Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 411/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. K... vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a 2 a , ako aj práv podľa

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 196/10

a jej prípisom z 15. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2010

doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na inú právnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho

prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 196/10 a jej

prípisom z 15. apríla 2010 (ďalej aj „napadnutý prípis“ alebo „prípis z 15. apríla 2010“) .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca návrhom podaným na Okresnom

súde Banská Bystrica domáhal vyslovenia neplatnosti doručenia rozhodnutia Sociálnej

poisťovne... (ďalej len „žalovaná“) č. 700-2130017307-GC03/07 z 25. apríla 2007 (ktoré

bolo založené na fikcii doručenia verejnou vyhláškou), ktorým žalovaná predpísala

sťažovateľovi poistné na príspevok v nezamestnanosti a na príspevok do garančného fondu.

Zároveň sa sťažovateľ domáhal riadneho doručenia tohto rozhodnutia. Okresný súd Banská

Bystrica návrh sťažovateľa postúpil vecne príslušnému Krajskému súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“), ktorý konanie v právnej veci sťažovateľa uznesením sp. zn.

23 z 5. mája 2009 zastavil. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu odvolanie,

ktorému Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nevyhovel

a napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil uznesením sp. zn.

z 26. januára 2010. Sťažovateľ preto podal generálnej prokuratúre podnet na podanie

mimoriadneho dovolania, ktorý však bol jej prípisom z 15. marca 2010 odmietnutý ako

nedôvodný. Sťažovateľ podal generálnej prokuratúre 7. apríla 2010 aj opakovaný podnet,

ktorý bol prípisom prokurátora generálnej prokuratúry z 15. apríla 2010 odložený.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje, v čom vidí pochybenia všeobecných súdov

konajúcich v jeho právnej veci, pričom tejto argumentácii venuje prevažnú časť svojej

sťažnosti. Poukazuje hlavne na to, že súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia

na fikcii doručenia rozhodnutia žalovanej verejnou vyhláškou, že krajský súd rozhodol bez

jeho prítomnosti a vychádzal z dôkazov predložených žalovanou, resp. z jej spisu. Takýmto

postupom mu súdy znemožnili vyjadriť sa k predloženým dôkazom a predkladať vlastné

dôkazy na podporu svojich tvrdení.

V závere sťažnosti sťažovateľ zhodnotiac postup generálnej prokuratúry uviedol:

„Generálna prokuratúra SR nesprávne právne posúdila podnet sťažovateľa

na podanie mimoriadneho dovolania, keď svoje rozhodnutie založila na tom, že zákon

nepripúšťa mimoriadne dovolanie voči uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn.

, pretože nejde o spor vyplývajúci z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných a obchodných vzťahov ( ). S postupom Generálnej prokuratúry

SR sa sťažovateľ nestotožňuje. Podľa sťažovateľa je možné mimoriadne dovolanie proti

uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. 01. 2010, pretože v konaní

došlo k vadám podľa § 237 písm. f), keď súdy svojím postupom odňali účastníkovi konania

možnosť konať pred súdom a porušili základné práva sťažovateľa minimálne v rozsahu

práva garantovaného v SR. Vada v konaní podľa

a namietané porušenie základných práv a slobôd účastníka konania sú dôvodom na podanie

mimoriadneho dovolania proti každému rozhodnutiu súdu, a to aj vtom prípade, ak proti

takému rozhodnutiu opravný prostriedok zákon podľa iných ustanovení nepripúšťa.“

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol ústavnému súdu, aby takto rozhodol:

„Základné práva P. K... na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

práva účastníka súdneho konania preskúmať v súdnom konaní rozhodnutie vydané orgánom

verejnej správy upravené v , práva na spravodlivý súdny proces

upravené v Dohovoru a , práva na verejné prerokovanie jeho

veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom upraveného

v a práva na účinný opravný prostriedok pred národným orgánom

upraveného v čl. 13 Dohovoru postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. k. VI/2 Pz 196/10-3 zo dňa 15. 04. 2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo boli

porušené.

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v porušovaní

označených základných práv a slobôd P. K... a prikazuje zabezpečiť, aby sa vo veci ďalej

konalo zákonným spôsobom.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd

do vydania nálezu rozhodol, že „pozastavuje a odkladá vykonateľnosť rozhodnutia

Sociálnej poisťovne... č. 700-2130017307-GC03/07 zo dňa 25. apríla 2007“,

a o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní najprv zaoberal tou časťou sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa , a to

nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) podať mimoriadne dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. januára 2010, keď podľa názoru sťažovateľa boli splnené podmienky

na jeho podanie.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e

a nasl. (ďalej aj „OSP“) v platnom znení. Z uvedených

procesných ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok,

využitie ktorého patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné

právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod (prípadne právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických

osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,

t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,

a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej

úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne

dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, , , ).

Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti

namietaným rozhodnutiam krajského súdu sp. zn. z 5. mája 2009 a najvyššieho

súdu sp. zn. z 26. januára 2010 mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť

k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, ústavný súd túto časť sťažnosti pri

predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného – v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa

s napadnutým prípisom generálnej prokuratúry – ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa nie je záruka,

že rozhodnutie súdu alebo iného orgánu verejnej moci (v danom prípade stanoviska orgánov

prokuratúry Slovenskej republiky) bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu alebo iného orgánu, ktorý je nositeľom verejnej moci

(v danom prípade orgánov prokuratúry Slovenskej republiky), bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako dostatočne

odôvodnené, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov a orgánov verejnej moci konajúcich v rámci

a podľa im zákonom zverených kompetencií, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ).

V napadnutom prípise generálnej prokuratúry sa uvádza:

„Generálny prokurátor Slovenskej republiky disponuje oprávnením podať

mimoriadne dovolanie proti právoplatným rozhodnutiam súdov, ak sú splnené zákonom

stanovené podmienky podľa a nasl. ustanovení .

Týmto oprávnením generálny prokurátor nedisponuje, ak súdy preskúmavajú

zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, štátnej správy a územnej

samosprávy v správnom súdnictve podľa piatej časti .

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v piatej

časti (v rámci ktorej v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy) sa

použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to uvedené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

V konaní podľa piatej časti, druhej hlavy , o žalobách proti rozhodnutiam

a postupom správnych orgánov, je podľa prípustný opravný prostriedok

podľa štvrtej časti (kam patrí aj mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR)

výlučne iba proti rozsudku súdu podľa , ak nie je ustanovené inak.

Podľa rozhoduje súd vo veciach uvedených v ,

v ktorých správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej

veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov

( ) alebo rozhodol o určení sankcie. V týchto prípadoch môže súd rozsudkom

rozhodnúť o náhrade škody o peňažnom plnení, alebo o peňažnej sankcií.

V uvedenom prípade nejde o takúto právnu vec a prokuratúra nemá v rámci

založenú pôsobnosť na preskúmanie Vami uvedeného súdneho rozhodnutia.“

Ústavný súd konštatuje, že akceptuje výklad generálnej prokuratúry, podľa ktorého je

mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho

súdneho poriadku neprípustné (okrem konaní podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho

súdneho poriadku, teda v konaniach o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

správnych orgánov ( ), ako súladný so základným právom na súdnu

ochranu.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru

Následne sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tou časťou,

v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 2

(na prístup k súdu vo veci, v ktorej rozhodol orgán verejnej správy) a

(na verejné prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonaným dôkazom) napadnutým postupom generálnej prokuratúry a jej prípisom

z 15. apríla 2010. Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v tom, že generálna

prokuratúra nevyhovela jeho opakovanému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

v upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol

orgán verejnej správy. V podstate ide skôr o ustanovenie určujúce, kedy súdna moc

preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné

právo (porov. Drgonec, J.: – komentár. Šamorín: Heuréka,

2004, s. 325). Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2

, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti

alebo arbitrárnosti namietaného postupu generálnej prokuratúry ani jej prípisu z 15. apríla

2010 v súvislosti s označeným , nemožno jej postup, ako ani napadnutý

prípis kvalifikovať ako arbitrárny ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 2

. To isté platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ods. 2 , keď označeným postupom generálnej prokuratúry a jej prípisom z 15. apríla

2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie

veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom.

Ústavný súd napokon konštatuje, že generálna prokuratúra postupovala v súlade

s príslušnými ustanoveniami o prokuratúre v znení neskorších

predpisov a tiež s príslušnými ustanoveniami . To, že

po posúdení všetkých okolností daného prípadu dospela generálna prokuratúra k inému

záveru, a tým sa nestotožnila s očakávaniami a predstavami sťažovateľa, ešte neznamená, že

mohlo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd ešte dodáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa

čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131,

ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému namietanému porušeniu práva ústavný súd pripomína, že

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ),

a preto ani napadnutý postup generálnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej

príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy

pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bezpredmetné rozhodovať

o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

ako aj o vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010