Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 400/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. H., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trnave č. k. -754 z 20. mája 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta

2010 doručená sťažnosť Ľ. H., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

G., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 20. mája 2010 (ďalej len ,,rozsudok krajského

súdu“).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a vypožičaného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ

bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 26. februára 2009 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. e) spolupáchateľstvom podľa § 20

účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný

zákon“) a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením do ústavu na

výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Uvedený rozsudok okresného súdu bol

rozsudkom krajského súdu zrušený v celom rozsahu. Krajský súd uznal sťažovateľa za

vinného zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. c) a d) spolupáchateľstvom podľa a odsúdil ho na trest odňatia

slobody v trvaní sedem rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia.

Sťažovateľ považuje za namietané porušenie označených práv konanie krajského

súdu spočívajúce v tom, že ,,Krajský súd v Trnave neodôvodnil výrok o treste v rozsudku,

jeho rozhodnutie v tomto smere považuje sťažovateľ za svojvoľné, nevie prečo dostal práve

7 rokov a nie napríklad 4 roky trestu odňatia slobody. Prvostupňový súd mu pritom ukladal

trest na dolnej hranici trestnej sadzby (i keď pri inej právnej kvalifikácii).“.

Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti poukázal na

Z. z. účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „“), podľa

ktorého: ,,Ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti

vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa

spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.

Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel

návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď

posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny

a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.“

Podľa sťažovateľa ,,bol v tomto konaní porušený . ods.1 Slovenskej

republiky, článok 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal rozhodnutie,

v ktorom vysloví, že:

,,Rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -754 zo dňa 20. 5. 2010, vo

výroku o treste sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -754 zo dňa 20. 5. 2010 sa vo

výroku o treste sťažovateľa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na nové

konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (v tomto prípade

krajského súdu v trestnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu (v tomto prípade rozsudkom krajského súdu)

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ).

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných

práv podľa a podľa listiny, ako aj práva podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu vydaným v trestnom konaní vedenom proti nemu ako

obžalovanému.

Podstatou jeho námietok bola skutočnosť, že v odvolacom konaní krajský súd svoje

rozhodnutie v časti výroku o treste sťažovateľa dostatočne neodôvodnil.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že krajský súd uznal

obžalovaného sťažovateľa za vinného, pretože „potom čo ako obvinený dňa 11. 3. 2008

v meste S. zadovážil od doposiaľ neustálenej osoby omamnú látku a to 101,08 g heroínu

s priemernou koncentráciou účinnej látky 23 % hmotnostných, ukázal miesto jej úschovy

na presne nezistenom mieste za mestom S. obvinenému I. T., s ktorým sa dohodli, aby tento

heroín dna 12. 3. 2008 zobral a priviezol do T., pričom obvinený I. T. na vozidle ...

s neoprávnene namontovaným evidenčným číslom ..., ktoré mu bolo zapožičané vlastníkom

– Ľ. H. dňa 12. 3. 2008 omamnú látku – heroín vyzdvihol a priviezol do mesta T., kde bol

dňa 12. 3. 2008 o 6.30 hod. na ulici P. kontrolovaný policajtmi Krajského riaditeľstva PZ

Trnava, kde im dobrovoľne vydal omamnú látku – heroín s celkovou hmotnosťou 101,08 g

s priemernou koncentráciou účinnej látky 23 % hmotnostných obsahujúcej 23 247 mg

absolútneho heroínu, v minimálnej hodnote na čiernom trhu najmenej 60.648,-Sk

(2013 Eur), pričom heroín je zaradený v zmysle o omamných

látkach, psychotropných látkach a prípravkoch do I. skupiny omamných látok, teda

obžalovaní I. T. a Ľ. H. spoločným konaním zadovážili a prechovávali po akúkoľvek dobu

omamnú látku, čím spáchali zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20

k §172 ods. 1 písm. c/, d/ Tr. zák .“.

Z výroku napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd odsúdil sťažovateľa na trest

odňatia slobody v trvaní siedmich rokov a na jeho výkon ho zaradil do ústavu na výkon

trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom krajského súdu a jeho spisom

konštatuje, že krajský súd pri určení druhu a výšky trestu sťažovateľa vychádzal „... zo

skutkových záverov ustálených súdom I. stupňa...“ obsiahnutých v jeho rozsudku sp. zn.

z 26. februára 2009, ktoré si krajský súd čiastočne osvojil, pričom sa

vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré majú vplyv na druh a výšku trestu, a nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu pri

odôvodňovaní výroku o treste sťažovateľa, ktorý by nemal oporu v zákone.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že ,,Pri ustáľovaní zavinenia oboch

obžalovaných súd I. stupňa vychádzal predovšetkým z výpovede obž. I. T., ktorý sám sa

k spáchanej trestnej činnosti priznal a v niektorých výpovediach usvedčil i obž. Ľ. H..

Skutočnosťou je, že I. T. čiastočne svoju výpoveď menil, avšak v konaní pred súdom sa

vrátil k pôvodnej svojej výpovedi, podľa ktorej sa mal L. H. dopustiť žalovaného skutku

spolu s ním. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje so spôsobom hodnotenia výpovede I.

T. Len vďaka jeho výpovedi bolo možné objasniť predmetnú trestnú vec, pričom

z konkrétnych skutkových okolností je nepochybne zrejmé, že iniciátorom tejto (trestnej

činnosti) bol obž. Ľ. H. Výpoveď obžalovaného I. T. spolu s ďalšími pred súdom

vykonanými dôkazmi pritom vytvára ucelenú reťaz dôkazov umožňujúcu vysloviť záver

o vzájomnej participácii obžalovaných na spáchaní skutku. V tejto časti si preto odvolací

súd dôkazné závery I. stupňového súdu osvojuje. Inou je však otázka spôsobu akým sa súd I.

stupňa vysporiadal s ustálením hodnoty zistenej drogy v množstve 101,08 gramu. Vykonané

dôkazy podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s obhajobnými námietkami Ľ. H.

neumožňujú ustáliť takéto závery, a to predovšetkým pre ich rozporuplnosť.

Pri takto stanovenom skutkovom a právnom stave, odvolací súd na rozdiel od súdu

I. stupňa posúdil konanie obžalovaných I. T. a Ľ. H. v zmysle ustanovenia § 20 k § 172

ods. 1 Tr. Zák. ako zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi spáchaný spolupáchateľstvom. Pri

takto stanovenom skutkovom a právnom stave, ktorý prospieva nielen obž. H. ale i obž. I. T.

odvolací súd za zákonné považuje u obž. I. T. za zákonný trest v trvaní 6 (šesť) rokov so

zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia

a u obž. Ľ. H. trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov so zaradením pre jeho výkon

do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Z dôvodu prekvalifikovania konania

obžalovaných pominuli dôvody u nich na uloženie akéhokoľvek ochranného opatrenia.“.

Ústavný súd v súvislosti s citovaným konštatuje, že odôvodnenie rozsudku krajského

súdu mohlo byť podrobnejšie, avšak napriek jeho stručnosti nemožno v ňom nájsť prvky

arbitrárnosti, ktoré by spočívali v neodôvodnenom výroku o treste sťažovateľa,

a v okolnostiach danej veci je podľa názoru ústavného súdu ústavne udržateľné.

V okolnostiach prípadu treba zdôrazniť, že krajský súd napadnutým rozsudkom

zmenil právnu kvalifikáciu skutku v prospech sťažovateľa a uznal čiastočnú dôvodnosť jeho

odvolania ,,... Za takejto dôkaznej situácie nebolo možné bez akýchkoľvek pochybností

osvojiť si závery kriminalisticko – expertízneho ústavu o počte možných dávok, ako

i v konečnom dôsledku celkovej hodnoty zadržanej omamnej látky. Jediný spoľahlivý záver

rešpektujúc pritom kritériá umožňujúce zohľadňovať skutočnosti nepochybne preukázané,

resp. vyznievajúce v prospech obžalovaného viedli tunajší odvolací súd k potrebe

reparovania rozsudku v smere stanovenia minimálnej hodnoty drogy zadováženej

a prechovávanej obžalovanými a to v rozsahu minimálne 60.648,-Sk (2013 eur)...“,

výsledkom čoho bolo, že pôvodný rozsudok okresného súdu sp. zn. z

26. februára 2009 zrušil a rozhodol rozsudkom, ktorým sťažovateľovi uložil trest odňatia

slobody vo výmere 7 rokov.

Aj z tohto dôvodu mohol opodstatnene krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku

sp. zn. z 20. mája 2009 konštatovať, že zákonom predpísaným spôsobom

preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých napadnutých výrokov rozsudku, proti

ktorým sťažovateľ podal odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo

napadnutému rozsudku, vrátane preverenia sťažovateľových obhajobných tvrdení.

So zreteľom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa podľa dospel k záveru, že z predloženej

sťažnosti ani z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených označeným všeobecným

súdom, a teda o porušení základného práva podľa ( listiny)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ teda ide o námietku, ktorú sťažovateľ opísal vo svojej sťažnosti, a síce

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu, ústavný súd

vzhľadom na uvedené konštatovanie pripomína, že podľa konštantnej judikatúry nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(I. ÚS. 13/00, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na to, že obsahom

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní ().

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010