Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 411/2010
PDF · 227.45 KB
No categories available
IV. ÚS 411/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. K... vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 196/10
a jej prípisom z 15. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2010
doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho
prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 196/10 a jej
prípisom z 15. apríla 2010 (ďalej aj „napadnutý prípis“ alebo „prípis z 15. apríla 2010“) .
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca návrhom podaným na Okresnom
súde Banská Bystrica domáhal vyslovenia neplatnosti doručenia rozhodnutia Sociálnej
poisťovne... (ďalej len „žalovaná“) č. 700-2130017307-GC03/07 z 25. apríla 2007 (ktoré
bolo založené na fikcii doručenia verejnou vyhláškou), ktorým žalovaná predpísala
sťažovateľovi poistné na príspevok v nezamestnanosti a na príspevok do garančného fondu.
Zároveň sa sťažovateľ domáhal riadneho doručenia tohto rozhodnutia. Okresný súd Banská
Bystrica návrh sťažovateľa postúpil vecne príslušnému Krajskému súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“), ktorý konanie v právnej veci sťažovateľa uznesením sp. zn.
23 S/7/2009 z 5. mája 2009 zastavil. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu odvolanie,
ktorému Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nevyhovel
a napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil uznesením sp. zn. 4 Sžso/40/2009
z 26. januára 2010. Sťažovateľ preto podal generálnej prokuratúre podnet na podanie
mimoriadneho dovolania, ktorý však bol jej prípisom z 15. marca 2010 odmietnutý ako
nedôvodný. Sťažovateľ podal generálnej prokuratúre 7. apríla 2010 aj opakovaný podnet,
ktorý bol prípisom prokurátora generálnej prokuratúry z 15. apríla 2010 odložený.
Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje, v čom vidí pochybenia všeobecných súdov
konajúcich v jeho právnej veci, pričom tejto argumentácii venuje prevažnú časť svojej
sťažnosti. Poukazuje hlavne na to, že súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia
na fikcii doručenia rozhodnutia žalovanej verejnou vyhláškou, že krajský súd rozhodol bez
jeho prítomnosti a vychádzal z dôkazov predložených žalovanou, resp. z jej spisu. Takýmto
postupom mu súdy znemožnili vyjadriť sa k predloženým dôkazom a predkladať vlastné
dôkazy na podporu svojich tvrdení.
V závere sťažnosti sťažovateľ zhodnotiac postup generálnej prokuratúry uviedol:
„Generálna prokuratúra SR nesprávne právne posúdila podnet sťažovateľa
na podanie mimoriadneho dovolania, keď svoje rozhodnutie založila na tom, že zákon
nepripúšťa mimoriadne dovolanie voči uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4 Sžso/40/2009, pretože nejde o spor vyplývajúci z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1 O. s. p.). S postupom Generálnej prokuratúry
SR sa sťažovateľ nestotožňuje. Podľa sťažovateľa je možné mimoriadne dovolanie proti
uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sžso/40/2009 zo dňa 26. 01. 2010, pretože v konaní
došlo k vadám podľa § 237 písm. f), keď súdy svojím postupom odňali účastníkovi konania
možnosť konať pred súdom a porušili základné práva sťažovateľa minimálne v rozsahu
práva garantovaného v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Vada v konaní podľa § 237 písm. f) O. s. p.
a namietané porušenie základných práv a slobôd účastníka konania sú dôvodom na podanie
mimoriadneho dovolania proti každému rozhodnutiu súdu, a to aj vtom prípade, ak proti
takému rozhodnutiu opravný prostriedok zákon podľa iných ustanovení nepripúšťa.“
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol ústavnému súdu, aby takto rozhodol:
„Základné práva P. K... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva účastníka súdneho konania preskúmať v súdnom konaní rozhodnutie vydané orgánom
verejnej správy upravené v čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces
upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na verejné prerokovanie jeho
veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom upraveného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na účinný opravný prostriedok pred národným orgánom
upraveného v čl. 13 Dohovoru postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. VI/2 Pz 196/10-3 zo dňa 15. 04. 2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo boli
porušené.
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v porušovaní
označených základných práv a slobôd P. K... a prikazuje zabezpečiť, aby sa vo veci ďalej
konalo zákonným spôsobom.“
Sťažovateľ zároveň požiadal o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd
do vydania nálezu rozhodol, že „pozastavuje a odkladá vykonateľnosť rozhodnutia
Sociálnej poisťovne... č. 700-2130017307-GC03/07 zo dňa 25. apríla 2007“,
a o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní najprv zaoberal tou časťou sťažnosti,
ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to
nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) podať mimoriadne dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
4 Sžso/40/2009 z 26. januára 2010, keď podľa názoru sťažovateľa boli splnené podmienky
na jeho podanie.
Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v platnom znení. Z uvedených
procesných ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok,
využitie ktorého patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné
právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne
dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).
Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti
namietaným rozhodnutiam krajského súdu sp. zn. 23 S 7/2009 z 5. mája 2009 a najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Sžo 40/2009 z 26. januára 2010 mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť
k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, ústavný súd túto časť sťažnosti pri
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného – v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa
s napadnutým prípisom generálnej prokuratúry – ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka,
že rozhodnutie súdu alebo iného orgánu verejnej moci (v danom prípade stanoviska orgánov
prokuratúry Slovenskej republiky) bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu alebo iného orgánu, ktorý je nositeľom verejnej moci
(v danom prípade orgánov prokuratúry Slovenskej republiky), bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako dostatočne
odôvodnené, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov a orgánov verejnej moci konajúcich v rámci
a podľa im zákonom zverených kompetencií, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
V napadnutom prípise generálnej prokuratúry sa uvádza:
„Generálny prokurátor Slovenskej republiky disponuje oprávnením podať
mimoriadne dovolanie proti právoplatným rozhodnutiam súdov, ak sú splnené zákonom
stanovené podmienky podľa § 243e a nasl. ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Týmto oprávnením generálny prokurátor nedisponuje, ak súdy preskúmavajú
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, štátnej správy a územnej
samosprávy v správnom súdnictve podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v piatej
časti (v rámci ktorej v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy) sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je prípustný, len ak je to uvedené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.
V konaní podľa piatej časti, druhej hlavy OSP, o žalobách proti rozhodnutiam
a postupom správnych orgánov, je podľa § 250ja ods. 5 OSP prípustný opravný prostriedok
podľa štvrtej časti (kam patrí aj mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR)
výlučne iba proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 5 OSP, ak nie je ustanovené inak.
Podľa § 250j ods. 5 OSP rozhoduje súd vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 OSP,
v ktorých správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej
veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov
(§ 7 ods. 1 OSP) alebo rozhodol o určení sankcie. V týchto prípadoch môže súd rozsudkom
rozhodnúť o náhrade škody o peňažnom plnení, alebo o peňažnej sankcií.
V uvedenom prípade nejde o takúto právnu vec a prokuratúra nemá v rámci OSP
založenú pôsobnosť na preskúmanie Vami uvedeného súdneho rozhodnutia.“
Ústavný súd konštatuje, že akceptuje výklad generálnej prokuratúry, podľa ktorého je
mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho
súdneho poriadku neprípustné (okrem konaní podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho
súdneho poriadku, teda v konaniach o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov (§ 250s ods. 2 OSP), ako súladný so základným právom na súdnu
ochranu.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru
Následne sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tou časťou,
v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 2
(na prístup k súdu vo veci, v ktorej rozhodol orgán verejnej správy) a čl. 48 ods. 2 ústavy
(na verejné prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonaným dôkazom) napadnutým postupom generálnej prokuratúry a jej prípisom
z 15. apríla 2010. Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v tom, že generálna
prokuratúra nevyhovela jeho opakovanému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ústava v čl. 46 ods. 2 upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol
orgán verejnej správy. V podstate ide skôr o ustanovenie určujúce, kedy súdna moc
preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné
právo (porov. Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky – komentár. Šamorín: Heuréka,
2004, s. 325). Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2
ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti
alebo arbitrárnosti namietaného postupu generálnej prokuratúry ani jej prípisu z 15. apríla
2010 v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno jej postup, ako ani napadnutý
prípis kvalifikovať ako arbitrárny ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 2
ústavy. To isté platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, keď označeným postupom generálnej prokuratúry a jej prípisom z 15. apríla
2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie
veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom.
Ústavný súd napokon konštatuje, že generálna prokuratúra postupovala v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov a tiež s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. To, že
po posúdení všetkých okolností daného prípadu dospela generálna prokuratúra k inému
záveru, a tým sa nestotožnila s očakávaniami a predstavami sťažovateľa, ešte neznamená, že
mohlo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd ešte dodáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa
čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať
pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom
(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131,
ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.
Vo vzťahu k uvedenému namietanému porušeniu práva ústavný súd pripomína, že
ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno
považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03),
a preto ani napadnutý postup generálnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej
príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy
pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bezpredmetné rozhodovať
o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,
ako aj o vydanie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010