Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 410/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., T., zastúpenej advokátom

JUDr. M. Ď., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného

práva zaručeného a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne z 22. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2010

doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -578

z 22. apríla 2010. Na základe výzvy ústavného súdu zo 14. septembra 2010 sťažovateľ

doplnil svoju sťažnosť fotokópiou napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorú doručil

ústavnému súdu 30. septembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súde Trenčín

(ďalej len „okresný súd“) návrhom domáhal náhrady škody od N. (ďalej len „odporca

v 1. rade“), a od notárky JUDr. E. H., M. (ďalej len „odporkyňa v 2. rade“). Uplatnený

nárok založil na tvrdení, že odporca v 1. rade v prítomnosti odporcu v 2. rade svojpomocne

vypratal nebytový priestor, ktorý sťažovateľ užíval ako prevádzkovateľ lekárne, a náhradný

priestor, kde boli lieky a zdravotnícke pomôcky premiestnené, nebol vhodný na ich

uskladnenie, čím došlo k znehodnoteniu liekov a ku vzniku škody. Aj napriek tomu, že

v čase vypratania (9. februára 2002) už sťažovateľ užíval nebytové priestory bez platnej

nájomnej zmluvy, predbežné opatrenie vydané okresným súdom na návrh odporcu v 1. rade,

ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť strpieť vypratanie predmetných priestorov,

nebolo v čase vypratania právoplatné ani vykonateľné. Preto odporca v 1. rade protiprávne

realizoval tzv. útočnú svojpomoc.

Okresný súd rozsudkom č. k. -465 z 23. októbra 2007 návrh

sťažovateľa zamietol a zároveň rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne až

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Dospel k záveru, že žiaden z odporcov sa

nedopustil protiprávneho konania. Ak totiž odporca v 1. rade „presťahoval lieky

a zdravotnícke pomôcky a ostatné zariadenia lekárne do priestorov, ktoré neboli vopred

schválené ŠUKL, takéto konanie nebolo v rozpore so zákonom. Odporca 1) nemal v úmysle

v náhradných priestoroch poskytovať lekárenskú starostlivosť, jeho cieľom bolo len

presťahovať materiál lekárne do náhradných priestorov, keď priestory lekárne užíval

navrhovateľ bez právneho dôvodu už viac ako mesiac“. Okresný súd pritom poukázal

na ustanovenie o liekoch a zdravotníckych

pomôckach, o zmene o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o reklame (ďalej len „“), podľa

ktorého sa podľa názoru okresného súdu posudok Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv

na materiálne, priestorové a personálne vybavenie vyžaduje iba v prípade žiadateľa

o povolenie na zaobchádzanie s humánnymi liekmi a so zdravotníckymi pomôckami.

Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za ustálené, že odporca v 1. rade

postupoval „pri vypratávaní lekárne do náhradných priestorov v súlade s ust. § 415

, nakoľko náhradné priestory boli čo do kvality adekvátne

priestorom, v ktorých sa lekáreň nachádzala, nakoľko boli v tej istej budove, na tom istom

poschodí ako lekáreň s tým, že aj podľa názoru RNDr. P. ako osoby odborne zdatnej, išlo

o priestory hygienicky nezávadné a vhodné na takéto uloženie liekov... Aj prítomnosť osôb,

ktoré mali oprávnenie nakladať s omamnými a psychotropnými látkami svedčí o tom, že

odporca v 1/ rade mal snahu presťahovať a uložiť lieky a zdravotnícky materiál tak, aby ku

škodám nedošlo.“.

Okresný súd rovnako poukázal na záver, že sťažovateľ ako žalobca „okamih vzniku

škody... nevedel preukázať“, a pokiaľ išlo o vzorky dokazujúce znehodnotenie liekov,

„v konaní nebolo preukázané, že išlo o vzorky, ktoré boli skutočne odobraté pracovníkom

spoločnosti E., spol. s r. o. z náhradných priestorov“.

Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom argumentoval

tvrdením, že „v čase svojvoľného vykonania predbežného opatrenia... nebolo jasné, či

navrhovateľ užíva priestory oprávnene alebo neoprávnene. Nebolo preto povinnosťou

navrhovateľa vypratať priestory“. Ďalej tvrdil, že v jeho prípade neboli splnené podmienky

svojpomoci podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), a tiež uviedol, že „pokiaľ aj odporca 1) nemal

v úmysle v náhradných priestoroch poskytovať lekárenskú starostlivosť, nezbavovalo ho to

povinnosti dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy o manipulácii a nakladaní

s liekmi a liečivami“. V tejto súvislosti poukázal na záznam inšpekcie Štátneho ústavu pre

kontrolu liečiv z 15. marca 2002, „v ktorom sa konštatuje, že lieky boli uložené

do nevyhovujúcich náhradných priestorov v rozpore so všetkými príslušnými zákonnými

ustanoveniami...“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -521 z 27. marca 2008 rozsudok

okresného súdu potvrdil. Dôvodil pritom poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ „užíval

priestory patriace odporcovi 1), ktoré spravoval ako majetok štátu po skončení doby nájmu

po 31.12.2001 bez právneho dôvodu... Odporca 1) viedol oprávnene spor o vypratanie

priestorov proti navrhovateľovi, a ak sám vypratanie realizoval na základe uznesenia

o nariadení predbežného opatrenia, nemožno... posúdiť jeho konanie ako protiprávne

z dôvodu, že o protiprávnosť nejde vtedy, ak sú dané okolnosti, ktoré ju vylučujú

a ku ktorým patrí aj výkon práva alebo plnenie povinností podľa § 3 Občianskeho

zákonníka, ale aj svojpomocné konanie podľa . ... Tvrdený vznik

škody navrhovateľ v konaní nepreukázal. Nebolo bezpochyby preukázané, že vzorky,

na prieskume ktorých je založený záznam z inšpekcie ŠUKL zo dňa 15. 3. 2002, by boli

odobraté z liekov v náhradných priestoroch. Špeciálna inšpekcia, zameraná na uloženie

liekov, ktoré boli vysťahované do náhradných priestorov, sa realizovala mesiac po tom, ako

odporca 1) lieky a zdravotnícky materiál premiestnil. Hmotnoprávne podmienky

pre zodpovednosť odporcu 1) podľa preto nie sú dané.“.

Na základe sťažnosti sťažovateľa podanej podľa ústavný súd

nálezom č. k. -38 z 27. januára 2009 vyslovil porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie odvolacím rozsudkom

krajského súdu, ktorý bol zrušený, a vec bola krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd nedostatočne vysporiadal „so základnou

otázkou, že predbežné opatrenie sp. zn. z 31. januára 2002 nebolo v čase

vypratania 9. februára 2002 právoplatné, čo je základná skutková a právna otázka, z ktorej

sa odvíja ďalší skutkový a právny postup“. Ústavný súd tiež dospel k záveru, že „krajský

súd v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, prečo existenciu osobitnej právnej úpravy

vzťahujúcej sa na oblasť liekov nevzal do úvahy pri svojej rozhodovacej činnosti najmä

pri právnom posúdení veci“. Napokon ústavný súd zhodnotil tzv. útočnú svojpomoc ako

neprípustnú.

Krajský súd po zrušení jeho rozsudku vec opätovne prerokoval a rozsudkom č. k.

-578 z 22. apríla 2010 opätovne potvrdil prvostupňový rozsudok okresného

súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Zároveň zrušil uznesenie okresného súdu

č. k. -540 z 2. septembra 2009 o náhrade trov konania a o náhrade trov

štátu a v tejto časti vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

K otázke protiprávnosti konania oboch odporcov krajský súd poukázal na fakt, že

„navrhovateľ po uplynutí doby nájmu užíval priestory odporcu 1) neoprávnene. Vedenie

súdneho sporu o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy v časti doby nájmu nezakladalo

právo na užívanie priestorov navrhovateľom. ... Nárok navrhovateľa na určenie čiastočnej

neplatnosti nájomnej zmluvy bol zamietnutý, navrhovateľ sa zamietajúcemu rozhodnutiu

nebránil, odvolanie nepodal. Konateľ navrhovateľa... bol uznaný vinným zo spáchania

priestupku za trvalé, úmyselné protiprávne užívanie predmetných nebytových priestorov.

Na ukončenie nájmu bol navrhovateľ odporcom 1) upozorňovaný, bol informovaný, že

predmetné priestory sú prenajaté Pharm. Dr. Ľ. O. s účinnosťou od 1.1.2002. Dôvodne sa

preto javí, že navrhovateľ účelovo zotrvával v priestoroch odporcu 1) aj po ukončení doby

nájmu, nakoľko potreboval získanie času na umiestnenie zariadenia lekárne do iných

náhradných priestorov, staval totiž objekt lekárne, ktorá bola skolaudovaná dňa 19.7.2002.

Nerešpektovaním zákonných dôsledkov zániku nájmu a porušením právnej povinnosti

vypratať a odporcovi 1) odovzdať príslušné priestory sám navrhovateľ porušil právo a sám

z hľadiska ust. porušil svoju prevenčnú povinnosť, keď lieky

a zdravotnícky materiál, vyžadujúci osobitnú starostlivosť, vystavil hrozbe škody.“.

Predbežné opatrenie, ktoré odporca v 1. rade využil na vypratanie priestorov

užívaných dovtedy sťažovateľom, posúdil krajský súd ako neprávoplatné a nevykonateľné

v čase realizácie vypratania, preto „nevykonateľnosť predbežného opatrenia vo vzťahu

k vyprataniu znamená protiprávnosť konania odporcom 1)“. Keďže porušenie právnej

povinnosti odporcu v 1. rade zdôvodnil sťažovateľ tým, že odporca v 1. rade „lieky patriace

navrhovateľovi premiestnil do priestorov, ktoré neboli posúdené ŠUKL-om ako vhodné“,

krajský súd sa zameral na záznam o inšpekcii z 15. marca 2002, ktorý „vo svojom závere

konštatuje, že uloženie liekov do náhradných priestorov nevyhovuje zákonným

požiadavkám. Ako vyplynulo z výpovede svedkyne Mgr. K. F., zamestnanej v ŠUKL, ktorá

sa dňa 15.3.2002... zúčastnila inšpekcie..., záver o nevhodnosti priestorov bol vyvodený

po tom, ako videli rozbité okno. Po tom ako videli rozbité okno, s celou inšpekciou skončili.

Bolo zbytočné si ďalej všímať, či v miestnostiach boli umiestnené merače teploty

a vlhkosti.“.

Krajský súd tiež uzavrel, že odporca v 1. rade „nemal v úmysle poskytovať

lekárenskú starostlivosť“, takže nemal povinnosť podľa žiadať

o vydanie povolenie na poskytovanie lekárenskej starostlivosti. Preto ani „nemal žiadny

posudok ani povolenie od ŠUKL. Realizoval vypratanie do náhradných priestorov, ktoré

vyhodnotil ako vhodné, išlo o priestory suché, čisté, vhodné na uloženie liečiv, RNDr. P.

potvrdila, že v náhradných priestoroch bol inštalovaný vlhkomer aj teplomer, medzi

priestormi lekárne a náhradnými priestormi nebol žiadny rozdiel, lieky uskladnené v

chladničke prenášali v chladničke.“.

Na základe uvedených zistení a právnych záverov krajský súd dospel k záveru, že

„protiprávnym presťahovaním, vyprataním lekárne do náhradných priestorov, umiestnením

liekov, liečiv a zdravotníckeho materiálu do náhradných priestorov k navrhovateľom

tvrdenej škode nedošlo. Nebolo preukázané tvrdenie, že vypratávané veci boli umiestnené

do nevhodných priestorov, v dôsledku čoho vznikla navrhovateľovi škoda. Nevhodnosť

náhradných priestorov vyplynula zo záverov inšpekcie, vykonanej ŠUKL-om, ktorý je jediný

oprávnený vyjadriť sa ohľadne vhodnosti priestorov, inšpekcia bola vykonaná až dňa

15.3.2002, priestory boli vypratávané dňa 9.2.2002, navrhovateľovi sa nepodarilo

preukázať, že bezprostredným uskladnením liekov v náhradných priestoroch odporcu došlo

ku vzniku škody. Vzorky liekov totiž boli odobraté pracovníkmi spoločnosti E., spol. s r. o.

až dňa 9.4.2002. Odporca, ktorý realizoval nevykonateľné predbežné opatrenie, umiestnil

veci do náhradných priestorov, o ktorých nebolo preukázané, že v deň vypratávania neboli

tieto priestory vhodné (navrhovateľ preukázal nevhodnosť náhradných priestorov ku dňu

15.3.2002). Odporca 1) realizoval dočasnú úpravu pomerov, založenou rozhodnutím súdu

s tým, že doba umiestnenia liečiv, liekov a zdravotníckeho materiálu závisela výlučne

na konaní navrhovateľa.“.

Rovnako tak podľa názoru krajského súdu „zodpovednosť odporkyne 2) za vzniknutú

škodu nemožno vyvodiť z konania odporkyne, ktorá vo veci vypratania nebytových

priestorov spísala zápisnicu a po uzavretí, uzamknutí a zapečatení priestorov prevzala

zväzok 6 kľúčov spolu s identifikačnou kartou“.

Výrok o zrušení uznesenia okresného súdu o trovách konania krajský súd zdôvodnil

tým, že predmetné uznesenie bolo vydané v čase, keď vec vzhľadom na zrušujúci nález

ústavného súdu () ešte nebola právoplatne skončená a „rozsudok okresného

súdu bol potvrdený v celom rozsahu (t. j. aj pokiaľ ide o výrok o trovách)“.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu v prvom rade tvrdil, že aj napriek

zrušujúcemu nálezu ústavného súdu krajský súd opätovne potvrdil prvostupňový rozsudok

okresného súdu „a v odôvodnení rozsudku poukázal na právny názor vo svojom skoršom

rozhodnutí.“. V tejto súvislosti sťažovateľ opätovne poukázal na ustanovenia zákona

o liekoch, z ktorých vyvodil, že „zákon o lieku... nepozná tzv. presťahovanie materiálu

do náhradných priestorov, tak ako nesprávne posúdil konanie odporcu v 1/rade porušovateľ

vo svojom rozhodnutí. Ide teda o nedovolené zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi

pomôckami podľa § 2 ods. (2) zákona o lieku...

Porušovateľ i napriek veľmi prísnym podmienkam ustanovených zákonom

na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami sa uspokojil s posúdením

vhodnosti priestorov osoby údajne odborne zdatnej a to RNDr. P. – farmaceutom z ulice

a nebral do úvahy posudok jediného orgánu štátnej správy ŠUKL-u o vykonanej inšpekcii

o nevhodnosti priestorov a rozhodnutiu o znehodnotení uskladňovaných liekov a vyhodnotil

konanie odporcu v 1/rade v súlade s právom.

V žiadnom prípade však nemožno označiť za konanie v súlade s právom postup

žalovaného v 1/rade, keď v kooperácii so žalovanou v 2/rade, sami realizovali predbežné

opatrenie o vyprataní priestorov, ktoré navyše nebolo právoplatné a vykonateľné.“.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že protiprávnosť konania odporcu v 1. rade

spočívala „najmä vo využití ofenzívnej svojpomoci, ktorá bola a aj v súčasnosti je právne

reprobovaným úkonom, ďalej v porušení ObčZ, o liekoch

a zdravotníckych pomôckach a vyhlášky č. 274/1998 Z. Z. o požiadavkách na správnu

výrobnú prax a správnu veľkodistribučnú prax“.

Protiprávneho konania sa podľa sťažovateľa dopustila aj odporkyňa v 2. rade, pretože

„v právomoci notára nie je činnosť, ktorú vykonala... Osvedčovanie právne významných

skutočností môžu notári vykonávať len v nesporových veciach, nie však v sporovej agende

prislúchajúcej súdom. Notárka nemala právo sama rozhodovať, kto je v spore medzi

žalobcom a žalovaným v 1/ rade v práve a autoritatívne určovať, čo je právo a čo právo nie

je. Z tohto pohľadu si žalovaná v 2/ rade nezákonne prisvojila právomoc patriacu inému

orgánu verejnej moci...“. Sťažovateľ tvrdí, že príčinná súvislosť medzi konaním odporkyne

v 2. rade a vznikom škody je daná „takisto ako u žalovaného v 1/ rade. Pokiaľ by nebolo

útočnej svojpomoci, ktorú žalovaná v 2/ rade realizovala v rozpore s § 6 ObčZ (podľa

ktorého je mimochodom oprávnený svojpomoc realizovať iba ohrozený na práve a nie tretia

neohrozená osoba), k násilnému vyprataniu priestorov lekárne P. by nikdy nebolo došlo

a tovar žalobcu by nemusel byť nikdy zlikvidovaný.“.

Napokon sťažovateľ uviedol, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu krajským súdom došlo tým, „že klasifikoval konanie odporcu v 1/rade v súlade s

právom i napriek tomu, že tento vykonal výkon rozhodnutia v rozpore s ustanovením § 251

a nasl. , a to útočnou svojpomocou vypratanie fungujúcej lekárne na základe uznesenia

o predbežnom opatrení, ktoré nebolo v čase vypratania vykonateľné a bez súdneho

vykonávateľa a konanie odporcu v 2/rade, ktorý asistoval pri útočnej svojpomoci

pri vypratávaní, ako notár o čom spísal notársku zápisnicu a a prevzal kľúče do notárskej

úschovy v rozpore s ustanovením § 47 a § 64 Notárskeho poriadku.“. Sťažovateľ preto

ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. č.

zo dňa 22. apríla 2010, bolo porušené základné právo spoločnosti T. spol.

s r. o. na súdnu ochranu podľa SR a Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

č. zo dňa 22. apríla 2010, zrušuje a vec vracia

na ďalšie konanie.

3. Postup súdu spôsobil škody v prevádzke organizácie sťažovateľa, ktoré nemožno

nahradiť iným typom konania, ako napríklad vymáhaním škody. Ide o hmotné škody, ale aj

škody vzniknuté v súvislosti s psychikou zamestnancov, ktorí boli vystavení neprimeranému

tlaku. Porušovateľ je povinný zaplatiť spoločnosti T. spol. s r. o., sumu 3.000,- EUR, ako

finančné zadosťučinenie podľa SR a )

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov.

4. Porušovateľ je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi

303.31,- EUR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Predmetom ústavného sporu medzi sťažovateľom a krajským súdom sú tri

podmienky, ktoré musia byť v posudzovanom skutkovom deji kumulatívne splnené na to,

aby vznikol nárok na náhradu škody voči konkrétnemu subjektu. Ide o protiprávne konanie,

vznik škody a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Krajský

súd podľa názoru sťažovateľa nesprávne právne posúdil okolnosti jeho prípadu práve

z hľadiska naplnenia všetkých troch podmienok, čo viedlo k nepriznaniu nároku na náhradu

škody, a tým aj k neposkytnutiu súdnej ochrany právu sťažovateľa na náhradu škody

v kvalite požadovanej .

Posúdenie súladu konania odporcov s právom krajským súdom charakterizoval

sťažovateľ ako nesprávne s poukazom na viaceré ustanovenia právnych predpisov (zákon

o liekoch, ), ktoré podľa jeho názoru postupom odporcov pri realizácii

vypratania priestorov lekárne boli porušené.

Ústavný súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v prvom

rade zistil, že v ňom krajský súd na pomerne rozsiahlom priestore rekapituloval dovtedajší

priebeh konania a zároveň popisoval aj ťažiskové argumenty jednotlivých súdnych

rozhodnutí v tomto doterajšom priebehu vydaných. Preto ak sťažovateľ v sťažnosti viackrát

namietal, že napriek zrušujúcemu nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn.

krajský súd konštatoval neexistenciu protiprávnosti konania odporcu v 1. rade, potom

ústavný súd zdôrazňuje, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sa tvrdenia o absencii

protiprávnosti ako podmienky vzniku nároku na náhradu škody objavujú práve v súvislosti

s rekapituláciou obsahu súdnych rozhodnutí dovtedy vydaných v predmetnej kauze.

Aj keď napokon krajský súd v napadnutom rozhodnutí dôvodil, že konanie odporcu

v 1. rade nebolo v rozpore s relevantnými ustanoveniami , rešpektoval

v plnom rozsahu, ba interpretačne prehĺbil právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho

zrušujúcom náleze týkajúci sa problému využitia svojpomoci. Na strane 9 odôvodnenia

svojho rozsudku krajský súd jednoznačne konštatuje, že „nevykonateľnosť predbežného

opatrenia vo vzťahu k vyprataniu znamená protiprávnosť konania odporcom 1)“. Krajský

súd teda po opätovnom prerokovaní sťažovateľovej veci ustálil protiprávnosť konania

odporcu v 1. rade v súvislosti s realizáciou vypratania priestorov lekárne na základe ešte

nevykonateľného uznesenia o predbežnom opatrení tak, ako to v záväzne formulovanom

právnom názore formuloval ústavný súd.

Svoje potvrdzujúce rozhodnutie však krajský súd založil na zistení, že v prerokúvanej

veci nebola splnená podmienka príčinnej súvislosti ako nevyhnutného predpokladu na vznik

nároku na náhradu škody. Dôvodom takého zistenia bol pred krajským súdom preukázaný

časový odstup medzi realizáciou vypratania (9. februára 2002) a vykonanou inšpekciou

(15. marca 2002), resp. odobratím vzoriek z liekov na analýzu (9. apríla 2002). Za danej

dôkaznej situácie zaťažovalo dôkazné bremeno týkajúce sa príčinnej súvislosti medzi

protiprávnym konaním a vznikom škody sťažovateľa. Sťažovateľovi sa však podľa

krajského súdu podarilo preukázať „nevhodnosť náhradných priestorov ku dňu 15.3.2002“,

nie ku dňu realizácie vypratania. Tento záver zmysluplne a logicky dopĺňa aj ďalšie zistenie

krajského súdu, a to, že „záver o nevhodnosti priestorov bol vyvodený po tom, ako videli

rozbité okno. Po tom ako videli rozbité okno, s celou inšpekciou skončili. Bolo zbytočné

ďalej si všímať, či v miestnostiach boli umiestnené merače teploty a vlhkosti.“. Dôkaznou

povinnosťou sťažovateľa determinujúcou jeho úspech v konaní bolo za danej situácie

preukázanie, že náhradné priestory, do ktorých boli lieky a zdravotnícke pomôcky

premiestnené, neboli vhodné na umiestnenie takého tovaru v deň realizácie vypratania.

To sa mu zjavne nepodarilo, a tak krajský súd správne považoval podmienku príčinnej

súvislosti medzi protiprávnym konaním odporcu v 1. rade za nesplnenú.

Popísané úvahy krajského súdu týkajúce sa problému kauzálneho nexu, ktoré ho

v konečnom dôsledku viedli k opätovnému potvrdeniu prvostupňového rozsudku okresného

súdu, sťažovateľ v predloženej sťažnosti nijak nespochybnil, preto ústavný súd nemá dôvod

tieto úvahy akokoľvek spochybňovať.

Rovnako vzhľadom na skutkový a právny základ rozhodnutia krajského súdu

vo vzťahu k odporcovi v 1. rade hodnotí ústavný súd za irelevantné sťažovateľom tvrdené

dôvody, ktoré mali viesť k priznaniu nároku na náhradu i voči odporkyni v 2. rade.

Sťažovateľ svoje skutkové tvrdenie, že „aktívne participovala a kooperovala

na vyskladňovaní priestorov lekárne P., pričom osoby prizvané žalovaným v 1/ rade

nabádala k protiprávnemu konaniu, povzbudzovala ich a utvrdzovala v tom, že sa nedeje

nič nezákonné...“, dôkaznými návrhmi nepodporil. Navyše nevysvetlil, v čom je činnosť

notárky spočívajúca v spísaní zápisnice o vyprataní a v uzamknutí a zapečatení priestorov

s prevzatím kľúčov a identifikačnej karty v rozpore so právnymi predpismi. V súvislosti

s argumentom sťažovateľa, že odporkyňa v 2. rade „nemala právo sama rozhodovať, kto je

v spore medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade v práve autoritatívne určovať, čo je právo

a čo právo nie je“, považuje ústavný súd za potrebné dodať, že osvedčovanie iných

skutočností podľa o notároch

a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov nemožno považovať

za rozhodovanie sporov. Realizáciou uvedenej činnosti notárka v žiadnom prípade

autoritatívne nerozhodovala o tom, či odporca v 1. rade je alebo nie je oprávnený priestory

lekárne vypratať. Preto ani v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody uplatneného voči

odporkyni v 2. rade nemožno považovať právne posúdenie veci krajským súdom

za nesprávne.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne napr.

, , ).

V posudzovanom prípade ústavný súd nezistil v napadnutom rozsudku krajského

súdu známky arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať

porušenie sťažovateľom označených práv. Krajský súd rešpektoval svoju viazanosť

právnym názorom ústavného súdu, a v tomto kontexte odôvodnenie svojho rozhodnutia

sprecizoval a prehĺbil, pričom v súlade s právnym názorom ústavného súdu tiež konštatoval

protiprávnosť konania odporcu v 1. rade využitím svojpomoci pri realizácii vypratania

priestorov lekárne.

V tejto spojitosti hodno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu ako

správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho právom na spravodlivé súdne

konanie, a preto predloženú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010