súdu SR /nepredložením prejudiciálnych otázok ESD/ došlo

aj k porušeniu nášho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, nakoľko v tomto

prípade mal byť zákonným sudcom pri splnení podmienok k daňovému súdu sudca ESD,

ktorý jediný je oprávnený rozhodovať o prejudiciálnych otázkach vo veci. SR

zaručuje prístup k ESD na základe „Zmluvy o založení ES“, ktorá má povahu prameňa

práva podľa , ods. 2, 4 a 5, resp. c SR,. Tým, že súd neprerušil konanie

napriek vzniku povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku ESD došlo k porušeniu čl. 48,

ods. 1 SR, t.j. porušeniu nášho základného práva „nebyť odňatý zákonnému

sudcovi“.

c/ nerešpektovaním spoločnosti T. s. r. o. B., ako právoplatného veriteľa, resp.

vlastníka pohľadávky v konkurznom konaní č. k. , vedenom na Krajskom súde

Bratislava, ktorá je zdokumentovaná notárskou zápisnicou /stále platnou/ ako exekučným

a vykonateľným titulom a následným ignorovaním postúpenia časti tejto pohľadávky pre

spoločnosť T. s. r. o., B. dochádza k popieraniu vlastníctva majetku našej spoločnosti, čím

došlo k porušeniu nášho základného práva vlastniť majetok podľa , ods. 1,

SR.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom v konaní a rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 18. februára 2010 došlo k porušeniu označených článkov

, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, prikázal

najvyššiemu súdu konať vo veci, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 305,70 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 150 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je

povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako

platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že sťažovateľka je toho názoru, že po

splnení zákonných podmienok si oprávnene mohla odpočítať daň z pridanej hodnoty

z faktúry za sprostredkovateľské a poradenské služby od spoločnosti V., s. r. o.,

č. 310307/TA z 31. marca 2007. Neuznaním tohto nároku z dôvodu, že sťažovateľka

nenadobudla časť pohľadávky od spoločnosti T., s. r. o., došlo podľa sťažovateľky

k porušeniu jej základných práv zaručených , a .

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Z odôvodnenia namietaného rozsudku okrem iného vyplýva, že najvyšší súd po

oboznámení sa so samotnými odvolacími dôvodmi sťažovateľky (žalobcu) vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

a právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu a obmedzil sa len

na právne vyhodnotenie a posúdenie veci.

V tomto smere najvyšší súd musel jednoznačne prisvedčiť správnosti právneho

záveru žalovaného, že spoločnosť T., s. r. o., nebola vlastníkom pohľadávky v celkovej

nominálnej hodnote vyše 37 000 000 Sk prihlásenej konkurznou prihláškou na Krajskom

súde v Bratislave 25. januára 2002 voči Z. v SR, ktoré prevzalo tento dlh od S. v SR

„Zmluvou o prevzatí dlhu“ zo 14. februára 2001, pretože úkon „Uznania dlhu“

z 10. januára 2001, ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 11 C 184/04-

168 zo 16. októbra 2006, bol od počiatku neplatný, a teda pohľadávka neexistovala.

Spoločnosť T., s. r. o., nebola vlastníkom predmetnej pohľadávky, nemohla postúpiť

žalobcovi (sťažovateľke) časť tejto pohľadávky v zmysle „Zmluvy o postúpení

pohľadávky“ z 31. decembra 2006, na základe ktorej dodávateľ T., s. r. o., vystavil pre

sťažovateľku uvedené faktúry za dohodnutú cenu 1 Sk. Teda najvyšší súd jednoznačne

konštatoval, že sťažovateľka (žalobca) nenadobudla túto pohľadávku od spoločnosti T., s. r.

o., a fakturované služby – sprostredkovateľské a poradenské činnosti, ktoré bezprostredne

súviseli s deklarovaným odkúpením časti predmetnej pohľadávky, nepoužila a nepoužije na

účely svojho podnikania ako platiteľ, a teda zo strany sťažovateľky (žalobcu) nebola

splnená podmienka na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona

o DPH.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke (žalobcovi) tak nevznikol nárok na

odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe citovanej dodávateľskej faktúry za

kontrolované obdobie roku 2007 vystavené dodávateľom V., s. r. o., za sprostredkovateľské

a poradenské služby v zmysle „Zmluvy o dielo (o sprostredkovaní č. 310307/TA)“

z 31. marca 2007.

Keďže sťažovateľka nenadobudla časť predmetnej pohľadávky od uvedenej

spoločnosti, potom fakturované sprostredkovateľské služby od spoločnosti V., s. r. o., ktoré

mali bezprostredne súvisieť s deklaráciou odkúpenia časti predmetnej pohľadávky v zmysle

zmluvy o sprostredkovaní z 31. marca 2007, sťažovateľka (žalobca) nemohla použiť na

účely svojho podnikania ako platiteľ dane z pridanej hodnoty, a preto nebola z jej strany ako

daňovníka splnená podmienka na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a)

zákona o DPH. Z tohto dôvodu najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného,

ako aj správcu dane sú zákonné, preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne

správny potvrdil.

V odôvodnení namietaného rozsudku najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom vysvetlil svoj právny názor, podľa ktorého sťažovateľka nenadobudla spornú

pohľadávku, čím nebola splnená podmienka na odpočítanie dane z pridanej hodnoty

v zmysle zákona o DPH. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na

ktorom je založený namietaný rozsudok najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska

akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľky podľa , a .

K namietanému rozporu napadnutého rozhodnutia s označenou smernicou v spojení

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (sťažovateľka uviedla prípady: 1. Ghent Coal Terminal –

C 37/95, 2. Breitsohl – C 400/98, 3. Gabalfrisa a ďalší – C 110/98, C 147/98, 4.

Rompelman – C 268/93, 4. Inzo – C 110/94 a 5. Enkler – C 230/94) ústavný súd po

oboznámení sa s obsahom uvedených judikátov a so skutkovým stavom danej veci,

z ktorého napadnuté rozhodnutie vychádzalo, konštatuje, že v okolnostiach danej veci

nepripadala do úvahy aplikácia uvedenej smernice v spojení s označenou judikatúrou

z dôvodu odlišného skutkového stavu, a preto aj v tejto časti bolo treba sťažnosť odmietnuť

pre zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010