Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 463/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v a práv na verejné

prejednanie záležitosti v primeranej lehote a na verejné vyhlásenie rozsudku zaručených v

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2010 doručená sťažnosť J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“) a práv na verejné prejednanie

záležitosti v primeranej lehote a na verejné vyhlásenie rozsudku zaručených v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C

38/1999 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ... vystupoval ako odporca v konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava IV. pod sp. zn. a v odvolacom konaní na Krajskom súde Bratislava

pod sp. zn. . Postupom Okresného súdu ako i Krajského súdu boli spôsobené

zbytočné prieťahy v konaní...

Hlavné pochybenia Okresného súdu Bratislava IV vidí sťažovateľ v týchto

skutočnostiach:

1) V čase od 30. 05. 2000 do 03. 05. 2001 (t. j. takmer 1 rok) súd nekonal

2) Pojednávanie konané dňa 19. 02. 2002 sa mohlo konať aj bez prítomnosti

navrhovateľky a jej právneho zástupcu, nakoľko títo sa neospravedlnili a o termíne

pojednávania vedeli...

3) Pojednávanie konané dňa 18. 04. 2002 sa mohlo taktiež konať s poukazom na

ustanovenie ...

4) V čase od 26. 09. 2002 do 12. 04. 2007 súd nevytýčil ani jedno pojednávanie.

Okresný súd nekonal štyri a pol roka (54 mesiacov)...

5) Okresný súd vykonal vo veci veľké množstvo pojednávaní (spolu 10 (desať)),

z ktorých väčšina bola odročená na neurčito, pričom súd na nich nič nevyriešil. Súd

nekonal úsporne a väčšina pojednávaní bola podľa nášho názoru nariadená zbytočne.

6) Napriek tomu, že súd dňa 26. 09. 2002 nariadil znalecké dokazovanie, tento bol

vypracovaný až 06. 10. 2006 z dôvodov na strane Okresného súdu, to bolo však už po

7 (siedmich) rokoch od začatia súdneho konania, kedy znalec už nedokázal s odstupom času

presne odpovedať na položené otázky...

Hlavné pochybenia Krajského súdu Bratislava vidí sťažovateľ v týchto

skutočnostiach:

1) Od podania odvolania (11. 07. 2007) do doručenia rozsudku Krajského súdu

sťažovateľovi uplynuli takmer 3 roky (35 mesiacov a pol)

2) Napriek tomu, že sťažovateľ dvakrát podal sťažnosť na prieťahy v konaní a žiadal

o vytýčenie pojednávania a rozhodnutia (dňa 17. 12. 2007 a 13. 08. 2009), súd na jeho

sťažnosti a žiadosti nereagoval. Súd neoznámil sťažovateľovi termín verejného vyhlásenia

rozsudku, čím mu „de facto“ zabránil účasti na prípadnom verejnom vyhlásení rozsudku.

Máme za to, že rozsudok Krajského súde Bratislava nebol vyhlásený verejne.

Rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. bolo vo veci

rozhodnuté s konečnou platnosťou. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 02. 07. 2010.

Postupom Okresného súdu Bratislava IV. a Krajského súdu Bratislava od podania

žaloby (dňa 25. 03. 1999) do právoplatnosti konečného rozhodnutia vo veci (dňa

02. 07. 2010) uplynulo 11 (jedenásť) rokov a takmer 4 mesiace.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty. Napriek tomu, že v súčasnosti je

konanie už právoplatne skončené, sťažovateľ ako účastník konania bol viac ako 11 rokov

v právnej neistote.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná a z ustanovenia prvej vety , podľa ktorej len čo sa

konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie...

... sťažovateľ nezapríčinil prieťahy v súdnom konaní. Odporca nebol prítomný na

3 pojednávaniach z desiatich pojednávaní, na ktoré bol predvolaný. Z toho nebol prítomný

na prvých dvoch pojednávaniach z dôvodu, že sa dlhodobo zdržiaval v zahraničí a o

súdnom konaní nemal vedomosť. Akonáhle sa však dozvedel o súdnom konaní, pojednávaní

sa zúčastňoval. Chceme poukázať na to, že súd mal možnosť konať bez jeho prítomnosti ako

i bez prítomnosti navrhovateľky s použitím ustanovenia Okresný súd toto

ustanovenie nevyužil. V konaní pred Krajským súdom nespôsobil svojim správaním

sťažovateľ žiadne prieťahy. Prieťahy vidí sťažovateľ práve v postupe súdu. ...»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti verejne a v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV a Krajského súdu Bratislava v konaní

vedenom pod sp. zn. ... a sp. zn. ... porušené bolo.

2. J. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 € ..., ktoré mu je Okresný

súd Bratislava IV. povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 € ..., ktoré mu je Krajský

súd Bratislava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV. a Krajský súd Bratislava sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť J. K. trovy konania v sume 382,32 €..., na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. M. F. ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu, ako aj postupom krajského súdu v označených konaniach.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. ).

Ako možno vyvodiť z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v môže vyplývať aj z toho, že

porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už

označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

(), a preto už k namietanému porušovaniu označeného práva

nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. ).

Obdobný záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný

súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. ,

, ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na to, z akých dôvodov

skončilo toto porušovanie ().

Pre účely zistenia okolností dôležitých pre rozhodovanie o predmete sťažnosti

ústavný súd vyžiadal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu sp. zn. .

Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k.

-175 z 19. apríla 2007, a to tak, že uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť

navrhovateľke (M. B.) sumu 111 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 15. júla 1998 do

zaplatenia a náhradu trov konania v sume 4 320 Sk, zároveň sťažovateľovi a navrhovateľke

uložil zaplatiť náhradu trov konania štátu. Vo zvyšku návrh navrhovateľky okresný súd

zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd ako

odvolací súd rozsudkom č. k. -208 z 25. mája 2010 rozhodol tak, že rozsudok

okresného súdu vo veci samej týkajúci sa priznanej istiny a trov konania štátu potvrdil

a v časti príslušenstva z priznanej istiny a trov konania zrušil a vrátil vec prvostupňovému

súdu. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 2. júla 2010. Následne

navrhovateľka návrh v časti, v ktorej bol rozsudok okresného súdu rozhodnutím

odvolacieho súdu zrušený a vrátený mu na ďalšie konanie, vzala späť a požiadala okresný

súd, aby vo veci ďalej nekonal. Na základe uvedeného okresný súd uznesením č. k.

-219 zo 16. augusta 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. septembra 2010

konanie zastavil. Toto rozhodnutie bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené

23. augusta 2010. O skončení oboch konaní (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho) mal

vedomosť aj právny zástupca sťažovateľa, ktorý ho zastupuje v konaní pred ústavným

súdom, a to od 17. augusta 2010, keď nahliadol do súdneho spisu okresného súdu.

Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 25. augusta 2010 (daná na

poštovú prepravu 24. augusta 2010). Na ústavný súd sa teda sťažovateľ obrátil so svojou

sťažnosťou v čase, keď porušenie označeného základného práva na všeobecných súdoch,

ktoré sťažovateľ označil za účastníkov konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred

ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k základnému právu zaručenému v a právu zaručenému

v čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci

domáhal ochrany svojho základného práva zaručeného v a rovnako aj

práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným

súdom, ako aj pred krajským súdom namietané porušenie základného práva už netrvalo,

pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva na verejné prerokovanie veci

zaručeného v a práva na verejné vyhlásenie rozsudku zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

Argumentácia sťažovateľa o porušení označeného základného práva bola sústredená

iba do dvoch viet v texte sťažnosti: «Súd neoznámil sťažovateľovi termín verejného

vyhlásenia rozsudku, čím mu „de facto“ zabránil účasti na prípadnom verejnom vyhlásení

rozsudku. Máme za to, že rozsudok Krajského súdu Bratislava nebol vyhlásený verejne.»

Žiadny ďalší argument sťažovateľ ústavnému súdu k tejto námietke nepredložil.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pristúpil k zisteniu, či krajský súd postupoval

v súlade s procesnoprávnym predpisom upravujúcim postup všeobecného súdu

v občianskom súdnom konaní. Týmto predpisom je v danom prípade Občiansky súdny

poriadok (ďalej len „OSP“).

Podľa ustanovenia vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom

bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. zistil, že v preskúmavanej

veci došlo v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. k postupu

podľa citovaného ustanovenia (napokon svedčí o tom aj odôvodnenie

rozhodnutia krajského súdu), a teda krajský súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku na úradnej tabuli súdu, čím naplnil dikciu zákona.

Sťažovateľ porušenie práva na verejné vyhlásenie rozsudku odvodzuje od

skutočnosti, že čas a miesto vyhlásenia mu nebolo oznámené. Netvrdí však, a ani žiadnym

dôkazom to nepreukázal, že by skutočne k verejnému vyhláseniu, hoci aj za jeho

neprítomnosti, nedošlo. Práve naopak, o verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu

25. mája 2010 svedčí zápisnica z tohto dňa, z obsahu ktorej je evidentné, že k verejnému

vyhláseniu rozhodnutia došlo, avšak bez prítomnosti účastníkov konania. Nad rámec je

potrebné dodať, že sťažovateľ bol v konaní pred krajským súdom zastúpený kvalifikovanou

právnou zástupkyňou, ktorá sa pri náležitej starostlivosti mohla (a tým aj sťažovateľ)

dozvedieť o termíne verejného vyhlásenia rozsudku, ktorého sa napokon mohli zúčastniť.

Inou je otázka nenariadenia verejného pojednávania o veci druhostupňovým súdom,

zvlášť vtedy, keď okresný súd v rámci úkonov predchádzajúcich odvolaciemu konaniu

vyzval účastníkov konania na oznámenie, či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez

nariadenia pojednávania, pričom sťažovateľ oznámil, že s takýmto postupom nesúhlasí.

Okresný súd výzvou z 26. júla 2007 vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či súhlasí

s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Táto povinnosť okresnému

súdu vyplývala z vtedy účinného ustanovenia , podľa ktorého ak

odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie

k odvolaniu a či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.

, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, však od

15. októbra 2008 bola povinnosť vyzývať účastníkov konania, či súhlasia s rozhodnutím

odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, zrušená.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Zákonné ustanovenia teda neprikazujú odvolaciemu súdu nariadiť pojednávanie, ak

nie sú splnené zákonné podmienky uvedené v a na tomto závere nič

nemení ani nesúhlas účastníka konania s prejednaním a rozhodnutím o veci v odvolacom

konaní bez nariadenia pojednávania. Krajský súd teda v čase rozhodovania o opravnom

prostriedku sťažovateľa nepostupoval v rozpore s ustanoveniami príslušného, na vec sa

vzťahujúceho procesného predpisu.

Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd nemôže porušiť základné práva alebo

slobody, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi vzťahujúcimi sa na

konkrétne konanie (obdobne napr. ). Ak teda orgán štátu aplikuje platný

právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie

základného práva alebo slobody.

Keďže krajský súd dodržal zákonný postup, ktorý predchádzal verejnému vyhláseniu

rozsudku č. k. -208 z 25. mája 2010, nemožno považovať jeho postup bez

ďalšieho za porušenie základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie jeho veci

( ) ani za porušenie práva na verejné vyhlásenie rozsudku (

dohovoru), a to o to viac, pokiaľ k verejnému vyhláseniu skutočne došlo, hoci aj

v neprítomnosti účastníka konania – sťažovateľa.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ().

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi označeným základným

právom na verejné prerokovanie veci zaručeným v , ako aj právom na

verejné vyhlásenie rozsudku zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietaným postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. absentuje akákoľvek príčinná

súvislosť, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovanie ústavného súdu o ďalších jeho požiadavkách (priznanie mu primeraného

finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania), rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010