Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 423/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. L., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska

kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. júna 2009, postupom

Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra

2010 doručená sťažnosť M. L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie

základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 8. júna 2009, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. novembra 2009

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. júla 2010.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom

pod sp. zn. v právnej veci sťažovateľa ako žalovaného rozhodol rozsudkom

z 8. júna 2009, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 11 458,46 €

s príslušenstvom.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. O podanom

odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. novembra 2009,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny. V odôvodnení svojho

rozhodnutia krajský súd k odvolacej námietke sťažovateľa, že mu postupom okresného súdu

bola odňatá možnosť konať, uviedol: „... keďže žalovaný sa neustanovil bez vážneho

dôvodu na dve predchádzajúce pojednávania a na ďalšie pojednávanie sa nedostavil

z dôležitého dôvodu, ale nepožiadal o odročenie pojednávania, podľa názoru odvolacieho

súdu sa žalovanému neodňala možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa prejednaním

veci v neprítomnosti tohto účastníka konania neporušil žiadne ustanovenie

a postupoval v súlade s .“

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v odôvodnení ktorého

uviedol, že odvolací súd napriek tomu, že v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa

sťažovateľ namietal konanie v jeho neprítomnosti, krajský súd nedal možnosť sťažovateľovi

konať pred odvolacím súdom. Sťažovateľ v odôvodnení dovolania namietal nesplnenie

povinnosti uloženej súdu (okresnému súdu, pozn.) v ustanovení § 120 ods. 4 zákona

č. 99/1963 Sb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),

keď pred vyhlásením rozsudku nebol poučený o možnosti predložiť alebo označiť dôkazy

pred vyhlásením rozsudku.

Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa napadnutým uznesením sp. zn.

zo 14. júla 2010, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. V odôvodnení

svojho rozhodnutia najvyšší súd k otázke prípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 237

písm. f) uviedol, že „Žalovaný prevzal predvolanie na prvé pojednávanie určené na

deň 16.3.2009 vo veci dňa 17.2.2009. Súčasťou písomného predvolania (v spise na č. 1. 41)

je aj poučenie účastníka (posledný odsek predvolania) podľa ust. § 120 ods. 4, ktoré je

v písomnom predvolaní riadne odcitované. Z obsahu predvolania je zrejmé, že žalovaný bol

poučený v zmysle ust. Dovolací súd preto námietku žalovaného ako

dovolateľa, týkajúcu sa neposkytnutia poučenia podľa ust. ako dôvod

uplatnenia ust. § 237 písm. f) O.s.p, v dovolacom konaní neuznal dôvodnou.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namietal, že „Sťažovateľ

zastúpený právnym zástupcom dovolanie odôvodňoval ustanovením , keď

postupom súdu sa dovolateľovi ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred

súdom a vo svojom dovolacom podaní poukazuje na skutočnosť, že súd konal v jeho

neprítomnosti a rozhodol rozsudkom na pojednávaní, na ktorom svoju neprítomnosť

riadne ospravedlnil, ďalej namietal porušenie ustanovenia , keď nebol

riadne poučený a nemal možnosť podľa tohto poučenia uplatniť svoje právo navrhnúť

dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci. Týmto postupom prvostupňového súdu bol

porušený - Občiansky

súdny poriadok a aj práva sťažovateľa. Ani Krajský súd v Nitre ako súd odvolací

na odvolanie odporcu v konaní (sťažovateľa), ktorom poukazoval na vady konania pred

prvostupňovým súdom uvedené v keď mu bola postupom súdu

odňatá možnosť konať pred súdom nenapravil tento protizákonný postup súdu a napriek

tomu, že nedal možnosť účastníkovi vo veci konať ani odvolací súd, rozsudok

prvostupňového súdu rozsudkom potvrdil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd riadne nepreskúmal odvolací dôvod

a nesprávne posúdil úkon žalovaného, ktorý v dostatočnom predstihu súdu oznámil

dôležitý dôvod, pre ktorý sa nemohol zúčastniť a keď aj napriek tomuto dôvodu súd konal

a vykonal úkony, pri ktorých mal byť prítomný aj druhý účastník a to poučiť účastníka

o možnosti podľa a vyhlásenie uznesenia podľa

Pokiaľ toto urobil v neprítomnosti sťažovateľa, odňal mu tým možnosť konať pred súdom,

čo je nepochybne odvolací dôvod podľa .

Najvyšší súd Slovenskej republiky riadne podané dovolanie odmietol

s odôvodnením, že dovolateľ napadol dovolaním také rozhodnutie, voči ktorému dovolanie

nieje prípustné. Toto rozhodnutie nie je v súlade s ustanovením , ktoré

pripúšťa dovolanie, ak sú dovolacím dôvodom vady konania a podľa § 242 ods. 1 mal

prihliadať aj na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní. Porušením týchto

zákonných ustanovení Najvyšší súd Slovenskej republiky nielenže neodstránil vady

konania, ktorými bolo porušené ústavné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva a

nezávislom a nestrannom súde a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. - 67, Krajský súd

v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. - 91 a Najvyšší súd Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. - 120 porušili práva sťažovateľa,

aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom zaručené v a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 12/2010- 120 zo

dňa 14.07.2010, rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 15Cob/l 92/2009 - 91zo dňa 25.11.

2009 a rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. - 67 zo dňa 08.06.2009 sa

zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Nitra.

3. Sťažovateľovi M. L. priznáva náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- EUR

voči Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, vo výške 1.500,- EUR voči Krajskému súdu

v Nitre a vo výške 1.500,- EUR Okresnému súdu Nitra, ktorú sú tieto súdy povinné vyplatiť

M. L. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. L. Priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyčíslenia v konaní, ktorú

je povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet právneho zástupcu

JUDr. J. G. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Podľa sťažovateľ navrhuje odložiť vykonateľnosť

právoplatného rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. - 67 zo dňa 08.06.2009

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 15Cob/l 92/2009 - 91zo dňa 25.11.2009

do právoplatného skončenia veci.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru označenými rozhodnutiami súdov (okresného, krajského a najvyššieho súdu,

pozn.).

Právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa v sebe

princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný

na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého

procesu. Pokiaľ ide o princíp kontradiktórnosti konania, súdne rozhodnutie je výsledkom

konfrontácie medzi stranami, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa a popierať

požiadavky, dôkazy a argumenty druhej strany. Kontradiktórny spor znamená možnosť

strany popierať (contra dicere) požiadavky a argumenty druhej strany a právo na to, aby sa

vypočuli jej argumenty a návrhy. Požiadavky vyplývajúce z princípu kontradiktórnosti

definoval Európsky súd pre ľudské práva mnohokrát vo svojej judikatúre, napr.

v rozhodnutí vo veci Mantovanelli c. Francúzsko: „... jedným z prvkov spravodlivého

procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí

zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby

jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými

súdu pre účely ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim“ (rozhodnutie z 18. marca

1997, Recueil 1997, II, s. 436, § 33).

Z uvedeného, ako aj z argumentácie obsiahnutej v odôvodnení sťažnosti vyplýva, že

sťažovateľ porušenie práva podľa čl. 6 ods. dohovoru vidí práve v porušení princípu

kontradiktórnosti konania (že sa nemal možnosť vyjadriť k vykonávaným dôkazom)

a v porušení svojho práva byť prítomný na pojednávaní, preto ústavný súd namietané

porušenie práva čl. 6 ods. 1 dohovoru preskúmal len v rozsahu námietok sťažovateľa.

1. Pri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti v časti, v ktorej namietal

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. júna 2009

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. novembra 2009, ústavný súd musel prihliadať na vymedzenie svojej

právomoci v , ktorý limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v

považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť

konať pred súdom) (, ).

Vzhľadom na podanie dovolania proti označenému rozsudku krajského súdu

z dôvodu sťažovateľom ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ využil

mimoriadny opravný prostriedok ako účinný prostriedok nápravy porušenia označeného

základného práva zaručeného v , ako aj práva podľa

dohovoru.

V danom prípade sa sťažovateľ mohol ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému

rozhodnutiu okresného súdu domáhať využitím opravného prostriedku odvolania podľa

a nasl. (čo aj využil) a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn.

192/2009 z 25. novembra 2009 prostredníctvom dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f)

(čo tiež využil), o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.

zo 14. júla 2010.

Sťažovateľ teda vo vzťahu k napádaným rozhodnutiam okresného súdu a krajského

súdu disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany

označených práv.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal aj tou časťou sťažovateľovej

sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. júla 2010.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Námietka sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sa vo svojej

podstate zakladala na názore, že napadnuté uznesenie „nie je v súlade s ustanovením § 237

, ktoré pripúšťa dovolanie, ak sú dovolacím dôvodom vady konania a podľa

ods. 1 mal prihliadnuť aj na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní. Porušením

týchto zákonných ustanovení Najvyšší súd nielenže neodstránil vady konania...“, ale porušil

aj označené práva sťažovateľa.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. jasne

a zrozumiteľne uviedol, že sťažovateľ „prípustnosť dovolania odvodzuje z § 237 písm f)

, podľa ktorého sa posudzuje odňatie možnosti konania pred súdom postupom súdu...“,

ku ktorému malo dôjsť „neposkytnutím poučenia účastníkovi konania pred vyhlásením

rozsudku v zmysle predložiť alebo označiť všetky dôkazy pred vyhlásením

rozhodnutia

... Žalovaný prevzal predvolanie na prvé pojednávanie určené na deň 16.3.2009

vo veci dňa 17.2.2009. Súčasťou písomného predvolania (v spise na č. 1. 41) je aj poučenie

účastníka (posledný odsek predvolania) podľa ust. § 120 ods. 4, ktoré je v písomnom

predvolaní riadne odcitovane. Z obsahu predvolania je zrejmé, že žalovaný bol poučený

v zmysle ust. Dovolací súd preto námietku žalovaného ako dovolateľa,

týkajúcu sa neposkytnutia poučenia podľa ust. ako dôvod uplatnenia ust.

§ 237 písm. f) O.s.p, v dovolacom konaní neuznal dôvodnou.

Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný dovolaním napadol také rozhodnutie, proti

ktorému dovolanie nie je prípustné, a preto dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s prvá veta odmietol.“.

Podľa názoru ústavného súdu uvedená argumentácia najvyššieho súdu v odôvodnení

napadnutého uznesenia rešpektuje príslušnú zákonnú úpravu a nemožno v nej badať

porušenie označených práv sťažovateľa, pretože dostatočne objasňuje skutkový a právny

základ napadnutého rozhodnutia a dáva odpoveď na relevantnú argumentáciu sťažovateľa

obsiahnutú v dovolaní. To platí jednak o vyvrátenom tvrdení sťažovateľa týkajúcom sa

absencie poučenia podľa , ale aj splnenia podmienok na prerokovanie veci

v jeho prítomnosti na základe (s uvedenou námietkou sa už lege artis

vysporiadal aj krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia).

Ústavný súd teda pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne signály, ktoré

by ho mohli pri meritórnom prerokovaní sťažnosti viesť k záveru o porušení základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím v napadnutom

konaní najvyššieho súdu, preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ostatnými požiadavkami

sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010