Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 423/2010
PDF · 207.86 KB
No categories available
III. ÚS 423/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. L., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska
kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 12/2009 a jeho rozsudkom z 8. júna 2009, postupom
Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 192/2009 a jeho rozsudkom
z 25. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Obdo 12/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. L., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra
2010 doručená sťažnosť M. L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 12/2009 a jeho
rozsudkom z 8. júna 2009, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 192/2009 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2009
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 12/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2010.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 Cb 12/2009 v právnej veci sťažovateľa ako žalovaného rozhodol rozsudkom
z 8. júna 2009, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 11 458,46 €
s príslušenstvom.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. O podanom
odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Cob 192/2009 z 25. novembra 2009,
ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny. V odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd k odvolacej námietke sťažovateľa, že mu postupom okresného súdu
bola odňatá možnosť konať, uviedol: „... keďže žalovaný sa neustanovil bez vážneho
dôvodu na dve predchádzajúce pojednávania a na ďalšie pojednávanie sa nedostavil
z dôležitého dôvodu, ale nepožiadal o odročenie pojednávania, podľa názoru odvolacieho
súdu sa žalovanému neodňala možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa prejednaním
veci v neprítomnosti tohto účastníka konania neporušil žiadne ustanovenie OSP
a postupoval v súlade s § 101 ods. 2 OSP.“
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v odôvodnení ktorého
uviedol, že odvolací súd napriek tomu, že v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa
sťažovateľ namietal konanie v jeho neprítomnosti, krajský súd nedal možnosť sťažovateľovi
konať pred odvolacím súdom. Sťažovateľ v odôvodnení dovolania namietal nesplnenie
povinnosti uloženej súdu (okresnému súdu, pozn.) v ustanovení § 120 ods. 4 zákona
č. 99/1963 Sb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
keď pred vyhlásením rozsudku nebol poučený o možnosti predložiť alebo označiť dôkazy
pred vyhlásením rozsudku.
Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa napadnutým uznesením sp. zn.
1 Obdo 12/2010 zo 14. júla 2010, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. V odôvodnení
svojho rozhodnutia najvyšší súd k otázke prípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 237
písm. f) OSP uviedol, že „Žalovaný prevzal predvolanie na prvé pojednávanie určené na
deň 16.3.2009 vo veci dňa 17.2.2009. Súčasťou písomného predvolania (v spise na č. 1. 41)
je aj poučenie účastníka (posledný odsek predvolania) podľa ust. § 120 ods. 4, ktoré je
v písomnom predvolaní riadne odcitované. Z obsahu predvolania je zrejmé, že žalovaný bol
poučený v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. Dovolací súd preto námietku žalovaného ako
dovolateľa, týkajúcu sa neposkytnutia poučenia podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. ako dôvod
uplatnenia ust. § 237 písm. f) O.s.p, v dovolacom konaní neuznal dôvodnou.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namietal, že „Sťažovateľ
zastúpený právnym zástupcom dovolanie odôvodňoval ustanovením § 237 o.s.p., keď
postupom súdu sa dovolateľovi ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred
súdom a vo svojom dovolacom podaní poukazuje na skutočnosť, že súd konal v jeho
neprítomnosti a rozhodol rozsudkom na pojednávaní, na ktorom svoju neprítomnosť
riadne ospravedlnil, ďalej namietal porušenie ustanovenia § 120 ods. 4 o.s.p., keď nebol
riadne poučený a nemal možnosť podľa tohto poučenia uplatniť svoje právo navrhnúť
dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci. Týmto postupom prvostupňového súdu bol
porušený zákon upravujúci konanie pred súdom a to zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky
súdny poriadok a aj práva sťažovateľa. Ani Krajský súd v Nitre ako súd odvolací
na odvolanie odporcu v konaní (sťažovateľa), ktorom poukazoval na vady konania pred
prvostupňovým súdom uvedené v § 221 ods. 1 písm. f) o.s.p. keď mu bola postupom súdu
odňatá možnosť konať pred súdom nenapravil tento protizákonný postup súdu a napriek
tomu, že nedal možnosť účastníkovi vo veci konať ani odvolací súd, rozsudok
prvostupňového súdu rozsudkom potvrdil.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd riadne nepreskúmal odvolací dôvod
a nesprávne posúdil úkon žalovaného, ktorý v dostatočnom predstihu súdu oznámil
dôležitý dôvod, pre ktorý sa nemohol zúčastniť a keď aj napriek tomuto dôvodu súd konal
a vykonal úkony, pri ktorých mal byť prítomný aj druhý účastník a to poučiť účastníka
o možnosti podľa § 120 ods. 4 o.s.p. a vyhlásenie uznesenia podľa § 118 ods. 4 o.s.p.
Pokiaľ toto urobil v neprítomnosti sťažovateľa, odňal mu tým možnosť konať pred súdom,
čo je nepochybne odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f) o.s.p..
Najvyšší súd Slovenskej republiky riadne podané dovolanie odmietol
s odôvodnením, že dovolateľ napadol dovolaním také rozhodnutie, voči ktorému dovolanie
nieje prípustné. Toto rozhodnutie nie je v súlade s ustanovením § 237 o.s.p., ktoré
pripúšťa dovolanie, ak sú dovolacím dôvodom vady konania a podľa § 242 ods. 1 mal
prihliadať aj na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní. Porušením týchto
zákonných ustanovení Najvyšší súd Slovenskej republiky nielenže neodstránil vady
konania, ktorými bolo porušené ústavné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva a
nezávislom a nestrannom súde a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 23Cb/12/2009 - 67, Krajský súd
v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15Cob/l92/2009 - 91 a Najvyšší súd Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 12/2010 - 120 porušili práva sťažovateľa,
aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Obdo 12/2010- 120 zo
dňa 14.07.2010, rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 15Cob/l 92/2009 - 91zo dňa 25.11.
2009 a rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 23Cb/12/2009 - 67 zo dňa 08.06.2009 sa
zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Nitra.
3. Sťažovateľovi M. L. priznáva náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- EUR
voči Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, vo výške 1.500,- EUR voči Krajskému súdu
v Nitre a vo výške 1.500,- EUR Okresnému súdu Nitra, ktorú sú tieto súdy povinné vyplatiť
M. L. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. M. L. Priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyčíslenia v konaní, ktorú
je povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet právneho zástupcu
JUDr. J. G. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľ navrhuje odložiť vykonateľnosť
právoplatného rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 23Cb/12/2009 - 67 zo dňa 08.06.2009
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 15Cob/l 92/2009 - 91zo dňa 25.11.2009
do právoplatného skončenia veci.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označenými rozhodnutiami súdov (okresného, krajského a najvyššieho súdu,
pozn.).
Právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa v sebe
princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný
na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého
procesu. Pokiaľ ide o princíp kontradiktórnosti konania, súdne rozhodnutie je výsledkom
konfrontácie medzi stranami, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa a popierať
požiadavky, dôkazy a argumenty druhej strany. Kontradiktórny spor znamená možnosť
strany popierať (contra dicere) požiadavky a argumenty druhej strany a právo na to, aby sa
vypočuli jej argumenty a návrhy. Požiadavky vyplývajúce z princípu kontradiktórnosti
definoval Európsky súd pre ľudské práva mnohokrát vo svojej judikatúre, napr.
v rozhodnutí vo veci Mantovanelli c. Francúzsko: „... jedným z prvkov spravodlivého
procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí
zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby
jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými
súdu pre účely ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim“ (rozhodnutie z 18. marca
1997, Recueil 1997, II, s. 436, § 33).
Z uvedeného, ako aj z argumentácie obsiahnutej v odôvodnení sťažnosti vyplýva, že
sťažovateľ porušenie práva podľa čl. 6 ods. dohovoru vidí práve v porušení princípu
kontradiktórnosti konania (že sa nemal možnosť vyjadriť k vykonávaným dôkazom)
a v porušení svojho práva byť prítomný na pojednávaní, preto ústavný súd namietané
porušenie práva čl. 6 ods. 1 dohovoru preskúmal len v rozsahu námietok sťažovateľa.
1. Pri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti v časti, v ktorej namietal
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 23 Cb 12/2009 a jeho rozsudkom z 8. júna 2009
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 192/2009 a jeho
rozsudkom z 25. novembra 2009, ústavný súd musel prihliadať na vymedzenie svojej
právomoci v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu
k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP
považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť
konať pred súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).
Vzhľadom na podanie dovolania proti označenému rozsudku krajského súdu
z dôvodu § 237 písm. f) OSP sťažovateľom ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ využil
mimoriadny opravný prostriedok ako účinný prostriedok nápravy porušenia označeného
základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
V danom prípade sa sťažovateľ mohol ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému
rozhodnutiu okresného súdu domáhať využitím opravného prostriedku odvolania podľa
§ 201 a nasl. OSP (čo aj využil) a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Cob
192/2009 z 25. novembra 2009 prostredníctvom dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f)
OSP (čo tiež využil), o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obdo 12/2010 zo 14. júla 2010.
Sťažovateľ teda vo vzťahu k napádaným rozhodnutiam okresného súdu a krajského
súdu disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany
označených práv.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal aj tou časťou sťažovateľovej
sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 12/2010
zo 14. júla 2010.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Námietka sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sa vo svojej
podstate zakladala na názore, že napadnuté uznesenie „nie je v súlade s ustanovením § 237
o.s.p., ktoré pripúšťa dovolanie, ak sú dovolacím dôvodom vady konania a podľa § 242
ods. 1 mal prihliadnuť aj na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní. Porušením
týchto zákonných ustanovení Najvyšší súd nielenže neodstránil vady konania...“, ale porušil
aj označené práva sťažovateľa.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 4 Obdo 2/2008 jasne
a zrozumiteľne uviedol, že sťažovateľ „prípustnosť dovolania odvodzuje z § 237 písm f)
OSP, podľa ktorého sa posudzuje odňatie možnosti konania pred súdom postupom súdu...“,
ku ktorému malo dôjsť „neposkytnutím poučenia účastníkovi konania pred vyhlásením
rozsudku v zmysle § 120 ods. 4 OSP predložiť alebo označiť všetky dôkazy pred vyhlásením
rozhodnutia
... Žalovaný prevzal predvolanie na prvé pojednávanie určené na deň 16.3.2009
vo veci dňa 17.2.2009. Súčasťou písomného predvolania (v spise na č. 1. 41) je aj poučenie
účastníka (posledný odsek predvolania) podľa ust. § 120 ods. 4, ktoré je v písomnom
predvolaní riadne odcitovane. Z obsahu predvolania je zrejmé, že žalovaný bol poučený
v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. Dovolací súd preto námietku žalovaného ako dovolateľa,
týkajúcu sa neposkytnutia poučenia podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. ako dôvod uplatnenia ust.
§ 237 písm. f) O.s.p, v dovolacom konaní neuznal dôvodnou.
Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný dovolaním napadol také rozhodnutie, proti
ktorému dovolanie nie je prípustné, a preto dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 4 prvá veta O.s.p. odmietol.“.
Podľa názoru ústavného súdu uvedená argumentácia najvyššieho súdu v odôvodnení
napadnutého uznesenia rešpektuje príslušnú zákonnú úpravu a nemožno v nej badať
porušenie označených práv sťažovateľa, pretože dostatočne objasňuje skutkový a právny
základ napadnutého rozhodnutia a dáva odpoveď na relevantnú argumentáciu sťažovateľa
obsiahnutú v dovolaní. To platí jednak o vyvrátenom tvrdení sťažovateľa týkajúcom sa
absencie poučenia podľa § 120 ods. 4 OSP, ale aj splnenia podmienok na prerokovanie veci
v jeho prítomnosti na základe § 101 ods. 2 OSP (s uvedenou námietkou sa už lege artis
vysporiadal aj krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia).
Ústavný súd teda pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne signály, ktoré
by ho mohli pri meritórnom prerokovaní sťažnosti viesť k záveru o porušení základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím v napadnutom
konaní najvyššieho súdu, preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ostatnými požiadavkami
sťažovateľa sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010