Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 400/2010
PDF · 203.65 KB
No categories available
IV. ÚS 400/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. H., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č. k. 6 To/59/2009-754 z 20. mája 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta
2010 doručená sťažnosť Ľ. H., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.
G., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 6 To/59/2009 z 20. mája 2010 (ďalej len ,,rozsudok krajského
súdu“).
Z obsahu sťažnosti, jej príloh a vypožičaného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ
bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T/105/2008
z 26. februára 2009 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania
s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. e) spolupáchateľstvom podľa § 20
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný
zákon“) a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením do ústavu na
výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Uvedený rozsudok okresného súdu bol
rozsudkom krajského súdu zrušený v celom rozsahu. Krajský súd uznal sťažovateľa za
vinného zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c) a d) spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a odsúdil ho na trest odňatia
slobody v trvaní sedem rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia.
Sťažovateľ považuje za namietané porušenie označených práv konanie krajského
súdu spočívajúce v tom, že ,,Krajský súd v Trnave neodôvodnil výrok o treste v rozsudku,
jeho rozhodnutie v tomto smere považuje sťažovateľ za svojvoľné, nevie prečo dostal práve
7 rokov a nie napríklad 4 roky trestu odňatia slobody. Prvostupňový súd mu pritom ukladal
trest na dolnej hranici trestnej sadzby (i keď pri inej právnej kvalifikácii).“.
Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti poukázal na § 168 ods. 1 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“), podľa
ktorého: ,,Ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti
vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.
Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel
návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny
a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.“
Podľa sťažovateľa ,,bol v tomto konaní porušený článok 46. ods.1 Ústavy Slovenskej
republiky, článok 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal rozhodnutie,
v ktorom vysloví, že:
,,Rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 6 To/59/2009-754 zo dňa 20. 5. 2010, vo
výroku o treste sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 6 To/59/2009-754 zo dňa 20. 5. 2010 sa vo
výroku o treste sťažovateľa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na nové
konanie a rozhodnutie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (v tomto prípade
krajského súdu v trestnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu (v tomto prípade rozsudkom krajského súdu)
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu vydaným v trestnom konaní vedenom proti nemu ako
obžalovanému.
Podstatou jeho námietok bola skutočnosť, že v odvolacom konaní krajský súd svoje
rozhodnutie v časti výroku o treste sťažovateľa dostatočne neodôvodnil.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že krajský súd uznal
obžalovaného sťažovateľa za vinného, pretože „potom čo ako obvinený dňa 11. 3. 2008
v meste S. zadovážil od doposiaľ neustálenej osoby omamnú látku a to 101,08 g heroínu
s priemernou koncentráciou účinnej látky 23 % hmotnostných, ukázal miesto jej úschovy
na presne nezistenom mieste za mestom S. obvinenému I. T., s ktorým sa dohodli, aby tento
heroín dna 12. 3. 2008 zobral a priviezol do T., pričom obvinený I. T. na vozidle ...
s neoprávnene namontovaným evidenčným číslom ..., ktoré mu bolo zapožičané vlastníkom
– Ľ. H. dňa 12. 3. 2008 omamnú látku – heroín vyzdvihol a priviezol do mesta T., kde bol
dňa 12. 3. 2008 o 6.30 hod. na ulici P. kontrolovaný policajtmi Krajského riaditeľstva PZ
Trnava, kde im dobrovoľne vydal omamnú látku – heroín s celkovou hmotnosťou 101,08 g
s priemernou koncentráciou účinnej látky 23 % hmotnostných obsahujúcej 23 247 mg
absolútneho heroínu, v minimálnej hodnote na čiernom trhu najmenej 60.648,-Sk
(2013 Eur), pričom heroín je zaradený v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných
látkach, psychotropných látkach a prípravkoch do I. skupiny omamných látok, teda
obžalovaní I. T. a Ľ. H. spoločným konaním zadovážili a prechovávali po akúkoľvek dobu
omamnú látku, čím spáchali zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20
k §172 ods. 1 písm. c/, d/ Tr. zák .“.
Z výroku napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd odsúdil sťažovateľa na trest
odňatia slobody v trvaní siedmich rokov a na jeho výkon ho zaradil do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom krajského súdu a jeho spisom
konštatuje, že krajský súd pri určení druhu a výšky trestu sťažovateľa vychádzal „... zo
skutkových záverov ustálených súdom I. stupňa...“ obsiahnutých v jeho rozsudku sp. zn.
3 T/105/2008 z 26. februára 2009, ktoré si krajský súd čiastočne osvojil, pričom sa
vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré majú vplyv na druh a výšku trestu, a nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu pri
odôvodňovaní výroku o treste sťažovateľa, ktorý by nemal oporu v zákone.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že ,,Pri ustáľovaní zavinenia oboch
obžalovaných súd I. stupňa vychádzal predovšetkým z výpovede obž. I. T., ktorý sám sa
k spáchanej trestnej činnosti priznal a v niektorých výpovediach usvedčil i obž. Ľ. H..
Skutočnosťou je, že I. T. čiastočne svoju výpoveď menil, avšak v konaní pred súdom sa
vrátil k pôvodnej svojej výpovedi, podľa ktorej sa mal L. H. dopustiť žalovaného skutku
spolu s ním. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje so spôsobom hodnotenia výpovede I.
T. Len vďaka jeho výpovedi bolo možné objasniť predmetnú trestnú vec, pričom
z konkrétnych skutkových okolností je nepochybne zrejmé, že iniciátorom tejto (trestnej
činnosti) bol obž. Ľ. H. Výpoveď obžalovaného I. T. spolu s ďalšími pred súdom
vykonanými dôkazmi pritom vytvára ucelenú reťaz dôkazov umožňujúcu vysloviť záver
o vzájomnej participácii obžalovaných na spáchaní skutku. V tejto časti si preto odvolací
súd dôkazné závery I. stupňového súdu osvojuje. Inou je však otázka spôsobu akým sa súd I.
stupňa vysporiadal s ustálením hodnoty zistenej drogy v množstve 101,08 gramu. Vykonané
dôkazy podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s obhajobnými námietkami Ľ. H.
neumožňujú ustáliť takéto závery, a to predovšetkým pre ich rozporuplnosť.
Pri takto stanovenom skutkovom a právnom stave, odvolací súd na rozdiel od súdu
I. stupňa posúdil konanie obžalovaných I. T. a Ľ. H. v zmysle ustanovenia § 20 k § 172
ods. 1 Tr. Zák. ako zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi spáchaný spolupáchateľstvom. Pri
takto stanovenom skutkovom a právnom stave, ktorý prospieva nielen obž. H. ale i obž. I. T.
odvolací súd za zákonné považuje u obž. I. T. za zákonný trest v trvaní 6 (šesť) rokov so
zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia
a u obž. Ľ. H. trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov so zaradením pre jeho výkon
do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Z dôvodu prekvalifikovania konania
obžalovaných pominuli dôvody u nich na uloženie akéhokoľvek ochranného opatrenia.“.
Ústavný súd v súvislosti s citovaným konštatuje, že odôvodnenie rozsudku krajského
súdu mohlo byť podrobnejšie, avšak napriek jeho stručnosti nemožno v ňom nájsť prvky
arbitrárnosti, ktoré by spočívali v neodôvodnenom výroku o treste sťažovateľa,
a v okolnostiach danej veci je podľa názoru ústavného súdu ústavne udržateľné.
V okolnostiach prípadu treba zdôrazniť, že krajský súd napadnutým rozsudkom
zmenil právnu kvalifikáciu skutku v prospech sťažovateľa a uznal čiastočnú dôvodnosť jeho
odvolania ,,... Za takejto dôkaznej situácie nebolo možné bez akýchkoľvek pochybností
osvojiť si závery kriminalisticko – expertízneho ústavu o počte možných dávok, ako
i v konečnom dôsledku celkovej hodnoty zadržanej omamnej látky. Jediný spoľahlivý záver
rešpektujúc pritom kritériá umožňujúce zohľadňovať skutočnosti nepochybne preukázané,
resp. vyznievajúce v prospech obžalovaného viedli tunajší odvolací súd k potrebe
reparovania rozsudku v smere stanovenia minimálnej hodnoty drogy zadováženej
a prechovávanej obžalovanými a to v rozsahu minimálne 60.648,-Sk (2013 eur)...“,
výsledkom čoho bolo, že pôvodný rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T/105/2008 z
26. februára 2009 zrušil a rozhodol rozsudkom, ktorým sťažovateľovi uložil trest odňatia
slobody vo výmere 7 rokov.
Aj z tohto dôvodu mohol opodstatnene krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku
sp. zn. 6 To/59/2009 z 20. mája 2009 konštatovať, že zákonom predpísaným spôsobom
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým sťažovateľ podal odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo
napadnutému rozsudku, vrátane preverenia sťažovateľových obhajobných tvrdení.
So zreteľom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej
sťažnosti ani z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených označeným všeobecným
súdom, a teda o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ teda ide o námietku, ktorú sťažovateľ opísal vo svojej sťažnosti, a síce
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu, ústavný súd
vzhľadom na uvedené konštatovanie pripomína, že podľa konštantnej judikatúry nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS. 13/00, I. ÚS 17/01). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na to, že obsahom
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02).
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2010