Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 463/2010
PDF · 233.65 KB
No categories available
II. ÚS 463/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv na verejné
prejednanie záležitosti v primeranej lehote a na verejné vyhlásenie rozsudku zaručených v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 38/1999 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 376/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2010 doručená sťažnosť J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na verejné prejednanie
záležitosti v primeranej lehote a na verejné vyhlásenie rozsudku zaručených v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C
38/1999 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Co 376/2007.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Sťažovateľ... vystupoval ako odporca v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava IV. pod sp. zn. 4 C 38/99 a v odvolacom konaní na Krajskom súde Bratislava
pod sp. zn. 8 Co 376/2007. Postupom Okresného súdu ako i Krajského súdu boli spôsobené
zbytočné prieťahy v konaní...
Hlavné pochybenia Okresného súdu Bratislava IV vidí sťažovateľ v týchto
skutočnostiach:
1) V čase od 30. 05. 2000 do 03. 05. 2001 (t. j. takmer 1 rok) súd nekonal
2) Pojednávanie konané dňa 19. 02. 2002 sa mohlo konať aj bez prítomnosti
navrhovateľky a jej právneho zástupcu, nakoľko títo sa neospravedlnili a o termíne
pojednávania vedeli...
3) Pojednávanie konané dňa 18. 04. 2002 sa mohlo taktiež konať s poukazom na
ustanovenie § 101 O. s. p. ...
4) V čase od 26. 09. 2002 do 12. 04. 2007 súd nevytýčil ani jedno pojednávanie.
Okresný súd nekonal štyri a pol roka (54 mesiacov)...
5) Okresný súd vykonal vo veci veľké množstvo pojednávaní (spolu 10 (desať)),
z ktorých väčšina bola odročená na neurčito, pričom súd na nich nič nevyriešil. Súd
nekonal úsporne a väčšina pojednávaní bola podľa nášho názoru nariadená zbytočne.
6) Napriek tomu, že súd dňa 26. 09. 2002 nariadil znalecké dokazovanie, tento bol
vypracovaný až 06. 10. 2006 z dôvodov na strane Okresného súdu, to bolo však už po
7 (siedmich) rokoch od začatia súdneho konania, kedy znalec už nedokázal s odstupom času
presne odpovedať na položené otázky...
Hlavné pochybenia Krajského súdu Bratislava vidí sťažovateľ v týchto
skutočnostiach:
1) Od podania odvolania (11. 07. 2007) do doručenia rozsudku Krajského súdu
sťažovateľovi uplynuli takmer 3 roky (35 mesiacov a pol)
2) Napriek tomu, že sťažovateľ dvakrát podal sťažnosť na prieťahy v konaní a žiadal
o vytýčenie pojednávania a rozhodnutia (dňa 17. 12. 2007 a 13. 08. 2009), súd na jeho
sťažnosti a žiadosti nereagoval. Súd neoznámil sťažovateľovi termín verejného vyhlásenia
rozsudku, čím mu „de facto“ zabránil účasti na prípadnom verejnom vyhlásení rozsudku.
Máme za to, že rozsudok Krajského súde Bratislava nebol vyhlásený verejne.
Rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8 Co 376/2007 bolo vo veci
rozhodnuté s konečnou platnosťou. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 02. 07. 2010.
Postupom Okresného súdu Bratislava IV. a Krajského súdu Bratislava od podania
žaloby (dňa 25. 03. 1999) do právoplatnosti konečného rozhodnutia vo veci (dňa
02. 07. 2010) uplynulo 11 (jedenásť) rokov a takmer 4 mesiace.
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty. Napriek tomu, že v súčasnosti je
konanie už právoplatne skončené, sťažovateľ ako účastník konania bol viac ako 11 rokov
v právnej neistote.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 O. s. p. ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná a z ustanovenia § 100 ods. 1 prvej vety O. s. p., podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie...
... sťažovateľ nezapríčinil prieťahy v súdnom konaní. Odporca nebol prítomný na
3 pojednávaniach z desiatich pojednávaní, na ktoré bol predvolaný. Z toho nebol prítomný
na prvých dvoch pojednávaniach z dôvodu, že sa dlhodobo zdržiaval v zahraničí a o
súdnom konaní nemal vedomosť. Akonáhle sa však dozvedel o súdnom konaní, pojednávaní
sa zúčastňoval. Chceme poukázať na to, že súd mal možnosť konať bez jeho prítomnosti ako
i bez prítomnosti navrhovateľky s použitím ustanovenia § 101 O. s. p. Okresný súd toto
ustanovenie nevyužil. V konaní pred Krajským súdom nespôsobil svojim správaním
sťažovateľ žiadne prieťahy. Prieťahy vidí sťažovateľ práve v postupe súdu. ...»
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti verejne a v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV a Krajského súdu Bratislava v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 38/1999... a sp. zn. 8 Co 376/2007... porušené bolo.
2. J. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 € ..., ktoré mu je Okresný
súd Bratislava IV. povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. J. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 € ..., ktoré mu je Krajský
súd Bratislava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava IV. a Krajský súd Bratislava sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť J. K. trovy konania v sume 382,32 €..., na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. M. F. ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 38/1999 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Co 376/2007
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu, ako aj postupom krajského súdu v označených konaniach.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Ako možno vyvodiť z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že
porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už
označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu označeného práva
nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Obdobný záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Pre účely zistenia okolností dôležitých pre rozhodovanie o predmete sťažnosti
ústavný súd vyžiadal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu sp. zn. 4 C 38/1999.
Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k.
4 C 38/1999-175 z 19. apríla 2007, a to tak, že uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľke (M. B.) sumu 111 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 15. júla 1998 do
zaplatenia a náhradu trov konania v sume 4 320 Sk, zároveň sťažovateľovi a navrhovateľke
uložil zaplatiť náhradu trov konania štátu. Vo zvyšku návrh navrhovateľky okresný súd
zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd ako
odvolací súd rozsudkom č. k. 8 Co 376/2007-208 z 25. mája 2010 rozhodol tak, že rozsudok
okresného súdu vo veci samej týkajúci sa priznanej istiny a trov konania štátu potvrdil
a v časti príslušenstva z priznanej istiny a trov konania zrušil a vrátil vec prvostupňovému
súdu. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 2. júla 2010. Následne
navrhovateľka návrh v časti, v ktorej bol rozsudok okresného súdu rozhodnutím
odvolacieho súdu zrušený a vrátený mu na ďalšie konanie, vzala späť a požiadala okresný
súd, aby vo veci ďalej nekonal. Na základe uvedeného okresný súd uznesením č. k.
4 C 38/1999-219 zo 16. augusta 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. septembra 2010
konanie zastavil. Toto rozhodnutie bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené
23. augusta 2010. O skončení oboch konaní (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho) mal
vedomosť aj právny zástupca sťažovateľa, ktorý ho zastupuje v konaní pred ústavným
súdom, a to od 17. augusta 2010, keď nahliadol do súdneho spisu okresného súdu.
Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 25. augusta 2010 (daná na
poštovú prepravu 24. augusta 2010). Na ústavný súd sa teda sťažovateľ obrátil so svojou
sťažnosťou v čase, keď porušenie označeného základného práva na všeobecných súdoch,
ktoré sťažovateľ označil za účastníkov konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred
ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k základnému právu zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy a právu zaručenému
v čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci
domáhal ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj
práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným
súdom, ako aj pred krajským súdom namietané porušenie základného práva už netrvalo,
pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva na verejné prerokovanie veci
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na verejné vyhlásenie rozsudku zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
Argumentácia sťažovateľa o porušení označeného základného práva bola sústredená
iba do dvoch viet v texte sťažnosti: «Súd neoznámil sťažovateľovi termín verejného
vyhlásenia rozsudku, čím mu „de facto“ zabránil účasti na prípadnom verejnom vyhlásení
rozsudku. Máme za to, že rozsudok Krajského súdu Bratislava nebol vyhlásený verejne.»
Žiadny ďalší argument sťažovateľ ústavnému súdu k tejto námietke nepredložil.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pristúpil k zisteniu, či krajský súd postupoval
v súlade s procesnoprávnym predpisom upravujúcim postup všeobecného súdu
v občianskom súdnom konaní. Týmto predpisom je v danom prípade Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „OSP“).
Podľa ustanovenia § 156 ods. 3 OSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom
bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 38/1999 zistil, že v preskúmavanej
veci došlo v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 8 Co 376/2007 k postupu
podľa citovaného ustanovenia § 156 ods. 3 OSP (napokon svedčí o tom aj odôvodnenie
rozhodnutia krajského súdu), a teda krajský súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu, čím naplnil dikciu zákona.
Sťažovateľ porušenie práva na verejné vyhlásenie rozsudku odvodzuje od
skutočnosti, že čas a miesto vyhlásenia mu nebolo oznámené. Netvrdí však, a ani žiadnym
dôkazom to nepreukázal, že by skutočne k verejnému vyhláseniu, hoci aj za jeho
neprítomnosti, nedošlo. Práve naopak, o verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu
25. mája 2010 svedčí zápisnica z tohto dňa, z obsahu ktorej je evidentné, že k verejnému
vyhláseniu rozhodnutia došlo, avšak bez prítomnosti účastníkov konania. Nad rámec je
potrebné dodať, že sťažovateľ bol v konaní pred krajským súdom zastúpený kvalifikovanou
právnou zástupkyňou, ktorá sa pri náležitej starostlivosti mohla (a tým aj sťažovateľ)
dozvedieť o termíne verejného vyhlásenia rozsudku, ktorého sa napokon mohli zúčastniť.
Inou je otázka nenariadenia verejného pojednávania o veci druhostupňovým súdom,
zvlášť vtedy, keď okresný súd v rámci úkonov predchádzajúcich odvolaciemu konaniu
vyzval účastníkov konania na oznámenie, či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez
nariadenia pojednávania, pričom sťažovateľ oznámil, že s takýmto postupom nesúhlasí.
Okresný súd výzvou z 26. júla 2007 vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či súhlasí
s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Táto povinnosť okresnému
súdu vyplývala z vtedy účinného ustanovenia § 209a ods. 1 OSP, podľa ktorého ak
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie
k odvolaniu a či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.
Zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, však od
15. októbra 2008 bola povinnosť vyzývať účastníkov konania, či súhlasia s rozhodnutím
odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, zrušená.
Podľa § 214 ods. 1 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Zákonné ustanovenia teda neprikazujú odvolaciemu súdu nariadiť pojednávanie, ak
nie sú splnené zákonné podmienky uvedené v § 214 ods. 1 OSP a na tomto závere nič
nemení ani nesúhlas účastníka konania s prejednaním a rozhodnutím o veci v odvolacom
konaní bez nariadenia pojednávania. Krajský súd teda v čase rozhodovania o opravnom
prostriedku sťažovateľa nepostupoval v rozpore s ustanoveniami príslušného, na vec sa
vzťahujúceho procesného predpisu.
Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd nemôže porušiť základné práva alebo
slobody, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi vzťahujúcimi sa na
konkrétne konanie (obdobne napr. II. ÚS 181/06). Ak teda orgán štátu aplikuje platný
právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie
základného práva alebo slobody.
Keďže krajský súd dodržal zákonný postup, ktorý predchádzal verejnému vyhláseniu
rozsudku č. k. 8 C 376/2007-208 z 25. mája 2010, nemožno považovať jeho postup bez
ďalšieho za porušenie základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie jeho veci
(čl. 48 ods. 2 ústavy) ani za porušenie práva na verejné vyhlásenie rozsudku (čl. 6 ods. 1
dohovoru), a to o to viac, pokiaľ k verejnému vyhláseniu skutočne došlo, hoci aj
v neprítomnosti účastníka konania – sťažovateľa.
Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi označeným základným
právom na verejné prerokovanie veci zaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právom na
verejné vyhlásenie rozsudku zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietaným postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 376/2007 absentuje akákoľvek príčinná
súvislosť, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy
rozhodovanie ústavného súdu o ďalších jeho požiadavkách (priznanie mu primeraného
finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania), rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010