Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 408/2010
PDF · 157.71 KB
No categories available
III. ÚS 408/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. T., U., U., zastúpenej advokátom JUDr. J. K.,
Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 31/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. T. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2010
doručená sťažnosť M. T., U., U. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 31/2006.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v označenom trestnom
konaní ako obžalovaná. Obžaloba v jej veci bola na okresnom súde podaná 13. apríla 2006.
Okresný súd prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 2 T 31/2006-158 z 1. marca
2007, ktorým uznal sťažovateľku za vinnú zo spáchania prečinu porušenia predpisov
o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru formou spolupáchateľstva.
Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
uznesením č. k. 7 To 45/2007-172 z 30. mája 2007 zrušil rozsudok okresného súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd rozsudkom č. k. 2 T 31/2006-217 z 15. apríla 2008 sťažovateľku
oslobodil spod obžaloby. Proti tomuto rozsudku podal prokurátor odvolanie, na základe
ktorého krajský súd uznesením č. k. 7 To 90/2008-232 z 9. októbra 2008 opätovne
napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a okresnému súdu prikázal, aby vec
v potrebnom rozsahu prerokoval a znovu rozhodol.
Rozsudkom č. k. 2 T 31/2006-270 z 8. júla 2009 okresný súd opätovne oslobodil
sťažovateľku spod obžaloby. Oslobodzujúci rozsudok prokurátor napadol odvolaním.
Krajský súd uznesením č. k. 7 To 106/2009-284 z 29. októbra 2009 odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec opätovne vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka prostredníctvom svojho obhajcu podala prvýkrát sťažnosť na prieťahy
v konaní 27. novembra 2007, pričom táto bola následne vzatá späť ako bezpredmetná
podaním z 28. júla 2008.
V poradí druhú sťažnosť na prieťahy v konaní podala sťažovateľa prostredníctvom
svojho obhajcu 8. apríla 2010, pričom v tejto namietala hlavne postup sudcu JUDr. M. S.,
ktorého rozsudky „Krajský súd v Košiciach už trikrát zrušil a vrátil vec, aby ju znova
prejednal a rozhodol...“. Podľa názoru sťažovateľky opakované zrušenie rozsudkov
okresného súdu krajským súdom v tejto súvislosti potvrdzuje „odbornú nespôsobilosť
menovaného sudcu“. Sťažovateľka tiež kritizovala neúmerne dlhý čas doručovania
zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. 7 To 106/2009-284 z 29. októbra 2009, ktoré
bolo okresnému súdu doručené 10. decembra 2009 a obhajcovi sťažovateľky až 7. apríla
2010.
Predseda okresného súdu vybavil sťažnosť sťažovateľky z 8. apríla 2009 prípisom
sp. zn. 1 Spr 11/2010 z 13. apríla 2010, v ktorom konštatoval jej dôvodnosť. Zároveň
uviedol, že sa „osobitne zaoberal aj otázkou doručenia uznesenia Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 7 To 106/2009 zo dňa 29.10.2009“, pričom zistil, že dĺžka doby
doručovania predmetného uznesenia obhajcovi sťažovateľky „svedčí o prieťahoch v konaní,
ktoré zapríčinil konajúci sudca“. V závere sa predseda okresného súdu sťažovateľke
ospravedlnil.
Sťažovateľka je toho názoru, že „Z rozhodnutí Krajského súdu Košice je zrejme, že
zákonný sudca nerešpektuje právny názor odvolacieho súdu, čo má za následok ďalšie
prieťahy v konaní. Tieto rozhodnutia tiež potvrdzujú jeho odbornú nespôsobilosť...“.
Konanie okresného súdu sťažovateľka považuje za „protiústavné a nezákonné“, a preto
navrhla vysloviť porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy i práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo M. T., trv. bytom U., U. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn.
2T/31/2006, porušené bolo.
2. Okresnému súdu Michalovce prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
2T/31/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
3. M. T., trv. bytom U., U., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,-EUR
(slovom tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Michalovce povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Michalovce je povinný uhradiť M. T., trv. bytom U., U. trovy
právneho zastúpenia v sume 289,74 EUR, na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. K.
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR + /l 9% DPH/
22,02 EUR a 2 režijné paušály po 6,95 EUR).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd pripomína, že v takom konaní, v ktorom sa sťažovateľ domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov i práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote, považuje za účinný
prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu sťažnosť podľa § 62 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdoch“).
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 31/2006 ústavný súd zdôrazňuje stabilne
ním judikovaný účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Takto určený účel uvedeného
základného práva predovšetkým určuje ústavnému súdu ako jednoznačné kritérium
na rozhodnutie o založení jeho právomoci konštatovať porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy
zistenie, či posudzované konanie pred štátnym orgánom bolo právoplatne v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu ukončené. Zároveň však, berúc do úvahy ustanovenie § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, ide aj o kritérium na posúdenie účinnosti právnych prostriedkov
nápravy, ktoré sťažovateľ musí prioritne využiť na to, aby bolo následne možné jeho
sťažnosť adresovanú ústavnému súdu vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy hodnotiť ako procesne prípustnú. Inými slovami, pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je ústavný súd povinný skúmať, či sťažnosť podľa § 62 zákona
o súdoch bola sťažovateľom využitá v čase, keď vzhľadom na procesný stav konania pred
všeobecným súdom bolo možné vymedzený účel základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy sťažnosťou na postup súdu dosiahnuť.
V predloženej sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv
postupom okresného súdu, pričom poukázala na skutočnosť, že v predmetnej veci
opakovane podala sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona o súdoch.
Prvá sťažnosť na prieťahy v predmetnom trestnom konaní bola adresovaná
predsedovi okresného súdu 27. novembra 2007. V tejto sťažnosti sťažovateľka namietala
absolútnu nečinnosť okresného súdu v období po 26. júni 2006, keď podala odpor proti
bližšie neoznačenému trestnému rozkazu. Podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd od tohto
dátumu až do momentu podania sťažnosti (27. novembra 2007) nevykonal vo veci žiaden
úkon, čo predstavuje nečinnosť súdu v trvaní jedného roka a piatich mesiacov.
Táto sťažnosť bola následne sťažovateľkou vzatá späť ako bezpredmetná, čo vyplýva
z obsahu listu predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 26/2007 z 29. júla 2008.
Z odôvodnenia a z príloh sťažnosti adresovanej sťažovateľkou ústavnému súdu
navyše vyplýva, že okresný súd v namietanom období vo veci meritórne rozhodol, a to
rozsudkom č. k. 2 T 31/2006-158 z 1. marca 2007. Tvrdenia sťažovateľky o absolútnej
nečinnosti okresného súdu v období od 26. júna 2006 do 27. novembra 2007 teda
nezodpovedali skutočnému stavu. Tiež späťvzatie sťažnosti obhajcom sťažovateľky
z dôvodu jej bezpredmetnosti poukazuje na skutočnosť, že ani sťažovateľka nepovažovala
postup súdu v namietanom období za taký, ktorým by došlo k zásahu do jej základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.
totožného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S ohľadom na uvedené skutočnosti nie je
možné v tomto prípade konštatovať, že by sťažovateľka účinný prostriedok nápravy podľa
§ 62 zákona o súdoch uplatnila účelne, a teda spôsobom, ktorý by mohol viesť k eliminácii
tvrdeného zásahu do jej ústavou a dohovorom zaručených práv.
Druhá sťažnosť bola sťažovateľkou doručená predsedovi okresného súdu 8. apríla
2010, pričom tento o spôsobe jej vybavenia sťažovateľku informoval listom sp. zn.
1Spr 11/2010 z 13. apríla 2010. Predseda okresného súdu vo svojom liste konštatoval
dôvodnosť sťažnosti sťažovateľky a za vzniknuté zbytočné prieťahy v konaní sa jej
ospravedlnil, pričom však žiadnym spôsobom nekonkretizoval konkrétne opatrenia, ktoré
má v úmysle prijať na účely odstránenia zistených zbytočných prieťahov, resp. sa k ich
prijatiu nezaviazal ani vo všeobecnej rovine.
Sťažovateľka sa 21. apríla 2010 obrátila so sťažnosťou na ústavný súd.
Ústavný súd podanie sťažnosti na postup súdu necelé dva týždne pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu považuje iba za formálny úkon, ktorému nemožno pripísať
účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať. Predseda okresného súdu totiž v takomto
prípade nemal k dispozícii primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným
prieťahom vo veci samej. Takýto záver ústavný súd stabilne vedie k odmietnutiu sťažnosti
ako neprípustnej (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04, IV. ÚS 74/05).
Závery ústavného súdu o predčasnosti predmetnej sťažnosti potvrdzuje aj ďalší
priebeh napadnutého konania po jej doručení ústavnému súdu. Podľa zistenia ústavného
súdu po vrátení súdneho spisu z krajského súdu (ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti
sudcu) 24. mája 2010 bola 25. mája 2010 vec pridelená okresným súdom novému sudcovi,
ktorý určil termín hlavného pojednávania na 16. august 2010 (odročené na žiadosť obhajcu
sťažovateľky), ďalej na termín 27. september 2010 a 29. október 2010, čo znamená, že
sťažnosť sťažovateľky adresovaná predsedovi okresného súdu splnila účel a okresný súd
v súčasnosti koná vo veci plynulo a bez prieťahov.
Za týchto okolností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími uplatnenými
nárokmi sťažovateľky už nezaoberal.
V závere ústavný súd poznamenáva, že toto jeho rozhodnutie neznamená, že by sa
sťažovateľka nemohla v budúcnosti v prípade výskytu prieťahov v napadnutom súdnom
konaní na okresnom súde domáhať opätovne ochrany svojich práv sťažnosťou podanou
ústavnému súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2010